Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/17/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a členov senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Martina Murgaša v právnej veci žalobcu: X. M., V. B. XXX, P., zast. advokátom JUDr. Peter Dolný, ul. Matice slovenskej 8, Prievidza, proti žalovanej: Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., Dostojevského rad 4, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. októbra 2012, č. k. - 87, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia 8.681,67 eur s prísl. titulom náhrady škody. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že vodič osobného motorového vozidla zn. R., W.. Č.. P. XXX R. C.. Z. Z. spôsobil dňa 17. 8. 2007 v Y. X. dopravnú nehodu a to tak, že na vyznačenom prechode pre chodcov za križovatkou na ceste I. triedy I/50 v obci Y. X. zrazil chodca - žalobcu, ktorý prechádzal cez prechod pre chodcov z ľavej strany na pravá z pohľadu vodiča. Žalobca pri dopravnej nehode utrpel otras mozgu, zlomeninu pravej strany sánky s posunutím, dvojitú zlomeninu pravého oblúku jarmovej kosti, zlomeninu pravej očnice, zlomeninu prednej steny čelovej dutiny vpravo, zakrvácanie dutiny čelovej, nosnej a čeľustnej vpravo, zlomeninu prsnej časti kľúčovej kosti vpravo s minimálnym posunutím, odreniny a pomliaždeniny hrudníka vpravo a chrbta ruky vľavo, zlomeninu horného a dolného ramena lonovej kosti vpravo, tržnú ranu horného viečka pravého oka, okoloočnocový krvný výron pravého oka, pomliaždenie pravého oka, zvýšený vnútroočný tlak poúrazový pravého oka, makroskopický nález krvi v moči a mnohopočetné oderky na všetkých končatinách. Alkohol u vodiča Z. Z. zistený nebol, u chodca bolo zistené požitie alkoholu v hodnote 1,4 promile. Rozsudkom Okresného súdu P. č. k. - 361 zo dňa 11. 2. 2010 bol obžalovaný C.. Z. Z. odsúdený a uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, výkon trestu mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 2 roky a bol mu uložený trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá všetkého druhu na 18 mesiacov. Odvolací krajský súd v Z. rozsudkom zo dňa 8. 9. 2010 napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste zákazu činnosti. Krajský súd rozsudok okrem iného odôvodnil aj tým, že okresný súd nepostupoval správne, pokiaľ obžalovanému uložil aj trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidla "predovšetkým spôsob spáchania prečinu obžalovaným s poukazom najmä na okolnosť, že prejednávaný prečin spáchal síce ako vodič motorového vozidla, avšak jeho podstata vzhľadom na konkrétne skutkové zistenia spočívala len v nesprávnej technike jazdy, pričom bolo potrebné vziať do úvahy i dosť závažné spoluzavinenie poškodeného".

