Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6CoP-98-2013.pdf
PDF · 105.38 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoP/98/2013
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej, sudcov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove, dieťa rodičov: matka O. C., nar. X.XX.XXXX, bytom C. č. XXX, zastúpená advokátom Mgr. Miroslavom Golianom, so sídlom N., N. č. XX, a otec Z. C., nar. XX.X.XXXX, bytom R. č. XXX, zastúpený advokátom JUDr. Miroslavom Bachyncom, so sídlom A. č. XXX, o zákaz styku a zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti, v konaní o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 3P/144/2010-185 zo dňa 30. júla 2013, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. 3P/144/2010-185 zo dňa 30. júla 2013 zrušuje a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozsudkom podľa § 25 ods. 1, 2, 3 a § 78 Zákona o rodine zakázal styk otca s maloletým dieťaťom a konštatoval, že týmto sa mení rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. 2C/242/2008-100 zo dňa 14.10.2009. Zároveň napadnutým rozsudkom zamietol návrh otca na zverenie maloletého dieťaťa do jeho osobnej starostlivosti. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na závery znaleckého posudku č. 9/2013, ako aj výpoveď maloletého, ktorý tak pred znalcom, ako aj pred súdom prejavoval negatívne emócie voči otcovi, berúc do úvahy postoj otca k ďalšej otázke stretávania sa so synom, na ktorom tento aj napriek postoju syna trval, ako aj vzhľadom k tomu, že v psychoterapeutickom poradenstve s maloletým nebolo pokračované, mal okresný súd za to, že v záujme maloletého dieťaťa bude, ak sa toto nebude s otcom stretávať. Je síce právom otca ako každého rodiča domáhať sa stretnutí s vlastným dieťaťom, s ktorým nežije v spoločnej domácnosti, no toto jeho právo nemôže byť z pohľadu súdu nadradené nad záujem maloletého dieťaťa, pre ktorého duševné zdravie v súčasnosti bude vhodnejšie, ak sa takýto styk nebude realizovať. Permanentný záujem otca, ktorý dieťa vníma ako obťažujúci nielenže v súčasnom pubertálnom veku dieťaťa neobnoví vzťahy medzi ním a jeho otcom, ale tieto ešte viac zhorší, vystupňuje, čo sa v konečnom dôsledku aj stalo, keď sa otec snažil svoje právo na stretnutia so synom pravidelne napriek jeho nesúhlasu využívať. Maloletý bol prakticky od svojho narodenia vychovávaný v prostredí, ktoré bolo voči jeho otcovi či už verbálne alebo neverbálne zamerané negatívne, nenávistne, dieťa je navyše v pubertálnom vzdorovitom veku, pričom otec je podľa znaleckého posudku osobou s prudkým správaním, nedostatkom taktu a diplomacie, hyperkriticizmom voči druhým a sebanekritickosťou. Kombinácia týchto skutočností podľa názoru okresného súdu neumožňuje v súčasnosti realizovať styk medzi otcom a dieťaťom bez toho, aby u maloletého dieťaťa nedošlo k vyvolaniu stresových situácií. Následne okresný súd musel zamietnuť návrh otca na zverenie maloletého do jeho osobnej starostlivosti.
Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie otec, ktorý žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa bolo známe, že maloletý bol vychovávaný v prostredí, ktoré bolo voči otcovi dieťaťa nenávistne a negatívne zamerané, a aj napriek tomu styk otca so synom zakázal. Z pozitívneho záväzku štátu na poli ústavnej garancie a ochrany rodičovstva a rodiny, resp. rodinného a súkromného života (čl. 32 Listiny základných práv a slobôd a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) vyplýva, že súdy sú povinné zverenými procesnými prostriedkami, za použitia všetkých dostupných prostriedkov vytvárať predpoklady pre narovnanie narušených vzťahov medzi rodičmi a deťmi, vrátane prostriedkov donútenia, ak môže takéto opatrenie viesť k sledovanému cieľu a ak je primerané. Zo súdnej praxe je známe, že jediným kritériom pre vyslovenie zákazu styku rodiča s dieťaťom je aktuálna nevyhnutnosť takéhoto opatrenia a záujem dieťaťa, z ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva. Rozhodnutie súdu o zákaze styku otca s dieťaťom podľa názoru odvolateľa nemožno chápať ako konečný zásah do práv, pretože v tomto prípade dal súd matke a starým rodičom maloletého do rúk okrem ich nenávistných zásahov proti jeho osobe aj súdne rozhodnutie, ktoré v takomto prípade možno brať ako ospravedlnenie ich nesprávneho postupu a potvrdenie toho, že otec je ten zlý, o čom od narodenia dieťa presviedčajú. Intenzitu zásahu do základného práva podľa čl. 32 ods. 4 Listiny a čl. 8 ods. 1 Dohovoru, akú predstavuje práve súdny zákaz styku rodiča s dieťaťom, nemožno odôvodňovať tým, že ak sa zmenia pomery, druhá zo zúčastnených strán sa na súd znovu obráti s formálnym procesným návrhom na úpravu styku. Zákaz styku rodiča s dieťaťom autoritatívne vyslovený súdom, najmä ak nezneužil oprávnený rodič svoju rodičovskú zodpovednosť, je síce opatrením časovo obmedzeným, ale nemali by ho súdy využívať vtedy, ak na základe vykonaného dokazovania je preukázané, že zo strany matky a jej rodičov (starých rodičov maloletého) došlo a dochádza k presadzovaniu nenávistných postojov maloletého voči otcovi. Už táto skutočnosť potvrdzuje, že matka dieťaťa, ktorej povinnosťou je viesť dieťa k pravdivému poznaniu o tom, kto je jeho otcom a nie k nenávisti a zabudnutiu na otca, ho viedla a vedie k tomu, aby na neho ako na skutočného otca zanevrelo a vyhovuje jej stav, že za otca považuje jej otca, svojho starého otca. Príčinou toho, že jeho vzťah so synom je komplikovaný, videl v „syndróme zavrhnutého rodiča“, ktorý sa vytvoril v dôsledku negatívneho pôsobenia matky na syna. Znalecky posudok vypracovaný PhDr. M. S. poukázal na uvedený syndróm, ako aj na povahové vlastnosti matky maloletého a aj samotného maloletého. Ak znalec navrhoval upraviť styk s dieťaťom na minimálnu možnú mieru a navrhovalo to aj oddelenie starostlivosti o deti a prvostupňový súd aj napriek tomu rozhodol tak, že styk s dieťaťom úplne zakázal, nerozhodol správne. Okresný súd nevzal do úvahy stanovisko znalca, ktorý sa vyjadril, že o vhodnosti styku otca s dieťaťom mal byť vypracovaný znalecký posudok vyhotovený odborníkmi v oblasti detskej psychológie a psychiatrie so špecializáciou na diagnostiku a liečbu zavrhnutého rodiča. Súd takýto dôkaz nevykonal, a preto nemožno napadnutý rozsudok považovať za správny. Ak okresný súd zamietol návrh na zverenie dieťaťa do jeho osobnej starostlivosti, rozhodnutie nebolo v tomto smere riadne odôvodnené. Otec upriamil pozornosť na synovu poruchu aktivity a pozornosti, ktorej príznaky sa zintenzívnia pri každej záťaži. Uvedené sa prejavilo aj vtedy, keď si matka našla nového partnera a keď sa im narodilo ďalšie dieťa.
Kolízny opatrovník vo vyjadrení k podanému odvolaniu vyslovil súhlas s odvolaním otca proti napadnutému rozsudku. Zotrval na svojich stanoviskách prezentovaných na pojednávaní a navrhol, aby súd rozhodol v súlade so závermi znaleckého posudku.
Matka sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. a vec vrátil na ďalšie konanie.
