Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)Rozsudok_3Co-178-2013.pdf
PDF · 104.04 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/178/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobkyne: R. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX A. XX, zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29, 040 01 Košice proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Barborou Korenecovou, advokátkou so sídlom Slnečná 765/3, 900 45 Malinovo o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 14. 05. 2013, č. k. 4C 282/2012-89 takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 2 009,35 Eur.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni trovy odvolacieho konania 99,10 Eur na účet Advokátskej kancelárie JUDr. Peter Rybár, s. r. o. do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 2 009,35 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením v lehote do 30 dní po právoplatnosti rozsudku.
Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že dňa 02. 04. 2004 žalobkyňa ako dlžníčka uzavrela so žalovaným ako veriteľom úverovú zmluvu č. 8210556, podľa ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver 12 000 Sk (398,32 Eur) za poplatok 6 760 Sk (224,39 Eur). Ročná percentuálna miera nákladov v zmluve nie je uvedená. Dňa 03. 08. 2004 žalovaný ako veriteľ a žalobkyňa ako dlžníčka uzatvorili ďalšiu úverovú zmluvu č. 8210667, podľa ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver 16 000 Sk (531,10 Eur) za poplatok 12 800 Sk (424,88 Eur). Ročná percentuálna miera nákladov v zmluve nie je uvedená. Žalobkyňa z úverovej zmluvy zo dňa 02. 04. 2008 č. 8210556 uhradila celkovo 632,68 Eur, pričom posledná platba bola evidovaná dňa 29. 07. 2004, teda ešte pred splatnosťou celej pohľadávky, ktorá mala nastať až 15. 10. 2004. Žalobkyňa z úverovej zmluvy zo dňa 03. 08. 2004 číslo zmluvy 8210667 uhradila žalovanému celkom sumu 2 248,56 Eur do dňa 16. 01. 2013, následne dňa 19. 02. 2013 bola vykonaná úhrada v sume 43,44 Eur, dňa 14. 03. 2013 úhrada v sume 40,45 Eur a v mesiaci apríl 2013 úhrada predstavovala 39,68 Eur. Celkom žalobkyňa z druhej úverovej zmluvy žalovanému uhradila 2 371,57 Eur. Úhrady žalobkyne z prvej a druhej úverovej zmluvy vyplývajú z výpisu splátok, ktoré tvoria prílohu podania žalovaného zo dňa 25. 01. 2013.
Na základe takto zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa s poukazom na ust. § § 53 ods. 1, 4, § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001 Z. z., § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka uzavrel, že v prejednávanej veci ide jednoznačne o zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na ktoré je potrebné prednostne aplikovať osobitný právny predpis, a to zákon o spotrebiteľských úveroch v neupravených otázkach Občiansky zákonník a Obchodný zákonník len tam, kde neodporuje občianskoprávnej úprave spotrebiteľských vzťahov. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom s dôverou bez možnosti individuálne ovplyvniť zmluvné podmienky. Spotrebiteľské zmluvy uzatvárajú dodávatelia s veľkým počtom zákazníkov s tým, že dodávateľ vopred určuje v návrhu obsah zmlúv a spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť ich obsah, môže návrh len prijať alebo odmietnuť. Jednou z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Ide o porovnateľné číslo, ktoré slúži spotrebiteľovi na orientáciu ponúka v rôznych finančných inštitúciách poskytujúcich úvery. Absenciu tohto údaja v zmluve o úvere nespája zákon s právnym následkom neplatnosti zmluvy o úvere, ale poskytuje ochranu spotrebiteľovi spočívajúcu v tom, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Vzhľadom na právnu fikciu, podľa ktorej sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, žalobkyňa mala vrátiť na základe prvej úverovej zmluvy zo dňa 02. 