Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-161-2013.pdf
PDF · 107.44 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/161/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členiek senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: B. U., nar. XX.X.XXXX, bytom G., M. XX, zastúpeného advokátom: JUDr. Miloš Chrenko, so sídlom Trnava, Hlavná 23, proti žalovanému: MAC TV, s.r.o., so sídlom Bratislava, Brečtanová 1, IČO: 36 25 60 13, zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Bratislava, Drotárska cesta 102, o ochranu osobnosti a o opravu nepravdivých údajov, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 17.1.2013 č.k. 16C/147/2011-122, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e a v časti o náhrade trov konania r u š í a v zrušenom rozsahu vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd v celom rozsahu žalobu zamietol a zároveň žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 1.587,76 Eur k rukám zástupcu žalovaného do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, ako i tlačového zákona č. 167/2008, § 19 ods. 1, § 21 ods. 1, 3, 4, 5, § 21 ods. 10, 11 zák. č. 308/2000 Z.z., s poukazom na Ústavu SR v čl. 46 - 50 a čl. 26, ako i na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 10 s odkazom na niektoré závery Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.
Na základe vykonaného dokazovania následne prvostupňový súd uzavrel, že v príspevku odvysielaného televíziou Joj v relácii Krimi dňa 4.9.2011 o dopravnej nehode, ktorej účastníkom bol žalobca vyplýva, že redakcia poskytla priestor ako vodičke vozidla, jej matke, tak i žalobcovi, teda s výnimkou zranenej spolujazdkyne (ktorá vtedy nebola na mieste prítomná) všetkým účastníkom nehody. Ohľadne zdravotného stavu spolujazdkyne sa žalovaný informoval a v príspevku i uviedol, že v ten istý deň bude prepustená (z čoho jednoznačne vyplýva ľahké zranenie bez ťažších následkov). V príspevku teda odzneli obe verzie nehody oboch vodičov. Za smerodajnú súd považoval skutočnosť, že o vinníkovi nehody redaktor neinformoval podľa vlastného uváženia svojho úsudku, ale vychádzal z vyjadrenia policajného zdroja, ktorý bol i odvysielaný v príspevku, keď redaktor uviedol: „... dopravný policajt určil ako vinníka nehody motorkára.“ Redaktor teda vychádzal zo zdroja, ktorý sa nepochybne javí ako hodnoverný. Hovorkyňa polície (nie redaktor žalovaného) v príspevku uviedla pravdepodobnú príčinu nehody. Vzhľadom na to prvostupňový súd nepovažoval za rozhodujúci výsledok priestupkového konania. V čase odvysielania príspevku nemohli byť všetky skutočnosti dopravnej nehody overované a nebol ani daný dôvod na ich preverovanie, naviac samotná okolnosť, že priestupkové konanie nie je doposiaľ ukončené svedčí o tom, že k odvysielaniu by ani nemohlo dôjsť. V príspevku ale boli a museli byť použité prvotné informácie z miesta nehody vrátane vyjadrení účastníkov i orgánov polície,
teda pokiaľ aj znalec určil iný spôsob vzniku nehody, takýto dôkaz nemohol byť objektívne k dispozícii v čase odvysielania príspevku. V príspevku ale neodznelo jednostranné vyhlásenie žalovaného o vinníkovi nehody, iba odkaz na policajný zdroj, resp. jeho priama citácia. Je pritom obvyklé a bežné, že médiá neinformujú verejnosť a divákov iba o právoplatne skončených veciach, ale aktuálne zverejňujú dianie okrem iného i v dopravnej oblasti. Tu je potom namieste vychádzať tiež z hodnoverných zdrojov tak, ako tomu bolo v danom prípade. Treba akceptovať, že