Právo styku rodiča s dieťaťom je úplne novým právom, ktoré vznikne tomu rodičovi, ktorému nie je dieťa rozhodnutím súdu zverené do jeho osobnej starostlivosti. Právo styku vychádza z Ústavy Slovenskej republiky, keď v zmysle čl. 41 ods. 4 Ústavy SR „starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona“. Právo styku vyplýva tiež z viacerých ustanovení Dohovoru o právach dieťaťa, kde je upravené v článku 7 ako právo dieťaťa poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť, v článku 8, ktorý zakotvuje právo dieťaťa na zachovanie jeho rodinných zväzkov v súlade so zákonom a s vylúčením nezákonných zásahov, v článku 29 bod 1, v zmysle ktorého má výchova dieťaťa viesť k posilňovaniu úcty k rodičom dieťaťa, tiež v článku 9 bod
3, podľa ktorého štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú právo dieťaťa oddeleného od jedného alebo oboch rodičov udržiavať pravidelné osobné kontakty s oboma rodičmi, ibaže by to bolo v rozpore so záujmami dieťaťa, a v súvisiacom článku 18 bode 1, ktorý priznáva obom rodičom spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.
V prípade, ak dôjde k rozpadu rodiny a je nevyhnutné rozhodnúť, s ktorým z rodičov bude dieťaťa naďalej bývať, nezasahuje sa týmto rozhodnutím do výkonu rodičovských práv a povinností druhého rodiča. Tieto zostávajú v nezmenenom rozsahu zachované. Priestor na realizáciu týchto rodičovských práv a povinností a na výchovné pôsobenie na dieťa má rodič práve v čase styku s dieťaťom. Vzájomná radosť rodiča a dieťaťa z blízkosti toho druhého je základným prvkom rodinného života. Je chránená článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z tohto článku vyplýva tiež pozitívny záväzok štátu chrániť záujmy rodiny a prispievať aktívne k udržiavaniu a obnovovaniu rodinnoprávnych väzieb. Vyhliadky na vytvorenie takýchto väzieb sa postupne znížia a napokon zaniknú, ak biologickému rodičovi a dieťaťu nikdy nie je dovolené stýkať sa, alebo len tak zriedka, že žiadne prirodzené puto nemá nádej medzi nimi vzniknúť. Preto súd musí pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti a pri úprave styku osobitne zvažovať budúcu perspektívnosť dodržiavania svojich rozsudkov. Právo styku a zásady jeho správneho výkonu sa premietajú do judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý opakovane konštatoval, že „je v záujme dieťaťa, aby udržovalo rodinné zväzky s odlúčeným rodičom a aby nebolo odtrhnuté od svojich koreňov“ (Gorgulu vs. Nemecko), resp. „že dieťa má právo na to, aby dostalo príležitosť rozvíjať svoj vzťah ku každému z rodičov a prejaviť svoje city skutočne slobodne bez akéhokoľvek vonkajšieho tlaku druhého rodiča“ (Hansenová vs. Turecko).
Treba zdôrazniť, že ustanovenia Zákona o rodine (§ 24, § 25, § 36 ods. 1), dávajú rodičom, ktorí spolu nežijú, možnosť dohodnúť sa o úprave ich rodičovských práv a povinností. Takáto dohoda rodičov sa potom stane súčasťou súdneho rozhodnutia. Ak sa rodičia nedohodnú, rozhodne súd podľa uvedených ustanovení Zákona o rodine. Otázku zverenia dieťaťa, výživného a úpravy styku treba posudzovať veľmi starostlivo, pričom rozhodujúce budú tak okolnosti na strane maloletého dieťaťa (napr. jeho vek, zdravotný stav, vzťah k rodičovi, ktorý ho nemá vo výchove, ekonomické pomery a pod.), ako aj pomery na strane rodičov. Pri rozhodovaní sa musia súdy riadiť vždy záujmom dieťaťa. Je potrebné, aby súd našiel vždy bezpečný podklad pre hodnotenie osobných a povahových vlastností rodičov a prostredia, v ktorom rodičia žijú. Musí zistiť, aký majú rodičia vzťah k dieťaťu a ako sa o neho doteraz starali. Zistí tiež, ako rodičia žijú, aké mali a majú zamestnanie, z akého prostredia pochádzajú, aký majú pomer k práci.
