Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_19Co-139-2012.pdf
PDF · 130.76 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/139/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a sudkýň JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobkyne: C. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. S. č. XXX, XXX XX, štátny občan SR, zast. JUDr. Stanislav Kaščák, advokát so sídlom Vranov nad Topľou Ulica 1. Mája č. 1246, 093 01, proti žalovaným: 1/ Q. V. ml., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX/XX, M. nad C., XXX XX, štátny občan SR 2/ Q. V. st., bytom Y. XX/XX, M. nad C., XXX XX, štátny občan SR, obidvaja zast. JUDr. Miloš Kaščák, advokát so sídlom M.R. Štefánika 171, Vranov nad Topľou, 3/ Allianz - Slovenská poisťovňa, .a.s, Dostojevského rad 4, Bratislava 815 74, IČO: 00 151 700, v konaní o náhradu škody a ochranu osobnosti, o základe uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a o časti uplatneného nároku na náhradu škody, o odvolaní žalobkyne a žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 10C/59/2011-101 zo dňa 20.03.2012 takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vyslovil, že žalobkyňa má právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka voči žalovaným v 1/ až 3/ rade, ktorí jej zodpovedajú spoločne a nerozdielne. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch bude vyčíslená v konečnom rozsudku.
Žalobu v časti o zaplatenie náhrady škody vo výške 5.639,63 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 04.02.2011 do zaplatenia zamietol.
Vyslovil, že o trovách konania rozhodne v konečnom rozsudku.
Rozhodol tak na základe žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady škody a ochrany osobnosti z dôvodu tragickej udalosti - úmrtia jej syna C. Q., nar. XX.XX.XXXX v dôsledku dopravnej nehody, ku ktorej došlo dňa XX.XX.XXXX. Vinníkom dopravnej nehody bol žalovaný v 1/ rade ako vodič vozidla, ktorý bol aj rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 12T/131/2009 zo dňa 20.01.2010 uznaný vinným z prečinu usmrtenia a ublíženia na zdraví. Žalovaný v 2/ rade je vlastníkom uvedeného motorového vozidla a žalovaný v 3/ rade je poisťovateľom.
Žalobkyňa nárok na náhradu škody odôvodňovala vplyvom tragickej udalosti, t. j. úmrtia jej syna, na jej zdravotný stav. Predložila odborný lekársky posudok psychiatričky MUDr. F. A., z ktorého vyplýva poškodenie jej zdravia v položke č. 255 ako vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií, ktoré boli ohodnotené 390 bodmi. V zmysle § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z. si vyčíslila nárok vo výške 5.639,63 Eur.
Ďalším nárokom, ktorý si žalobkyňa uplatnila, bola náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 Eur z dôvodu zásahu do jej intímnej sféry v dôsledku trestného činu žalovaného v 1/ rade, keďže samotné ospravedlnenie žalovaného v 1/ rade nepostačuje na odstránenie negatívnych dopadov jeho činu.
Žalovaný v 3/ rade navrhol zamietnuť žalobu v časti uplatňovaného nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a vo vzťahu k nároku na nemajetkovú ujmu namietal svoju pasívnu legitimáciu. Uviedol, že v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla rozsah poistného krytia nezhŕňa aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Žalovaní v 1/ a 2/ rade sa stotožnili s vyjadrením žalovaného v 3/ rade.
Prvostupňový súd po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 11, § 13 ods. 1, 2 , § 52 ods. 1 až 3, § 54 ods. 2, § 430 ods. 1, § 438 ods. 1, § 788 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka s poukazom na ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ako aj s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Českej republiky zdôrazniac článok 1 ods. 2 Smernice č. 72/166/EHS zistil, že syn žalobkyne C. Q. nar. XX.XX.XXXX, utrpel v dôsledku dopravnej nehody, ku ktorej došlo dňa XX.XX.XXXX ťažké zranenia, ktorým na mieste nehody podľahol. Vinníkom dopravnej nehody bol vodič motorového vozidla EČ VT 370AK Q. V. ml. (žalovaný v 1/ rade), ktorý bol neskôr rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou 12T/131/2009 uznaný vinným z prečinu usmrtenia a z prečinu ublíženia na zdraví, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní dva roky nepodmienečne. Z odborného vyjadrenia MUDr. F. A. vyplýva, že žalobkyňa trpí vážnymi duševnými poruchami vzniknutými pôsobením otrasných zážitkov, alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií pričom trpí depresívnou poruchou, ktorej súčasnú fázu ošetrujúca lekárka označila ako ťažkú. V dôsledku popísanej diagnózy MUDr. F. A. ohodnotila sťaženie spoločenského uplatnenia počtom bodov 390 s poukazom na položku 255 uvedenú v prílohe zákona č. 437/2004 Z.z.