tvrdenie médií pochádza zo zdroja, ktorý je považovaný za spoľahlivý, nie je potrebné a vlastne ani dobre možné pred zverejnením tohto tvrdenia overiť s úplnou istotou jeho pravdivosť. Súd poukázal na platnú judikatúru ESĽP v zmysle ktorej Dohovor dáva médiám určitú voľnosť tak, aby včas mohli informovať verejnosť bez toho, aby boli povinní informácie preverovať, pričom v prípade nehôd nie je možné určiť vinníka nehody až do ukončenia vyšetrovania. Práve z tohto dôvodu je nielen nepotrebné, ale ani možné informácie z hodnoverných a spoľahlivých zdrojov preverovať. Citáciou, resp. priamou výpoveďou zdroja polície samotný redaktor, resp. žalovaný nevyjadroval svoj názor na vinníka nehody a už vôbec necitoval žalobcu celým menom. Podľa súdu príspevok neodznel tak, že žalobca zavinil nehodu, nakoľko redaktor uviedol, že za vinníka nehody dopravný policajt označil motorkára. Za nedôvodné súd považoval, ak žalobca žiadal, odvysielať opravu v tom smere, že „vodič motocykla B. U. nezavinil predmetnú nehodu, vo veci nedošlo k vzneseniu obvinenia vodičovi motocykla, ani k uznaniu jeho viny za spáchanie priestupku alebo trestného činu...“, keď poukázal na to, že v príspevku žalovaný neuviedol meno žalobcu, ani sám neoznačil žalobcu za vinníka nehody, ani neuvádzal žiadne skutočnosti o trestnom, resp. priestupkovom konaní. Naviac súd poukázal v tejto súvislosti na to, že v prvom štádiu konania bol žalobca zo spáchania priestupku uznaný vinným.
V ďalšom súd uzavrel, že žalobca ani nepreukázal zásah do jeho osobnostných práv v rodinnom a pracovnom živote. Reakcia jeho rodiny, na ktorú sa odvolával, je podľa názoru súdu primeraná. Predložené dôkazy o znížení príjmu žalobcu nepreukazujú príčinnú súvislosť s odvysielaním príspevku, keďže môžu mať rôzne iné dôvody. Uzavrel, že v tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Bez ohľadu na to mal súd za to, že príspevok z uvedených dôvodov nebol spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu a objektívne mu spôsobilý privodiť ujmu. Zákon totiž neposkytuje ochranu akémukoľvek zásahu, ale len proti takému, ktorý je neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe. S poukazom na uvedené mal súd za to, že žalovaným odvysielaný príspevok bol objektívny, bol daný priestor obom stranám - účastníkom nehody, vychádzal zo spoľahlivých zdrojov, nejednalo sa o vlastný názor alebo o hodnotiaci úsudok. Súd má za to, že žalovaný postupoval v súlade so zákonom, náplňou jeho činnosti a takýto postup je potvrdený aj platnou judikatúrou ESĽP. Z dôvodov, že nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia v zmysle § 10, § 11 ods. 4, § 13 ods. 4, § 17 vyhl. č. 655/2004 Z.z. za prevzatie a prípravu zastúpenia, vyjadrenie vo veci, ďalšia porada s klientom, pojednávanie 19.6.2012, 18.9.2012, ďalšia porada s klientom, pojednávanie 23.10.2012, 13.12.2012, 17.1.2013 á 81,88 Eur, paušál 8x 7,63 Eur, 1x 7,81 Eur, DPH 20%, strata času 19.6.2012, 18.9.2012, 23.10.2012 a 13.12.2012 á 50,88 Eur, 17.1.2013 52,08 Eur, náhrada za použitie vozidla v zmysle opatrenia MPSVaR SR č. 632/2008 Z.z. za dní 19.6.2012, 18.9.2012, 23.10.2012, 13.12.2012 a 17.1.2013 á 50,88 á 134 kilometrov Bratislava - Trnava a späť spolu 670 km x 0,183 Eur - 122,61 Eur, spotrebované PHN 19.6.2012 - 20,22 Eur, 18.9.2012 - 21,34 Eur, 23.10.2012 - 20,95 Eur, 13.12.2012
- 20,66 Eur, 17.1.2013 - 20,50 Eur, diaľničné známky 10-dňové á 10,- Eur za každé pojednávanie (tieto náklady sa súdu javili ako účelné z hľadiska straty času).
Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, alternatívne, aby sám po doplnení dokazovania rozsudok v napadnutej časti zmenil a návrhu navrhovateľa vyhovel. Ako odvolacie dôvody označil dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. c) a d) O.s.p. Odvolateľ mal za to, že súd predovšetkým nesprávne zhodnotil skutočnosť, že sa žalovaný v odvysielanom príspevku vyjadroval k otázke viny žalobcu, teda zodpovednosti za zavinenie predmetnej dopravnej nehody, keď mal za to, že je nesporné, že žalovaný v predmetnom príspevku prezentoval žalobcu ako osobu, ktorá dopravnú nehodu zavinila. Súd teda nesprávne posúdil toto konanie žalovaného ako objektívne informovanie, keďže v čase odvysielania príspevku nebolo rozhodnuté o tom, kto dopravnú nehodu zavinil, pričom informácie v príspevku
indikovali, že išlo o závažnú nehodu, v ktorej došlo k značným materiálnym škodám a dokonca aj k zraneniu osôb. Zdôraznil, že ak médium informuje o tom, že niekto zavinil dopravnú nehodu, fakticky tým informuje, že táto osoba je vinná a zodpovedná za prípadný protiprávny čin, ktorý bol týmto konaním spáchaný. Naviac samotná informácia, ktorú prezentoval redaktor, podľa ktorej dopravný policajt určil ako vinníka nehody motorkára, nebola pravdivá. Dopravná polícia totiž žalobcu ako vinníka prvýkrát určila až rozhodnutím o priestupku zo dňa 8.11.2011. Ak odporca napriek tomu informoval o žalobcovi ako o osobe, ktorá zavinila dopravnú nehodu, porušil jeho právo na prezumpciu neviny a eo ipso aj jeho právo na ochranu cti, dobrej povesti a dobrého mena. Právo na slobodu prejavu podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. podľa čl. 26 Ústavy SR, ako ani právo na informácie nemôžu mať prednosť pred právom osoby na súkromie, prezumpciu neviny a právo na ochranu cti v prípade, keď zverejnená informácia priamo uvádza, či nepriamo indikuje, že osoba zavinila spáchanie priestupku, resp. trestného činu predtým, ako o tomto uznaní viny právoplatne rozhodol na to právomocný orgán. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR pod sp. zn. 3Cdo/84/2011, podľa ktorého médiá o určitej fyzickej osobe ako o páchateľovi trestného činu môžu informovať až po právoplatnom odsudzujúcom rozsudku, ako i na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z roku 1987, podľa ktorého prezumpcia neviny nemôže zabrániť tomu, aby verejnosť bola informovaná o trestnom vyšetrovaní, vyžaduje ale aby informácie boli podávané so všetkou uvážlivosťou a opatrnosťou. Podľa odvolateľa daný príspevok neprezentoval žalobcu iba ako osobu podozrivú zo spáchania priestupku, ale ho v rozpore s touto zásadou prezentoval priamo ako osobu, ktorá predmetnú nehodu zavinila, pričom tomu tak bolo v čase, keď polícia nerozhodla ani na prvom stupni kto je vinný zo spáchania priestupku, ktorý mal byť predmetnou nehodou spáchaný. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo 113/2009 podľa ktorého do zásahu do osobnostných práv určitej fyzickej osoby môže dôjsť aj takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú samé osebe pravdivé, ale boli uvedené takou formou a v takých súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci, čím pôsobia difamačne. Za nepravdivú informáciu žalobca okrem označenia jeho osoby ako vinníka považuje aj tvrdenie, že nedodržal bezpečnú vzdialenosť, čo bolo preukázané závermi znalca, keď uzavrel, že technika jeho jazdy nebola nesprávna. Rovnako informácia o šetrení a prepustení spolujazdkyne nebola presná, keďže už v dobe končenia nakrúcania bola spolujazdkyňa z nemocnice prepustená a navrhovateľ to sám redaktorovi oznámil. Za nepodloženú a nepravdivú považoval navrhovateľ informáciu o tom, ako jeho spolujazdkyňa preletela cez motorku aj auto niekoľko metrov. V tejto súvislosti žiadal svedkyňu vypočuť, avšak súd tento návrh zamietol. Rovnako bola nepravdivá informácia o veľkej rýchlosti žalobcu. Odvolateľ tiež poukázal na to, že z jeho výpovede bola v reportáži použitá len jedna krátka veta, pričom vodička a jej spolucestujúca mali štyrikrát väčší priestor ako bol priestor navrhovateľa. Odvolateľ tiež namietal nevykonanie ním navrhnutého dôkazu výsluchom spolujazdkyne.