Výnimkou zo všetkých pravidiel o povinnosti dbať na pravidelný kontakt rodiča s dieťaťom je prípad, keď záujem dieťaťa vyžaduje, aby bolo dočasne stretávanie s jedným z rodičov obmedzené alebo úplne zakázané. Ide o výnimočné riešenie a vážny zásah do výkonu rodičovských práv a povinností, ktorý môže byť odôvodnený len okolnosťami na strane dieťaťa. Tieto musia byť natoľko závažné, že ochrana záujmu dieťaťa vyvolala potrebu obmedziť prirodzený kontakt. Jediným kritériom pre vyslovenie obmedzenia alebo zákazu styku je teda aktuálna nevyhnutnosť takéhoto opatrenia a záujem dieťaťa, z ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva. Ani takéto rozhodnutie však nemôže byť definitívne a súd sa po jeho vyhlásení nemôže uspokojiť s tým, že vo veci bolo právoplatne rozhodnuté. Z intenzity tohto zásahu do práva na ochranu rodinného života vyplýva požiadavka pozitívneho záväzku, to znamená vytvárania predpokladov pre to, aby zúžený alebo prerušený kontakt mohol byť perspektívne obnovený. Táto požiadavka je navyše zosilnená povinnosťami súdu podľa § 178 O.s.p., ktorý mu tiež v odseku 1 ukladá, aby v konaní starostlivosti o maloletých viedol rodičov, poručníkov, prípadne opatrovníkov maloletých detí k riadnemu plneniu povinností pri starostlivosti o maloletého. Pokiaľ teda súd svojím rozhodnutím styk rodiča s dieťaťom obmedzí alebo zakáže, mal by súčasne urobiť ďalšie vhodné opatrenia, aby boli dôvody zásahu do kontaktu medzi rodičom a dieťaťom odstránené. Môže napríklad nariadiť odborné poradenstvo, a to buď rodičovi samotnému (pokiaľ dôvody spočívajú v niektorom z rodičov), alebo obom rodičom súčasne, resp. aj dieťaťu, či dieťaťu a rodičovi. Takéto výchovné opatrenie môže súd ukladať aj opakovane, a to až do doby, kým nebude mať za to, že sa zmenili okolnosti, pre ktoré bolo obmedzenie alebo zákaz styku nariadený. Pokiaľ dospeje k záveru, že došlo k zmene okolností, ktoré viedli k zákazu alebo obmedzeniu styku, potom by mal aj bez návrhu zmeniť svoje pôvodné rozhodnutie. Čas po rozhodnutí o zákaze alebo obmedzení styku musia súdy a orgány sociálnoprávnej ochrany detí využiť na to, aby v budúcnosti perspektívne mohol byť styk obnovený, aby sa prehodnotila doterajšia stratégia a zvolili sa ďalšie riešenia.
