Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2C-38-2012.pdf
PDF · 96.02 KB
Case nature
Subarea
Court name
Address
File mark
RK-2C/38/2012
Uznesenie
Okresný súd Ružomberok v právnej veci navrhovateľa: Zurich Insurance plc Niederlassung für Deutschland, č. reg.: HRB, 88353 Solmsstr. 27-37, 604 86 Frankfurt am Main, Nemecká spolková republika, zast. JUDr. Martinou Feketeovou, advokátkou, so sídlom Drotárska cesta 106, 811 02 Bratislava, proti odporkyni: K. T., rod. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXXX/X, XXX XX I., t.č. na neznámom mieste, zast. opatrovníkom Mestom Ružomberok, v konaní o zaplatenie 3.521,63 eur s prísl., takto
rozhodol:
Súd vyhlasuje, že nemá právomoc konať vo veci a konanie zastavuje.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 09.11.2011 sa navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáha uloženia povinnosti odporkyni zaplatiť mu sumu 13.521,63 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 3.521,63 eur od 24.10.2011 do zaplatenia a trovami konania titulom náhrady škody, ktorú spôsobila odporkyňa na dopravnej značke a zábradlí v meste Neusäss v Nemecku, keď ako vodič osobného motorového vozidla zn. Mitsubishi Pajero s ev. č. A- HM XXXX spôsobila pod vplyvom alkoholických nápojov dopravnú nehodu, následkom ktorej vznikla škoda na dopravnej značke vo vlastníctve mesta Neusäss, Nemecko a ďalšia škoda na zábradlí WEG vo vlastníctve spoločnosti Oswald Hausverwaltung GmbH, Nemecko. Príslušnosť súdu navrhovateľ v návrhu označil podľa § 84 a § 85 ods. 4 O.s.p.
Nakoľko na adresu označenú navrhovateľom sa nepodarilo odporkyni doručiť žiadnu zásielku, či už išlo o predžalobnú výzvu na zaplatenie adresovanú odporkyni právnym zástupcom, alebo súdnu zásielku (nedoručené zásielky sa vrátili s poznámkou: adresát neznámy), súd vykonal šetrenie jej pobytu prostredníctvom Registra obyvateľov SR, Sociálnej poisťovne, Mesta Ružomberok, trestnej kancelárie, ÚPSVaR Ružomberok a príbuzných odporkyne bývajúcich na ul. B. X v I.. Lustráciou bolo zistené, že odporkyňa sa nenachádza vo väzbe či vo výkone trestu odňatia slobody, nepoberá rodičovský príspevok, ani prídavok na dieťa, nepoberá peňažné príspevky na kompenzáciu a peňažný príspevok na opatrovanie, nie je ani poberateľkou pomoci v hmotnej núdzi. Odporkyňa sa nachádzala v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 28.11.2001 do 15.04.2004 a vyradená bola dňom 16.10.2004 na vlastnú žiadosť. Podľa oznámenia Mesta Ružomberok je odporkyňa prihlásená k trvalému pobytu v I., B. XXXX/X, pričom na uvedenej adrese je prihlásených ďalších 47 osôb. Podľa oznámenia Sociálnej poisťovne naposledy odvádzal poistenie za odporkyňu štát od 16.10.2004 do 02.09.2010 z dôvodu výkonu starostlivosti o dieťa od 6 rokov. Podľa správy Registra obyvateľov zo dňa 30.05.2012 (správa sa nachádza na č.l. 100 spisu) odporkyňa má hlásený trvalý pobyt na adrese. B.Prostredníctvom otca odporkyne R.a P. sa nepodarilo zistiť súčasný pobyt odporkyne (adresát si neprevzal výzvu súdu zo dňa 21.06.2012 v odbernej lehote). Následne súd kontaktoval B. T., ktorá bola v zmysle príloh návrhu na začatie konania označená ako svedok dopravnej nehody. Zásielka pre menovanú sa súdu vrátila
ako neprevzatá v odbernej lehote. Vzhľadom na to sa súd pokúsil zistiť adresu pobytu menovanej prostredníctvom Obce Veľká Maňa, pričom bolo oznámené, že B. T. má hlásený pobyt iba na obci, nakoľko jej bývalý manžel I. T. jej po rozvode trvalý pobyt zrušil, menovaná sa v obci nezdržiava. Následne súd kontaktoval I. T., ktorý súdu oznámil, že nevie uviesť, kde sa v súčasnosti nachádza jeho bývalá manželka, jej adresu sa nepodarilo zistiť ani orgánom činným v trestnom konaní.