Za nesprávny považoval odvolateľ rozsudok súdu prvého stupňa i v časti o náhrade trov konania s tým, že v tejto časti je rozsudok nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť, keďže nie je dostatočne jasný spôsob výpočtu najmä určenie sadzby tarifnej odmeny, ktoré nie je nijak odôvodnené a podľa žalobcu mala predstavovať 61,41 Eur; ak by ju súd zvyšoval v zmysle § 13 ods. 3 vyhlášky, malo to byť v odôvodnení uvedené. Rovnako namietal jednotlivé úkony právnej služby a to dve ďalšie porady s klientom, ktoré sa podľa neho nejavia ako nevyhnutné na účelné bránenie práva a javia sa mu ako nadbytočné a neúčelné, pričom i ak by účelné boli, odmena je v zmysle § 14 ods. 2 a 4 vyhlášky nižšia. Za nesprávne považoval stanovenú i výšku režijného paušálu za úkony vykonané v roku 2011, kedy mala byť 7,41 a nie 7,63 Eur. Poukázal tiež na nepresnosti vo výpočte pri náhrade za stratu času, kde mala za jednu cestu predstavovať 50,84 Eur v roku 2012 a nie 50,88 Eur a 52,04 Eur v roku 2013 a nie 52,08 Eur. Za úplne nedôvodné považoval žalobca priznanie náhrady za diaľničné známky, keď si právny zástupca žalovaného mal kupovať 10-dňovú diaľničnú známku za každé jedno pojednávanie s poukazom na to, že za cenu piatich ním kúpených 10-dňových diaľničných známok mohol mať známku celoročnú. Záverom poukázal na to, že pri použití verejnej dopravy by aj pri predpokladanom dlhšom čase boli výdavky na jednu cestu na pojednávanie a späť podstatne nižšie a z tohto dôvodu sa javia náklady žalovaného ako neefektívne a neúmerne vysoké.
Žalovaný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalobcu predložil prostredníctvom svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, ktorým navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a zároveň žalobcu zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania žalovanému vo vyčíslenej výške 215,27 Eur za dva úkony právnej služby včítane režijného paušálu a DPH. Odvolanie považuje za nedôvodné, keďže napadnuté rozhodnutie je podľa neho vo svojom výroku vecne správne
a žalobcom uvádzané dôvody v odvolaní nie sú spôsobilé vyvolať jeho zrušenie alebo zmenu. Poukázal na to, že žalobca sa v podstatnej časti obmedzuje na rekapituláciu svojej právnej argumentácie, ktorú použil pred prvostupňovým súdom a s ktorou sa prvostupňový súd jednoznačne, presne, jasne a zrozumiteľne vysporiadal v odôvodnení. Závery prvostupňového súdu nie je možné považovať za arbitrárne a ústavne neudržateľné, nakoľko sa v plnej miere opierajú o platné právne predpisy a judikatúru vzťahujúcu sa na predmet konania. Podľa žalovaného prvostupňový súd správne aplikoval eurokonformný výklad, na ktorý žalovaný počas celého konania poukazoval. Odvysielaný príspevok bol dokonca ukážkovo vyvážený a zodpovedal všetkým zákonným povinnostiam vzťahujúcim sa na žalovaného ako televízneho vysielateľa, ako aj základným pravidlám novinárskej etiky. V predmetnom príspevku odzneli skutkové tvrdenia, ktoré neboli počas konania žalobcom rozporované, resp. nebola preukázaná ich nepravdivosť. Súd správne poukázal na skutočnosť, že všetci účastníci dopravnej nehody dostali priestor na vyjadrenie. V predmetnej veci nedošlo ani k porušeniu práva žalobcu na prezumpciu neviny, nakoľko