Súd prvého stupňa mal výpoveďou žalobkyne preukázaný mimoriadne silný citový vzťah žalobkyne a nebohého syna C., ako aj vplyv tragickej udalosti na najbližších rodinných príslušníkov - manžela žalobkyne, dcéry a syna V.. Žalobkyňa uviedla, že sa vyhýba spoločenským akciám, nedokáže sa zabávať a uzavrela sa sama do seba, v podstate sa izolovala. Uvedomuje si však, že jej najbližšie rodinné okolie ju potrebuje a preto sa obrátila na odborníka - psychiatra MUDr. A., ktorá jej poskytuje odbornú lekársku pomoc. Tiež uviedla, že žiadne peniaze jej nenahradia život jej syna, avšak je prirodzené, že sa cíti byť zodpovednou za svoje ďalšie deti a preto sa domáha finančnej náhrady už aj z toho dôvodu, že jej syn bol športovec, hrával futbal a na jeho pamiatku sa koná pravidelne futbalový turnaj, pričom ona sa stará o občerstvenie zúčastnených, nakoľko sa takýmto spôsobom uctieva pamiatka jej syna. V dôsledku utrpenej traumy sa u žalobkyne prejavili ťažkosti aj v jej profesionálnom živote, kedy svoju prácu už nedokáže vykonávať s takouto ľahkosťou ako pred tragédiou a pripustila i myšlienku, že zanechá zamestnanie.
Žalovaný v 1/ rade je osobou, ktorá zavinila dopravnú nehodu, a teda osobou, ktorá zodpovedá za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti (§ 420 ods. 1 OZ). Žalovaný v 2/ rade je prevádzateľom a vlastníkom motorového vozidla Škoda Felícia ev.č. VT 370 AK , teda vozidla, v ktorom sa v čase nehody viezli žalovaný v 1. rade a nebohý syn žalobkyne (čl. 171 prip. spisu 12T 131/2009). Pasívnu legitimáciu žalovanej v 3. rade bola odôvodnená ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, podľa ktorého poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. Poistný vzťah bol preukázaný zmluvou o poistení zodpovednosti za škody spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (čl. 53-55).
Súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 152 ods. 2 O. s.p. považoval za účelné rozhodnúť v tomto štádiu konania o časti uplatneného nároku - o náhrade škody vo výške 5.639,63 Eur s príslušenstvom a súčasne aj o základe druhého uplatneného nároku - nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Nárok žalobkyne v časti o zaplatenie náhrady škody vo výške 5.639,63 Eur s príslušenstvom prvostupňový súd zamietol, majúc za to, že poškodenému prislúcha nárok na náhradu škody len v prípade priamej škody, nepriama škoda náhrade nepodlieha. Pri priamej škode judikatúra vychádza z toho, že pri nej existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym spôsobením škody a vznikom škody, zatiaľ čo pri nepriamej škode tento priamy príčinný vzťah chýba. Príčinnú súvislosť medzi konaním škodcu a vzniknutou škodou nemožno vyvodiť zo skutočnosti, ktorá je až sama následkom, za ktorý škodca zodpovedá z iného právneho dôvodu. Tak je tomu napr. aj vtedy, ak niekto utrpel škodu v dôsledku reakcie ( šoku ) na správu o smrteľnom úraze inej osoby, ktorý škodca spôsobil a za škodu z ktorého zodpovedá. V tejto súvislosti poukázal na R/7/1979.
Vyvodil záver, že ak je kauzálna súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody prerušená, ide o tzv. nepriamu škodu ( remote damage ). Za súčasného právneho stavu prislúcha poškodenému nárok na náhradu škody len v prípade priamej škody a nepriama škoda náhrade nepodlieha. Pri priamej škode judikatúra vychádza z toho, že pri nej existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym spôsobením škody a vznikom škody, zatiaľ čo pri nepriamej škode tento priamy príčinný vzťah chýba. Zákon existenciu príčinnej súvislosti vyžaduje práve a len medzi protiprávnym úkonom a v súvislosti s ním vzniknutou škodou a nie medzi udalosťou, ktorá je až následkom porušenia právnej povinnosti a ďalšou škodou. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.01.2007 sp. zn. 2Cdo/73/2006.
Keďže poškodenie zdravia u žalobkyne bolo výsledkom smrteľného úrazu syna, tvrdená príčina poškodenia jej zdravia spočíva v udalosti, ktorá je už sama následkom protiprávneho konania žalovaného v 1/ rade, ktorý zodpovedá podľa § 420 ods. 1 OZ. Príčinná súvislosť medzi poškodením zdravia a protiprávnym konaním nie je daná, nakoľko poškodenie zdravia spočíva v udalosti, ktorá je už sama následkom protiprávneho konania škodcu. Ide teda o poškodenie zdravia, ktoré bolo výsledkom reakcie na smrteľný úraz syna žalobkyne ( R/61/2008 ).
