Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5CoPr/3/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr.Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu T. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXXX/X, Humenné, zastúpeného JUDr. Antonom Wagnerom, advokátom, Kudlovská 1, Humenné, proti žalovanému OLDRATI SLOVENSKO s.r.o., Jasenovská 2468/34, Humenné, IČO: 36 496 553, zastúpeného JUDr. Jánom Vrbom, advokátom, Námestie slobody 2, Humenné, o zaplatenie 2.695,39 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č .k. -114 zo dňa 07.05.2013 takto jednohlasne

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1. stupňa.

Žalovaný j e p o v i n n ý uhradiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 119,02 Eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Antona Wagnera, advokáta do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobcovi 2.695,39 Eur s 9% úrokom z omeškania z dlžnej sumy ročne od 01.03.2012 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania ako náhradu za zaplatený súdny poplatok vo výške 161,50 Eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 713,58 Eur, na adresu právneho zástupcu žalobcu, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd prvého stupňa ust., a , ust. a a ust., , (ďalej ). Výrok o trovách konania ust.

Medzi účastníkmi bolo sporné, či mal žalobca nárok na vyplatenie 10-násobku priemerného mesačného zárobku, ktoré by bolo odstupným pri skončení pracovného pomeru dohodou z dôvodu zlého zdravotného stavu žalobcu, alebo či platí uzatvorená dohoda aj v časti odstupného, to znamená, že žalobcovi patrí odstupné len vo výške 2-násobku priemerného mesačného zárobku tak, ako to v dohode bolo uvedené.

Účastníkmi konania bolo potvrdené, že žalobca bol v situácii, kedy mu nezostávalo nič iné, než ukončiť pracovný pomer. Nemohol u žalovaného vykonávať prácu dohodnutú v pracovnej zmluve, pretože mu spôsobovala také zdravotné problémy, že bol dlhodobo práceneschopný, absolvoval množstvo vyšetrení, rehabilitácií a liečebných pobytov a každý ďalší nástup do práce by uňho spôsobil to isté. Zároveň mu končila podporná doba a požiadal o priznanie čiastočného invalidného dôchodku. Žalovaný ako jeho zamestnávateľ pristúpil na uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru, ale sám

navrhol a do dohody uviedol, že žalobcovi vyplatí len dvojmesačné odstupné, hoci podľa ustanovenia by žalobcovi patrilo odstupné vo výške 10-násobku priemerného zárobku. Teda konanie žalovaného súd posúdil za daného stavu, ako konanie v rozpore s dobrými mravmi.

Súd prvého stupňa považoval časť dohody o skončení pracovného pomeru, týkajúcu sa výška odstupného, za neplatný právny úkon, pretože žalobca sa vopred vzdal ako zamestnanec svojich práv voči žalovanému, ktorý bol jeho zamestnávateľom.

Teda súd prvého stupňa akceptoval skutočnosť, že medzi účastníkmi konania bola platne uzatvorená dohoda o skončení pracovného pomeru zo zdravotných dôvodov žalobcu, ale jej ďalšiu časť týkajúcu sa vyplatenia odstupného považoval za neplatnú.

Súd prvého stupňa skúmal, či v čase uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru boli splnené podmienky pre vyplatenie 10-násobku priemerného mesačného zárobku ako odstupného. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva záver, že žalovaný ako zamestnávateľ bol povinný žalobcovi vyplatiť odstupné v sume najmenej 10-násobku jeho priemerného zárobku. Žalovanému ako zamestnávateľovi žalobcu muselo byť zrejmé, že žalobca nesmie vykonávať doterajšiu prácu pre ohrozenie chorobou z povolania. Nasvedčujú tomu zdravotné problémy žalobcu už od mája 2009 a následné dlhodobé hospitalizácie žalobcu, ako aj skutočnosť, že žalovaný minimálne dva krát jednal so žalobcom o jeho preradení na inú prácu, ale k tomu nedošlo. Ak by žalovaný akceptoval, že zdravotný stav žalobcu je dobrý, jednak by s ním neuzatvoril dohodu o skončení pracovného pomeru pre zlý zdravotný stav a jednak by s ním nariešil preradenie na inú prácu.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že k preradeniu na inú prácu nedošlo a žiadna vhodná práca mu nebola ani ponúknutá. Teda aj keď samotný posudok z Kliniky pracovného lekárstva v Košiciach bol vystavený až po skončení pracovného pomeru žalobcu, v čase uzatvorenia dohody medzi účastníkmi, žalovanému muselo byť zrejmé, že žalobca nemôže vykonávať doterajšiu prácu pre ohrozenie chorobou z povolania. Preto súd podanej žalobe vyhovel v celom rozsahu.

