Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_28Co-65-2024.pdf
PDF · 156.44 KB
Case nature
Area
Subarea
28Co/65/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., 2/ E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., zastúpených splnomocnencom: JUDr. Michal Krutek, s.r.o., so sídlom Hlavná 11, Trnava, IČO: 47 254 581, proti žalovaným: 1/ F. G., nar. XX.X.XXXX, bytom F. H. XXXX/X, D., 2/ I. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. H. XXXX/X, D., zastúpeným advokátom: JUDr. Vladimír Gembický, so sídlom E. Belluša 6752/8, Piešťany, o zaplatenie 13.860 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 5. decembra 2023 č. k. PN-15C/42/2019-244, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobcom priznáva proti žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ spoločne a nerozdielne istinu 9.576 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 468 eur od 6.12.2016 do zaplatenia, zo sumy 558 eur od 1.1.2017 do zaplatenia, zo sumy 558 eur od 1.2.2017 do zaplatenia, zo sumy 558 eur od 1.3.2017 do zaplatenia, zo sumy 558 eur od 1.4.2017 do zaplatenia, zo sumy 558 eur od 1.5.2017 do zaplatenia, zo sumy 558 eur od 1.6.2017 do zaplatenia, zo sumy 558 eur od 1.7.2017 do zaplatenia, zo sumy 558 eur od 1.8.2017 do zaplatenia, zo sumy 558 eur od 1.9.2017 do zaplatenia, zo sumy 558 eur od 1.10.2017 do zaplatenia, zo sumy 558 eur od 1.11.2017 do zaplatenia, zo sumy 558 eur od 1.12.2017 do zaplatenia, zo sumy 558 eur od 1.1.2018 do zaplatenia, zo sumy 558 eur od 1.2.2018 do zaplatenia, zo sumy 558 eur od 1.3.2018 do zaplatenia, zo sumy 558 eur od 1.4.2018 do zaplatenia a zo sumy 180 eur od 1.5.2018 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku; výrokom II. uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ spoločne a nerozdielne istinu 4.284 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 378 eur od 11.5.2018 do zaplatenia, zo sumy 558 eur od 1.6.2018 do zaplatenia, zo sumy 558 eur od 1.7.2018 do zaplatenia, zo sumy 558 eur od 1.8.2018 do zaplatenia, zo sumy 558 eur od 1.9.2018 do zaplatenia, zo sumy 558 eur od 1.10.2018 do zaplatenia, zo sumy 558 eur od 1.11.2018 do zaplatenia a zo sumy 558 eur od 1.12.2018 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 300 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku; výrokom III. priznal žalobcom 1/ a 2/ voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 107 ods. 1, § 458 ods. 1, § 459, § 488, § 489, § 451 ods. 1, 2, § 563 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo aj „OZ“), § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
3. Vecne dôvodil tým, že žalobcovia 1/ a 2/ sa domáhali uloženia povinnosti žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť žalobcovi 1/ istinu vo výške 9.612 eur spolu s príslušenstvom a žalobcovi 2/ istinu vo výške 4.284 eur spolu s príslušenstvom, zaplatenia sumy 300 eur ako nákladov spojených s uplatnením pohľadávky (za vypracovaný znalecký posudok) a náhrady trov konania s odôvodnením, že žalovaní sa na úkor žalobcov bezdôvodne obohacovali v období, keď neoprávnene užívali byt, ktorý im vlastnícky nepatril, a to bez právneho titulu. Za užívanie neposkytovali vlastníkom žiadnu náhradu a byt odmietali dobrovoľne opustiť, čím dochádzalo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 a nasl. OZ, a to na úkor žalobcov vo výške 13.896 eur, vychádzajúc z výšky mesačného nájmu v sume 558 eur, určenej znaleckým posudkom č. 141/2018 Ing. Villantom. Žalovaní so žalobou nesúhlasili a tvrdili, že predmetný byt užívali na základe ústnej zmluvy uzatvorenej so žalobcom 1/, pričom nájomné bolo dojednané vo výške nákladov spojených s užívaním bytu. Žalovaní počas celej doby nájmu platili všetky energie, poplatky súvisiace so správou bytového domu, prispievali do fondu opráv, platili za žalobcov daň z nehnuteľnosti. V čase uzavretia a trvania ústnej nájomnej zmluvy boli žalovaní v blízkom rodinnom vzťahu so žalobcom 1/ (dcéra žalovaného 1/ bola manželkou žalobcu 1/).
4. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom výrokom I. konanie zastavil v časti o zaplatenie istiny vo výške 36 eur, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 504 eur od 3.12.2016 do 5.12.2016 a zo sumy 36 eur od 6.12.2016 do zaplatenia; výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol a výrokmi III. a IV. priznal žalovaným voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
5. Na základe odvolania žalobcov odvolací súd uznesením z 30.9.2020 rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III. a IV. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď dospel k záveru, že nebol dodržaný postup upravený v § 181 ods. 2 CSP, keďže súd prvej inštancie neoboznámil predbežné právne posúdenie veci, aplikáciu nikým nenavrhovaného § 3 OZ, čím porušil zákonom dané procesné práva žalobcu pre jeho ďalší procesný postup v kontradiktórnom sporovom konaní a žalobu prekvapivo zamietol z dôvodu, že výkon práva žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaných je v rozpore s dobrými mravmi. Uložil súdu prvej inštancie v ďalšom konaní opätovne vec prejednať so sústredením sa na sporné otázky, predbežné právne posúdenie, vec posúdiť z hľadiska všetkých na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení, rozhodnutie náležite odôvodniť v súlade s § 220 ods. 2 CSP a pritom sa vysporiadať so všetkou relevantnou argumentáciu žalobcov aj tou predostretou v odvolacom konaní.
6. Súd prvej inštancie v ďalšom priebehu konania vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobcovia sa podanou žalobou dôvodne domáhajú svojho nároku na zaplatenie žalovanej sumy titulom vydania bezdôvodného obohatenia, keďže sa v rozhodnom období žalovaní zdržiavali v spornom byte, tento byt užívali bez akéhokoľvek právneho titulu, neuzatvorili so žalobcami žiadnu nájomnú zmluvu, ktorá by ich oprávňovala na užívanie bytu. V rámci preukázaného skutkového stavu bolo nesporným, že žalovaní užívali predmetný byt, ktorého boli pred nadobudnutím vlastníckeho práva žalobcom 1/ a následne žalobcom 2/ vlastníkmi, teda pokračovali v jeho faktickom užívaní aj po tom, čo im vlastnícke právo k tomuto bytu už neprináležalo. Nebolo sporným, že žalobca 1/ nadobudol vlastnícke právo k bytu titulom kúpnej zmluvy zo dňa 7.11.2013, žalovaní jeho vlastnícke právo k bytu nerozporovali. Taktiež nebolo sporným ani vlastnícke právo k bytu žalobcu 2/, toto taktiež žalovaní nerozporovali, navyše vlastnícke právo žalobcu 2/ k bytu bolo v konaní preukázané rozhodnutím Okresného úradu Piešťany, katastrálny odbor z 11.5.2018, číslo vkladu V 797/2018, s tým, že právne účinky vkladu nastali dňa 11.5.2018. Nespornou bola i tá skutočnosť, že žalovaní počas celej doby užívania bytu, kedy tento byt už nebol v ich vlastníctve, platili správcovi bytu úhrady spojené s užívaním bytu. Dňa 13.3.2019 žalovaní predmetný byt uvoľnili, čo vyplýva z protokolu o odovzdaní a prevzatí bytu, po tom, ako bola voči nim podaná žaloba na vypratanie bytu v roku 2019 (vedená pod sp. zn. 22C/6/2019). Žalovaní teda byt užívali od roku 2013 do roku 2019 bez právneho titulu, resp. nemali právny dôvod (titul), ktorý by ich oprávňoval užívať byt vo vlastníctve žalobcu 1/, neskôr žalobcu 2/ a získali tak majetkový prospech v podobe možnosti užívať byt bezplatne. V konaní bolo preukázané, že žalobcovia žalovaných upozorňovali na neoprávnené užívanie bytu jednak v písomných predžalobných výzvach z 13.11.2018, ako aj v replikách k odpovedi na predžalovnú výzvu z 21.11.2018. Žalobcovia uviedli, že tieto písomné výzvy bolo len vyústením predchádzajúcich rokovaní so žalovanými, čo žalovaní nerozporovali.