Po vykonaní tohto šetrenia, nakoľko nebolo možné nájsť osobu z okruhu príbuzných, resp. inú blízku osobu, ktorá by bola ochotná a schopná vykonávať funkciu opatrovníka, uznesením č.k. 2C/38/2012-118 zo dňa 17.12.2012 súd následne opätovne odporkyni ustanovil ako opatrovníka pre toto konanie Mesto Ružomberok.
Po nahliadnutí do spisu dňa 15.01.2013 ustanovený opatrovník odporkyne podaním doručeným súdu dňa 18.01.2013 namietol absenciu právomoci súdu konajúceho vo veci. V námietke poukázal na to, že odporkyňa nemá v Slovenskej republike bydlisko (má síce hlásený trvalý pobyt v Ružomberku, avšak je zrejmé, že na uvedenej adrese skutočne nebýva a pravdepodobne sa nachádza v zahraničí), ktoré kritérium je základným pre založenie právomoci podľa čl. 2 Nariadenia Brusel I. Trvalý pobyt má len evidenčný charakter a pre založenie právomoci v zmysle ustanovení Nariadenia Brusel I nie je relevantný. Ani podľa ďalších kritérií stanovených v čl. 5 ods. 3, resp. 4 Nariadenia Brusel I si slovenský súd nemôže založiť právomoc, nakoľko tieto podmienky svedčia pre založenie právomoci nemeckého súdu. Navrhovateľ preto mohol využiť tieto kritériá na založenie právomoci iného (nemeckého) súdu, pričom uvedené by bolo hospodárnejšie aj z toho hľadiska, že by nebolo potrebné prekladať prílohy návrhu z nemeckého jazyka do slovenského jazyka. Keďže podľa ich názoru nemá slovenský súd právomoc konať v tejto veci (nemôže si právomoc založiť na žiadnych ustanoveniach predmetného Nariadenia), nepovažujú za potrebné vyjadrovať sa k veci samotnej, ale žiadajú, aby súd vyhlásil, že nemá právomoc konať v tejto veci a konanie zastavil.
Na základe uvedenej námietky opatrovníka odporkyne súd aplikujúc čl. 24 nariadenia Brusel I uznesením č.k. 2C/38/2013-123 zo dňa 22.01.2013 vyhlásil, že nemá právomoc konať vo veci a konanie zastavil, žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací uznesením č.k. 8Co/123/2013-138 zo dňa 26.04.2013 uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení predmetného uznesenia odvolací súd poukázal na to, že okresný súd nezistil náležitým spôsobom či sa odporkyňa nachádza na území Slovenskej republiky alebo v inom členskom štáte a skutočnosti ohľadne pobytu odporkyne v zahraničí, resp. v Nemecku, sú iba domnienkami, na základe ktorých nie je možné založiť príslušnosť akéhokoľvek súdu v zahraničí na základe Nariadenia Brusel I. V ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového súdu opätovne dôsledne zisťovať pobyt odporkyne, a to trvalý alebo prechodný na území SR a využiť k tomu všetky zákonné prostriedky. Poukázal na to, že doposiaľ sa nenachádza v spise relácia od Registra obyvateľov SR, ktorú súd vyžiadal, avšak neurgoval podanie takejto správy. Okresný súd nezisťoval, v ktorom členskom štáte môže mať odporkyňa iné bydlisko. Až po náležitom zistení skutočností v súvislosti s pobytom odporkyne prvostupňový súd opätovne vo veci rozhodne.
V intenciách vyššie uvedeného záveru odvolacieho súdu súd opätovne vykonal šetrenie aktuálneho pobytu odporkyne, a to: opätovne vykonal medzirezortnú lustráciu pobytu odporkyne v Registri obyvateľov SR, v Sociálnej poisťovni a v Registri priestupkov. Prostredníctvom Registra obyvateľov SR sa nepodarilo zistiť aktuálny pobyt odporkyne (viď správa na č.l. 147 spisu). Z písomnej správy Registra obyvateľov zo dňa 23.08.2013 a následne z rozšírenej lustrácie v REGOB však vyplynulo, že odporkyňa sa vydala a jej súčasné priezvisko je „T.“, adresa trvalého pobytu zostala nezmenená. Manžel odporkyne sa volá X. C. T.. Odporkyňa nemá platný slovenský občiansky preukaz, avšak dňa 20.02.2013 jej bol vydaný nový cestovný pas.