Pokiaľ ide o výšku uplatneného nároku, nevykonával súd žiadne ďalšie dokazovanie, pretože obaja účastníci na pojednávaní, počas konania potvrdili, že nepovažujú za spornú výšku priemerného mesačného zárobku žalobcu, z ktorého bolo vypočítané 2-mesačné odstupné vyplatené žalobcovi. Ďalšie 8-násobné odstupné je už len matematickým výpočtom z pôvodne určeného priemerného mesačného zárobku. Samotný žalobca uviedol, že požaduje odstupné po zdanení, pretože daň bude musieť zaňho odviesť zamestnávateľ.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa tak, že žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu, preto mu súd prvého stupňa v súlade s ustanovením priznal právo na náhradu trov konania. Trovy žalobcu pozostávajú zo súdneho poplatku vo výške 161,50 Eur a trov právneho zastúpenia vo výške 713,58 Eur (6-krát hlavný úkon po 111,21 Eur = 667,26 Eur - 1. prevzatie a príprava zastúpenia, 2. podanie žaloby na súd, 3. vyjadrenie zo dňa 14.11.2012, 4. zastupovanie na pojednávaní dňa 05.03.2013, 5. zastupovanie na pojednávaní dňa 09.04.2013, 6. zastupovanie na pojednávaní dňa 07.05.2013 + 3 krát paušál po 7,63 Eur = 22,89 Eur + 3 krát paušál po 7,81 Eur = 23,43 Eur), vypočítaných podľa Vyhl. č. .

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. Právne svoje odvolanie odôvodnil ust. , teda že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K skutočnostiam uvedeným v rozsudku súdu prvého stupňa uviedol, že skončeniu pracovného pomeru so žalobcom predchádzal pohovor s personalistkou p. Porochnavou, ktorá sa informovala u žalobcu, či by chcel vykonávať inú prácu, keďže v tom čase mal žalovaný aj voľné pracovné pozície na jednoduchšiu obsluhu lisov, ktorú vykonávali ženy, a teda by to bola vhodná práca aj pre žalobcu. Nakoľko žalobca na uvádzanú pracovnú pozíciu nereagoval a výslovne trval na skončení pracovného pomeru dohodou zo zdravotných dôvodov, žalovaný s ním rozviazal pracovný pomer podľa platných