Súd prvého stupňa ďalej zistil, že právny zástupca poškodeného (žalobcu) dňa 24. 9. 2007 podal sťažnosť na postup policajta na vyšetrovanie dopravnej nehody, v ktorej okrem iného tvrdil (sťažoval sa), že ako splnomocnený zástupca poškodeného namieta, že poverený policajt doposiaľ nevypočul a nezaložil do spisu výpoveď zodpovedného subjektu, vodiča C. do dnešného dňa nebolo vodičovi odňaté vodičské oprávnenie aj napriek jednoznačnej a preukázanej vine v dopravnej nehode. Uznesením Okresného riaditeľstva PZ v P., Úrad justičnej a kriminálnej polície, ČVS: D.-XXXX/OVK-PD-XXXX zo dňa 10. 1. 2008 bolo C.. Z. Z. vznesené obvinenie za prečin ublíženie na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zák.. Zo zápisnice o rekonštrukcii dopravnej nehody zo dňa 27. 5. 2008 súd prvého stupňa zistil, že v tento deň bola vykonaná rekonštrukcia dopravnej nehody a to za prítomnosti žalobcu, ako aj vodiča motorového vozidla C.. Z.. Zo znaleckého posudku znalca C.. M. T., N.., vyplynuli závery, že: 1. nespráva reakcia vodiča Ing. Z. na chodca nachádzajúceho sa na vozovke je v priamej príčinnej súvislosti so vznikom predmetnej dopravnej nehody, 2. rýchlosť jazdy vodiča Z. nie je v príčinnej súvislosti so vznikom predmetnej dopravnej nehody, 3. chodec M. v nehodovom mieste prechádzal cez vozovku zľava doprava z pohľadu vodiča vozidla, podľa svojej výpovede prechádzal po priechode pre chodcov, z čoho vyplýva, že chodec s najväčšou pravdepodobnosťou vošiel do vozovky na priechode pre chodcov a prechádzal mierne šikmo vľavo smerom k autobusovej zastávke, na ktorú chodec smeroval. Konanie chodca v čase dopravnej nehody bolo ovplyvnené alkoholom a spôsob chôdze chodca je možné hodnotiť nesprávne v tom, že chodec napriek tomu, že videl prichádzajúce vozidlo sa rozbehol do pravého jazdného pruhu, pričom nesprávne predpokladal, že prebehne popred prichádzajúce vozidlo. Reakciu chodca na vozidlo je možné hodnotiť ako nesprávnu, nakoľko chodec mal možnosť odhadnúť, že prebehnutie popred vozidla nie je bezpečné, 4. z technického hľadiska je príčinou dopravnej nehody skutočnosť, že vodič nesprávne reagoval na chodca, nesprávne predpokladal, že chodec, po tom čo zastavil, zostane stáť pred stredovou deliacou čiarou, pričom vodič pokračoval v jazde v dôsledku čoho po tom, čo sa chodec rozbehol do pravého jazdného pruhu došlo k stretu vozidla s chodcom, 5. vodič mal možnosť nehode zabrániť, ak by na chodca reagoval intenzívnym brzdením, pričom jeho predpoklad, že chodec zostane stáť bol nesprávny. Aj chodec mal možnosť nehode zabrániť a keďže videl prichádzajúce vozidlo nerozbehnúť sa do jazdného pruhu jazdy vozidla. Zo znaleckého posudku U.. T. č. 115/2008 zo dňa 14. 5. 2008 súd prvého stupňa zistil, že poškodený X. M. utrpel dňa 17. 8. 2007 otras mozgu, zlomeninu pravej strany sánky s posunutím, dvojitú zlomeninu pravého oblúku jarmovej kosti, zlomeninu pravej očnice, zlomeninu prednej steny čelovej dutiny vpravo, zakrvácanie dutiny čelovej, nosnej a čeľustnej vpravo, zlomeninu prsnej časti kľúčovej kosti vpravo s minimálnym posunutím, odreniny a pomliaždeniny hrudníka vpravo a chrbta ruky vľavo, zlomeninu horného a dolného ramena lonovej kosti vpravo, tržnú ranu horného viečka pravého oka, okoloočnocový krvný výron pravého oka, pomliaždenie pravého oka, zvýšený vnútroočný tlak poúrazový pravého oka, makroskopický nález krvi v moči a mnohopočetné oderky na všetkých končatinách, pričom reálna doba liečenia je v trvaní 6 - 10 mesiacov. Poškodený sa liečil od 17. 8. 2007 a v dobe vyšetrenia (14. 3. 2008) bol stále práceneschopný a rehabilitoval. Znalec uviedol, že reálna doba liečenia u poškodeného bude trvať pravdepodobne do konca apríla 2008, stav je prakticky ustálený a môže dôjsť len k miernemu zlepšeniu v pohyblivosti pravým ramenný zhybom a pravým bedrovým zhybom. S veľkou pravdepodobnosťou zranenia zanechajú trvalé následky na zdraví poškodeného a to v obmedzenej pohyblivosti v ramennom zhybe, zhoršenú pohyblivosť v pravom bedrovom zhybe, jazvy na tvári a zhoršený visus pravým okom. Rozsah trvalých následkov bude možné určiť po roku od ukončenia liečby. Z predmetného znaleckého posudku mal súd prvého stupňa za zrejmé, že pokiaľ ide o rozsah zranení spôsobených dopravnou nehodou, tieto sa prejavili všetky ihneď (v čase dopravnej nehody), zo znaleckého posudku vyplynulo, že reálna doba liečenia u poškodeného mala trvať do apríla 2008, nakoľko už v marci 2008 bol stav žalobcu ustálený a mohlo dôjsť len k miernemu zlepšeniu v pohyblivosti pravým ramenným zhybom a pravým bedrovým zhybom. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že liečba žalobcu nastala dňa 17. 8. 2007, trvala 9 mesiacov (cca do 17. 5. 2008