Zároveň súd vykonal opätovne aj šetrenie pobytu prostredníctvom N. O., t.j. matky odporkyne. Menovaná, už v podaní doručenom súdu dňa 09.05.2012 (podanie na č.l. 84 rub spisu) oznámila, že nevie, kde sa nachádza jej dcéra a nemá na ňu žiadny kontakt. Rovnako do zápisnice súdu zo dňa 11.03.2013 matka odporkyne uviedla, že nevie, kde sa jej dcéra nachádza a nemá na ňu žiadny kontakt. S dcérou žila v spoločnej domácnosti asi do roku 2009 a fakticky starala o syna odporkyne R., potom sa však pohádali, ona sa zbalila aj s chlapcom a odišla, odvtedy o nej nemá žiadnu vedomosť, ani nepozná žiadnu osobu, ktorá by mohla o nej podať nejakú bližšiu informáciu. Nikto z príbuzných o odporkyni nič nevie, ona o sebe nikomu nič nedala od roku 2009 vedieť. Odporkyňa však reálne už niekoľko rokov
nebýva na adrese B. Na týchto skutočnostiach matka odporkyne zotrvala aj počas výsluchu do zápisnice zo dňa 13.09.2013. Na doplnenie uviedla, že má vedomosť o tom, že dcéra sa nachádza v zahraničí, mimo Slovenskej republiky, avšak nevie uviesť, kde presne. Na adrese B. však odporkyňa reálne už niekoľko rokov (od roku 2009 doposiaľ) nebýva.
Následne súd vykonal ďalšie šetrenie pobytu odporkyne prostredníctvom OR PZ Ružomberok (oddelenie dokladov) a MV SR (oddelenie matrík a hlásenia pobytu), pričom z predloženého oznámenia o uzavretí manželstva odporkyne s X. T. a potvrdenia o pobyte v Rakúskej republike mal preukázané, že odporkyňa je s manželom od 22.03.2012 prihlásená na trvalý pobyt na ulici Q. XX/X, XXXX M..
Podľa článku 2 ods.1 nariadenia rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „Nariadenie Brusel I“), ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.
Podľa článku 24 Nariadenia Brusel I okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. Toto pravidlo sa neuplatní, ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú právomoc podľa článku 22.
Podľa článku 59 ods. 1 Nariadenia Brusel I na určenie, či má účastník bydlisko v členskom štáte, ktorého súdom vo veci napadla žaloba, súd použije právny poriadok svojho štátu.
Podľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O.s.p.). Právomocou sa všeobecne rozumie oprávnenie toho ktorého štátneho orgánu riešiť otázky, ktoré zákon zveruje do jeho kompetencie. Právomoc civilných súdov vyjadruje nielen pomer k právomoci iných štátnych orgánov Slovenskej republiky, ale i k cudzine, t.j. k cudzozemským súdom alebo úradom. Existenciu právomoci súdov na konanie a rozhodnutie vo veci súdy skúmajú v každom štádiu konania. Pritom prednostne je potrebné aplikovať nariadenia Európskej únie, ktoré sú pre členské štáty priamo záväzné.
Pravidlá právomoci súdov členských štátov Európskej únie v civilných a obchodných veciach s cudzím, medzinárodným prvkom upravuje tzv. Nariadenie Brusel I. Medzinárodný prvok je v prejednávanej veci daný tým, že navrhovateľ je právnickou osobou so sídlom v Nemecku a svoju žalobu uplatnil pred súdom Slovenskej republiky. Z toho istého dôvodu je splnená i podmienka teritoriálnej pôsobnosti Nariadenia, keď má byť Nariadenie Brusel I aplikované v členských štátoch EÚ (Spolková republika Nemecko a Slovenská republika), v ktorých je ho možné aplikovať. Splnená je tiež podmienka časovej pôsobnosti nariadenia, keďže konanie bolo začaté po tom, čo nariadenie vstúpilo do platnosti v oboch uvedených členských štátoch. A nakoniec, splnená je i podmienka vecnej pôsobnosti Nariadenia, keďže ide o nárok na náhradu škody z mimozmluvného vzťahu. Na základe uvedeného súd má za to, že na jeho medzinárodnú právomoc je potrebné aplikovať režim Nariadenia Brusel I.