Z vyššie uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa nárok žalobkyne v časti o zaplatenie náhrady škody vo výške 5.639,63 Eur s príslušenstvom zamietol. Uviedol, že okolnosti preukazované žalobkyňou vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody bude súd posudzovať pri rozhodovaní o druhej časti uplatneného nároku, a to nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k druhej časti uplatneného nároku, a to nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, súd prvého stupňa vyslovil, že žalobkyňa má právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ voči žalovaným v 1/ až 3/ rade, ktorí zodpovedajú spoločne a nerozdielne, pričom o jej výške rozhodne v konečnom rozsudku. O tejto časti nároku rozhodol súd prvého stupňa medzitýmnym rozsudkom.
V ďalšom súd prvého stupňa sa zaoberal pojmom súkromný život a duševným zdravím ako jeho súčasťou.
Uviedol, že za zásah do súkromia časť súdnej praxe považuje aj privodenie smrti niektorej z blízkych osôb ( § 116 OZ ). Spôsobenie smrti člena rodiny je neoprávneným zásahom do súkromia členov rodiny. Primeraným zadosťučinením je v tomto prípade aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. S konštatovaním, že ak interpersonálne väzby tvoriace základ a rámec súkromného života jednotlivca dosahujú určitú intenzitu a vykazujú určité ďalšie charakteristiky, môže takouto deštrukciou vzťahov dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu súkromia ako čiastkového práva na ochranu osobnosti za podmienky, že konanie pôvodcu zásahu je protiprávne, je objektívne spôsobilé do práva na ochranu osobnosti zasiahnuť a existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy. Právnym prostriedkom ochrany proti takémuto zásahu je návrh, ktorým sa fyzická osoba domáha podľa ustanovení o ochrane osobnosti primeraného zadosťučinenia, ktoré môže mať i podobu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V takomto prípade je daná aktívna legitimácia tomu subjektu, ktorému svedčí existencia kvalifikovaného vzťahu s nebohým, lebo právo na súkromie je jedným zo základných osobnostných práv fyzickej osoby tak, ako to má na mysli aj ust. § 11 OZ (Uz KS Košice z 13. 10. 2005, sp. zn. 1 Co 201/2005).
Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ je jedným z čiastkových a relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia nepostačuje. Vo vzťahu k tomuto nároku pasívna legitimácia žalovaného v 1/ rade ako vodiča vozidla, ktorým bola škoda spôsobená, plynie z ust. § 420 ods. 1 OZ, u ktorého je podmienka zodpovednosti za škodu okrem zavinenia a protiprávneho konania, ktorým je porušenie pravidiel cestnej premávky. Toto bolo u žalovaného v 1/ rade potvrdené výsledkom trestného konania sp. zn. 12T/131/09. Pasívna legitimácia žalovaného v 2/ rade ako prevádzkovateľa vozidla, ktorým bola škoda spôsobená, plynie z ust. § 427 ods. 2 OZ, podľa ktorého rovnako ako osoby uvedené vyššie, zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, a to za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Prevádzateľom je najmä vlastník vozidla. V predmetnom konaní tento neuviedol žiadne okolnosti obmedzujúce jeho zodpovednosť v zmysle ust. § 430 ods. 1 OZ. Solidárna zodpovednosť žalovaných v 1/ a 2/ rade teda plynie z ust. § 438 ods. 1 OZ, podľa ktorého, ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne. Súd prvého stupňa sa stotožnil s názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/814/2013, podľa ktorého niet dôvodu, ktorý by vylučoval analogické použitie § 427 a nasledujúcich OZ pri určení zodpovednej osoby za zásah proti osobnosti fyzickej osoby vyvolaný zvláštnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov. Takto za majetkovú ujmu spôsobenú osobnosti fyzickej osobe touto prevádzkou analogicky zodpovedá tiež prevádzateľ. V tejto súvislosti nemá podstatný význam, či prevádzateľ vozidla bol či nebol vlastným priamym fyzickým pôvodcom zásahu. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvého stupňa vyslovil záver, že pasívna legitimácia žalovaných v 1/ a 2/ rade je aj v časti uplatneného nároku na ochranu osobnosti daná, pričom ide o solidárnu zodpovednosť podľa § 438 ods. 1 OZ.