- čomu zodpovedá predpoklad, že bude trvať do apríla 2008) a v tomto čase zdravotný stav žalobcu bol už ustálený s tým, že rozsah trvalých následkov bolo možné určiť po roku od ukončenia liečby, t. j. v máji 2009.

Súd prvého stupňa ďalej zistil, že dňa 23. 9. 2008 došlo k bodovému ohodnoteniu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia znalcom U.. T., pričom celkové ohodnotenie bolesti bolo určené na 465 bodov, čo predstavovalo sumu 174.477,30 Sk a sťaženie spoločenského uplatnenia bolo obodované na 200 bodov, čo predstavovalo sumu 75.050,- Sk. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žalobca sa o výške škody na zdraví (pokiaľ ide o bolestné a sťaženie

spoločenského uplatnenia) dozvedel v septembri 2008 (29. 9. 2008 sa v trestnom spise nachádza záznam o preštudovaní vyšetrovacieho spisu žalobcom a jeho právnym zástupcom, pričom už v tento deň sa v spise nachádzalo aj bodové ohodnotenie bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia) a zdravotný stav žalobcu bol ustálený v marci 2008, z čoho vyvodil záver, že zisťovanie výšky škody bolo možné vykonať už v marci 2008. Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že v trestnom konaní na hlavnom pojednávaní konanom dňa 11. 2. 2010 zástupca poškodeného sa za žalobcu vyjadril v tom smere, že si škodu v trestnom konaní neuplatňuje, nakoľko si ju uplatňuje v občiansko- právnom konaní. Z pripojeného spisu Okresného súdu P. sp. zn. súd prvého stupňa zistil, že žalobca sa žalobou doručenou tomuto súdu dňa 12. 8. 2009 domáhal voči žalovanému - spoločnosti N., s. r. o. ako prevádzkovateľovi motorového vozidla R. A ktorým bola dopravná nehoda spôsobená náhrady škody v celkovej výške 11.624,08 eur s poukazom na ust. § 427 Obč. zák., pričom skutkový stav bol totožný ako v tomto konaní, len po právnej stránke si žalobca uplatňoval náhradu škody voči žalovanému ako prevádzkovateľovi motorového vozidla. Toto konanie bolo ukončené uznesením o zastavení konania zo dňa 29. 10. 2010, nakoľko žalobca zobral žalobu v celom rozsahu späť.