ustanovení pri skončení pracovného pomeru zo zdravotných dôvodov. Podľa vyjadrení právneho zástupcu žalobcu mal žalobca problém s chrbticou oveľa skôr, resp. už od detstva a nevznikli mu v období, keď bol žalobca zamestnaný u žalovaného. Čo sa týka hlásenia choroby z povolania, ktorú vypracovala Univerzitná nemocnica L.Pasteura Košice, Klinika pracovného lekárstva a klinickej toxikológie z marca 2011, tak podľa tejto správy je žalobca schopný doterajšieho výkonu práce s obmedzením maximálne jedného roka, teda klinika pracovného lekárstva ho ani neodporúčala preradiť na iné pracovisko, či už trvalo alebo dočasne a žalobca bol schopný výkonu na doterajšej pracovnej pozície. Podľa správy jasne vyplýva, že žalobca nestratil zdravotnú spôsobilosť zamestnanca na výkon práce dojednanej v pracovnej zmluve. Súd prvého stupňa sa v priebehu konania nezaoberal uvádzanými skutočnosťami a ani nebral na vedomie, že žalobcove problémy s chrbticou podmieňujú zníženie jeho pracovnej schopnosti tak, ako je to potvrdené v posudku MUDr. Jozefa Lisého a ďalej sa nezaoberal skutočnosťou, že podľa správy z Kliniky pracovného lekárstva ho ani neodporúčala preradiť na iné pracovisko. Naopak v rozsudku skonštatoval, že dokazovanie mal za preukázané, že k preradeniu na inú prácu nedošlo a žiadna vhodná práca mu ponúknutá nebola a že v čase uzatvorenia dohody medzi účastníkmi žalovanému muselo byť zrejmé, že žalobca nemôže vykonávať doterajšiu práce pre ohrozenie chorobou z povolania. Žalobca bol informovaný o vhodnej pracovnej pozícií, ale výslovne trval na skončení pracovného pomeru zo zdravotných dôvodov a žalovaný vtedy ani nemohol tušiť o jeho prípadnej chorobe z povolania, pričom jedine o čom vedel bolo, že žalobca si v tomto období obstarával invalidný dôchodok kvôli problémom s chrbticou. Z odborného posudku o invalidite od MUDr. Jozefa Lisého jasne vyplýva, že žalobcova skolióza chrbtice potencuje zníženie pracovnej schopnosti. Žalovaný nemohol vedieť z čoho má žalobca zdravotné problémy a teda nemohol s ním skončiť pracovný pomer podľa pre ohrozenie chorobou z povolania. Aj napriek výstupnej lekárskej prehliadke absolvovanej u MUDr. Viliama Džurbalu žalobca naďalej zotrvával na skončení pracovného pomeru so žalovaným a nemal záujem byť preradený na inú pracovnú pozíciu. To, že žalovaný poslal žalobcu za MUDr. Džurbalom bolo v rámci výstupnej prehliadky s tým, že lekár nekonkretizoval zdravotné problémy, teda ani v tomto prípade nemohlo byť pre žalovaného jasné, že sa jedná o chorobu z povolania, nakoľko žalobca mal aj iné zdravotné problémy a to s chrbticou. Žalobcovi bolo v súlade s platnou právnou úpravou v správnej výške vyplatené 2-mesačné odstupné, tak ako to bolo dohodnuté pri podpise dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 21.05.2010 medzi žalobcom a žalovaným. Preto žalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania vo výške 111,21 Eur za jeden úkon a to vyjadrenie k odvolaniu a režijný paušál vo výške 7,81 Eur. Namietal, že zo strany žalovaného ide o zahmlievajúce alebo zavádzajúce tvrdenia, ktoré nie sú ničím podložené. Samotný žalovaný sám na svojom hlavičkovom papieri pripravil dohodu o skončení pracovného pomeru zo zdravotných dôvodov na strane žalobcu, hoci antidatovanú s ohľadom na výstupnú lekársku prehliadku, ktorá podľa dostupných a zverejnených informácií sa uskutočnila u MUDr. Viliama Džurbalu dňa 24.05.2010 s 2-mesačným odstupným a tak sám sa usvedčuje z toho, že o ponuke iného vhodného pracovného miesta pre žalobcu ani neuvažoval. Žalovaný uvádza, že k skončeniu pracovného pomeru predchádzal pracovný pomer medzi personalistkou p. U. a žalobcom o tom, že v tom čase mal žalovaný aj voľné pracovné pozície na jednoduchšiu obsluhu lisov a či by chcel žalobca túto prácu vykonávať. Toto tvrdenie je tiež zavádzajúce, lebo už z výmenného lístka zo dňa 25.06.2009 od MUDr. Anny Bokovej vyplýva, že doporučuje vzhľadom na zdravotný stav ľahšiu prácu po dobu 2 mesiacov bez dvíhania bremien viac ako 5 kg, čo sa ale nezrealizovalo zo strany žalovaného a to konštatuje aj v niekoľkých ďalších lekárskych správach, resp. nálezoch. Klamlivé je aj tvrdenie žalovaného o tom, že žalobca nereagoval na uvádzanú pracovnú pozíciu a výslovne trval na ukončení pracovného pomeru dohodou zo zdravotných dôvodov, pritom v samotnej žiadosti žalobcu zo dňa 21.05.2010 sa táto skutočnosť uvádza, pričom tlačivo o skončení pracovného pomeru dohodou zo zdravotných dôvodov pripravil žalovaný na svojom hlavičkovom papieri. Všetky ďalšie tvrdenia žalovaného v odvolaní, či už o tom, že z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu vyplýva, že žalobca mal problémy s chrbticou oveľa skôr, resp. už od detstva, že v odbornom posudku o invalidite MUDr. Jozefa Lisého sa uvádza, že žalobca trpí chorobou podporného a pohybového aparátu už od detstva alebo že Klinika pracovného lekárstva a klinickej toxikológie v správe uviedla, že žalobca je schopný doterajšieho výkonu práce s obmedzením maximálne jedného roka a ani neodporučila žalobcu preradiť na iné pracovisko a žalobca bol schopný výkonu na doterajšej pracovnej pozícií sú zahmlievajúce a zavádzajúce. Žalovaný má záujem upriamiť pozornosť mimo