Nariadenie Brusel I smeruje k zachovaniu práva žalovaného účinne sa v konaní brániť, ktorého súčasťou je aj právo byť žalovaný na vhodnom súde. Všeobecným kritériom pre určenie, súdy ktorého členského štátu majú právomoc rozhodovať spory s medzinárodným prvkom, je preto bydlisko žalovaného bez ohľadu na jeho štátne občianstvo. Otázku určenia bydliska účastníka konania však nariadenie ponecháva na národnom práve súd konajúceho vo veci, v tomto prípade práve slovenskom. Slovenské právo vychádza z definície bydliska používanej na účely § 85 O.s.p. Treba podotknúť, že obsah pojmu „bydlisko“, ako ho používa Občiansky súdny poriadok alebo zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, nie je pojmom totožným s obsahom pojmu „trvalý pobyt“, ktorý používajú
predpisy správneho práva upravujúce evidenciu obyvateľov. Slovenské právo chápe bydlisko ako miesto faktického pobytu fyzickej osoby v spojení s jej úmyslom sa tu trvale zdržiavať. Je to miesto, kde má osoba svoj byt, rodinu, príp. kde pracuje, ak tam aj býva. Z hľadiska určenia bydliska preto nie je rozhodujúce, kde je účastník konania podľa predpisov o evidencii obyvateľstva prihlásený na trvalý pobyt, ale úmysel občana trvale sa v určitom mieste zdržiavať. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. III. ÚS 239/2010-6 zo dňa 22.6.2010 uvádza, že pri určovaní všeobecného súdu občana nemôže byť smerodajný len údaj o jeho trvalom pobyte, ktorý je zaznamenaný v príslušných evidenciách, ale má sa vychádzať z bydliska takejto osoby. Pritom bydliskom je miesto pobytu osoby, ktorá má úmysel sa na danom mieste trvale (nie prechodne) zdržiavať. Až keď bydliska niet, je všeobecným súdom občana súd, v obvode ktorého sa zdržiava. Z uvedeného je zrejmé, že adresu odporkyne na území Slovenskej republiky zaevidovanú ako jej trvalý pobyt nie je možné stotožniť s jej bydliskom. Evidovaný trvalý pobyt sa v drvivej väčšine prípadov zhoduje s reálnym bydliskom tej-ktorej osoby, nie vždy však zápis v identifikačnom doklade (napr. v občianskom preukaze, alebo v inom doklade totožnosti), či v evidencii obyvateľstva, bude totožný zo skutočným bydliskom tejto osoby, ako je tomu napokon i v prejednávanej veci (v tomto prípade to potvrdzuje napr. aj fakt, že na adrese B. je okrem odporkyne prihlásených na trvalý pobyt ďalších 47 osôb!, pričom je nereálne, aby tam všetky uvedené osoby aj skutočne bývali). Uvedené vyplynulo predovšetkým z oznámenia matky odporkyne, ktorá jednoznačne uviedla, že odporkyňa sa na adrese hláseného trvalého pobytu od roku 2009 nezdržiava a nachádza sa mimo územia Slovenskej republiky. Navyše boli tieto skutočnosti potvrdené aj medzirezortnou lustráciou v Registri obyvateľov SR, keď z odpovede REGOB vyplýva, že odporkyňa sa nedávno vydala, a to za cudzieho štátneho príslušníka (muža menom X. C. T.). Odporkyňa nemá už dva roky platný občiansky preukaz, pričom na územie Slovenskej republiky sa vrátila len za účelom vybavenia nového cestovného pasu (cestovný pas bol vydaný odporkyni na meno K. T. dňa 20.02.2013). Skutočnosť, že odporkyňa sa trvale zdržiava mimo SR mal súd napokon preukázanú aj z Potvrdenia o pobyte (P. der R.), z ktorého vyplýva, že odporkyňa od 22.03.2012 je prihlásená na pobyt v Rakúskej republike (na ulici Q. XX/X vo L.). V danom prípade nebolo teda ani dodatočným šetrením preukázané, že by odporkyňa mala reálne bydlisko na území Slovenskej republiky; práve naopak, bolo zistené, že odporkyňa sa vydala za cudzieho štátneho občana a je prihlásená na pobyt v Rakúskej republike, pričom z jej konania nevyplýva, že by mala v úmysle vrátiť sa s manželom bývať na Slovensko (odporkyňa si vybavila iba nový cestovný pas, občiansky preukaz však nie).
