Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24C-140-2010.pdf
PDF · 109.63 KB
Case nature
Area
Subarea
24C/140/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred samosudkyňou JUDr. Zuzanou Mališovou, v právnej veci navrhovateľa: Obec Dubovany, Obedný úrad Dubovany č.200, Dubovany, v zastúpení: JUDr. Dalibor Kiselica, advokát, Nám. Martina Benku 12, Bratislava, proti odporcom: I. Slovenská republika zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky so sídlom ul. Štefanovičova č. 5, Bratislava, II. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica o náhradu škody takto
rozhodol:
Súd návrh z a m i e t a .
Odporcom sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Navrhovateľ návrhom doručeným súdu dňa 15.10.2010 žiadal, aby súd zaviazal odporcov na náhradu škody vo výške 90 318,98 eura spolu s príslušenstvom.
Návrh odôvodnil tým, že ako správca dane v súlade s § 2 ods. 1 písm. h) zák. č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady je oprávnený ukladať prevádzkovateľom jadrového zariadenia daň za jadrové zariadenie v oblasti ohrozenia, ktorého sa nachádza zastavané územie obce /navrhovateľa/ alebo jeho časť. Navrhovateľ ako obec sa nachádza v zónach ohrozenia dvoch atómových elektrární a to atómovej elektrárne V-1, prevádzkovateľ ktorej je spoločnosť JAVYS a.s. a atómovej elektrárne V-2, prevádzkovateľom ktorej je spoločnosť SE, a.s. Každý z prevádzkovateľov atómovej elektrárne V-1 a V-1 je držiteľom povolenia na prevádzku príslušného jadrového zariadenia. Navrhovateľ poukázal na znenie §29 ods.3, veta druhá zákona č. 541/2004 Z. z. o mierovom využívaní jadrovej energie, podľa ktorého za jedno jadrové zariadenie nemožno považovať viac jadrových zariadení nachádzajúcich sa na tom istom území, ktorých prevádzkovatelia sú rôzni držitelia povolenia, aj keď tieto zariadenia na seba technicky nadväzujú. Jadrové elektrárne vyššie uvedené, sú z právneho pohľadu dve samostatné jadrové zariadenia a z dikcie § 28 ods. 5 cit. zák. nie je možné pre V-1 a V-2 stanoviť jednu spoločnú oblasť ohrozenia ( Úrad jadrového dozoru SR stanovil pre atómové elektrárne dve samostatné oblasti ohrozenia:
a) pre V-1 prevádzkovateľa Jadrová vyraďovacia spoločnosť ( ďalej JAVYS ) a.s. IČO: 35 946 024 rozhodnutím č. 39/2007, pričom stredom oblasti ohrozenia je stred ventilačného komína JZ JE V-1,
b) pre V-2 prevádzkovateľa Slovenské elektrárne ( ďalej SE ) a.s. IČO: 35 829 052 rozhodnutím č. 355/2007, pričom stredom oblasti ohrozenia je stred ventilačného komína pri hlavnom výrobnom bloku JE V-2. Stredy jednotlivých oblastí ohrozenia sú stanovené rozdielne a teda aj keď sú obe samostatné oblasti ohrozenia z väčšej časti zhodné, nie sú totožné. Jadrové zariadenia V-1 a V-2 predstavujú dve
samostatné jadrové zariadenia, prevádzkované dvomi rozdielnymi subjektmi, pre ktoré ÚJD stanovil dve samostatné oblasti ohrozenia ( poukázal na § 73 veta tretia zák.č.582/2004 Z. z. účinného do dňa 30.11.2009). Navrhovateľ sa nachádza v dvoch samostatných oblastiach ohrozenia jadrovým zariadením, ktoré sú prevádzkované dvomi rozdielnymi subjektmi a preto v súlade ustanovením § 2 ods. 1 zákona číslo 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov ako aj v súlade s ustanovením § 73 zákona číslo 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady účinného do 30.11.2009 vyrubil prevádzkovateľom JAVYS a SE daň za jadrové zariadenia za roky 2007 a 2008 v plnej výške, a to nasledovne:
Navrhovateľ dňa 09.01.2008 a dňa 22.01.2009 vydal platobné výmery č.2/2008 a č. 3/2009, ktorými vyrubil daň za jadrové zariadenie prevádzkovateľovi JAVYS za rok 2007 a 2008 za prevádzkovanie jadrového zariadenia V-1. Dňa 14.01.2008 a dňa 06.02.2009 daňovník JAVYS podal voči platobným výmerom č. 2/2008, č. 3/2009 zo dňa 09.01.2008 a zo dňa 22.01.2009 odvolanie. Dňa 23.04.2008 Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky /t. č. Finančné riaditeľstvo SR- odporca v II. rade/ ako odvolací orgán svojím rozhodnutím zrušilo platobný výmer č. 2/2008 a vec vrátilo na ďalšie konanie. Navrhovateľ dňa 22.01.2009 vydal platobný výmer č. 1/2009, voči ktorému podal dňa 06.02.2009 prevádzkovateľ JAVYS a. s. odvolanie. Dňa 08.07.2009 Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací orgán svojím rozhodnutím zmenilo platobný výmer č. 1/2009 tak, že zaviazalo prevádzkovateľa JAVYS a.s. na úhradu dane za jadrové zariadenia pomerne. Dňa 08.07.2009 Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací orgán svojím rozhodnutím rovnako zmenilo aj platobný výmer č. 3/2009 tak, že zaviazalo prevádzkovateľa JAVYS a.s. na úhradu dane za jadrové zariadenie pomerne.