Z dôvodu úspešnosti vymožiteľnosti práva žalobkyne podľa prvostupňového súdu je kľúčovou otázkou posúdenie pasívnej legitimácie žalovaného v 3/ rade. Súdna prax pri posudzovaní tejto otázky nie je jednotná. Súd prvého stupňa sa priklonil k názoru člena senátu JUDr. Rudolfa Čirča uvedeného v odlišnom stanovisku pripojenom k rozhodnutiu - uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/168/2009. Súd takto považuje za škodu definovanú pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu zásahu do osobnostných práv žalobkyne spočívajúceho v usmrtení blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Nakoľko súd posúdil otázku pasívnej legitimácie žalovanej v 3. rade rozdielne ako Najvyšší súd SR v rozhodnutí 4Cdo/168/2009, je nevyhnutné uviesť, že v spomínanom rozhodnutí (12. strana, druhý odsek) Najvyšší súd SR konštatuje, že: „Zákon o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu v ustanovení § 2, v ktorom vymedzuje pojmy pre účely tohto zákona, pojem škoda osobitne nedefinuje a definíciu nepodáva ani Občiansky zákonník (čo treba rozumieť pod pojmom škoda nevysvetľuje ani teraz platná Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009, o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel).“
Súd prvého stupňa upozornil na výrazný legislatívny posun v definícii škody - zatiaľ čo Druhá smernica Rady z 30. decembra 1983, o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel č. 84/5/EHS používala slovné spojenie definujúce škodu ako „škoda na majetku a ujma na zdraví“ (čl. 1, ods. 1 cit. Smernice), tak Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009, o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (ktorou podľa čl. 29 bola Druhá smernica Rady z 30. decembra 1983, č. 84/5/EHS nahradená kodifikovaným znením) v kap. 4, čl. 10, ods. 3 druhý pododsek cit. smernice, používa slovné spojenie: „náhrada škody za vážnu osobnú ujmu ktorémukoľvek poškodenému“.
Podľa čl. 1 ods. 2 smernice 72/166/EHS, „poškodený“ znamená akúkoľvek osobu oprávnenú na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami; táto definícia „poškodeného“ zostáva kodifikovaným znením Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009, nedotknutá.
Vo vzťahu k žalovanej v 3/ rade, súd prvého stupňa konštatoval, že zákon č. 381/2001 Z.z., v ustanovení § 4 upravuje rozsah poistenia zodpovednosti, pričom podľa druhého odseku citovaného ustanovenia, poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu: a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní právnych nárokov podľa písmen a), b), d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6, písm. a), alebo písmeno b) alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie d) ušlého zisku
Z citovanej úpravy rozsahu poistenia zodpovednosti podľa zákona 381/2001 Z.z., súd považuje žalobkyňou uplatnený nárok za nárok, ktorý možno subsumovať pod nárok uvedený pod písm. a) cit. ustanovenia a teda spadajúci pod zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa sa stotožnil s odlišným stanoviskom sudcu JUDr. Rudolfa Čirča, pripojeným k uzneseniu Najvyššieho súdu SR z 20.04.2011 sp. zn. 4Cdo/168/2009 v zmysle ust. § 243b ods. 6 O. s. p. citoval z neho:
„Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia.“
„Rozširujúci výklad pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 je aj ústavne konformný, pretože zmierňuje, resp. odstraňuje disproporciu medzi zákonným úrazovým poistením, t. j. poistením pri pracovných úrazoch, a povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov. Pokiaľ totiž dôjde pri dopravnej nehode k úmrtiu zamestnanca, zakladá § 94 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení pozostalým, ktorými sú manžel alebo manželka a nezaopatrené dieťa, nárok na jednorazové odškodnenie vo výške 730 násobku denného vymeriavacieho základu, najviac však vo výške 46 485,40 EUR (u manžela alebo manželky). Toto odškodnenie, i keď je limitované, nie je nič iné ako náhrada nemajetkovej ujmy poskytovaná z úrazového poistenia. Zastávam názor, že niet rozumného dôvodu, prečo by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých pri usmrtení ich blízkeho pri dopravnej nehode ako zamestnanca mala byť predmetom poistného krytia (aj keď podľa iného zákona), zatiaľ čo v prípadoch, ak by nešlo o zamestnanca, by tomu tak nemalo byť.“ (koniec citátu).
Súd prvého stupňa vyslovil názor, že nie je možné pripustiť argumentáciu žalovanej v 3/ rade, nakoľko podľa nej v konečnom dôsledku by bolo „výhodnejšie“, aby osoba poškodená v dôsledku dopravnej nehody zomrela, než pokiaľ by „len utrpela zranenia“.