Súd prvého stupňa mal za to, že žalobca sa o tom kto mu spôsobil škodu dozvedel už v priebehu trestného stíhania a najneskôr dňa 27. 5. 2008, nakoľko v tento deň bola vykonaná rekonštrukcia dopravnej nehody a to za prítomnosti žalobcu ako aj vodiča C. Pokiaľ ide o výšku škody resp. vedomosť žalobcu aká škoda mu vznikla, mal súd prvého stupňa za to, že túto treba pri každom nároku posudzovať samostatne. Súd prvého stupňa mal taktiež za to, že pokiaľ ide o bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, podľa znaleckého posudku U.. T. č. 115/2008 zo dňa 14. 5. 2008 je zrejmé, že pokiaľ ide o rozsah zranení, tieto sa prejavili všetky ihneď (v čase dopravnej nehody) a reálna liečba u žalobcu trvala do mája 2008, avšak už v marci 2008 bol stav žalobcu ustálený a pokiaľ ide o rozsah trvalých následkov, tieto bude možné určiť po roku od ukončenia liečby. Liečba žalobcu nastala dňa 17. 8. 2007, trvala 9 mesiacov a rozsah trvalých následkov bolo možné určiť po roku od ukončenia liečby, t. j. v máji 2009. K bodovému ohodnoteniu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia došlo dňa 23. 9. 2008 znalcom U.. T. a pokiaľ teda ide o bolestné, o výške tohto nároku sa žalobca dozvedel najneskôr v septembri 2008. Pokiaľ ide o náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, jej bodové ohodnotenie bolo vyčíslené v septembri 2008, podľa znaleckého posudku U.. T. konečný rozsah trvalých následkov bolo možné určiť po roku od ukončenia liečby, t. j. v máji 2009 a teda už v máji 2009 bolo možné opätovne ohodnotiť sťaženie spoločenského uplatnenia. Pokiaľ o nárok na náhradu straty na zárobku počas PN, žalobca bol na PN v období od 17. 8. 2007 do 19. 5. 2008 a teda po ukončení PN dňa 19. 5. 2008, resp. po vyplatení poslednej dávky nemocenského sa žalobca dozvedel aj o výške straty na jeho zárobku počas PN. Žalovaná v priebehu konania vzniesla námietku premlčania a preto sa súd prvého stupňa vznesenou námietkou zaoberal. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že neobstojí argument žalobcu, že sa o škodcovi dozvedel až na základe právoplatného trestného rozsudku, nakoľko pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, je rozhodujúci okamih, kedy zistí skutkové okolnosti rozhodujúce pre vymedzenie zodpovedného subjektu a nejde vôbec o to, či sa škodca dopustil konania, ktoré napĺňa skutkovú podstatu niektorého z trestných činov, ale len o to, či svojím (zavineným) konaním spôsobil majetkovú stratu poškodeného. Súd prvého stupňa mal za to, že žalobca zistil skutkové okolnosti o osobe škodcu už na začiatku trestného stíhania, najneskôr v čase 27. 5. 2008, nakoľko v tento deň bola vykonaná rekonštrukcia dopravnej nehody a dokonca mal za to, že žalobca sa o škodcovi dozvedel ešte na začiatku trestného stíhania, keď jeho zástupca podať sťažnosť na postup vyšetrovateľa v septembri 2007. Súd prvého stupňa mal taktiež za to, že posudzovanie vedomostí o osobe škodcu pre účely premlčania sa týka vedomosti o skutkových okolnostiach o osobe škodcu a nie je rozhodujúce ako je skutkové konanie škodcu právne kvalifikované (či ide o trestný čin, príp. priestupok alebo iný delikt). Súd prvého stupňa poukázal na to, že pokiaľ ide o bolestné, o výške tohto nároku sa žalobca dozvedel najneskôr v septembri 2008, pokiaľ ide o náhradu sťaženie spoločenského uplatnenia, jej bodové ohodnotenie bolo vyčíslené v septembri 2008, pričom podľa znaleckého posudku konečný rozsah trvalých následkov bolo možné určiť po roku od ukončenia liečby, t. j. v máji 2009 a teda už v máji 2009 bolo možné opätovne ohodnotiť sťaženie spoločenského uplatnenia. Pokiaľ ide o nárok na náhradu straty na zárobku počas PN súd prvého stupňa poukázal na to, že žalobca bol v súvislosti s dopravnou nehodou PN v období od 17. 8. 2007 do 19. 5. 2008, to znamená, že po ukončení PN dňa 19. 5. 2008, resp. po vyplatení poslednej dávky nemocenského sa žalobca dozvedel aj o výške straty na jeho zárobku počas PN. S poukazom na tieto skutočnosti, súd prvého stupňa vyvodil záver, že nárok žalobcu je premlčaný, nakoľko premlčacia doba ohľadne bolestného začala plynúť v septembri 2008 a dvojročná subjektívna lehota uplynula

