Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_2CoE-117-2013.pdf
PDF · 82.72 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoE/117/2013
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 3, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 3, IČO: 36 613 843, proti povinnému: I. L., L.. XX. XX. XXXX, bytom K., X. XXX, o vykonanie exekúcie pre vymoženie 1.247,51 Eur s prísl., vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pod sp. zn. EX 1759/13, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava, č.k. 4Er/251/2013-62 zo 7.3.2013 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodol tak s poukazom na ust. § 44 ods. 2 zák.č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), § 44 ods. 1 zák.č. 244/2002 Z.z. rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, § 52 ods. 1,3 OZ, § 53 ods. 1,3 písm. r/ ods. 5 OZ a § 54 ods. 1 OZ. Exekučným titulom v danom prípade je právoplatný rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov, vedený pod sp. zn.: II/2012-3191. Podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola zmluva o splátkovom úvere uzavretá 14. 09. 2005 medzi povinným a právnym predchodcom oprávneného, na základe ktorej povinnému bol poskytnutý splátkový úver s pevnou úrokovou sadzbou. V bode 18 Všeobecných obchodných podmienok bola upravená rozhodcovská doložka, ktorou sa banka a klient dohodli, že všetky spory, ktoré boli špecifikované v tejto rozhodcovskej doložke bude prejednávať a rozhodovať rozhodcovský súd, že sa podrobujú základným vnútorným právnym predpisom rozhodcovského súdu, že sa podriadia rozhodnutiu rozhodcovského súdu, ktoré bude pre obidve zmluvné strany záväzné. Takisto sa dohodli, že táto rozhodcovská doložka je súčasťou zmluvy uzavretej medzi bankou a klientom, že rozhodcovská doložka zaväzuje právnych nástupcov obidvoch zmluvných strán a že odstúpenie od zmluvy uzavretej medzi bankou a klientom uvedenej v bode 18.5 tejto rozhodcovskej doložky sa nedotýka tejto rozhodcovskej doložky.
Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že zmluva o splátkovom úvere uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným je spotrebiteľskou zmluvou, keďže napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy predvídané v § 52 a nasl. OZ. Ide o osobitný druh zmluvy, pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými stranami sú na jednej strane spoločnosť, ktorej predmetom činnosti je okrem iného aj poskytovanie úverov, teda koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Na druhej strane tohto zmluvného vzťahu figuruje subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Mal za to, že prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka alebo označenie zmluvy o splátkovom úvere ako absolútneho obchodu podľa Obchodného zákonníka nie je žiadnou prekážkou
pre aplikáciu Všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a nasl., ktoré sa týkajú ochrany spotrebiteľa. Mal za to, že dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v bode 18 Všeobecných obchodných podmienok je, že spotrebiteľovi bola fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Uzavrel, že znenie rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovného zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza. Súd prvého stupňa nemal pochybnosť o tom, že ustanovenie bodu 18 je v rozpore so znením § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, čo má za následok absolútnu neplatnosť predmetného zmluvného dojednania, na čo bol povinný prihliadať z úradnej povinnosti. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom, preto v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku návrh na vykonanie exekúcie zamietol.
Uznesenie napadol včas podaným odvolaním oprávnený. Navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Bol toho názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zák.č. 233/1995 Z.z.. Mal za to, že z § 35 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a § 159 O.s.p. vyplýva, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Bol toho názoru, že z ust. § 45 ods. 1,2 zák. o rozhodcovskom konaní vyplýva, že ak sú splnené dôvody podľa § 45 Exekučný súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť, nie nevydať poverenie. Exekučný súd podľa jeho názoru nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Z ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní podľa neho vyplýva, že exekučný súd pri zastavení exekučného konania nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Dôvodom na zastavenie exekučného konania v zmysle tohto ustanovenia by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom. V tomto smere poukazoval na rozhodnutie NS ČR sp.zn. 33Cdo/2675/2007, ďalej poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08, v ktorom sa okrem iného uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov, alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov. Súdny dvor vyslovil záver, že vnútroštátny súd nemôže kompenzovať nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ale takisto nemôže úplne nahradiť celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Preto podľa jeho názoru nemožno vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. V ďalšej časti odvolania poukázal na to, že v období do 31.12.2007 sa ustanovenia §§ 52 až 54 OZ vzťahovali iba na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8.časti OZ. Zmluva o úvere bola však upravená iba v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879 f/ ods. 3 OZ. Podľa jeho názoru novelizovanými ustanoveniami § 52 ods. 1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008. Poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, z ktorej vyplýva, že úvahy a postup súdu nie je správny, napokon poukázal na to, že jeho právny predchodca predložením rozhodcovskej zmluvy plnil iba svoju povinnosť, ktorá mu vyplývala z § 93b zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Napokon poukázal na rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Mcdo/11/2010, z ktorého vyplýva právny názor, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy treba uviesť, že preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné len pokiaľ ide dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c/ zák.č. 244/2002 Z.z. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku. Nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi.
Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods.1, 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p.) a napadnuté uznesenie podľa § 219 ods.1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Vecne správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého uznesenia, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, na tieto odkazuje (§ 219 ods.2 O.s.p.). Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodov ako sú uvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a k odvolacím námietkam uvádza:
Ak súd prvého stupňa dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy, vzhľadom na jej predmet a povahu, postupoval správne. Občiansky zákonník síce úverovú zmluvu ako typ zmluvy, ktorá má povahu zmluvy spotrebiteľskej v ust. § 52 ods. 1 v znení zákona platnom a účinnom k 14.9.2005 nevymedzuje, avšak bez ohľadu na to ide podľa obsahu zmluvy o zmluvu spotrebiteľskú. Takýto striktný výklad ust. § 52 ods. 1 účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy, ktorý by úverovú zmluvu vylúčil z ochrany pred neprijateľnými podmienkami, keď nepochybne ide o vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom, by nebol v súlade s nepriamym účinkom smerníc Európskeho spoločenstva týkajúcich sa spotrebiteľských vzťahov.
Súčasne však už v čase uzavretia predmetnej zmluvy, podľa jej vymedzenia v § 2 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ide nepochybne o spotrebiteľský úver, teda aj zmluvu spotrebiteľskú.
Správne preto súd prvého stupňa uzavrel, že v danom prípade medzi účastníkmi došlo k uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy.
Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale treba mať na zreteli, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný; v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.
Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, nenamietal v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.
V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ďalej skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný
súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011.
Ustanovenie všeobecných obchodných podmienok, na ktoré poukázal rozhodcovský rozsudok s tým, že zakladajú jeho právomoc na rozhodcovské konanie, je potrebné považovať za rozhodcovskú doložku (§ 4 ods.1 zák.č. 244/2002 Z.z.) a správne súd prvého stupňa posudzoval, či toto ustanovenie nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve.
Rozhodcovská doložka, ktorá v danom prípade núti spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, vykazuje znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods.1 OZ a neplatného zmluvného dojednania; takou doložkou nemohla byť založená právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok.
Neobstojí ani odvolacia námietka, že exekučný súd je oprávnený a povinný exekučné konanie iba zastaviť, nie nevydať poverenie, pretože v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinnosťou súdu je preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, aj exekučný titul a iba v prípade, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. V danom prípade dôvodom pre zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia je nesúlad exekučného titulu so zákonom vzhľadom na skutočnosti vyššie už uvádzané, preto súd prvého stupňa bol oprávnený zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia.
Z vyššie uvedených dôvodov bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdené.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p. Oprávnená v odvolacom konaní nebola neúspešná, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, ostatným účastníkom v súvislosti s odvolacím konaním žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto im nemohli byť priznané.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods.9 zák.č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.