Poistná zmluva bola súdom prvého stupňa posudzovaná ako zmluva spotrebiteľská s konštatovaním, že pokiaľ ustanovenia 5. hlavy 1. časti OZ majú za cieľ chrániť spotrebiteľa je potrebné z tohto hľadiska posudzovať aj účastníka zmluvného vzťahu založeného poistnou zmluvou na strane spotrebiteľa (nielen účastníka poistnej zmluvy v tomto postavení - poistníka), ale aj každého poisteného. V tejto súvislosti poukázal na znenie čl. V. Všeobecných poistných podmienok žalovanej v 3/ rade, kde v bode 2 písm. a) je uvedený limit finančného plnenia poisťovne (pre obdobie od 01.01.2009 do 31.12.2011) 2.500 000 Eur za škodu podľa čl. III. ods. 2 písm. a/ (škoda na zdraví a náklady pri usmrtení) a nákladov podľa čl. III., ods. 3 (náklady zdravotnej starostlivosti, nemocenské dávky, úrazové dávky a i.) bez ohľadu na počet zranených alebo usmrtených.
Poukazujúc na ust. § 54 ods. 2 OZ, vyslovil úvahu, že každý priemerný spotrebiteľ, ktorému sú všeobecné poistné podmienky žalovanej v 3/ rade určené, si vykladá citované ustanovenie tak, že v prípade zodpovednosti za škodu či zásah do chránených práv osobnosti, spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, v dôsledku ktorého dôjde k prípadnému úmrtiu poškodenej osoby, je poistnou ( spotrebiteľskou ) zmluvou chránený tak, že poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému všetky uplatnené a preukázané nároky z poistnej udalosti plynúce.
Držiteľ vodičského oprávnenia - teda vodič môže byť účastníkom dopravnej nehody, pri ktorej nedokáže zabrániť úmrtiu druhého účastníka cestnej premávky. Vtedy vodič je spotrebiteľom a vykladá si ustanovenia poistnej zmluvy tak, že jeho prípadná zodpovednosť za akúkoľvek škodu je krytá poistením. V opačnom prípade by to mohlo mať pre fyzickú osobu priamo existenčné likvidačné následky a povinné zmluvné poistenie by strácalo podstatnú časť svojho zmyslu, účelu, či významu a aj uspokojenie nárokov oprávnených osôb by bolo nevymožiteľné.
Vyriešenie pasívnej legitimácie vo vzťahu k uplatnenému nároku podľa § 13 ods. 2 OZ súd prvého stupňa v tomto štádiu konania považoval za účelné, a preto v súlade s ust. § 152 ods. 2 O. s. p. rozhodol medzitýmnym rozsudkom len o základe tohto nároku.
Proti uvedenému rozsudku, a to čo do zamietavej časti o náhradu škody vo výške 5.639,63 Eur s príslušenstvom, v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla rozsudok v uvedenej časti zmeniť a jej žalobe vyhovieť. Súdu prvého stupňa vytýkala nesprávne posúdenie veci v zmysle ust. § 205 ods. 2 pís. f/ O. s.p. Vyslovila svoj súhlas s rozhodnutím súdu v ostatných častiach rozsudku s tým, že nie je možné od seba oddeliť protiprávne konanie žalovaného v 1/ rade a smrť syna žalobkyne. Ide o jednu udalosť, t. j. dopravnú nehodu, za ktorú zodpovedá žalovaný v 1/ rade. Jeho konaním nedošlo iba k smrti syna žalobkyne, ale aj k vzniku škody na jej zdraví. Toto poškodenie zdravia utrpela ako následok protiprávneho konania žalovaného v 1/ rade a bolo objektívne preukázané psychiatričkou. Aj tieto následky sú dôsledkom trestného činu žalovaného v 1/ rade.
Voči rozsudku súdu prvého stupňa v časti, ktorou súd vyslovil, že žalobkyňa má právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch voči žalovaným v 1/ až 3/ rade v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie všetci žalovaní.
Žalovaní v 1/ a 2/ rade svoje odvolanie podali podľa § 201 z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. a navrhli rozsudok v jeho napadnutej časti zmeniť a žalobu voči ním zamietnuť. Podľa uvedených odvolateľov napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyslovili názor, že za náhradu nemajetkovej ujmy zodpovedá žalovaný v 3/ rade. Svoj názor opreli o smernicu Rady 93/232/ EHS zo dňa 14.05.1990 o aproximácií právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v spojení s článkom 3 ods. 1 smernice 72/166/EHS. Poukázali taktiež na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 03.03.2010 č. k. 11Co/12/2009-370 a tam vyslovený právny názor, podľa ktorého náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 a 3 OZ spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa zákona č. 381/2001 Z. z.
