Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_4Tos-150-2013.pdf
PDF · 87.58 KB
Case nature
Area
Subarea
4Tos/150/2013
Rozhodnutie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu Mgr. Adriany Némethovej a JUDr. Jána Bernáta, v trestnej veci odsúdeného U. S., pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 odsek 1 písmeno a/, odsek 2 písmeno d/ Trestného zákona a iné trestné činy, o sťažnosti odsúdeného U. S. proti uzneseniu Okresného súdu Levice z 30.09.2013, sp. zn. 1Nt/18/2013, na neverejnom zasadnutí konanom v Nitre 25. novembra 2013, takto
rozhodol:
Podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku s a sťažnosť odsúdeného U. S. z a m i e t a .
odôvodnenie:
Okresný súd Levice (ďalej len „súd prvého stupňa“), konajúci na verejnom zasadnutí v senáte, uznesením z 30.09.2013, sp. zn. 1Nt/18/2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) podľa § 399 odsek 2 Trestného poriadku zamietol návrh odsúdeného U. S. (ďalej len “odsúdený“) z 12.03.2013 na povolenie obnovy konania (ďalej len „návrh“), ktoré sa skončilo rozsudkom súdu prvého stupňa zo 20.06.2011 sp. zn. 3T/105/2008 s tým, že nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku (ďalej len „prejednávaná vec“).
Súd prvého stupňa napadnuté uznesenie odôvodnil zistením, že po vydaní rozsudku v prejednávanej veci nevyšli najavo žiadne nové skutočnosti ani dôkazy, ktoré by odôvodňovali povolenie obnovy konania, pretože za také nemožno považovať ani tie, ktoré vyplynuli aj z na verejnom zasadnutí súdom prvého stupňa vykonaných dôkazov.
Mal za preukázané, že odsúdený U. S. bol rozsudkom Okresného súdu Levice z 20.06.2011 sp. zn. 3T/105/2008 odsúdený za viaceré trestné činy násilného charakteru a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody podľa § 208 odsek 2 Trestného zákona (ako najprísnejšieho trestného činu, kde je trestná sadzba 7 - 15 rokov) s použitím § 42 odsek 1 Trestného zákona v zmysle zásad uvedených v § 41 odsek 2 Trestného zákona (tzv. zásady a zostrenia), podľa ktorej prichádzal do úvahy trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov a 6 mesiacov až 20 rokov. Odsúdenému bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov a 10 mesiacov. Zároveň bol zrušený výrok o treste rozsudku Okresného súdu Levice sp. zn. 3T 60/2007 (trest odňatia slobody vo výmere 4 roky, uložený mu za zločin vydierania podľa § 189 odsek 2 Trestného zákona).
Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012 číslo PL. US 106/2011-85 vyplýva, že v § 41 odsek 2 zákona číslo 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov slová v texte za bodkočiarkou „ súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s článkom 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že strata účinnosti časti ustanovenia § 41 odsek 2 Trestného zákona (za bodkočiarkou) sa považuje za skutočnosť súdu skôr neznámu avšak s poukazom na ustanovenie § 394
odsek 1 Trestného poriadku je potrebné skúmať, či by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa t.j., že by nové rozhodnutie mohlo byť pre odsúdeného priaznivejšie.
Aj v prípade obnoveného konania po strate účinnosti časti asperačnej zásady by bola použitá trestná sadzba 7 rokov až 20 rokov. Povolenie obnovy konania v prípade odsúdeného by tak v zmysle § 394 odsek 1 Trestného poriadku prichádzalo do úvahy len vtedy, ak by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu.
V tomto prípade súd prvého stupňa považoval výmeru uloženého v pôvodnom konaní, t.j. 13 rokov a 10 mesiacov za plne rešpektujúcu účel trestu u odsúdeného, ktorým je zabrániť mu v ďalšom páchaní trestnej činnosti ako aj vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život (individuálna prevencia). Takáto výmera trestu je zároveň primeraná spáchaným zločinom a zohľadňuje účel trestu aj z hľadiska generálnej prevencie a vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa.