Pri rozhodovaní o návrhu niektorého rodiča na obmedzenie, prípadne zákaz styku druhého rodiča s dieťaťom, je predovšetkým nevyhnutné spoľahlivo odhaliť pravý dôvod, prečo bol takýto návrh na súd podaný. Dôvody, ktoré viedli jedného z rodičov k podaniu návrhu, nevyplývajú takmer nikdy z návrhu samotného a rodič sa vždy odvoláva na záujem dieťaťa daný napríklad tým, že sa dieťa s druhým rodičom nechce stretnúť. Judikatúra sa s týmto postojom vysporiadala už v roku 1967, keď súdom uložila jednoznačnú povinnosť rozlíšiť, či realizácia styku rodiča s dieťaťom skutočne ohrozuje zdravie (dnes záujem) dieťaťa, alebo či ide iba o predstieraný stav vyvolaný zámerným pôsobením rodiča, ktorému je maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti (R 96/1967). Na posúdenie týchto skutočností možno využiť množstvo dôkazov - návrh samotný, teda jeho obsah - čoho sa navrhujúci rodič dovoláva a s akým odôvodnením, či v návrhu len žiada obmedzenie alebo zákaz styku, alebo aj hľadá riešenia a navrhuje súdu ďalší postup na nápravu vzťahov, ako rodič odôvodňuje postoj dieťaťa, či tvrdí, že k uvedenému stavu prispel odporca a ak áno, akým konaním a akou mierou a pod. Zásadne nemožno obmedzenie alebo zákaz styku vysloviť v prípade, ak uvádzané dôvody vyplývajú zo vzťahu medzi rodičmi, a nie zo vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Takisto nemôže byť dôvodom na obmedzenie alebo zákaz styku len ničím neodôvodnená nechuť dieťaťa, najmä vtedy, ak indície smerujú k zámernému pôsobeniu preferenčného rodiča s cieľom vyvolať takéto správanie dieťaťa. Aj deti sú svojim rodičom povinné úctou a rešpektom a táto povinnosť nemôže bezdôvodne zaniknúť, a to ani pri rešpektovaní všetkých práv dieťaťa. Ak teda súd nezistí také okolnosti v správaní oprávneného rodiča, ktoré by mohli viesť k zásahom do výkonu rodičovských práv a povinností, nemôže byť odmietanie dieťaťa samé osebe dôvodom na obmedzenie alebo zákaz styku. Práve naopak - v takomto prípade musí súd zvážiť širší záujem dieťaťa, ktorým je naplnenie cieľov jeho riadnej výchovy a urobiť všetky kroky smerujúce k tomu, aby sa narušený vzťah medzi rodičom a dieťaťom obnovil. V prípade, ak bude mať súd preukázané, že príčinou odmietania je správanie preferenčného rodiča, potom by mal v prvom rade aj bez návrhu riešiť postoj tohto rodiča a nariadiť mu odborné poradenstvo podľa § 37 ods. 2 písm. d/ Zákona o rodine. Zároveň by ho mal súd poučiť o následkoch jeho pôsobenia na dieťa a upozorniť ho na všetky ďalšie prostriedky, ktoré môže súd použiť, aby zabezpečil pre dieťa riadne naplnenie jeho práv, vrátane zmeny zverenia podľa § 25 ods. 4 Zákona o rodine. Zo všetkých uvedených dôvodov by odhalenie skutočnej príčiny, ktorá viedla jedného z rodičov k podaniu návrhu na súdne obmedzenie alebo zákaz styku druhého z rodičov, malo byť pilierom, na ktorom bude rozhodnutie súdu postavené.
Obmedzenie styku znamená, že súd autoritatívnym rozhodnutím buď obmedzí rodičovi jeho stretávanie s dieťaťom pod hranicu štandardnej (východiskovej) úpravy (napríklad len v rozsahu niekoľko hodín mesačne), alebo obmedzí stretávanie s rodičom iným spôsobom (určením miesta stretávania, uložením povinnosti strpieť druhého rodiča alebo tretie osoby pri stretávaní a pod.). Aj v tomto prípade je nevyhnutné v prvom rade zistiť, aké skutočné dôvody viedli navrhujúceho rodiča k podaniu návrhu na takéto obmedzenie. Dieťa sa totiž často stáva nástrojom na vysporiadanie dosiaľ nevysporiadaného vzťahu medzi rodičmi. Pokiaľ sa bude jeden z rodičov bezdôvodne alebo z vymyslených dôvodov snažiť vytesniť zo života dieťaťa druhého biologického