7. Žalovaní v rámci procesnej obrany v konaní tvrdili, že predmetný byt užívali na základe ústnej zmluvy uzatvorenej so žalobcom 1/, pričom nájomné bolo dojednané vo výške nákladov spojených s užívaním bytu. Vo vzťahu k tomuto tvrdeniu však neuniesli dôkazné bremeno, nenavrhli žiadne dokazovanie, ich obrana zostala len v rovine nepreukázaného a nepodloženého tvrdenia, preto súd prvej inštancie uzavrel, že medzi žalovanými a žalobcom 1/ nedošlo k uzatvoreniu ústnej nájomnej zmluvy.
8. Žalovaní ďalej v rámci svojej procesnej obrany tvrdili, že pre prípad neunesenia dôkazného bremena vo vzťahu k ústnej nájomnej zmluve, medzi stranami sporu vznikla zmluva konkludentne podľa § 35 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie vo vzťahu k tejto obrane uviedol, že Občiansky zákonník síce umožňuje aj konkludentné uzavretie nájomnej zmluvy, avšak k perfektnému uzavretiu tejto zmluvy môže dôjsť len za predpokladu, že tento konkludentný spôsob prejavu vôle nevzbudzuje pochybnosti o tom, akú vôľu chceli zúčastnené subjekty v danom prípade prejaviť. V konaní však nebolo preukázané, že by konkludentným spôsobom došlo k prejavu vôle smerujúcej k uzavretiu nájomného vzťahu medzi stranami sporu a v tomto smere ani nebola zistená žiadna vôľa sporových strán, preto ani táto procesná obrana žalovaných nemohla obstáť.
9. Vo vzťahu ku konkludentnému uzatvoreniu zmluvy súd prvej inštancie dodal, že za konkludentný prejav vôle nemožno pokladať mlčanie potencionálnych účastníkov tohto vzťahu, poprípade dlhodobé užívanie bytu (rozsudok NS ČR sp. zn. 26Cdo/436/2004), platenie úhrad za plnenie spojené s užívaním bytu (rozsudok NS ČR sp. zn. 26Cdo/212/2005, 26Cdo/2388/2005, 26Cdo/2863/2005). Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom nevyhnutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu nájomnej zmluvy ako na strane prenajímateľa, tak aj na strane nájomcu (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/266/2007). V prejednávanom spore nebolo preukázané konkludentné uzatvorenie nájomnej zmluvy medzi sporovými stranami, pričom samotné platenie úhrad spojených s užívaním bytu žalovanými správcovi bytu nemožno považovať za takýto prejav a rovnako nemožno považovať za konkludentný prejav dlhodobé užívanie bytu žalovanými. V praxi sa často stáva, že neoprávnení užívatelia bytu platia len platby spojené s užívaním bytu (ako napríklad platby za energie, vodu alebo výťah a pod.). Tieto platby však nezakladajú právny dôvod na užívanie bytu.
10. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že nájomný vzťah medzi sporovými stranami nemohol vzniknúť ani z dôvodu absencie podstatnej náležitosti, a to určenie výšky odplaty za predmet nájmu. Podľa § 686 ods. 1 OZ nájomná zmluva musí okrem iného obsahovať výšku nájomného a výšku úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu alebo spôsob ich výpočtu. Nájomné a úhrada za plnenie spojené s užívaním bytu sú samostatné, odlišné pojmy (náležitosti), preto nemožno ani vo vzťahu k vzniku nájomného vzťahu (tvrdeného žalovanými) súhlasiť s tým, že by nájomné mohlo byť dojedané vo výške úhrady za služby spojené s užívaním bytu. Pri nájme bytu musí byť dohodnuté jednak nájomné, a jednak úhrada za plnenie spojené s užívaním bytu, v opačnom prípade nemožno hovoriť o vzniku nájomnej zmluvy, ale o inom záväzkovom (zmluvnom) vzťahu.
11. S poukazom na uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že nebolo preukázané, že by žalovaní so žalobcami uzatvorili nájomnú zmluvu alebo akúkoľvek inú dohodu, ktorá by ich oprávňovala užívať sporný byt. Žalovaní užívanie bytu nerozporovali a byt užívali bez akejkoľvek odplaty voči žalobcom a bez akéhokoľvek právneho titulu. Za daného stavu potom žalovaní užívali byt bez právneho dôvodu, a teda na úkor žalobcov sa obohacovali, čoho následkom bol vznik práva žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia (majetkového prospechu) od žalovaných. Žalobcovia dôvodne poukázali na skutočnosť, že užívanie bytu žalovanými poškodilo finančné záujmy žalobcov, keďže si na kúpu bytu zobrali hypotekárny úver, ktorý po celý čas splácali, pričom nemohli byt riadne užívať. Žalovaní nerozporovali zlú finančnú situáciu žalobcov, ani zlý zdravotný stav žalobcu 1/. Preto tieto tvrdenia súd nepovažoval za sporné.