hlavného problému a predmetu sporu, ktorým je nárok na doplatenie zákonného odstupného pre žalobcu. Žalovaný v priebehu konania nepredložil jeden dôkaz, ktorým by vyvrátil tvrdenie žalobcu. V svojich písomných i ústnych vyjadreniach sa opakovane upriamoval na ustanovenia , judikatúru a svedkov, ktorých ustanovenia a vyjadrenia interpretoval síce v prospech žalovaného, ale nie v súlade s platnou legislatívou. Napriek tomu, že choroba z povolania predstavuje taký jav, s ktorým sa môže stretnúť každá fyzická osoba v zamestnaneckom alebo v obdobnom pomere v súvislosti s plnením pracovných úloh, v súčasnej dobe nie je v našom právnom poriadku nikde výslovne legislatívne upravený konkrétny postup pri priznávaní choroby z povolania alebo pri ohrození touto chorobou. Zrejme z toho dôvodu je tento proces aj trochu zdĺhavý, avšak na druhej strane pravdepodobne znižuje riziko špekulácie. Žalobca musel absolvovať desiatky odborných lekárskych vyšetrení svojho zdravotného stavu na Klinike pracovného lekárstva a klinickej toxikológie v Košiciach. Bol vyžiadaný u Úradu verejného zdravotníctva v Humennom tzv. hygienicky prieskum pracoviska žalobcu, vrátane jeho pracovnej anamnézy a snáď okrem žalovaného tieto výsledky nespochybňuje vôbec nikto. Aj na ich základe bolo vydané určite fundované rozhodnutie, ktoré dáva za pravdu žalobcovi, že sa v jeho prípade skutočne jedná o chorobu z povolania a takto mali byť voči nemu plnené aj nároky v zmysle v čase skončenia pracovného pomeru. Keďže na strane žalobcu došlo v zmysle ustanovení príslušných právnych predpisov ku kumulatívnemu splneniu všetkých zákonom požadovaných podmienok, aby jeho choroba bola prehlásená za chorobu povolania, je rozhodnutie prvostupňového súdu absolútne správne s ohľadom na platnú legislatívu.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 08.11.2013 o 15,00 hod. a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Ust. taxatívne určuje dôvody ktorými možno odôvodniť odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej. Nesprávne právne posúdenie veci podľa ust. je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak dôjde k omylu súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. Za mylnú aplikáciu právnych predpisov sa považuje použitie iného právneho predpisu než sa správne mal použiť alebo aplikácia správneho právneho predpisu ale jej nesprávny výklad.

Žalovaný síce výslovne uvádza ust.§ 205 ods.2 písm.f/ ako odvolací dôvod, avšak z obsahu odvolania vyplýva, že namieta i nesprávny skutkový záver súdu prvého stupňa. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak súd pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa kritérií uvedených v ust. až , teda jednotlivé dôkazy a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti nehodnotil z hľadiska ich vierohodnosti, pravdivosti a významu pre posúdenie veci z právneho hľadiska.

Súd prvého stupňa účastníkmi konania produkované dôkazy hodnotil v súlade s kritériami uvedenými v ust. až a jeho hodnotenie a skutkový záver si osvojuje aj odvolací súd.

Podľa ust. , zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou alebo dohodou z dôvodov, že zamestnanec nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz, chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné v sume najmenej desaťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku; to neplatí, ak bol pracovný úraz spôsobený tým, že zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali, alebo pracovný úraz si spôsobil zamestnanec pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok a zamestnávateľ nemohol pracovnému úrazu zabrániť.

Odvolací súd súhlasí s právnym názorom súdu prvého stupňa, že z dikcie ust. vyplýva, že pre vyplatenie 10-násobku priemerného mesačného zárobku stačí, ak zamestnávateľ

skončí pracovný pomer so zamestnancom výpoveďou alebo dohodou pre ohrozenie chorobou z povolania.