Navrhovateľ dňa 07.01.2008 a dňa 22.01.2009 vydal platobné výmery č.1/2008 a č. 4/2009, ktorými vyrubil daň za rok 2007 a 2008 prevádzkovateľovi SE a.s. za prevádzkovanie jadrového zariadenia V-2. Dňa 21.01.2008 a dňa 13.02.2009 daňovník SE podal voči platobným výmerom č. 1/2008 a č. 4/2009 zo dňa 07.01.2008 a zo dňa 22.01.2009 odvolanie. Dňa 25.04.2008 Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací orgán, svojím rozhodnutím zrušilo platobný výmer č. 1/2008 a vec vrátilo na ďalšie konanie. Následne dňa 22.01.2009 navrhovateľ vydal platobný výmer č. 2/2009, voči ktorému podal dňa 13.02.2009 prevádzkovateľ SE a. s. odvolanie. Dňa 27.07.2009 Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, ako odvolací orgán svojím rozhodnutím zmenil platobný výmer č. 2/2009 tak, že zaviazalo prevádzkovateľa SE na úhradu dane za jadrové zariadenie pomerne. Dňa 27.07.2009 Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací orgán svojím rozhodnutím rovnako zmenilo aj platobný výmer č. 4/2009 tak, že zaviazalo prevádzkovateľa SE a.s. na úhradu dane za jadrové zariadenie pomerne.
Navrhovateľ vyrubil daňovníkom JAVYS a.s. a SE a.s. každému samostatne platobnými výmermi daň za jadrové zariadenie za rok 2007 a 2008 až vo výške 45 159,49,- eura za každý rok. Navrhovateľ dospel k záveru, že odporca v II. rade konal protiprávne v rozpore so zákonom č.511/1992Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov a ustanovením § 73 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady účinného do 30.11.2009, keď svojimi rozhodnutiami vyrubil daň prevádzkovateľom jadrových zariadení pomerne. Konaním odporcu v II. rade navrhovateľovi ako správcovi dane bolo odňaté právo a aj povinnosť vyrubiť miestnu daň v celej výške tak, ako to stanovuje zákon č. č.582/2004 Z. z. a teda odporca v II. rade navrhovateľovi spôsobil škodu, ktorú predstavujú príjmy z daní, o zaplatenie ktorých bol navrhovateľ ukrátený konaním odporcu v II. rade v dôsledku vydania rozhodnutí, ktorými zmenil navrhovateľom vydané platobné výmery tak, že zaviazal prevádzkovateľov jadrových zariadení zaplatiť nižšiu daň. Navrhovateľ nárok na náhradu škody si uplatnil s poukazom na § 420 Občianskeho zákonníka s odôvodnením, že odporcovia v I. a II. rade nie sú schopní preukázať, že neporušili právnu povinnosť a to, že postupovali v daňovom konaní v súlade so všeobecne záväznými predpismi, že chránili záujmy obcí a že dbali na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Odporcovia svojim konaním navrhovateľovi ako prijímateľovi dane spôsobili majetkovú ujmu a to škodu v žalovanej sume tým, že navrhovateľ tak ako je uvedené vyššie, nemohol ako správca dane vyrubiť daň daňovým subjektom v plnej výške, ktorú by boli daňové subjekty navrhovateľovi povinné v zmysle ním vydaných platobných výmerov zaplatiť. Príčinnú súvislosť medzi konaním porušujúcim povinnosť a ujmou navrhovateľ videl v tom, že by mu škoda nebola spôsobená, ak by odporca postupoval v súlade s vtedy platným ustanovením § 73 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady účinného do 30.11.2009 a potvrdil by navrhovateľom vydané platobné výmery, na základe
ktorých navrhovateľ daňovým subjektom vyrubil daň v plnej výške. Zavinenie odporcov videl v tom, že je nemysliteľné, že nevedeli respektíve nemohli vedieť, že svojim konaním porušujú platnú legislatívu Slovenskej republiky.
