Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (25)Rozsudok_21Co-79-2013.pdf
PDF · 85.2 KB
Case nature
Area
Subarea
21Co/79/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a sudcov JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu: EOS KSI Česká republika, s.r.o., Novodvorská 994, Praha, IČO: 25 117 483, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: U. M., nar. XX.X.XXXX, bytom Y. XXX/X, X. nad Z., t. č. pobyt neznámy, zastúpená opatrovníčkou U. V., pracovníčkou D. súdu B., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, 080 05 Prešov, IČO: 42176778, zast. JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, AK Stropkov, Nám. SNP 7 o zaplatenie 209.632,45 Kč s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 10C/116/2012 zo dňa 12.02.2013 takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
odôvodnenie:
Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. O trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu Česká spořitelna a.s. ako banka a žalovaná ako klient uzavreli dňa 08. 03. 2007 zmluvu o úvere, ktorou sa banka zaviazala poskytnúť žalovanej peňažné prostriedky a to až do výšky 170.000,- Kč a to najneskôr do 19.04. 2007 a žalovaná sa zaviazala splatiť poskytnutý úver pravidelnými mesačnými splátkami v sume 3.148 Kč s tým, že prvá splátka bude zaplatená dňa 20. 04. 2007 a posledná 02. 03. 2013. Zároveň sa žalovaná zaviazala platiť v banke úroky z úveru vo výške 9,7 % p.a. Súčasťou zmluvy boli aj Všeobecné obchodné podmienky. Ďalej mal za preukázané, že Česká sporiteľňa výzvou na zaplatenie dlhu zo dňa 05. 03. 2008 oznámila žalovanej, že ku dňu 29. 02. 2008 vykazuje na jej účte pohľadávku po splatnosti a vyzvala ju na úhradu pohľadávky najneskôr do 30.03.2008 s upozornením, že ak pohľadávku nezaplatí, stane sa celý zostatok úveru s príslušenstvom splatným dňom nasledujúcim po uplynutí uvedeného dátumu.
Na takto prijatý zistený skutkový stav prijal právny záver, podľa ktorého nárok žalobcu vzhľadom na uplatnenú námietku premlčania zo strany vedľajšieho účastníka je premlčaný. Žalobca podal žalobu dňa 30. 03.2012, splatnosť pohľadávky nastala 31. 03. 2008 a týmto dňom začala plynúť trojročná premlčacia doba v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Zmluvu uzavretú medzi účastníkmi považoval za úverovú zmluvu, avšak aj za spotrebiteľskú zmluvu a použil ohľadom premlčacej doby ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka dôvodiac to tým, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva, vrátane ustanovení Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na premlčanie v spotrebiteľsko-právnej a teda typickej občianskoprávnej
veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre nepodnikateľov výhodnejšia.
Poukázal na ustanovenie v článku 3 ods. 1 Dohovoru o rozhodnom práve, § 497, § 262 ods. 4 §, § 387 ods. 1, 2 , § 388 ods. 1, § 400 Obchodního zákonníka, § 52 ods. 1, 55, § 524 ods. 1, 2 , § 101, § 100, § 111 Občianskeho zákonníka.