v septembri 2010, pri sťažení spoločenského uplatnenia začala dvojročná subjektívna lehota plynúť v máji 2009 a uplynula v máji 2010 a pri náhrade za stratu na zárobku počas PN začala dvojročná subjektívna premlčacia lehota plynúť v máji 2008 a uplynula v máji 2010. Keďže žalobca žalobu doručil súdu dňa 2. 12. 2011, teda po uplynutí dvojročnej premlčacej doby u všetkých nárokov, pričom žalovaná namietala premlčanie, súd prvého stupňa žalobu z tohto dôvodu ako premlčaný nárok zamietol. Súd prvého stupňa poukázal i na to, že v pretrhnutiu plynutia premlčacej doby nedošlo, nakoľko žalobca sám v trestnom konaní uviedol, že si nárok na náhradu škody v trestnom konaní neuplatňuje, nakoľko si ho bude uplatňovať v občianskoprávnom konaní.

Súd prvého stupňa neuznal argumentáciu žalobcu, že žalovaná uznala nárok na náhradu škody tým, že časť (50 %) škody žalobcovi v roku 2011 vyplatila, poukázal na to, že žalovaná vo svojich listoch riadne zdôvodnila, že náhradu žalobcovi kráti o 50 % z titulu jeho spoluzodpovednosti na vzniknutej dopravnej nehode, pričom za takéhoto jazykového vyjadrenia nemožno mať za to, že žalovaná uznala nárok na náhradu škody v celej výške, ale práve naopak treba mať za to, že žalovaná uznala len 50 % nároku. Žalovaná vo svojich listoch riadne deklarovala, že odmieta vyplatiť zvyšných 50 % nároku, nakoľko mala za to, že je naplnená aplikácia ust. § 441 Obč. zák. o spoločnej zodpovednosti poškodeného a teda nemožno usudzovať, že by žalovaná čiastočným plnením uznala celý nárok a teda že zvyšných 50 % nároku nie je premlčaných. Súd prvého stupňa sa ďalej zaoberal aplikáciou ust. § 441 Obč. zák., pričom poukázal na závery znaleckého posudku znalca C.. T., z ktorého vyplynuli závery, že: 1. nesprávna reakcia vodiča C.. Z.R. na chodca nachádzajúceho sa na vozovke je v priamej príčinnej súvislosti so vznikom dopravnej nehody, 2. rýchlosť jazdy vodiča Z. nie je v príčinnej súvislosti so vznikom dopravnej nehody, 3. chodec M. v nehodovom mieste prechádzal cez vozovku zľava doprava z pohľadu vodiča vozidla, podľa svojej výpovede prechádzal po priechode pre chodcov, z čoho vyplýva, že chodec M. s najväčšou pravdepodobnosťou vošiel do vozovky na priechode pre chodcov a prechádzal mierne šikmo vľavo smerom k autobusovej zastávke, na ktorú chodec smeroval. Konanie chodca M. v čase dopravnej nehody bolo ovplyvnené alkoholom a spôsob chôdze chodca je možné hodnotiť nesprávne v tom, že chodec napriek tomu, že videl prichádzajúce vozidlo sa rozbehol do pravého jazdného pruhu, pričom nesprávne predpokladal, že prebehne popred prichádzajúce vozidlo a reakciu chodca na vozidlo je možné hodnotiť ako nesprávnu, nakoľko chode mal možnosť odhadnúť, že prebehnutie popred vozidlo nie je bezpečné. Aj chodec mal možnosť nehode zabrániť a keďže videl prichádzajúce vozidlo nerozbehnúť sa do jazdného pruhu jazdy vozidla a chodec mal možnosť takto reagovať, nakoľko z jeho pravej strany prichádzajúce vozidlo videl včas a v dostatočnej vzdialenosti. Súd prvého stupňa mal za to, že príčinou dopravnej nehody bola jednak nesprávna reakcia vodiča motorového vozidla na chodca a jeho nesprávny predpoklad, že chodec po tom, čo sa zastavil, zostane stáť pred stredovou deliacou čiarou, ale aj nesprávna reakcia chodca na prichádzajúce vozidlo, keď aj chodec mal možnosť nehode zabrániť a keďže videl prichádzajúce vozidlo nerozbehnúť sa do jazdného pruhu jazdy vozidla, pričom v tomto smere zohral svoju úlohu aj alkohol v krvi chodca, ktorý bol zmeraný na 1,4 promile. Súd prvého stupňa mal za to, že žalobca si za škodu, ktorá mu vznikla pri dopravnej nehode z časti zodpovedá sám, nakoľko porušil všeobecnú prevenčnú povinnosť ( Obč. zák.), ako aj ust. , keď po požití alkoholu prechádzal cez cestu bez toho, aby sa riadne presvedčil, že po ceste nejde iné vozidlo a zároveň sa na ceste zastavil a následne napriek tomu, že videl prichádzajúce vozidlo sa rozbehol do pravého jazdného pruhu, pričom nesprávne predpokladal, že prebehne popred prichádzajúce vozidlo. Súd prvého stupňa mal taktiež za to, že obe príčiny (tak nesprávna reakcia vodiča na chodca ako aj nesprávna reakcia chodca na vozidlo) sa v rovnakej miere podieľali na vzniku dopravnej nehody, nakoľko obaja mohli zabrániť vzniku dopravnej nehody a preto považoval mieru zavinenia poškodeného na vzniku škody v rovnakej výške ako mieru zavinenia škodcu