Napadnuté uznesenie bolo odsúdenému, jeho obhajcovi a prokurátorovi oznámené vyhlásením na verejnom zasadnutí súdu prvého stupňa uskutočnenom 30.09.2013 v ich prítomnosti, ihneď po ktorom oznámení, teda včas, odsúdený podal proti napadnutému uzneseniu sťažnosť, ktorú odôvodnil prostredníctvom obhajcu písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa 31.10.2013 a to najmä tvrdením, o nesprávnosti výpočtu výšky - rozpätia trestnej sadzby súdom prvého stupňa už v pôvodnom konaní (a nesprávne aj v konaní o povolení obnovy konania), kedy mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody v rámci tzv. asperačnej zásady a bol vypočítaný zo základnej sadzby za najprísnejší sa zo zbiehajúcich trestných činov t.j. za zločin podľa § 208 odsek 2 Trestného zákona, za ktorý je zákonná sadzba 7 rokov až 15 rokov.
Vzhľadom na prevahu poľahčujúcich okolností rozpísal postup výpočtu zníženia dolnej hranice o jednu tretinu v zmysle § 38 odsek 3 Trestného zákona a následne tiež podrobne rozpísal postup výpočtu v rámci tzv. zásady zostrenia v zmysle § 41 odsek 2 Trestného zákona so záverom, že v jeho prípade upravená sadzba sa bude pohybovať v rozpätí 7 rokov až 12 rokov a 3 mesiace a nie ako bolo vypočítané súdom prvého stupňa 7 rokov až 20 rokov.
Záverom sa domáhal zrušenia napadnutého uznesenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie alternatívne, aby nadriadený súd vo veci sám rozhodol podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku.
Nadriadený súd, ktorému súd prvého stupňa predložil prejednávanú vec na rozhodnutie o sťažnosti odsúdeného, pri rozhodovaní o nej podľa § 192 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/ Trestného poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému tento sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce tomuto výroku napadnutého uznesenia a zistil, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.
Podľa § 394 odsek 1 Trestného poriadku, obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Podľa § 399 odsek 2 Trestného poriadku, súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.
V zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, v § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákona v znení neskorších predpisov slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto uloženej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ustanovenie § 41 ods.2 slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto uloženej trestnej sadzby odňatia slobody“ zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákona v znení neskorších predpisov dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie toto ustanovenie zákona do súladu s Ústavou Slovenskej republiky, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.
Podľa § 41b odsek 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 Ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku“.
Z ostatne uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že strata účinnosti vyššie citovaného ustanovenia (jeho časti) sa považuje za „skutočnosť súdu skôr neznámu...“v zmysle § 394 odsek 1 Trestného poriadku.
V konaní o povolenie obnovy konania neplatí revízny princíp, nepreskúmava sa zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného rozhodnutia. Posudzuje sa výlučne otázka, či nové skutočnosti alebo dôkazy skôr neznáme v spojení s dôkazmi už vykonanými môžu odôvodniť iné než pôvodné právoplatné rozhodnutie o vine a treste. Vo vzťahu k trestu je potrebné skúmať, či vzhľadom na tieto nové skutočnosti alebo dôkazy, by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Podľa názoru nadriadeného súdu, obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok nemôže byť len štatistickým ustanovením, neumožňujúcim všeobecnému súdu možnosť žiadnych ďalších úvah o primeranosti trestu, tak ako to požadoval odsúdený, vzhľadom na znenie ustanovenia § 394 odsek 1 Trestného poriadku, ktoré týmto vytyčuje smer preskúmavania pôvodného rozhodnutia. Mimoriadny opravný prostriedok, ktorým obnova konania bezpochybne je, nemožno preto ponímať len formálne, bez skúmania a posúdenia, či trest uložený v pôvodnom konaní je v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa. Z uvedeného plynie, že súd nemôže bez ďalšieho prevziať nové skutočnosti či dôkazy, ktorými nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 bezpochyby je, bez toho aby ich hodnotil vo vzťahu k skutočnostiam a dôkazom, z ktorých vzišlo pôvodné skutkové zistenie. Preto podľa názoru nadriadeného súdu, ktorý vo svojich právnych úvahách načrtol aj súd I. stupňa, nie každá nová skutočnosť či dôkaz sú tak spôsobilé vyvolať následky predvídané v § 394 odsek 1 Trestného poriadku.
Súd prvého stupňa sa v tomto smere veľmi podrobne a zrozumiteľne vysporiadal s otázkou primeranosti trestu uloženého odsúdenému v pôvodnom konaní, poukázaním tak na závažnosť činov (trestná činnosť násilného charakteru vo všetkých prípadoch z hľadiska závažnosti kvalifikovaná ako zločin) spáchaných odsúdeným ako aj na jeho pomery - osobu, pohnútku, spôsobený následok ako i okolnosti spáchania zločinov.