O trovách konania vyslovil že rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V odvolaní ďalej uviedol, že navrhovateľ zastáva právny názor, že medzi postupcom a odporcom vznikol obchodný záväzkový vzťah podľa § 497 až § 507 zákona číslo 513/1991 Sb.Obchodního zákonníka. Preto na daný právny vzťah sa ma aplikovať uvedený zákon. V žiadnom prípade sa však nemôže vzhľadom na posudzovanie premlčania aplikovať Občiansky zákonník a je potrebné použiť úpravu českého Obchodného zákonníka bez ohľadu na spotrebiteľský charakter zmluvy. Ustanovenie o premlčacej dobe nie je ustanovením, ktoré by smerovalo k ochrane spotrebiteľa, a preto nie je možné pre otázku premlčania vyvodzovať použitie ustanovení Občianskeho zákonníka. Ustanovenie českého Obchodného zákonníka o premlčaní nie je ustanovením diskriminujúcim spotrebiteľa len preto, že je premlčacia doba dlhšia ako podľa Občianskeho zákonníka. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Ustí nad Labem sp.zn. 69IC/1303/2010 v zmysle ktorého je nutné použiť v prípade úverovej zmluvy, ktorá je absolútnym obchodom premlčanie podľa Obchodního zákonníka bez ohľadu na spotrebiteľský charakter zmluvy. Ustanovenie o premlčacej dobe nie je ustanovením, ktoré by smerovalo k ochrane spotrebiteľa. Premlčacia doba sa v tomto prípade riadi ust. § 397 Obchodníka zákonníka a je štvorročná. V odvolaní ďalej uviedol, že nesúhlasí s názorom prvostupňového súdu, že právna úprava Obchodního zákonníka reguluje len vzťahy v zásade medzi podnikateľmi, pretože v prípade absolútného obchodu upraveného Obchodným zákonníkom, ide o vzťahy medzi akýmikoľvek subjektmi aj nepodnikateľmi.
K podanému odvolaniu žalobcu podal písomné vyjadrenie vedľajší účastník na strane žalovaného. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.
Vo vyjadrení uviedol že základnou filozofiou spotrebiteľského práva je pozitívny zásah štátu prostredníctvom zákonodarnej a súdnej moci dosiahnuť vyváženie faktickej nerovnováhy spotrebiteľa vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi, ktorý má mocenskú ekonomickú a právnu nadvládu nad spotrebiteľom vyplývajúcu z okolností uzatvárania predbežne formulovaných štandardných zmlúv, v ktorých zmluvné podmienky stanovuje dodávateľ. O konkurencií noriem Občianskeho a Obchodného zákonníka v rovine spotrebiteľského práva platí, že vzťah špeciálnej a všeobecnej úpravy platí aj pre vzťah Obchodného a Občianskeho zákonníka s tým, že postaveniu špeciálneho predpisu pre vzťahy upravené v Obchodnom zákonníka má Obchodný zákonník. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu 5M Cdo 20/2009, podľa ktorého v spotrebiteľskej zmluve je neprípustné dojednať zmluvnú podmienku nevýhodnejšie oproti Občianskemu zákonníku ako aj na nemožnosť aplikácie štvorročnej premlčacej doby podľa Obchodného zákonníka, pretože táto je menej priaznivá pre potreby spotrebiteľa v porovnaní s trojročnou premlčacou dobou.
Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p.) a potom ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred rozsudok verejne vyhlásil a dospel k záveru, že v prejednávanej veci boli splnené podmienky pre potvrdenie napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku).
Podľa právneho záveru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne závery.
K odvolacím námietkam a na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd udáva. Žalobca tvrdí, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Odvolateľ obhajuje použitie ustanovení obchodného zákonníka (českého), podľa ktorého sa má posudzovať premlčacia doba uplatneného nároku v trvaní štyroch rokoch.
Podle § 52 odst. 1 zákona č. 40/1964 Sb., Občanskeho zákonníku v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „O.z.“), spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy kúpne, zmluvy o dielo, prípadne iné zmluvy, pokiaľ zmluvnými stranami na jednej strane sú spotrebiteľ a na druhej strane dodávateľ.
Podle § 55 odst. 1 O.z., zmluvné dojednanie v spotrebiteľských zmluvách nemôžu odchýliť od zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vzdať práv, ktoré mu zákon poskytuje alebo inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
So zreteľom na ustanovenia Občanskeho zákonníku možno uzavrieť totožne s prvostupňovým súdom, že účastníci uzavreli 08.03. 2007 spotrebiteľskú zmluvu.
Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je zmluvou typovou a že žalovaná nepoužila predmet plnenia na podnikanie. Rovnako by nemali existovať pochybnosti, že pôvodný veriteľ je podnikateľom a predmet konania sa týka jeho podnikateľskej činnosti. Postúpením pohľadávky sa povaha predmetnej právnej veci ako spotrebiteľskej nezmenila.
Niet žiadneho dôvodu, aby na predmetnú právnu vec spotrebiteľskej povahy nemala dopadať právna ochrana vyplývajúca z ust. § 52 a nasl. OZ. Odvolací súd považuje spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom (B2C, biznismen to consumer) a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické občianskoprávne vzťahy.
Žalobca v odvolaní poukazuje na ustanovenie § 497 Obchodního zákoníka, z ktorého odvodzuje použitie ustanovení o premlčaní nie podľa občianskeho práva ale podľa obchodného práva.
Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom a že na úver dopadajú ustanovenia Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Predmetná vec je však o spotrebiteľskej zmluve, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou (a ustanoveniami Občianskeho zákonníka). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Teda ide o typicky občianskoprávny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy.
Je náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (porov. rozsudok NS SR vo veci 5MCdo 20/09, rozsudok OS Banská Bystrica vo veci 61 Cb 221/09). Základ vnútroštátnej právnej úpravy ochrany spotrebiteľa v Českej republike predstavuje ust. § 52 a nasledujúce Obč. zák. Použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva a nie občianskeho práva na spotrebiteľský právny vzťah, vrátane premlčania predstavuje zhoršenie postavenia spotrebiteľa.
Odvolací súd preto odmieta názor žalobcu, podľa ktorého na predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna úprava občianskeho práva ale obchodného práva. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca uplatnil právo premlčané, odvolací súd v zmysle zásady hospodárnosti občianskeho súdneho konania nepristúpil k súdnej kontrole zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve.
Odvolací súd pripomína judikatúru súdneho dvora, podľa ktorej je spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy v nevýhodnejšom postavení tak z dôvodu sťaženej vyjednávacej pozície ako aj z dôvodu informovanosti (C-240/98 až C-244/98 Océano grupo editoriale, C.Mostaza Claro,C-76/10 POHOTOVOSŤ a iné). Niet dôvod nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľov vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo a prehnane chrániť dodávateľa, ktorý sám zmluvu koncipoval, resp. postupníka jeho pohľadávky a odsúval uplatnenie práva na súde.
Predmetná vec sa týka práva Európskej únie (smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách; ďalej ,,smernica“).. Treba však povedať, že ak sa neberie do úvahy výber programu a podpis, tak spotrebiteľ takmer žiadnym spôsobom neparticipuje na koncipovaní zmluvy.. Faktická nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľom pri vzájomnej kontraktácii je zjavná a viaceré rozhodnutia súdneho dvora na to poukazujú (napr. rozsudok C-168/05 Mostaza Claro, bod 25, 26, 27).
Odvolací súd sa s názorom odvolateľa nestotožňuje a ako už uviedol, postavenie spotrebiteľa nie je prípustné zhoršiť oproti právnej úprave v Občianskom zákonníku a vrátane zmluvy o úveru, ktorý odvolací súd nespochybňuje, že je absolútnym obchodom. V rámci kolízie dvoch noriem na ten istý inštitút sa však použije občianskoprávna úprava. Iná vec by bola, ak by išlo o úver medzi dvomi nepodnikateľmi (C2C), alebo dvoma podnikateľmi (B2B), resp. ak by nešlo o spotrebiteľskú zmluvu. Treba pripomenúť, že ide o formulárovú zmluvu, ktorej predformulované zmluvné podmienky spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť.
Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania pred súdom sa stala pohľadávka z dôvodu premlčania nevymáhateľnou.
Odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok postupom podľa § 219 ods.1 O.s.p.
O trovách konania rozhodne prvostupňový súd postupom podľa § 224 ods.4 O.s.p
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.