Žalovaný v 3/ rade odvolanie odôvodnil ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p. s tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel vo vzťahu k nemu k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyslovil, že so záverom súdu prvého stupňa vo vzťahu k nemu a jeho zodpovednosti za škodu nesúhlasí, lebo nemá oporu v platnej právnej úprave, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia relevantných právnych predpisov. Konajúci súd preto nesprávne rozhodol o základe nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko nesprávne posúdil rozsah poistného krytia poisťovateľa, ktorý je daný poistnou zmluvou o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Náhrada škody v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. je úplne odlišnou právnou kategóriou od nemajetkovej ujmy požadovanej žalobkyňou v zmysle § 11 a nasledujúcich OZ, a to nielen ich charakterom a účelom, ale aj obsahovo. Rozlíšenie vychádza aj zo samotnej štruktúry OZ, keď právo na ochranu osobnosti je vymedzené v prvej časti OZ a právo na náhradu škody je upravené v samostatnej šiestej časti kódexu. Odlišnosť týchto oboch inštitútov potvrdzuje aj znenie ust. § 16 OZ. Poukázal aj na názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa 20.04.2011, z ktorého vyplýva, že podľa súčasnej platnej právnej úpravy nemožno nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv usmrtením blízkej osoby uplatňovať len mimo rámca inštitútu zodpovednosti za škodu, t. j. podľa § 11 a nasledujúcich OZ. Aj keď ďalší člen senátu vyslovil svoje odlišné stanovisko, jeho názor nepresvedčil ďalších dvoch rozhodujúcich sudcov, súd prvého stupňa nerešpektoval prijaté väčšinové rozhodnutie, čím poprel princíp právnej istoty účastníkov, ktorí očakávajú, že súdy budú rovnaké právne otázky posudzovať rovnako. Nestotožnil sa s názorom súdu, že usmrtenie vyvoláva občianskoprávnu zodpovednosť za škodu aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, preto musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Problém reálnej vymožiteľnosti práva nemôže byť riešený prostredníctvom rozširujúceho výkladu hmotného práva. Povinnosť platenia náhrady nemôže byť uložená poisťovni s odôvodnením, že inak by sa oprávnený k svojej náhrade reálne nemusel dostať. Extenzívny výklad pojmu škoda, ktorú poisťovateľ je povinný zo zákona za poisteného hradiť, lebo značné majetkové riziko subjektov zodpovedných za takúto nemajetkovú ujmu by v individuálnych prípadoch mohlo mať existenčné likvidačné následky, je treba považovať za účelový a absurdný. Pasívnu legitimáciu nie je možné priznať subjektu, ktorý má dostatok peňažných prostriedkov na úhradu súdom priznanej náhrady. Ani zmierňovanie, resp. odstraňovanie disproporcie právnych úprav medzi zákonným úrazovým poistením a povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov neprináleží súdu v rámci výkladu aplikácie právnych noriem, lebo takýto postup nie je ústavne konformný. Subsumácia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch pod škodu odškodniteľnú podľa § 4 ods. 2 zákona sa nedá zdôvodniť ani poukazom na články Smernice Rady č. 72/166/EHS a č. 90/232/EHS. Smernice totiž priamo zaväzujú každý členský štát, ktorému sú určené, pričom sú záväzné vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, voľba foriem a metód, ktorými sa má tento výsledok dosiahnuť, sa ponecháva vnútroštátnym orgánom. Aj v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ povinnosť poistného krytia zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami sa odlišuje od rozsahu náhrady škody v prospech týchto osôb z dôvodu zodpovednosti za škodu poistenej osoby. Povinnosť poistného krytia je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Únie, náhrada škody je v zásade upravená vnútroštátnym právom. Podmienky vzniku zodpovednosti za škodu ako aj rozsah jej náhrady sa v zmysle Súdneho dvora posudzuje podľa vnútroštátnych úprav. Podľa článku 3 Smernice Rady 72/166/EHS Slovenská republika prijala zákon č. 381/2001 Z. z., ktorým však nebolo upravené poistenie pre prípad spôsobenia inej nemajetkovej ujmy. Citovaný zákon sa zaoberá poistením zodpovednosti za škodu a nie poistením nárokov vzniknutých z iného titulu. Pri rozhodovaní o nárokoch jednotlivých fyzických osôb je potrebné postupovať podľa predpisov vnútroštátneho práva ( č.l. 1, 3 Haagskeho dohovoru zo dňa 04.05.1971 ) t. j. či náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv je krytá poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa ustanovení zákona č. 381/2001 Z. z. V zmysle ust. § 4 ods. 1 citovaného zákona sa nahrádzajú nároky na náhradu škody a nie nemajetkovej ujmy, preto bolo potrebné žalobu žalobkyne vo vzťahu k žalovanému v 3/ rade zamietnuť.