Takéto odstupné skutočne patrí zamestnancovi aj v prípade, ak nebolo preukázané, aby zamestnávateľ porušil pracovný postup, ktorý by viedol k vzniku choroby z povolania zamestnanca. Zvýšený zákonný nárok na odstupné by mal pôsobiť na zamestnávateľa v tom smere, aby modernizáciou technologických zariadení a zvyšovaním úrovne bezpečnosti pri práci minimalizoval rizikové pracoviská v maximálne možnej miere.

I odvolací súd má za to, že zamestnancovi odstupné podľa ust. patrí, ak s ním zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou alebo dohodou. Nie je tam uvedené na čí podnet sa pracovný pomer skončí. Môže sa tak stať na návrh zamestnanca, ale i zamestnávateľa. Podstatnou skutočnosťou je uzavretie dohody alebo danie výpovede.

Súd prvého stupňa správne uzavrel, že v danom prípade účastníci konania pred súdom uviedli, že dohodu o skončení pracovného pomeru medzi nimi považujú za platnú, vrátane textu, že k skončeniu pracovného pomeru došlo zo zdravotných dôvodov žalobcu ako zamestnanca.

I odvolací súd má za to, že v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že žalobca ako zamestnanec žalovaného ako zamestnávateľa ukončil pracovný pomer vzájomnou dohodou so svojim zamestnávateľom, pričom dôvodom bol jeho zlý zdravotný stav.

Medzi účastníkmi bola spornou iba otázka vyplatenia 10-násobku priemerného mesačného zárobku, ktoré by bolo odstupným pri skončení pracovného pomeru dohodou z dôvodu zlého zdravotného stavu žalobcu. Žalovaný mal za to, že platí uzatvorená dohoda v časti odstupného, to znamená, že žalobcovi patrí odstupné len vo výške 2-násobku priemerného mesačného zárobku.

Predmetom konania teda nie je, či žalovaný ponúkol alebo neponúkol žalobcovi inú prácu, prípadne či bol alebo mal byť na inú prácu preradený.

Súd prvého stupňa správne aplikoval ust. , teda že prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil zodpovedá dobrým mravom.

I odvolací súd má za to, že žalobca bol v situácií, keď mu neostávalo nič iné iba ukončiť pracovný pomer. Nemohol u žalovaného vykonávať prácu dohodnutú v pracovnej zmluve, pretože mu spôsobovala také zdravotné problémy, že bol dlhodobo práceneschopný, absolvoval množstvo vyšetrení, rehabilitácii a liečebných pobytov a každý ďalší nástup do práce by u ňho spôsobil to isté. Zároveň mu končila podporná doba a požiadal o priznanie čiastočného invalidného dôchodku.

Žalovaný, tak ako to vyplýva z výsledkov vykonaného dokazovania ako jeho zamestnávateľ pristúpil na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru. Sám navrhol a do dohody aj uviedol, že žalobcovi vyplatí len 2-mesačné odstupné, hoci podľa ust. žalobcovi patrilo odstupné vo výške 10-násobku priemerného zárobku.

I odvolací súd hodnotí toto konanie žalovaného ako konanie v rozpore s dobrými mravmi.

Možno prisvedčiť súdu prvého stupňa, že do časti dohody o skončení pracovného pomeru týkajúcej sa výšky odstupného je namieste aplikovať ust. , teda že právny úkon, ktorým sa žalobca vopred vzdal svojich práv voči žalovanému je neplatným právnym úkonom.

Medzi účastníkmi konania teda bola platne uzavretá dohoda o skončení pracovného pomeru zo zdravotných dôvodov, ale jej ďalšia časť týkajúca sa vyplatenia odstupného, tak ako bolo uvedené vyššie je neplatná.