za páchateľa priestupku bol označený len vo forme polemického výroku. Odvysielané informácie neboli ani len spôsobilé zasiahnuť do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti. ESĽP pripúšťa určitú formu zjednodušenia a nepresnosti uvádzaných informácií, za čo označil i informácie o „preletení“ spolujazdkyne navrhovateľa „niekoľko metrov“ ponad obe vozidlá a jej pád do „zeliny“. Žalovaný bol toho názoru, že ani druhá odvolacia námietka žalobcu neobstojí, keďže prvostupňový súd zistil skutkový stav dostatočne na to, aby mohol vo veci rozhodnúť. Vykonané dôkazy jednoznačne ustálili skutkový stav veci a preto nebolo potrebné získať stanovisko výsluchom navrhovanej svedkyne. Skutkové tvrdenia, ktoré žalobca označil ako zasahujúce do práva na ochranu osobnosti boli získané od orgánu verejnej moci a navyše mali polemický charakter. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že nebolo potrebné skúmať mieru zásahu do finančnej a rodinnej sféry žalobcu, nakoľko zo skutkového stavu jednoznačne vyplynulo, že nedošlo k porušeniu povinnosti žalovaného. Podľa žalovaného sa prvostupňový súd v dostatočnej miere vysporiadal aj s odôvodnením priznania trov konania v prospech žalovaného. Odporca mal plný úspech vo veci, pričom išlo o právne zastupovanie v dvoch spojených nárokoch v jednom konaní, trovy vyčíslil a preukázal, pričom každý z úkonov právnej služby bol vynaložený účelne. Poukázal na súlad s každodennou rozhodovacou praxou súdov, že v prípade, ak advokát použije ako formu dopravy motorové vozidlo, náklady s tým spojené sa považujú za účelne vynaložené. Súd v takomto prípade neskúma, či mal advokát možnosť ísť napríklad vlakom a podobne. Podľa žalovaného je v úplnej dispozícii žalovaného, či si zakúpi pri využití motorového vozidla celoročnú alebo 10-dňovú diaľničnú známku, pričom z dôvodu jednoduchšieho výpočtu je logickejšie zakúpiť si 10-dňovú známku ako zložitou matematickou formou vypočítavať aká časť z hodnoty celoročnej diaľničnej známky pripadá na jedno konkrétne pojednávanie.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c) a d) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu vo veci samej nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v merite je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. Dôvodným je odvolanie žalobcu iba v časti týkajúcej sa náhrady trov konania, v dôsledku čoho bolo nevyhnutným napadnutý rozsudok v tejto časti s použitím § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušiť a v zrušenom rozsahu vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatnených nárokov, keď prvostupňový súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie danej veci, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel i k správnym právnym záverom, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvého stupňa vo veci, ktorý na vec aplikoval všetky náležité právne ustanovenia, pričom zohľadnil i konštantnú súdnu judikatúru a dané právne normy na vec i správnym spôsobom aplikoval, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku, ktoré vo veci samej považuje za plne súladné s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty žalobcu nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.