Odhliadnuc od uvedené, pokiaľ by aj pobyt odporkyne v Rakúskej republike bol v súčasnosti neaktuálny, nie je úlohou slovenského súdu, na ktorý bola podaná žaloba, skúmať, kde inde v zahraničí sa odporkyňa reálne zdržuje, ale iba preskúmať svoju právomoc vzhľadom na tvrdenia navrhovateľa o právomoci slovenského súdu v danej veci, t.j. či odporkyňa má na území Slovenskej republiky (a v obvode tunajšieho súdu) bydlisko v zmysle čl. 2 Nariadenia Brusel I tak, ako to tvrdí navrhovateľ. Je teda vecou žalobcu (navrhovateľa), aby tvrdil, že podmienka právomoci súdu je splnená, a tiež aby jej splnenie preukázal. V danej veci navrhovateľ, ktorý podal žalobu na tunajší súd poukazujúc na čl. 2 Nariadenia Brusel I, bol vyzvaný na oznámenie, na akej adrese sa zdržiava odporkyňa s poukazom na to, že vykonaným šetrením bolo zistené, že je na adrese hláseného trvalého pobytu neznáma. Na uvedené navrhovateľ (jeho právny zástupca) uviedol, že nedisponuje informáciou o inej adrese odporkyne ako je adresa jej hláseného trvalého pobytu (č.l. 104 spisu). Ani navrhovateľ teda nepreukázal, že by odporkyňa mala bydlisko na území Slovenskej republiky. Zároveň súd dáva do pozornosti navrhovateľa, že z ustanovení Nariadenia Brusel I tiež vyplýva, že navrhovateľ môže podať žalobu ohľadne nárokov na náhradu škody vyplývajúcich z mimozmluvného záväzku nielen na súde toho členského štátu, v ktorom má žalovaný svoje bydlisko (čl. 2), ale aj na inom súde podľa miesta, kde došlo alebo mohlo dôjsť k udalosti zakladajúcej nárok na náhradu škody (čl. 5 ods. 3), resp. ak bola škoda spôsobená v súvislosti s trestným činom, na súde konajúcom v trestnej veci (čl. 5 ods. 4).
Nariadenie Brusel I stojí (v porovnaní so slovenskými procesnými predpismi) na zásade, že účastníci si musia sledovať svoje procesné práva a povinnosti, a tým výrazne obmedzuje potenciálne paternalistický prístup súdu, ktorý by splnenie množstva podmienok skúmal ex officio. Príkladom toho môžu byť články 24 až 26 Nariadenia, ktoré obmedzujú preskúmanie medzinárodnej právomoci procesným súdom len na prípady výlučnej príslušnosti, uvedené v čl. 22 nariadenia. Vo všetkých ostatných prípadoch je na žalovanom (resp. jeho zástupcovi, ktorým je v súdenej veci ustanovený opatrovník) či právomoc štátu fóra prijme (čl. 24), alebo či sa proti nej bude brániť. Rovnako z čl. 26 nariadenia vyplýva, že súd skúma podmienky svojej medzinárodnej príslušnosti až potom, keď sa žalovaný vo veci nevyjadrí, ani inak sa nezúčastní konania. V danom prípade opatrovník odporkyne ako jej zástupca vzniesol námietku
absencie právomoci odkazujúc sa na čl. 24 Nariadenia Brusel I a k meritu veci nepovažoval za potrebné sa vyjadriť; z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k založeniu právomoci slovenského súdu postupom podľa čl. 24 nariadenia (t.j. dobrovoľným podrobením sa právomoci aj nepríslušného súdu, na ktorý bola podaná žaloba). Na základe uvedeného, keďže tunajší súd nemá právomoc na prejednanie veci, pričom právomoc na jej prejednanie si nemôže založiť na žiadnych ustanoveniach predmetného nariadenia, súd dospel k záveru, že námietka vznesená opatrovníkom odporkyne je dôvodná, a preto vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať. Nakoľko nedostatok právomoci je takým nedostatkom podmienok konania, ktorý nemožno odstrániť, súdu nezostalo iné než konanie zastaviť.
O trovách konania súd rozhodol s poukazom na ust. § 146 ods.1 písm. c/ O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Žiline, písomne, v troch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).