12. Bezdôvodné obohatenie na strane žalovaných spočívalo v užívaní bytu bez uzavretej zmluvy o nájme, pričom rozsah bezdôvodného obohatenia v tomto prípade predstavuje peňažnú náhradu za užívanie bytu a bol určený výškou mesačného nájomného za byt, keďže v prípade, ak by bola medzi stranami uzavretá riadna nájomná zmluva, žalovaným by vznikla povinnosť na úhradu nájomného. Mesačné nájomné sa stanovuje na základe trhovej ceny nájmu porovnateľného bytu v danej lokalite a podľa znaleckého posudku č. 141/2018 vypracovaného znalcom Ing. Petrom Villantom bola hodnota mesačného nájmu 558 eur.
13. Z výsledkov vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že žalobca 1/ nadobudol vlastnícke právo k bytu na základe kúpnej zmluvy z 7.11.2013 a svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia si uplatnil za užívanie bytu žalovanými od 6.12.2016 do 31.12.2016 za kalendárny mesiac december 2018 (v súlade s § 107 ods. 1 OZ) vo výške 468 eur, za mesiace január 2017 až apríl 2018 za každý kalendárny mesiac vo výške 558 eur a za mesiac máj 2018 (od 1.5.2018 do 10.5.2018) vo výške 180 eur. Výška istiny teda celkom predstavuje čiastku 9.612 eur. V konaní bolo preukázané a ani nebolo sporné, že žalobca 2/ nadobudol vlastnícke právo k spornému bytu 11.5.2018, preto sa v rámci svojho žalobného nároku domáhal plnenia z bezdôvodného obohatenia za užívanie tohto bytu žalovanými od 11.5.2018 do 31.5.2018 vo výške 378 eur a za mesiace jún, júl, august, september, október a december 2018 za každý kalendárny mesiac vo výške 558 eur. Výška istiny teda celkom predstavuje čiastku 4.284 eur. Žalobcovia žiadali aj zaplatenie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 300 eur, a to za vypracovanie znaleckého posudku, čo preukázali predložením príjmového pokladničného dokladu. Súd tento nárok posúdil ako dôvodný a preukázaný, pretože súvisí s vynaloženými nákladmi žalobcov - veriteľov spojenými s uplatnením nárokov na získanie plnenia od žalovaných - dlžníkov. Žalobcovia preukázali, že náklady skutočne vynaložili a že sú spojené s uplatnením pohľadávky. Pretože zadávateľom objednávky na vypracovanie znaleckého posudku bol žalobca 2/, súd mu priznal tento nárok vo výroku II. rozsudku.
14. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia sa dôvodne domáhali zaplatenia i príslušenstva, pretože bolo nesporne preukázané, že žalovaní boli zo strany žalobcov riadne vyzvaní na zaplatenie dlžnej sumy, pričom nezaplatením dlhu sa dostali do omeškania. Žalobcovia si uplatnili úrok z omeškania v správnej výške a v súlade so zákonnými ustanoveniami.
15. Pokiaľ ide o úhradu sumy 2.800 eur v januári 2019 v prospech účtu zástupcu žalobcov (platba 2.400 eur so správou DO2019-01-08/SPNAJOM F. H. C. J., od 01-12/2018, 200 eur so správou DO2019-01-08/ SPNAJOM F. H. C. J., od 12/2017 a 200 eur so správou DO2019-01-08/SPNAJOM F. H. C. J., od 01/2019), žalovaná 2/ sa k úhrade tejto čiastky vyjadrila na pojednávaní 22.10.2019 a uviedla, že sa jednalo o doplatok nájmu za obdobie od decembra 2017 do januára 2019. Vychádzajúc zo záveru o neexistencii nájomného vzťahu medzi sporovými stranami, mal súd prvej inštancie za to, že úhradu sumy 2.800 eur označenú ako nájom nemožno zohľadniť v konečnom rozhodnutí o vydaní bezdôvodného obohatenia a nemožno ju považovať za platbu nájomného. Keďže žalovaní platbu uvedenej sumy označili ako nájom, možno dôvodne predpokladať, že si boli vedomí ich povinnosti platiť žalobcom plnenie za užívanie bytu, pretože v opačnom prípade by zotrvali len na platbách nákladov spojených s užívaním bytu a platbu v celkovej sume 2.800 eur označenú ako nájom by neuskutočnili.
16. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 os. 1 a 2, § 396 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne plným procesným úspechom žalobcov.
17. Proti tomuto rozsudku podali včas v celom rozsahu odvolanie žalovaní s návrhom na jeho zmenu zamietnutím žaloby v celom rozsahu. Odvolanie odôvodnili ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) CSP. Namietali, že súd prvej inštancie v ďalšom konaní a v novom rozhodnutí nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu a nezaoberal sa otázkou, či výkon práva žalobcov na vydanie údajného bezdôvodného obohatenia od žalovaných je v rozpore s dobrými mravmi, alebo nie je, pretože v čase užívania boli účastníci v príbuzenskom pomere a žalobca 1/ nadobudol vlastnícke právo k bytu práve od žalovaných, a to aj bez toho, keby to účastníci priamo namietali a len na to poukazovali, čo je i tento prípad. Poukazovali pritom na zásadu „iura novit curia“, ktorou sa riadi celé konanie.
18. Ďalej namietali, že súd v rozsudku konštatuje, že nájomné nebolo dohodnuté, a preto nemohla vzniknúť nájomná zmluva žiadnym spôsobom, avšak žalobcovia žiadnu nájomnú zmluvu žalovaným nikdy nenavrhli, čo viedlo následne po 5 rokoch k rozporom medzi účastníkmi zmluvy a svedčí o tom, že záujmom žalobcov bolo prestarnutých dobromyseľných žalovaných z bytu vysťahovať bez poskytnutia akejkoľvek bytovej náhrady, čo bolo aj predmetom samostatného súdneho konania. Dali na zváženie, či je takýto postup a použitie práva v súlade s dobrými mravmi.
19. Podľa žalovaných bezdôvodným obohatením je však len majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Teda nie z dôvodu užívania bez
uzavretej nájomnej zmluvy. Tu súd právne nesprávne posúdil vec a dospel aj k nesprávnym skutkovým zisteniam. Povinnosť súdu bolo posúdiť vec aj z hľadiska všetkých na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení, t.j. akými zákonnými ustanoveniami sa vlastne riadil užívací vzťah k bytu, keď by to nebol vzťah, ale bol realizovaný so súhlasom vlastníka a údajne bez dohodnutého nájomného s tým, že všetky náklady spojené s dobromyseľným užívaním a údržbou bytu znášali užívatelia. V prípade, že by k uzavretiu nájomnej zmluvy nedošlo, podľa názoru odvolateľov je k reálnemu vzťahu užívania bytu potom najbližšie právna úprava obsiahnutá v zmluve o výpožičke (§ 659 a nasl. OZ), čo znamená, že vzťah medzi účastníkmi by bol založený zmluvou o výpožičke a žalovaným tak nemohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie. To, že žalobca nájomné ani nepožadoval, potvrdil sám vo výpovedi. O tom, že žalobcovia súhlasili s užívaním bytu žalovanými svedčí aj skutočnosť, vyúčtovanie nákladov zasielal správca domu na adresu G. I.. Súd prvej inštancie neskúmal, že všetky podmienky na vznik zmluvy o výpožičke boli splnené a účastníci ich 5 rokov aj reálne plnili. Na možnosť existencie výpožičky poukázal právny zástupca žalovaných už na pojednávaní dňa 9.1.2020 (v zápisnici označenej ako zápožička). Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku, žalovaní užívali byt od 7.11.2013 bez platnej nájomnej zmluvy a žalobcovia ich vyzvali k úhrade bezdôvodného obohatenia až 13.3.2019, pričom žalobca 1/ bol od 23.8.2014 do 18.6.2018 manželom dcéry žalovaných. Žalobca 1/ zmenil svoj postoj ohľadom užívania bytu žalovanými až po rozvode jeho manželstva s ich dcérou, pričom by k zániku zmluvy, či už nájomnej alebo o výpožičke, nedošlo, resp. došlo až vrátením predmetu výpožičky.