rodiča, ktorý má záujem podieľať sa na výchove svojho dieťaťa, potom len ťažko možno hovoriť o takom rodičovi ako o osobe, ktorá by mala viesť výchovu maloletého dieťaťa. Dôvodom snahy o obmedzenie styku môže byť napríklad želanie jedného rodiča zabezpečiť si prostredníctvom dieťaťa osobný kontakt s druhým rodičom tak, že sa oprávnený rodič bude môcť stretávať s dieťaťom len v jeho prítomnosti. Obmedzenie stretávania prítomnosťou druhého rodiča nie je vhodným riešením. Rodiča sú pri výkone svojich práv a povinností zásadne rovnoprávni a takéto rozhodnutie je voči oprávnenému rodičovi diskriminujúce. Pokiaľ má povinný rodič dostatok vlastného priestoru na to, aby na dieťa samostatne výchove pôsobil, má oprávnený rodič minimálne rovnaké právo, okrem toho, ak by existovali okolnosti, ktoré by odôvodňovali kontrolu. I v tomto prípade však rozhodne nie kontrolu druhým rodičom. Aj len priemerne empatické dieťa sa za prítomnosti dvoch nepriateľských rodičov nemôže cítiť dobre. Treba navyše zdôrazniť, že dieťa sa nemôže pri úprave stretávania naučiť, že agresivita, klamstvo a manipulácia dosiahnu výsledok, pokiaľ budú dostatočne vytrvalé a bezohľadné. So psychikou dieťaťa totiž vždy aktívnejšie manipuluje bezohľadnejší rodič, pretože ten ľudskejší v záujme dieťaťa ustupuje. Vo všetkých takýchto prípadoch je povinnosťou súdu, aby v zmysle § 178 O.s.p. viedol rodičov aj dieťa k riadnemu plneniu svojich povinností a pritom má využiť všetky prostriedky, ktoré mu zákon umožňuje.
Dôvodom na zákaz či obmedzenie styku môže byť potenciálna ujma na fyzickom zdraví dieťaťa, ujma na psychickom zdraví dieťaťa a ujma inej než zdravotnej oblasti (morálna, osobnostná a pod.). Fyzické zdravie dieťaťa reprezentuje jeho telesná integrita. Zväčša sú zásahy do telesného zdravia (bitie, kopanie, bodanie, sácanie, pálenie, odpieranie potravy a pod.) dobre preukázateľné lekárskym
vyšetrením a obhliadkou tela, preto súd nemôže v tomto prípade váhať s vyslovením úplného zákazu styku a musí rozhodnúť bez ďalšieho, ak sa preukáže, že pôvodcom týchto zásahov je rodič, proti ktorému návrh smeruje. Psychické zdravie charakterizuje duševná pohoda dieťaťa, k narušeniu dôjde v prípade, ak rodič vykonáva svoje rodičovské práva psychicky škodlivým spôsobom, čo narušuje zdravý vývoj osobnosti dieťaťa. Posúdenie patrí znalcovi z odboru psychológie a psychiatrie. Prípadom, kedy obmedzením alebo zákazom styku súd chráni iný (než zdravotný) záujem dieťaťa, je prípad, keď je rodič svojím spôsobom života pre dieťa nesprávnym príkladom, ak marí správne výchovné pôsobenie druhého rodiča alebo ostatných členov rodiny dieťaťa a pod. Dôvod na zákaz alebo obmedzenie styku musí spočívať v posúdení konkrétnej situácie a okolností individuálneho prípadu. Aj v tomto prípade platí, že po jeho vyslovení musí súd aj bez návrhu vykonať opatrenia pre perspektívne obnovenie vzťahov medzi rodičom a dieťaťom.
V posudzovanej veci podala matka návrh na vyslovenie zákazu styku maloletého dieťaťa s otcom, ktorý odôvodnila predovšetkým nechuťou syna stretávať sa s druhým rodičom. Poukazovala na to, že syn odmieta kontakt s otcom, dokonca sa pred stretnutím s ním rozplakal, nechce byť nútený do takýchto schôdzok. K návrhu bolo pripojené vyjadrenie psychologičky PhDr. P. T., ktorá poukázala na komplikovaný vzťah medzi otcom a synom, návštevy u otca sú zdrojom intrapsychických konfliktov, labilizujú osobnosť dieťaťa, vedú k neprimeraným emočným reakciám a silným afektívnym výbuchom. Problém je zvýrazňovaný skutočnosťou, že otca neprežíva ako naozajstného otca, oslovuje ho krstným menom, nedokážu si k sebe nájsť cestu.