V odvolaní bolo konštatované, že k otázke pasívnej legitimácie poisťovne v prípade nárokov uplatnených v zmysle ust. § 13 OZ sa zaoberal Najvyšší súd SR sp.zn. 4Cdo/168/2009, pričom nejde o ojedinelé rozhodnutie a aj v ďalších skutkovo obdobných právnych veciach tak Krajský súd Žilina ako aj Krajský súd Banská Bystrica sa zaoberali právnym posúdením otázky, či pod pojem škoda je možné zahrnúť aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a či náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je krytá povinným zmluvným poistením. Názor vyplývajúci z uvedených rozhodnutí je žalovanou v 3/ rade prezentovaný počas celého konania tak, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla neobsahuje poistné krytie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vyplývajúce z ust. § 13 ods. 2 OZ.
Odvolateľka, žalovaná v 3/ rade, namietala argumentáciu, že pre ňu by bolo výhodnejšie, ak by poškodená osoba v dôsledku dopravnej nehody zomrela, než až by len utrpela zranenia, lebo takúto argumentáciu v konaní neuplatnila. V konečnom dôsledku dochádza tým k spochybneniu morálneho kreditu a dobrého mena žalovanej v 3/ rade.
Navrhla preto jej odvolaniu vyhovieť a napadnutý rozsudok zmeniť tak, že návrh žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ voči žalovanej v 3/ rade zamieta a zaviaže žalobkyňu na náhradu trov vzniknutých žalovanej v tomto konaní.
K odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa tak, že navrhla rozsudok vo výrokoch napadnutých žalovanou v 3/ rade potvrdiť. Uviedla, že v priebehu konania obe sporové strany predkladali súdu viaceré rozhodnutia, z ktorých vyplývali protichodné závery. Podľa žalovanej v 3/ rade sú správne a záväzné tie rozhodnutia, ktoré predložila ona a zle a nesprávne tie, ktoré predložila žalobkyňa. Nie je možné súhlasiť s odvolateľkou, t. j. žalovanou v 3/ rade, že súd prvého stupňa nesprávne prijal argumentáciu podporujúcu jej návrh. Jej tvrdenie, že bol narušený princíp právnej istoty žalovanej v 3/ rade, preto nie je dôvodný.
Vo vzťahu k v odvolaní namietanom extenzívnom výklade pojmu škoda žalobkyňa uviedla, že žalovaný vo svojich úvahách vynechal Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo dňa 16.09.2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktorou je daná príčina pre nutnosť používania extenzívneho výkladu pojmu škodu.
K námietke zásahu moci súdnej do moci zákonodarnej žalobkyňa uviedla, že súd prvého stupňa svojim rozsudkom sa nedostal do stavu nerešpektovania, resp. porušenia Ústavy SR. Aplikáciou zákona nedochádza k zmene zákona, či už k rozšíreniu alebo vymazaniu určitého textu zákona. Súd však musí právnu normu použiť - vyložiť - aplikovať v konkrétnom súdnom prípade. Ak zákonodarca explicitne do zákona niečo neuviedol, znamená to, že súd musí zákon použiť - vyložiť - aplikovať v konkrétnom súdnom prípade.
K ďalšej odvolacej námietke o použiteľnosti Smernice pre súdený prípad, žalobkyňa vyslovila svoj súhlas so správnym postupom súdu prvého stupňa, ak aplikoval Smernice Rady č. 72/166/EHS a č. 90/232/EHS a tiež č. 2009/103/ES. V tejto súvislosti poukázala na názory odborníkov k otázke právnej záväznosti smerníc. Dôvodom toho je ochrana individuálnych osôb pri opomenutí štátu implementovať obsah smerníc do vnútroštátnych právnych predpisov, a to za splnenia konkrétnych kritérií. S poukazom na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.09.2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti je nárok žalobkyne plne dôvodný.
Žalobkyňa teda uviedla, že vzhľadom na citované dôvody je odvolanie žalovanej v 3/ rade neopodstatnené. Navrhla preto žalovanou v 3/ rade napadnutý rozsudok potvrdiť postupom podľa § 219 O. s. p. Vo vzťahu k nároku žalobkyne, ktorý bol zamietnutý, navrhla ho zmeniť a jej žalobe vyhovieť.
Žalovaná v 3/ rade sa vyjadrila k odvolaniam podaným žalovanými v 1/ a 2/ rade tak, že tieto nepovažuje za dôvodné a preto navrhla, aby im odvolací súd nevyhovel. Opätovne poukázala na neexistenciu priamej príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného v 1/ rade a vznikom škody žalobkyne, a preto má za to, že predmetný nárok nie je poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla krytý. V tejto súvislosti poukázala na svoje vyjadrenia a podania vo veci, ako aj na obsah svojho odvolania.