20. Výšku bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie stanovil na základe súkromného znaleckého posudku žalobcov podľa tam určenej priemernej výšky nájomného. Ťažká finančná situácia žalovaných im nedovoľovala (a nedovoľuje) možnosť zadať vypracovanie iného súkromného znaleckého posudku. Žalovaní nemali ani možnosť predložiť dôkazy na obvyklú výšku nájomného v danej lokalite z verejne dostupných zdrojov (internetové stránky s realitami/nájmami). Tieto chcel právny zástupca žalovaných predložiť krátkou cestou na pojednávaní dňa 9.1.2020, súd však tieto listiny odmietol. Rozsudok bol vyhlásený až 6.2.2020 a keďže bol v prospech žalovaných, títo voči nemu odvolanie podať nemohli, ani argumentovať obvyklým nájomným. Po zrušení rozsudku zo dňa 6.2.2020 pri opätovnom prejednaní veci súd žiadne ďalšie dokazovanie nepripustil. Súd vyslovil predbežný právny názor, uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a pripustil len záverečné reči. Tým porušil ústavné právo žalovaných na spravodlivý proces. Takto stanovenú výšku nájomného žalovaní pokladajú v danej lokalite za neúmerne vysokú, a to aj vzhľadom na to, že všetky súvisiace náklady s užívaním, ako aj údržbou bytu znášali zo svojho. V súčasnosti sú v ponuke na internetových stránkach realitných kancelárií v danej lokalite ponuky nájmu pod 500 eur aj s energiami. Napr. trojizbový byt 72 m2, zrekonštruovaný a zariadený na ul. E. J. za 470 eur mesačne bez energií, pričom byt užívaný žalovanými bol menší, nezrekonštruovaný a zariadenie bolo ich vlastníctvom.
21. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných poukázali na to, že žalovaní výslovne neuviedli, ktoré odvolacie dôvody mali byť podľa ich názoru naplnené, pričom súd a ani protistrana nie sú povinní vyhľadávať jednotlivé odvolacie dôvody z textu samotného odvolania. Na základe uvedeného navrhli, aby odvolací súd na tie odvolacie dôvody, ktoré neboli v samotnom odvolaní bližšie špecifikované, neprihliadal.
22. Žalobcovia nesúhlasili s názorom žalovaných, že na konanie žalovaných, kedy užívali byt bez akéhokoľvek právneho titulu, nie je možné aplikovať ustanovenia o bezdôvodnom obohatení. Poukázali tiež na to, že žalovaní túto argumentáciu nepredniesli ani na pojednávaní dňa 14.11.2023 a ani vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach, pričom boli od počiatku zastúpení advokátom. Na základe uvedeného preto navrhli, aby uvedenú argumentáciu žalovaných vyhodnotil odvolací súd ako neprípustnú novotu v odvolacom konaní.
23. Vo vzťahu k argumentácii o rozpore s dobrými mravmi žalovaní uviedli, že do rozhodnutia súdu prvej inštancie žalovaní v rámci svojich vyjadrení uvedené nenamietali (a táto skutočnosť bola aj predmetom podaného odvolania žalobcov) a rovnako uvedenú námietku neuplatnili ani v rámci odvolacieho konania, kde nevyužili ani možnosť vyjadriť sa k podanému odvolaniu. Námietku spočívajúcu v dobrých mravoch predniesli až v rámci záverečnej reči dňa 14.11.2023, kde už nebol priestor pre žalobcov, aby na uvedené reagovali. Na základe uvedeného navrhli, aby odvolací súd argumentáciu žalovaných vo vzťahu k rozporu konania s dobrými mravmi vyhodnotil ako oneskorene uplatnenú a na túto neprihliadal.
24. K tvrdeniu žalovaných o existencii zmluvy o výpožičke žalobcovia uviedli, že túto argumentáciu uviedli žalovaní až po vrátení veci odvolacím súdom, a to na pojednávaní dňa 14.11.2023. Na pojednávaní dňa 9.1.2020 síce v rámci záverečnej reči použil právny zástupca žalovaných pojem „zápožička“, uvedený pojem ale nie je pojmom právnym a nenahrádza riadnu argumentáciu pre vznik daného zmluvného vzťahu a zároveň bol použitý až v záverečnej reči bez možnosti žalobcov sa k uvedenému vyjadriť. Uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie, im bolo doručené v októbri 2020, predvolanie na pojednávanie vytýčené na dátum 11.2.2021 bolo doručené v novembri 2020, predvolanie na pojednávanie konané dňa 14.11.2023 bolo doručené v septembri 2023. Z uvedeného je zrejmé, že ak mali žalovaní v pláne argumentovať existenciou zmluvy o výpožičke, tak mali dostatok priestoru na to, aby tak urobili od októbra 2020 do novembra 2023, a to aj inak ako v rámci svojej záverečnej reči, na ktorú následne už nie je možné reagovať. Zdôraznili, že medzi žalobcami a žalovanými nikdy nedošlo ku vzniku akejkoľvek dohody na tom, že by predmetný byt mohli užívať bezodplatne. Na základe uvedeného navrhli, aby odvolací súd na argumentáciu žalovaných vo vzťahu k možnej existencii zmluvy o výpožičke neprihliadal.