04. 2004, číslo zmluvy 8210556, žalovanému sumu 398,32 Eur. Keďže žalobkyňa z predmetnej úverovej zmluvy uhradila celkovo 632,68 Eur, na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 234,36 Eur. Z druhej úverovej zmluvy zo dňa 03. 08. 2004, číslo zmluvy 8210667, žalobkyňa mala žalovanému vrátiť 531,10 Eur. Žalobkyňa celkom do dňa 16. 01. 2013 uhradila žalovanému 2 248,56 Eur, následne ešte bola vykonaná úhrada v sumách 43,44 Eur, 40,45 Eur a 39,68 Eur, spolu 2 371,57 Eur. Od tejto sumy súd odpočítaval nielen samotnú istinu pôžičky 531,90 Eur, ktorú mala žalobkyňa vrátiť, ale aj príslušný zákonný úrok z omeškania zo sumy istiny, s úhradou ktorej sa žalobkyňa dostala do omeškania. Pri vyčíslení zákonného úroku z omeškania súd vychádzal z ust. § 517 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. účinným v čase omeškania žalobkyne. Diskontná sadzba úroku z omeškania ku dňu omeškania s prvou a druhou splátkou bola 4,50 %, preto súd vyčíslil úrok z omeškania pri sadzbe 9 % ročne. Do úroku z omeškania zarátal sumu 0,84 Eur za prvú omeškanú splátku v sume 95,60 Eur za obdobie odo dňa nasledujúceho po splatnosti prvej splátky, od 17. 08. 2004 až do 21. 09. 2004, kedy podľa predloženého výpisu došlo k zosplatneniu celkového dlhu. Zároveň súd do úroku z omeškania zarátal sumu 0,11 Eur za druhú omeškanú splátku v sume 95,60 Eur tak ako je uvedená za obdobie od 17. 09. 2004 (deň nasledujúci po splatnosti druhej splátky) až do zosplatnenia 21. 09. 2004. Keďže diskontná sadzba úroku z omeškania ku dňu nasledujúcom po zosplatnení celého dlhu, teda k 22. 09.2004 bola 4,50 %, súd vyčíslil aj nasledujúci úrok z omeškania pri sadzbe 9 % ročne. Uvedenou sadzbou súd úročil nesplatenú istinu až do jej postupného zaplatenia. Za obdobie od 22. 09. 2004 do dňa prvej úhrady 16. 11. 2004 predstavoval úrok z omeškania zo sumy 531,10 Eur sumu 7,33 Eur. Za obdobie od 17. 11. 2004 do dňa úhrady 05. 01. 2006 predstavoval úrok z omeškania zo sumy 435,47 Eur sumu 44,56 Eur, za obdobie od 06. 01. 2006 do dňa úhrady 17. 01. 2006 predstavoval úrok z omeškania zo sumy 402,28 Eur sumu 1,19 Eur, za obdobie od 18. 01. 2006 do dňa úhrady 21. 02. 2006 predstavoval úrok z omeškania zo sumy 362,45 Eur sumu 3,12 Eur, za obdobie od 22. 02. 2006 do dňa úhrady 17. 03. 2006 predstavoval úrok z omeškania zo sumy 312,66 Eur sumu 1,85 Eur, za obdobie od 18. 03. 2006 do dňa úhrady 29. 03. 2006 predstavoval úrok z omeškania zo sumy 279,47 Eur sumu 0,82 Eur, za obdobie od 30. 03. 2006 do dňa úhrady 19. 05. 2006 predstavoval úrok z omeškania zo sumy 256,23 Eur sumu 3,22 Eur, za obdobie od 20. 05. 2006 do dňa úhrady 21. 06. 2006 predstavoval úrok z omeškania zo sumy 194,82 Eur sumu 1,58 Eur, za obdobie od 22. 06. 2006 do dňa úhrady 18. 07. 2006 predstavoval úrok z omeškania zo sumy 121,06 Eur sumu 0,80 Eur, za obdobie od 19. 07. 2006 do dňa úhrady 18. 08. 2006 predstavoval úrok z omeškania zo sumy 54,67 Eur sumu 0,41 Eur, za obdobie od 19. 08. 2006 do dňa úhrady 27. 09. 2006 predstavoval úrok z omeškania zo sumy 20,75 Eur sumu 0,20 Eur. Spolu predstavuje vyčíslený zákonný úrok z omeškania, na ktorý má žalovaný nárok do dňa splatenia celej istiny sumu 66,03 Eur. Keďže žalobkyňa mala z obidvoch úverových zmlúv zaplatiť sumu 929,42 Eur (398,32 Eur + 531,10 Eur) a zaplatila 3 004,80 Eur, rozdiel predstavuje 2 075,38 Eur. Od tohto rozdielu súd prvého stupňa odpočítal aj započítaný zákonný úrok z omeškania 66,03 Eur a priznal žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného sumu 2 009,35 Eur (2 075,38 Eur - 66,03 Eur).
Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej zo strany žalovaného, súd aplikoval ust. § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa
premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Žalovaný v rámci povoleného predmetu činnosti poskytuje úvery z vlastných zdrojov, pričom táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť je žalovaný povinný pri vykonávaní uvedenej činnosti postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou pri dodržaní všeobecne záväzných právnych noriem a v súlade s dobrými mravmi. Podľa názoru súdu prvého stupňa objektívna premlčacia doba je v danom prípade desaťročná, pretože bezdôvodné obohatenie žalovaného považoval súd za úmyselné. Ak žalovaný neobhájiteľne skryl neprimerane vysokú až úžernú cenu úveru do poplatku za poskytnutie úveru, ak žalovaný poskytol žalobkyni úvery, pri ktorých dohoda o výške úrokov presahovala mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia úverových zmlúv, súd považoval tvrdenia žalovaného, že sa nedopustil úmyselného konania za nepresvedčivé. Opísané praktiky žalovaného a konanie v rozpore s dobrými mravmi si ťažko možno predstaviť len v rovine nedbanlivostnej. Preto súd neuznal obranu žalovaného, že nárok je premlčaný, keďže objektívna desaťročná doba od poskytnutia úverov neuplynula.
Pri rozhodovaní o trovách konania súd použil ust. § 151 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Bol toho názoru, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, keď zmluvy o úvere č. 8210556 zo dňa 02. 04. 2004 a číslo 8210667 zo dňa 03. 08. 2004 považoval za spotrebiteľské. Vyslovil názor, že súd mal rozlišovať medzi právnou úpravou obsiahnutou v zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a právnou úpravou obsiahnutou v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, nakoľko zákon o spotrebiteľských úveroch je právnou úpravou špeciálnou. Zákon o spotrebiteľských úveroch sa vzťahuje iba na zmluvy o spotrebiteľských úveroch, pričom tento zákon výslovne a jasne stanovuje, ktoré zmluvy nemožno považovať za zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Z uvedeného vyplýva, že zmluva o úvere môže byť zmluvou spotrebiteľskou v zmysle ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa, avšak ešte nemusí byť zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, čo je aj tento prípad. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a toto svoje tvrdenie dostatočne neodôvodnil. Podľa názoru žalovaného uvedené zmluvy nie je možné považovať za zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase ich uzatvorenia. Vzhľadom na uvedené, keďže na predmetnú zmluvu o úvere sa nevzťahuje zákon o spotrebiteľských úveroch, nemôže byť predmetná zmluva o úvere klasifikovaná ako zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z., a teda táto zmluva nemusela obsahovať ani ročnú percentuálnu mieru nákladov. Predmetný poplatok nie je podľa žalovaného v rozpore s dobrými mravmi. Tento v jednej tretine predstavuje úrok v zmysle ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka a dve tretiny predstavujú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou (bod XIII. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru). Žalobkyňa bola riadne oboznámená so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, a teda aj s bodom XIII týchto podmienok. Skutočnosť, že žalobkyňa bola s obchodnými podmienkami oboznámená vyplýva aj zo samotných zmlúv o úvere. Žalobkyňa prehlásila, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pokiaľ ide o výšku príslušného poplatku, tento je v zmluve o úvere dostatočne jasne uvedený, výrazne napísaný, je uvedený hneď pri sume poskytnutého úveru. Preto žalobkyňa musela vedieť posúdiť hodnotu protiplnenia a tiež mala možnosť porovnať si túto hodnotu protiplnenia aj s inými poskytovateľmi úverov. Žalovaný nesúhlasí ani s názorom súdu prvého stupňa, že v konkrétnom prípade je potrebné uplatňovať 10-ročnú objektívnu premlčaciu lehotu. Žalobkyňa nijako nepreukázala úmyselné konanie žalovaného a tento sa ani nemohol dopustiť úmyselného konania, nakoľko zmluvy o úvere uzatváral v zmysle vtedy platnej a účinnej právnej úpravy. Zmluvy o úvere boli uzatvorené v zmysle ust. § 397 a nasl. Obchodného zákonníka, a preto podľa tohto právneho predpisu mal súd posudzovať vznesenú námietku premlčania. Žalovaný bol pri uzatváraní predmetných zmlúv o úvere dobromyseľný a správnosť jeho postupov potvrdzovala
aj judikatúra z tohto obdobia. V danom období súdy priznávali žalovanému jeho nároky platobnými rozkazmi alebo rozsudkami na plnenie. Je nemysliteľné, aby súdy spätne posudzovali zmluvy podľa novej právnej úpravy a neustále narúšali právnu istotu účastníkov konania rozhodnutiami, ktoré sú si navzájom protichodné. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Žalobkyňa k podanému odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania.