Keďže prvostupňový súd sa v rozsiahlom odôvodnení preskúmavaného rozsudku, ktorý je plne v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. riadne vysporiadal so všetkou relevantnou argumentáciou oboch účastníkov, odvolací súd už ani nemá čo k veci naviac dodať. Ani odvolací súd v odvysielanom príspevku nezistil žiaden údaj, ktorý by bol nepravdivý alebo by iným spôsobom porušoval osobnostné práva žalobcu. Redaktor iba citoval vyjadrenie dopravného policajta, ktorý určil ako vinníka nehody motorkára a bola zverejnená tiež výpoveď hovorkyne PZ, ktorá uviedla iba pravdepodobnú príčinu nehody. Z uvedeného vyplýva, že žalobca (v príspevku ani bližšie neidentifikovaný menom) nebol v príspevku jednoznačne určený ako vinník nehody. Napokon podľa súdu dostupných informácií zo spisu priestupkové konanie dosiaľ nevylúčilo možnosť uznania žalobcu vinným zo spáchania daného priestupku. I podľa záverov odvolacieho súdu prezumpcia neviny žalobcu v danom príspevku bola plne rešpektovaná. Zverejnené pravdivé informácie o nehode neboli ani uvedené takou formou, v takých súvislostiach alebo za takých okolností, že by pôsobili voči žalobcovi difamačne. Pokiaľ bol v príspevku daný priestor na vyjadrenie vodičke i matke vodičky, vypovedali tak, ako ony samé subjektívne danú situáciu vnímali slovami im vlastnými. Avšak ani v ich vyjadreniach nie je obsiahnuté žiadne nepravdivé tvrdenie schopné poškodiť osobnostné práva žalobcu. Keďže podľa súdu dostupných informácií predmetné priestupkové konanie doteraz nebolo skončené, nie je možné nateraz označiť za nepravdivé ani tvrdenie, že žalobca nedodržal dostatočný odstup medzi vozidlami. Za nerozhodnú považoval súd námietku žalobcu, že mu bol poskytnutý v príspevku kratší čas ako druhej strane účastníkov nehody, keďže to neodporuje žiadnej norme a samo osebe to nemôže mať vplyv na neobjektívnosť odvysielanej informácie.
S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, teda v časti, ktorou súd žalobu žalobcu zamietol, ako vecne správny s použitím § 219 O.s.p. potvrdil.
Inak tomu bolo v časti, ktorou súd zaviazal žalobcu povinnosťou zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 1.587,76 Eur. V tejto časti sa odvolací súd musel stotožniť s názorom odvolateľa, že táto časť odôvodnenia rozsudku je v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. nedostatočným spôsobom odôvodnená tak, že rozhodnutie v tejto časti sa stalo nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Odvolateľ správne poukazuje na to, že zo stručného odôvodnenia tejto časti rozsudku nie je možné zistiť akým spôsobom súd určil základnú sadzbu tarifnej odmeny, akým výpočtom dospel k náhrade za stratu času, na základe akých predložených dôkazov a akým výpočtom dospel k náhrade cestovných nákladov, keď z odôvodnenia nie zrejmé aké vozidlo bolo k ceste použité, s akou spotrebou a akým spôsobom bola preukázaná cena pohonných hmôt v čase cesty, pričom súd tiež nedostatočným spôsobom zdôvodnil účelnosť trov, ktoré mali vzniknúť jednak dvomi ďalšími poradami s klientom a jednak opakovaným zakupovaním 10-dňových diaľničných známok pri každej ceste na pojednávanie súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného § 157 ods. 2 O.s.p., pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.1.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.5.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.2.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane
vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“
Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku v časti o náhrade trov konania s vyššie citovaným § 157 ods. 2 O.s.p. a uvedenými kritériami je zrejmé, že prvostupňový súd sa ním v tejto časti rozsudku dôsledne neriadil, keď z odôvodnenia priznanej náhrady trov konania nie sú zrejmé pre rozhodnutie relevantné skutočnosti, v dôsledku čoho je rozsudku v tejto časti i nepreskúmateľným, v dôsledku čoho takýmto postupom súdu bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou rozhodol o náhrade trov konania s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinnosťou prvostupňového súdu bude opätovne o náhrade trov konania žalovaného rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.