- vodiča motorového vozidla a vzhľadom k tomu krátenie náhrady škody žalovanou v rozsahu 50 % považoval za odôvodnené. O trovách konania rozhodol podľa .

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel. Bol toho názoru, že súd prvého stupňa pochybil pri právnom posudzovaní premlčania nároku žalobcu a námietku premlčania žalovaného mal zamietnuť ako nedôvodnú. Mal za to, že žalovaný aj čiastočným plnením uznal celý nárok a teda zvyšných 50 % nároku nie je premlčaných. Poukázal na skutočnosť, že trestné konanie sa viedlo voči C.. Z. ako škodcovi, ktorý v čase dopravnej nehody ako riaditeľ spoločnosti viedol služobné vozidlo pri plnení pracovných povinností a teda v zmysle § 420 ods. 2 Obč. zák. táto osoba za škodu takto spôsobenú nezodpovedá, ale zodpovedná je právnická osoba, pre ktorú škodca vykonával v čase dopravnej nehody pracovnú

činnosť a preto si žalobca nemohol v trestnom konaní uplatňovať škodu voči C.. Z.. Nárok na náhradu škody si mohol reálne uplatňovať až potom, keď Okresný súd P. dňa 11. 2. 2010 C.. Z. odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov s PO odkladom na skúšobnú dobu dvoch rokov. Do tohto času obžalovaný neustále popieral svoju vinu a zodpovednosť za dopravnú nehodu. Poukázal na to, že až v rozsudku krajského súdu sa v jeho odôvodnení právne neodôvodnene zrazu objavilo tzv. závažné spoluzavinenie poškodeného. Mal za to, že až dátumom právoplatnosti rozhodnutia trestného rozsudku, keď bolo rozhodnuté o vine obžalovaného začína poškodenému plynúť lehota na uplatnenie práva na náhradu škody. Taktiež mal za to, že princíp tzv. prezumpcie neviny uplatňovaný v trestnom práve, musí byť právne aplikovaný aj pri náhradách škody v občiansko-právnych konaniach a teda uplatňovaný aj pri začatí plynutia subjektívnej premlčacej doby nároku na náhradu škody. Uviedol, že podstatným a rozhodujúcim faktom a okolnosťou je dátum právoplatnosti rozhodnutia o vine obžalovaného. Považoval za nesprávne tvrdenie súdu, že žalovaný opodstatnene krátil náhradu škody o 50 % z titulu jeho spoluzodpovednosti na vzniknutej dopravnej nehode, keď súd prvého stupňa citoval závery znaleckého posudku C.. T., pričom mal za to, že tento znalecký posudok nie je vo všetkých svojich záveroch, hlavne týkajúcich sa chodca, správny a objektívny, keď v trestnom spise je založený aj znalecký posudok C.. F., ktorého závery sú v mnohých častiach diametrálne odlišné od záverov znaleckého posudku C.. T..

Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Zotrvala na svojom právnom názore, že nárok žalobcu je jednak premlčaný a jednak vecne neopodstatnený. Poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , , ako i na konanie samotného žalobcu, ktorý pred skončením trestného konania podal inú civilnú žalobu na Okresný súd P. proti žalovanému N., F.. E.. D.. ako prevádzkovateľovi motorového vozidla zn. AUDI, ev. č. P. XXX R., pričom daná žaloba bola odôvodnená rovnakými skutkovými a právnymi skutočnosťami ako žaloba podaná v tomto konaní. Taktiež poukázala na skutočnosť, že v rámci súdneho konania na OS P. samotný žalobca nesúhlasil s prerušením daného civilného konania do skončenia trestného konania, pričom v liste zo dňa 22. 10. 2009 uviedol: " jedná sa pritom o prísne objektívnu zodpovednosť...bez ohľadu na zavinenie...odporca je teda v zmysle § 427 subjektom zodpovedným za škodu...predpoklady zodpovednosti za škodu u odporcu boli naplnené. Je nepochybné, že škodová udalosť sa stala..., tiež že navrhovateľovi v dôsledku dopravnej nehody vznikla škoda, ktorú sme zdokladovali...Je podľa nášho názoru nepodstatné, či bude C.. Z. právoplatne uznaný za vinného". Uviedla, že z pripojeného spisu OS P. sp. zn. , trestného spisu OS P. sp. zn. (zo sťažnosti na postup policajta, podanej žalobcom dňa 24. 9. 2007, uznesenia o vznesení obvinenia C.. Z. zo dňa 10. 1. 2008, vykonanej rekonštrukcie nehody zo dňa 27. 5. 2008, znaleckých posudkov atď.) jednoznačne vyplýva, že žalobca sa dozvedel o škode i osobe škodcu ešte skôr ako podal predchádzajúcu žalobu na OS P. a viac ako dva roky predtým, ako podal túto žalobu. Bola názoru, že zásada prezumpcie neviny súvisí s trestným právom a nemá nič spoločné s otázkou občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, keď podaním civilnej žaloby proti prevádzkovateľovi vozidla ani proti žalovanému by nebola nijakým spôsobom dotknutá alebo porušená zásada prezumpcie neviny. Nesúhlasila s názorom žalobcu, že žalovaná čiastočným plnením náhrady škody uznala aj neuhradený zvyšok "dlhu", keď čiastočné splnenie záväzku spôsobuje uznanie zvyšku dlhu iba v rámci obchodných vzťahov a aj to iba ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku, pričom žalobou uplatnená náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle a nasl. Obč. sú jednoznačne občianskoprávnymi a nie obchodnoprávnymi nárokmi. Zotrvala na svojom názore o spoluzavinení žalobcu na spôsobenej škode, keď z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že konanie chodca M. bolo v čase nehody ovplyvnené alkoholom a jeho reakciu na vozidlo bolo možné hodnotiť ako nesprávnu. Mala za to, že žalobca sa podieľal na škode na jeho zdraví v pomere 50 % a preto o tento pomer žalovaná krátila vyplatenú náhradu škody.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( ), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje

dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Obč. zák.). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom k tomu, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napr. výšky bezdôvodného obohatenia, škody a pod.. (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