Krajský súd v Prešove ( ďalej len "odvolací súd" ) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len O. s. p. ), vzhľadom na včas podané odvolania ( § 204 ods. 1 O. s. p. ) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli súdu dňa 29.10.2013 a zistil, že ani odvolanie žalobkyne, ani odvolanie žalovaných v 1/ až 3/rade nie sú dôvodné.
Súd prvého stupňa správne vo veci rozhodol po správnom zistení skutkového stavu a správnej právnej kvalifikácii uplatnených nárokov. So závermi súdu prvého stupňa ohľadom oprávnenosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka voči žalovaným v 1/ až 3/ rade, ktorí sú zodpovední spoločne a nerozdielne s tým, že o výške nemajetkovej ujmy bude rozhodnuté v konečnom rozsudku, sa aj odvolací súd stotožňuje. Rovnako sa stotožňuje aj so závermi súdu prvého stupňa v časti, ktorou bola žaloba o zaplatenie náhrady škody vo výške 5.639,63 Eur s príslušenstvom zamietnutá. Aj o uvedenom nároku súd prvého stupňa správne rozhodol a jeho závery si osvojuje aj odvolací súd.
Nič sa nezmenilo na skutkových a právnych zisteniach súdu prvého stupňa ani v rámci odvolacieho konania. V zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. z dôvodu, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje správnosť týchto dôvodov.
Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým vyslovil, že žalobkyňa má právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka voči žalovaným v 1/ až 3/ rade poukazuje na rozsudok Súdneho dvora ( Druhá komora ) z 27.10.2013 vo veci C-22/12, ktorý rozhodol, že článok 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/EHS z 24.04.1972 o aproximácií právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej Smernice Rady 84/5/EHS z 30.12.1983 o aproximácií právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.05.2005 a článok 1 prvý odsek tretej Smernice Rady 90/232/EHS zo 14.05.1990 o aproximácií právnych predpisov členských štátov týkajúci sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatnené v spore vo veci samej.
Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa prvým výrokom rozsudku rozhodol v súlade s uvedeným rozsudkom Súdneho dvora, bolo namieste, aby odvolací súd uvedený výrok napadnutého rozsudku ako vecne správny postupom podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Odôvodnenie uvedeného rozsudku Súdneho dvora dáva odpovede na odvolacie námietky žalovaného v 3/ rade.
Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného v 3/ rade odvolací súd len dodáva, že konštatovanie, že by bolo pre poisťovňu „výhodnejšie“, aby osoba poškodená v dôsledku dopravnej nehody zomrela, než pokiaľ by „len“ utrpela zranenia, nebolo namieste. Dôvodnosť takejto argumentácie nevyplýva zo spisu, preto jej použitie súdom prvého stupňa je neopodstatnené.
K obsahu odvolania žalovaných v 1/ a 2/ rade proti prvému výroku rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa dostatočným spôsobom vo svojom rozsudku odôvodnil zodpovednosť žalovaných v 1/ a 2/ rade za nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku v uvedenej časti, na čo aj poukazuje.
Vo vzťahu k odvolaniu žalobkyne proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bol jej nárok na zaplatenie náhrady škody vo výške 5.639,63 Eur s príslušenstvom zamietnutý, odvolací súd uvádza, že tento nárok súd prvého stupňa správne posúdil. Nárok na náhradu škody za sťaženie spoločenského uplatnenia je nárokom na náhradu nepriamej škody, ktorá vznikla poškodením zdravia a ktorá je odvodená od protiprávneho konania žalovaného v 1/ rade, postráda existenciu priamej príčinnej súvislosti, čo je dôvodom na zamietnutie žaloby tak, ako to zrealizoval súd prvého stupňa. Odvolací súd poukazuje na správne odôvodnenie zamietnutia žaloby v tejto časti uvedené súdom prvého stupňa v jeho rozhodnutí, s ktorým sa plne stotožňuje.
Z vyššie uvedených dôvodov preto bol rozsudok súdu prvého stupňa v jeho výroku označenom ako II., ktorým súd žalobu v časti o zaplatenie náhrady škody vo výške 5.639,63 Eur s príslušenstvom zamietol, postupom podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vo výroku vecne správny potvrdený.
V ďalšom konaní súd prvého stupňa rozhodne o výške nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako aj o všetkých trovách konania.
Vzhľadom na to, že žalovaní v 1/ a 2/ rade vo svojom podaní zo dňa 18.06.2012 požiadali o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov bez toho, aby súdu predložili riadnu žiadosť s konkretizáciou dôvodov tejto ich žiadosti, ako aj bez toho, aby preukázali nepriaznivú ekonomickú situáciu, bude úlohou súdu prvého stupňa po zabezpečení uvedeného rozhodnúť o ich žiadosti.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.