Pravidlám formálnej logiky zodpovedá záver súdu prvého stupňa, že v čase uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru boli splnené podmienky pre vyplatenie 10-násobku priemerného mesačného zárobku žalobcovi ako odstupné. Žalovanému ako zamestnávateľovi žalobcu muselo byť zrejmé, že tento nesmie vykonávať doterajšiu prácu pre ohrozenie chorobou z povolania. Tak ako to vyhodnotil súd prvého stupňa, aj svedkyňa J. U. vo svojej výpovedi potvrdila, že žalobca bol dlhodobo práceneschopný a končila mu podporná doba, tak sa situácia musela vyriešiť. Žiadal o skončenie pracovného pomeru zo zdravotných dôvodov a žalovaný mu v tom vyšiel v ústrety. Žalobca nemal podľa svedkyne žiadne podklady pre skončenie pracovného pomeru zo zdravotných dôvodov, tak ho poslala za všeobecným lekárom a on doniesol správy, ktoré neboli posudkom o zdravotnom stave. Svedkyňa uviedla, že žalobca nemal záujem o preradenie na inú prácu, ale išlo mu len o to, aby pracovný pomer bol ukončený. Netvrdila však, že by žalobcovi nejakú inú prácu ponúkala. Pred uzavretím dohody ešte poslala žalobcu za zmluvným lekárom žalovaného MUDr. Džurbalom, ktorý tiež odporučil skončenie pracovného pomeru pre neschopnosť žalobcu vykonávať doterajšiu prácu. Práve na základe tohto potvrdenia mal podľa výpovede svedkyne žalovaný súhlasiť s dohodou o skončení pracovného pomeru žalobcu zo zdravotných dôvodov.

Odvolaciu námietku žalovaného, že svedkyňa U. mala informovať žalobcu, či by chcel vykonávať inú prácu a to jednoduchšiu obsluhu lisov, ktorú vykonávali ženy a bola by to vhodná práca za žalobcu, preto odvolací súd považuje za nedôvodnú. Takéto závery z dokazovania na súde prvého stupňa nevyplývajú a žalovaný ani nepredložil v priebehu konania na súde prvého stupňa, ale ani v odvolacom konaní dôkazy, ktoré by uvedenú skutočnosť preukazovali. Žalovaný ani nepreukázal svoje tvrdenie, že by žalobca na pozíciu jednoduchšiu obsluhu lisov nereagoval.

Vo vzťahu k právnemu nároku na výplatu 10-mesačného odstupného je právne irelevantnou i otázka pridruženia ďalších zdravotných problémov žalobcu. Konkrétne s chrbticou z dôvodu ktorých požiadal o priznanie invalidného dôchodku. Je teda nerozhodné odkedy mal žalobca problémy s chrbticou, teda či od detstva alebo mu vznikli v období, keď bol žalobca zamestnaný u žalovaného. Táto otázka by bola rozhodná vtedy, ak by žalobca rozviazal pracovný pomer so žalovaným z dôvodu, že sa u ňho rozvinula choroba z povolania týkajúca sa chrbtice.

Zároveň čo do hlásenia choroby z povolania, ktorú vypracovala Univerzitná nemocnica L.Paustera Košice, Klinika pracovného lekárstva a klinickej toxikológie z marca 2011, teda že žalobca je schopný doterajšieho výkonu práce s obmedzením maximálne jedného roka, odvolací súd uvádza, že táto otázka by bola relevantná pre odvolacie konanie, pokiaľ by žalovaný nesúhlasil s rozviazaním pracovného pomeru zo zdravotných dôvodov, túto otázku namietal a nedošlo by k platnému uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru zo zdravotných dôvodov. Zároveň mýli sa žalovaný, pokiaľ tvrdí, že žalobca nestratil zdravotnú spôsobilosť zamestnanca na výkon práce dojednanej v pracovnej zmluve, o čom má svedčiť hlásenie choroby z povolania z marca 2011. Uvedené hlásenie bolo vyhotovené až 10 mesiacov po rozviazaní pracovného pomeru účastníkmi konania, pričom ide len o zaškrtnutie schopnosti doterajšieho výkonu práce pod bodom 2 Áno s obmedzením na jeden rok. Z uvedeného nie je jasné akej práce by nemal byť žalobca schopný, pretože otázka kde žalobca pracoval v marci 2011 nebola predmetom zisťovania prvostupňového a ani odvolacieho súdu.

V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu prvého stupňa vychádza zo správneho skutkového i právneho záveru. Preto potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. ako vecne správny.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. v spojení s ust. Úspešnému žalobcovi patrí náhrada trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému. Preto odvolací súd uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobcovi náhradu

trov odvolacieho konania vo výške 119,02 Eur za jeden úkon právnej služby a to vyjadrenie k odvolaniu (vo výške 111,21 + režijný paušál 7,81 Eur) v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Antona Wagnera, advokáta ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.