Odporca v I. rade sa vyjadril tak, že žiadal návrh navrhovateľa v celom rozsahu ako neopodstatnený zamietnuť. Uviedol, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci upravuje zákon č.514/2003 Z. z. a prípadnú náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nie je možné si uplatňovať podľa Občianskeho zákonníka. Predmetný návrh je neopodstatnený, nakoľko nie sú splnené podmienky na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (odporcu v II. rade), od ktorých navrhovateľ odvíja škodu neboli nikdy zrušené, preto nemôžu byť rozhodnutiami nezákonnými. Sám navrhovateľ bol vykonávateľom verejnej moci. V zmysle § 5 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Navrhovateľ nikdy nebol účastníkom konania.
Odporca v II. rade v písomnom vyjadrení k návrhu uviedol, že konanie o uplatnenom nároku navrhovateľom je potrebné zastaviť a to z dôvodu, že konanie navrhovateľa ako správcu dane vo veci vyrubenia miestnej dane v zmysle zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady a odporcu v II. rade ako odvolacieho orgánu v tomto konaní je upravené predpismi daňového práva, konkrétne zákonom č. 511/1992 Z. z. o správe daní a poplatkov. Daňové právo je v rámci teórie práva zaradené do oblasti verejného práva, pričom štát je reprezentovaný štátnymi orgánmi vo vzťahu k ostatným subjektom v nadradenej pozícii. Normy verejného práva, medzi ktoré sa zaraďujú aj normy daňového práva viažu vznik, zmenu a zánik právneho vzťahu na právny akt štátneho orgánu, ktorého právne účinky nastávajú nezávisle od vôle adresátov. Pre akty štátnych orgánov v oblasti verejného práva platí tzv. prezumpcia správnosti to znamená, že na akt štátnych orgánov ako reprezentantov moci sa z hľadiska právnej istoty pozerá ako na akt správny, platný, aj keď má určité vady čo znamená, že má právne účinky až kým nie je zrušený alebo zmenený právom predpísaným spôsobom. Za tým účelom právny poriadok na území Slovenskej republiky poskytuje viacero postupov ako sa možno v rámci verejného práva domáhať zmeny alebo zrušenia rozhodnutia orgánu štátu zákonom predpísaným spôsobom a to :
- rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov a rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov t.j. správne súdnictvo upravené v O. s. p.,
- využitím mimoriadnych opravných prostriedkov - obnova konania a preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania v zmysle zák. č. 511/1992 Z. z., zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
- podnetom na podanie protestu prokurátora v zmysle zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre ).
Odporca v II. rade poukázal na ustanovenie § 7 Občianskeho súdneho poriadku ( ďalej O. s. p. ) s tým, že z uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že posudzovanie zákonnosti rozhodnutia štátneho orgánu vydaného v dôsledku porušenia právnej povinnosti orgánu štátu, je možné zo strany civilného súdu len v rámci správneho súdnictva. Až na základe rozhodnutia vo veci zmeny alebo zrušenia rozhodnutia štátneho orgánu z dôvodu jeho nezákonnosti je možné domáhať sa náhrady škody (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ). Odporca v II. rade dospel k záveru, že v predmetnej veci náhrady škody nie je daná právomoc súdu v zmysle § 7, § 8 O. s. p., nakoľko sa nejedná o súkromnoprávny vzťah, podaný návrh nie je návrhom v zmysle správneho súdnictva a uplatneniu náhrady škody na súde z dôvodu nezákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej moci resp. nesprávneho úradného postupu nepredchádzal zákonom stanovený postup smerujúci k zmene alebo zrušeniu nezákonného rozhodnutia. Podaným návrhom sa navrhovateľ domáha náhrady škody v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý je takmer výsostne inštitútom súkromného práva. Právna úprava stanovuje ako podmienku uplatnenia náhrady škody zrušenie alebo zmenu nezákonného rozhodnutia štátneho orgánu. Až vydanie rozhodnutia príslušného orgánu, ktorým bolo rozhodnutie orgánu verejnej moci zrušené alebo zmenené z dôvodu nezákonnosti je podkladom pre uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej týmto rozhodnutím, pokiaľ o náhrade škody nebolo rozhodnuté v tomto konaní. Navrhovateľ sa domáha náhrady škody spôsobenej vydaním rozhodnutia
orgánu štátu, ktoré je stále právoplatné a ktorého platnosť a zákonnosť nebola napadnutá. Posúdenie zákonnosti rozhodnutí vydaných správnym orgánom síce patrí do rozhodovacej právomoci súdov, avšak len v rámci správneho súdnictva, na základe žaloby proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov. Odporca v II. rade ďalej uviedol, že jeho rozhodnutia neboli zrušené alebo zmenené právom stanoveným spôsobom, nie je preto možné považovať jeho konanie za porušenie zákonom stanovenej povinnosti, ktorá je základným predpokladom pre uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zákon pre úspešné uplatňovanie nároku na náhradu škody stanovuje viacero predpokladov, ktoré musia byť súčasne splnené ( ujma, príčinná súvislosť medzi konaním porušujúcim povinnosť a ujmou, zavinenie ) a je irelevantné zaoberať sa preukazovaním ďalších predpokladov.