V priebehu konania okresný súd dňa 11.1.2011 odročil pojednávanie na tri mesiace za účelom vykonania psychologického poradenstva s maloletým dieťaťom a jeho rodičom u Mgr. S. s cieľom odstrániť a zistiť dôvody averzie dieťaťa voči otcovi. Psychologička následne doručila správu o priebehu poradenstva zo dňa 20.5.2011, z ktorej vyplynul síce negatívny postoj dieťaťa k stretávaniu sa s otcom, avšak perspektívne bolo možné očakávať ďalšie riešenie situácie na následných sedeniach.
Rozsudkom č. k. 3P/144/2010-82 zo dňa 16.6.2011 okresný súd návrh matky na vyslovenie zákazu styku, ako aj návrh otca na zverenie dieťaťa do jeho starostlivosti zamietol. Okresný súd považoval za vhodnejšie riešiť situáciu v rodine psychoterapeuticky, ako direktívnym rozhodnutím súdu. Uvedené rozhodnutie krajský súd zrušil uznesením č. k. 6CoP/75/2011-96 zo dňa 30.11.2011 z dôvodu procesných pochybení a potreby doplnenia dokazovania.
Zo správy psychologičky Mgr. R. S. zo dňa 19.1.2012 vyplynul „predpoklad zlepšenia vzájomných vzťahov“.
Podstatným pre posúdenie sporných otázok v posudzovanej veci bol znalecký posudok č. 9/2013 vypracovaný PhDr. M. S., ktorý poukázal na poruchu aktivity a pozornosti u maloletého, ktorej príznaky sa zintenzívňujú pri záťažových situáciách, kde patrí aj styk s otcom, pričom túto záležitosť využíva matka vyslovene účelovo. Znalec poukázal na bezvýhradne pozitívny vzťah maloletého k matke a zároveň rigidne negatívny vzťah k otcovi z očividne vymyslených dôvodov. Negatívny postoj maloletého k otcovi je spôsobený dlhodobou nenávistnou indoktrináciou inými osobami. Kľúč k riešeniu vzťahov v rodine videl znalec v zmene postoja matky, ktorá si so synom vytvorila patologicky tesnú citovú väzbu, ktorá ho v konečnom dôsledku obmedzuje v jeho osobnostnom vývine a spôsobuje parciálne zaostávanie vo vývine vyšších citov a sociálnych vzťahov. Osobitne sa javí krajskému súdu za podstatné upriamiť pozornosť na niektoré vyjadrenia maloletého pred psychológom, keď tvrdil, že otca nemá rád, lebo mame zlomil ruku; k údajnému incidentu medzi rodičmi pritom došlo v čase, kedy mal niekoľko mesiacov a nemohol by si na to pamätať. V rámci testovania maloletý vybral v Bene - Anthonyho teste v reakcii na osobu otca výroky ako „nechce sa so mnou hrať“, „trestá ma kvôli zlým známkam“, čo očividne nezodpovedá realite, keďže stretnutia otca so synom sa dlhodobo nerealizujú. Znalec tiež v posudku uviedol, že „netreba donekonečna pretraktovať dramatické prejavy správania dieťaťa, treba sa seriózne a angažovane zaoberať ich predchádzaním“.
Žiada sa uviesť, že vzťahy medzi rodičmi maloletého dieťaťa sú aktuálne poznačené dlhodobým odcudzením, nepochopením, neefektívnou komunikáciou až nenávisťou. Zároveň je zrejmé, že vzťah dieťaťa a jeho otca nie je aktuálne vytvorený spôsobom, ktorý by umožňoval realizovať styk spôsobom naposledy upraveným rozsudkom Okresného súdu Námestovo sp. zn. 2C/242/2008 zo dňa 14.10.2009 a Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/16/2010 zo dňa 28.1.2010, ktoré sa stali právoplatnými vo výroku
o úprave styku dňa 22.3.2010. Dieťa, ktoré dlhodobo vyrastalo bez otca a ktoré bolo niekoľko rokov pod vplyvom matky a jej rodiny, nemá s otcom fakticky vytvorený žiaden vzťah. Pôvod tejto skutočnosti treba zjavne vidieť v odcudzení rodičov a následnej výchove, na ktorú nemohol mať otec žiaden dosah. U otca nebolo zistené žiadne aktívne negatívne správanie, ktoré mohlo dieťaťu spôsobovať fyzické, psychické, či iné utrpenie. Otec svoje rodičovské práva a povinnosti ani nemohol realizovať vzhľadom na spôsob, akým bolo dieťa od útleho detstva vedené. Uvedená skutočnosť však z pohľadu odvolacieho súdu nemôže automaticky znamenať, že sa „odrazu“ po rokoch direktívnym spôsobom nanúti dieťaťu strpieť prítomnosť otca, ktorého vlastne nepozná, avšak zároveň tento stav nemožno riešiť absolútnym zákazom styku, ktorý inštitút možno použiť v úplne iných situáciách.