Podľa právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

Podľa najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k poistnej udalosti, z ktorej škoda vznikla, to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený (žalobca) dozvedel o škode treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o vzniknutej škode, teda kedy nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a to aspoň v približnej sume s možnosťou jej dodatočného spresnenia, t. j. ktorú bolo možné natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, aby poškodený svoj nárok na náhradu škody mohol uplatniť aj na súde. Znalosť poškodeného o osobe škodcu sa viaže k okamihu, kedy poškodený získal informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok, ktorá konkrétne osoba je za škodu zodpovedná. Nejedná sa preto o nespochybniteľnú istotu o takomto zodpovedajúcom subjekte a ani o stav právneho záveru o zodpovednosti tejto osoby.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým rozhodol o uplatňovanom nároku.

K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. , , ). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v , podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dostatočným dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne.

Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa a , potvrdil.

K odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza, že žalobca získal informáciu o skutkových okolnostiach týkajúcich sa žalovaného ako za škodu zodpovedajúceho subjektu najskôr dňa 24. 9. 2007, kedy v sťažnosti na postup policajného orgánu namietal, že policajný orgán nevypočul a nezaložil do spisu výpoveď zodpovedného subjektu, vodiča C.. Z. Z. a do dnešného dňa vodičovi nebolo odňaté vodičské oprávnenie napriek jednoznačnej a preukázanej vine v dopravnej nehode, nie teda až z právoplatného rozsudku Krajského súdu v Z. sp. zn. zo dňa 8. 9. 2010. Odvolací súd má za to, že táto skutočná znalosť škodcu, ktorou žalobca od 24. 9. 2007 disponoval, by už v tomto čase nepochybne stačila na podanie žaloby. Nebol teda daný dôvod, aby sa plynutie tzv. subjektívnej premlčacej doby u práva na náhradu škody viažuce sa k nastolenej otázke, kedy sa žalobca dozvedel, kto za škodu zodpovedá, začalo odvíjať až od právoplatnosti uvedeného rozsudku. Odvolací súd navyše zdôrazňuje, že žalobca si v trestnom konaní nárok na náhradu škody neuplatnil s odôvodnením, že tento nárok si bude uplatňovať v občiansko-právnom konaní, napriek tomu, že mal informáciu o tomto zodpovedajúcom subjekte a náhradu škody mohol uplatniť už v trestnom konaní. Názor žalobcu, že subjektívna premlčacia doba v prejednávanej veci začala plynúť až od právoplatnosti uvedeného trestného rozkazu, t. j. že žalobca získal až od tohto dátumu pozitívnu vedomosť o žalovanom ako o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá a že preto sa jeho právo proti žalovanému nepremlčalo, chybne stotožňuje (odvodzuje) začiatok plynutia tejto premlčacej

doby s dátumom právoplatnosti rozsudku v trestnej veci žalovaného, prehliadajúc preukázanú skoršiu vedomosť žalobcu o žalovanom ako osobe - subjekte, ktorý za vzniknuté škodu zodpovedá. K ďalšej námietke žalobcu, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil spoluzavinenie žalobcu odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa žalobu zamietol z dôvodu vznesenej námietky premlčania a teda nebolo jeho povinnosťou zaoberať sa otázkou spoluzavinenia žalobcu, nakoľko i v prípade, že by spoluzavinenie žalobcu preukázané nebolo, žaloba by musela byť zamietnutá z dôvodu premlčania.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § v spojení s . Žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, však náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v V. pomerom hlasov 3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.