Súd vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním a to vyjadrením odporcov, oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov: rozhodnutie č. 39/2007, rozhodnutie č. 355/2007, platobný výmer (ďalej PV) č. 2/2008, PV č. 1/2009, PV č. 3/2009, PV č. 1/2008, PV č. 2/2009, PV č.4/2009, rozhodnutie odporcu v II. rade zo dňa 23.04.2008 a zo dňa 08.07.2009, rozhodnutie odporcu v II. rade zo dňa 25.04.2008 a 27.07.2009 a ostatným spisovým materiálom obsiahnutým v spise.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že navrhovateľ ako správca dane v zmysle s ustanovenia § 2 ods. 1 písm. h) zák. č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady je oprávnený ukladať prevádzkovateľom jadrového zariadenia daň za jadrové zariadenie v oblasti ohrozenia, ktorého sa nachádza zastavané územie alebo jeho časť.
Navrhovateľ vyrubil prevádzkovateľom JAVYS a.s. a SE a.s. daň za jadrové zariadenia za roky 2007 a 2008 v plnej výške a to rozhodnutiami v úvode rozsudku uvedenými. Predmetné rozhodnutia boli odporcom v II. rade zrušené a vec bola navrhovateľovi vrátená na nové konanie. Navrhovateľ opäť rozhodol tak, že prevádzkovateľov jadrových zariadení zaviazal na zaplatenie dane v plnej výške. Odporca v II. rade na základe opravných prostriedkov podaných prevádzkovateľmi jadrových zariadení rozhodnutia navrhovateľa /druhé v poradí/ zmenil tak, že zaviazal prevádzkovateľov jadrových zariadení na zaplatenie dane pomerne. Odporca v II. rade postupoval pri vyrubení dane v súlade s § 73, veta tretia zákona č.582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení platnom v rozhodnom období, podľa ktorého daň za jadrové zariadenie vyrubí správca dane do 31. januára zdaňovacieho obdobia za predchádzajúci kalendárny rok. Daň za jadrové zariadenie sa vypočíta ako súčin základu dane podľa § 69 a sadzby dane podľa § 70. Ak je daňovníkov v jednej oblasti ohrozenia jadrovým zariadením niekoľko, správca dane vyrubí pomernú časť dane za jadrové zariadenie každému daňovníkovi. Pomerná časť dane za jadrové zariadenie sa určí ako podiel dane pripadajúci na jednotlivých daňovníkov.
Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že zmeňujúce rozhodnutia vydané odporcom v II. rade, ktorými vyrubil daňovým subjektom daň za prevádzkovanie jadrových zariadení pomerne, neboli do rozhodnutia súdu zrušené pre nezákonnosť súdom v správnom konaní.
Podľa § 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, na účely tohto zákona
a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
b) orgán verejnej moci je,
1. štátny orgán,
2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.
Podľa § 3 ods.1 cit. zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 3 ods.2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 4 ods.1, písm. c/ cit. zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
Podľa § 9 ods.1,2 cit. zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Na základe vykonaného dokazovania súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Súd predovšetkým skúmal pasívnu vecnú legitimáciu odporcov v konaní. V zmysle citovaného ustanovenia § 4 zákona č.514/2003 Z. z. koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy. Pasívne vecne legitimovaným účastníkom konania je teda štát zastúpený príslušným ministerstvom resp. ústredným orgánom štátnej moci. V konaní je v zmysle citovaného ustanovenia § 4 zákona č.514/2003 Z. z. vecne pasívne legitimovaným
subjektom len odporca v I. rade. Odporca v II. rade tak, ako je navrhovateľom v konaní označený pasívne vecne legitimovaným subjektom v zmysle citovaného ustanovenia § 4 zákona č.514/2003 Z. z. nie je a z tohto dôvodu súd návrh voči nemu zamietol.