Súd prvého stupňa rozobral aj postup pri ukladaní trestu odsúdenému, vrátane jeho výpočtu, pri prevahe priťažujúcich okolností čo viedlo k úprave trestnej sadzby postupom podľa § 38 odsek 3 Trestného zákona a následne úpravy podľa § 41 odsek 2 Trestného zákona i s prihliadnutím na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012.
Sťažovateľ opodstatnene namietal nesprávnosť výpočtu upravenej trestnej sadzby súdom prvého stupňa pri aplikácií ustanovení § 38 odsek 3 a následne § 41 odsek 2 Trestného zákona, no je potrebné podotknúť, že ani výpočty sťažovateľa nie sú správne a to z nasledovných dôvodov:
U odsúdeného sa vychádzalo zo zákonnej trestnej sadzby z najprísnejších zbiehajúcich sa zločinov t.j. zo základnej sadzby za zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 odsek 2 Trestného zákona, teda zo sadzby 7 rokov až 15 rokov.
Pri prevahe poľahčujúcich okolností bolo potrebné znížiť základnú hornú hranicu o jednu tretinu § 38 odsek 3 Trestného zákona :
(15 rokov - 7 rokov =8 rokov = 96 mesiacov : 3 = 2 roky 8 mesiacov),
1/ najprv sa zníži horná hranica, t.j. 15 rokov - 2 roky a 8 mesiacov = 12 rokov a 4 mesiace;
Následne bolo potrebné zvýšiť takto zníženú hornú hranicu o jednu tretinu § 41 odsek 2 Trestného zákona i s prihliadnutím na nález Ústavného súdu SR:
2/ to znamená, že sa zvýši takto určená horná hranica o jednu tretinu, t.j.
12 rokov a 4 mesiace : 3 = 4 roky 5 mesiacov a 10 dní = výsledná upravená horná hranica 16 rokov 5 mesiacov a 10 dní;
V konkrétnom prípade u odsúdeného je upravená trestná sadzba rešpektujúc i nález Ústavného súdu SR v rozpätí 7 rokov až 16 rokov 5 mesiacov a 10 dní.
Na podklade už vyššie rozvedeného sa nadriadený súd v ďalšom nestotožňuje so sťažnostnými námietkami odsúdeného ohľadne nerešpektovania záväznosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, publikovaného v Zbierke zákonov pod č. 428/2012, pretože tento nález nemožno v rozhodovacej činnosti súdov aplikovať bez ďalšieho a len formalisticky povoliť obnovu konania v každej veci, v ktorej bolo pri ukladaní trestu aplikované ustanovenie § 41 odsek 2 Trestného zákona.
Obnova konania, pokiaľ ide o výrok o treste, by mala slúžiť na nápravu trestu, ktorý sa javí byť neprimeraným v dôsledku použitia Ústavným súdom Slovenskej republiky zrušeného ustanovenia a nie na formálnu nápravu rozhodnutia ako takého v dôsledku použitia zrušeného ustanovenia Trestného zákona. Týmto by bola odňatá súdu možnosť podľa § 394 odsek 1 Trestného poriadku dispozičného rozhodovania a došlo by aj k zmene zmyslu, charakteru a povahy samotnej obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku na jej formalistické (automatické) povolenie.
Pokiaľ ide o obdobné rozhodnutia všeobecných súdov či závery celorepublikovej porady Združenia sudcov Slovenskej republiky, súd I. stupňa ani nariadený súd nie sú nimi pri rozhodovaní viazané. V tomto smere nadriadený súd pripomína, že sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom. Pri rozhodovaní je sudca viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a zákonom. Právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v rozhodnutí vykonanom podľa č. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na základe návrhu súdu je pre súd záväzný (§ 2 ods. 2, ods. 3 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich, v znení neskorších zmien a doplnení).
Podľa 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne sťažnosť ak nie je dôvodná.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a právne úvahy, nadriadený súd nezistiac žiadny dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia a iné rozhodnutie o návrhu odsúdeného v jeho prospech, jeho sťažnosť podľa § 193 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku zamietol, pretože nie je dôvodná.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný
prostriedok (§ 185 odsek 2 veta druhá Trestného poriadku).