Odvolací súd preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti bez zopakovania či doplňovania dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa. Preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213 ods. 3 - 5 a § 214 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, bol termín verejného vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 1, 3 O. s. p.). Pri tomto preskúmavaní bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimku by mohli tvoriť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O. s. p.). Podaným odvolaním nebol nijako dotknutý výrok rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, preto v tejto časti odvolací súd nemohol rozsudok súdu prvého stupňa preskúmavať a je právoplatný (§ 206 ods.2 O. s. p.). Po preskúmaní rozsudku v jeho napadnutej časti odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je neopodstatnené.
Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvého stupňa, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa ktorej špeciálna úprava spotrebiteľského úveru v čase uzatvárania zmlúv zo dňa 02. 04 a 03. 08. 2004 bola obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z. z.. Uvedený právny predpis v ust. § 2 písm. a) definoval spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. Hoci pojem úver bol do tohto ustanovenia doplnený až novelou uskutočnenou zákonom č. 568/2007 Z. z. účinnou od 01. 01. 2008, táto okolnosť neznamená, aby na úvery poskytnuté pred týmto dňom sa nemala vzťahovať právna úprava obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z. z. účinnom do 31. 12. 2007. Zákon č. 258/2001 Z. z. účinný či už do 31. 12. 2007 alebo od 01. 01. 2008 v ust. § 2 písm. a) obsahoval len príkladný, teda neuzavretý výpočet foriem spotrebiteľských úverov. Za spotrebiteľský úver sa tak mohla považovať akákoľvek forma spotrebiteľského úveru v tomto ustanovení osobitne nevymenovaná. Navyše samotný zákon č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2007 vo svojom názve obsahoval termín úver, a preto by nebolo logické len v dôsledku neuvedenia tohto pojmu v ust. § 2 písm. a) neaplikovať na právne vzťahy vzniknuté medzi účastníkmi uzatvorením zmlúv o úvere, tento špeciálny právny predpis.
Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý žalovaným žalobkyni túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré žalobkyňa ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené už vopred, a to pre väčší počet spotrebiteľov. Naviac, žalovaný má v predmete svojej podnikateľskej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo žalovaným tvrdené, a ani preukázané, aby úver poskytoval žalobkyni za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. Veriteľom v zmysle ust. § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvárania zmlúv je fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom podľa § 3 ods. 2 tohto právneho predpisu je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Zákon č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvárania zmlúv v závislosti od formy poskytovaného úveru za veriteľa považoval aj predávajúceho, čo je zrejmé z ust. § 3 ods. 1. Náležitosti týkajúce sa identifikácie tovaru, služby predávajúceho alebo vlastníka sa v zmluve majú uvádzať len vtedy, ak predmetom spotrebiteľského úveru bolo dodanie tovaru alebo poskytnutie služby. Žalovaný žalobkyni žiaden tovar nedodal, a ani jej neposkytol žiadne služby. Predmetom zmlúv bolo len dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov s vopred dohodnutými mesačnými splátkami. Navyše je potrebné uviesť, že na základe zmluvy č. 8210556 zo dňa 02. 04. 2004 žalovaný poskytol žalobkyni úver 12 000 Sk (398,32 Eur) za poplatok 6 070 Sk (224,39 Eur), čo v percentuálnom vyjadrení k poskytnutému úveru predstavuje cena úveru 56,33 %. Na základe zmluvy zo dňa 03. 08. 2004, číslo zmluvy 8210667 žalovaný poskytol žalobkyni úver 16 000 Sk (531,10 Eur) za poplatok 12 800 Sk (424,88 Eur), čo v percentuálnom vyjadrení k poskytnutému úveru predstavuje cena úveru až 80 %. Preto platenie ceny úveru vo výške 53,43 % a vo výške 80 %, kde prvý úver mal byť zaplatený za 28 týždňov a druhý úver za 10 mesiacov je v hrubom nepomere k výške poskytnutého úveru. Z internetovej stránky NBS totiž vyplýva, že úrokové miery podobných úverov v bankách pri krátkodobom spotrebiteľskom úvere so splatnosťou do jedného roka, v apríli 2004 činil úrok 7,49 % p. a., v auguste 2004 - 6,49 % p. a.. Z toho je zrejmé, že ročný úrok dohodnutý medzi účastníkmi konania niekoľkonásobne prevyšuje priemernú mieru úrokov poskytovaných v tomto období bankami.
V zmluvách o úvere chýba akýkoľvek údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Tento údaj predstavuje jednu z náležitostí zmlúv o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvárania zmlúv. S neuvedením ročnej percentuálnej miery nákladov sa nespája neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zákon č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv však v ust. § 4 ods. 2 písm. g) poskytuje spotrebiteľovi zvýšenú ochranu, a to v tom, že v prípade, ak nie je ročná percentuálna miera nákladov uvedená v zmluve, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pri takejto právnej úprave, ak zmluvy o úvere zo dňa 02. 04. 2004, číslo zmluvy 8210556 a zo dňa 03. 08. 2004, číslo zmluvy 8210667 údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov neobsahovali, žalovanému nemohol vzniknúť zákonný nárok na zaplatenie dohodnutých poplatkov. Prijatím takéhoto plnenia bez právneho dôvodu vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, ktoré musí podľa ust. § 451 Občianskeho zákonníka žalobkyni vydať.
Vo vzťahu k námietke žalovaného o potrebe aplikácie ust. § 397 Obchodného zákonníka pri posudzovaní premlčania je nevyhnuté zdôrazniť, že toto ustanovenie, keďže ide o vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, nie je možné použiť. S neuvedením ročnej percentuálnej miery nákladov zákon č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvárania zmlúv sankciu neplatnosti nespájal. Preto pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého plnením bez právneho dôvodu sa muselo vychádzať z ust. § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
Správnym je i záver súdu prvého stupňa o vzniku úmyselného bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, v dôsledku čoho sa inak 3-ročná objektívna premlčacia doba predlžila na 10 rokov odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov, a preto jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. V čase uzatváranie zmlúv už niekoľko rokov platila pri spotrebiteľských úverov úprava vyžadujúca uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov umožňujúcu spotrebiteľom zorientovať sa v ponukách rôznych finančných inštitúcii poskytujúcich úvery a posúdiť výhodnosť poskytnutého úveru. Žalovaný v období od 02. 04. 2004 do 03. 08. 2004 uzatvoril so žalobkyňou dve zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom ani v jednej z nich údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov neuviedol. Takéto dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu.
S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 2 009,35 Eur ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.). V podrobnostiach je potrebné odkázať na skutkové i právne závery uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že neúspešný žalovaný je povinný nahradiť úspešnej žalobkyni trovy odvolacieho konania. Trovy žalobkyne v odvolacom konaní predstavujú trovy právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby (písomné vyjadrenie k odvolaniu) v hodnote 91,29 Eur a 7,81 Eur režijný paušál, čo spolu predstavuje sumu 99,10 Eur a uvedenú sumu odvolací súd ako náhradu Advokátskej kancelárie JUDr. Peter Rybár, s. r. o. priznal a žalovaný je povinný ju zaplatiť do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.