Nepriaznivé rodinné prostredie je pritom možné riešiť, čo možno vyvodiť už z obsahu správ psychologičky Mgr. S., u ktorej absolvovali účastníci niekoľko stretnutí. Obdobne sa k tomu vyjadril aj znalec PhDr. S., keď vyjadril nádej, že v prípade zmeny postoja matky možno pristúpiť k pokusu obnoviť rozvrátený rodinný stav. Striktný zákaz stretávania otca a syna by k ničomu neviedol, len by upevnil status quo a otca by zafixoval v pozícii jednoduchého „platiča výživného“, čo v žiadnom prípade nemôže súd pripustiť, keďže v konaní starostlivosti o maloleté dieťa je nutné vždy citlivo pristupovať k reparácii rodinných problémov.
Ak z doposiaľ zadovážených dôkazov možno očakávať aspoň minimálnu nádej na obnovu zdravého kontaktu medzi otcom a synom, súd sa musí vždy pokúsiť o jeho realizáciu. V tomto duchu potom krajský súd nepovažoval za vhodné úplne zamedziť styku otca a dieťaťa tak, ako to vyjadril prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Riešenie možno vidieť v použití výchovných opatrení (predovšetkým podľa § 37 ods. 2 písm. d/ Zákona o rodine), kedy by za pomoci odborníka, tak ako to už bolo v priebehu konania uskutočnené, otec, matka a syn skúsili hľadať riešenie ich problémov. Pre zabezpečenie riadneho zistenia skutkového stavu mal odvolací súd, aj vzhľadom na vyjadrenie znalca PhDr. S., že dieťa má panické sklony, za to, že maloletý by mal absolvovať psychiatrické vyšetrenie. Uvedené sa javí vhodným na účely konečného rozhodnutia, v ktorom by prípadne mohlo byť stretávanie upravené reštriktívnym spôsobom za prítomnosti psychológa. Začiatku nadväzovania kontaktu rodiča a dieťaťa by eventuálne mohlo predchádzať osobitné poradenstvo s matkou, ktorej postoj bude v danom prípade kľúčový a práve jej pôsobenie na dieťa rozhodujúce.
Na záver považuje krajský súd za nutné dodať, že nepovažuje za náležité nútiť dieťa k stretnutiu s otcom, ale zároveň má za to, že budovanie narušeného vzťahu za súčinnosti osôb, ktoré majú na dieťa rozhodujúci vplyv, je v tomto prípade nevyhnutné a môže dieťaťu priniesť len pozitíva. Javí sa tiež nevyhnutným osobitne apelovať na matku a otca, aby svojimi rigidnými postojmi prejavili náležitú citlivosť a uvedomili si, že ich vzájomný narušený vzťah by nemal byť prenášaný na dieťa. Matka môže pozitívnym prístupom výrazne ovplyvniť ďalší vývoj dieťaťa a otec upustením od svojich nereálnych požiadaviek na zverenie dieťaťa len prispeje k upokojeniu situácie v rodine.
Krajský súd na základe uvedených úvah zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý vec opätovne prejedná a rozhodne po doplnenom dokazovaní v súlade so záujmom maloletého dieťaťa.
Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.