Súd návrh navrhovateľa zamietol aj voči odporcovi v I. rade z dôvodu, že navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky - označený odporca v II. rade ako správny orgán nesprávne úradne postupoval tým, že vyrubil prevádzkovateľom jadrových zariadení daň pomerne. S poukazom na zistený skutkový stav súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na náhradu škody v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. Odporca v II. rade tak ako vyplynulo z dokazovania pri rozhodovaní o výške vyrubenej dane prevádzkovateľom jadrových zariadení postupoval v súlade s citovaným ustanovením § 73, veta tretia zákona č.582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení platnom v rozhodnom období. Súd ďalej poukazuje na tú skutočnosť, že rozhodnutia vydané odporcom v II. rade, od ktorých navrhovateľ odvíja škodu neboli nikdy zrušené pre nezákonnosť (posudzovanie zákonnosti rozhodnutia štátneho orgánu vydaného v dôsledku porušenia právnej povinnosti orgánu štátu je možné len v rámci správneho konania na vecne príslušnom krajskom súde). Navrhovateľ je týmito rozhodnutiami ako prvostupňový orgán viazaný.
Súd v konaní dospel k záveru, že navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu škody nespĺňa zákonné podmienky, ktorými sú existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom orgánu štátu. Pre vznik nároku na náhradu škody musí navrhovateľ preukázať súčasne ich splnenie, nestačí len pravdepodobnostný záver o splnení niektorej z nich, pričom dôkazné bremeno v tomto smere leží na navrhovateľovi.
Keďže navrhovateľ musí preukázať všetky tri predpoklady pre priznanie nároku na náhradu škody súčasne a nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci ani nezákonného rozhodnutia, splnením ďalších zákonných podmienok sa súd už nezaoberal.
Navrhovateľ bol vykonávateľom verejnej moci a v zmysle § 5 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní a navrhovateľ nikdy nebol účastníkom konania, ale vykonávateľom verejnej moci.
Súd návrh ako nedôvodný zamietol aj z toho dôvodu, že v danom prípade nie je daná zodpovednosť odporcu v I. rade podľa § 415 Občianskeho zákonníka, lebo porušenie prevenčnej povinnosti nie je predpokladom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, pretože tým je jedine nesprávny úradný postup respektíve zrušenie nezákonného rozhodnutia ( čo v danom prípade nenastalo ) a porušenie § 415 Občianskeho zákonníka zakladá jedine všeobecnú zodpovednosť podľa § 420 Občianskeho zákonníka, ktorá je vylúčená vo vzťahu k štátu (odporcovi v I. rade ) práve pre osobitnú úpravu zákona č. 514/2003 Z. z.. V predmetnej veci nie je možné posudzovať zodpovednosť štátu - odporcu v I. rade podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko na túto vec sa vzťahuje zákon číslo 514/2003 Z. z., ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom lex specialis. Taktiež ani zodpovednosť odporcu v II. rade nie je možné posudzovať v zmysle ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka. Tento subjekt konal v súlade s ustanoveniami zákona č.511/1992 Zb. s poukazom na citované ustanovenie §73 zákona č.582/2004Z.z., teda v rámci daňového konania, konal ako správny orgán, ktorého rozhodnutia sú pre orgány nižšieho stupňa záväzné, pokiaľ neboli správnym súdom pre nezákonnosť zrušené. Navrhovateľovi ako prvostupňovému orgánu v rámci správneho konania nie je ani priznané právo v zmysle § 247 O. s. p. Toto právo je priznané účastníkom správneho konania ako aj osobám, s ktorými sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom konania, hoci sa s nimi ako účastníkmi konať malo a ktoré tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím a postupom správneho orgánu.
Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Súd o náhrade trov konania rozhodoval v súlade s citovaným ustanovením §142 ods.1 O. s. p. v zmysle zásady úspechu účastníka v konaní. Súd však úspešným odporcom náhradu trov konania nepriznal, nakoľko odporcovia, ktorí v konaní mali plný úspech si náhradu trov konania voči navrhovateľovi, ktorý v konaní úspech nemal, neuplatnili ako aj z dôvodu, že im trovy v konaní nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa
jeho doručenia, písomne, v troch vyhotoveniach, na Okresnom súde Bratislava I.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.