25. Žalobcovia ďalej uviedli, že napriek tomu, že žalovaní sú starobnými dôchodcami, sú povinnými hradiť nájomné; vydávať svoje bezdôvodné obohatenie. Ak mali žalovaní v záujme rozporovať predložený znalecký posudok, tak nebolo nevyhnutné, aby predložili nový znalecký posudok. Žalobcovia znalecký posudok predložili už k návrhu na vydanie platobného rozkazu v januári 2019. Žalovaní tak mali dostatok priestoru na to, aby vo vzťahu k výške znalcom určeného nájmu navrhli vykonať dokazovanie, pričom tak neurobili. Predmetom tohto konania je bezdôvodné obohatenie za užívanie bytu od decembra 2016 do decembra 2018 a ak by chceli žalovaní predložiť akékoľvek ponuky realitných kancelárií, ktoré by mohli byť považované za relevantné, museli by tieto byť za uplatnené obdobie. Žalovaní síce uvádzajú, že chceli krátkou cestou predložiť nejaké ponuky z realitných kancelárií na pojednávaní v januári 2020, nie je ale zrejmé, aké sú to ponuky a ani z akého boli dátumu. Žalovaní nezdôvodnili, prečo nimi tvrdené ponuky realitných kancelárií nepredložili už skôr. Z ponuky, ktorú predložili ako prílohu odvolania, nie je zrejmé ani to, kedy bola vyhotovená. Žalovaní tak v tomto konaní boli pasívnymi. Obdobne ak žalovaní argumentujú svojim príjmom, tak nie je zrejmé, prečo predmetné dôkazy nepredložili už skôr, ale tieto predkladajú až s odvolaním. Žalovaní si aj vzhľadom na ich právne zastúpenie museli byť vedomí svojej povinnosti navrhovať prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas a napriek tomu tak nekonali a tieto chceli predkladať až na pojednávaní bez ospravedlniteľného dôvodu. Na základe uvedeného preto žalobcovia navrhli, aby na uvedenú argumentáciu žalovaných odvolací súd neprihliadal.
26. Žalobcovia tiež považovali za nevyhnutné vyjadriť sa k vykresľovaniu žalovaných ako poškodených žalobcami, ktorí sú zároveň odkázaní len na ich malé dôchodky, sú v ťažkej životnej situácii, nevlastnia žiadnu nehnuteľnosť, ani iný väčší majetok a teraz nemajú kde samostatne bývať. V tejto súvislosti žalobcovia poukázali na návrh na vydanie platobného rozkazu kde uviedli, že žalobca 2/ ako kupujúci na základe kúpnej zmluvy zo dňa 7.11.2013 uzatvorenej so žalovanými ako predávajúcimi, nadobudol vlastnícke právo k predmetnému bytu č. X a spoluvlastnícke právo k spoločným častiam a zariadeniam bytového domu. Uvedené žalovaní nepopreli. Žalovaným bola riadne uhradená kúpna cena v plnej výške. Zároveň počas tohto súdneho konania žalovaní predali ďalšie 2 nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. D., ide pravdepodobne o stavbu „J. E.“ s priľahlými pozemkami evidovanú na LV č. XXXX a stavbu rodinného domu s pozemkami evidované na LV č. XXXXX. Keďže v oboch prípadoch mali byť tieto prevedené na základe kúpnych zmlúv, tak je dôvodné predpokladať, že aj za tieto obdržali dohodnutú kúpnu cenu. Z uvedeného vyplýva, že žalovaní obdržali v pomerne krátkej dobe kúpnu cenu za 3 nehnuteľnosti v D., a teda disponovali dostatkom peňažných prostriedkov, aby si zabezpečili vlastné bývanie. Zároveň žalobcovia disponujú informáciou, že žalovaní by sa mali už dlhšiu dobu zdržiavať v Macedónsku, odkiaľ žalovaný 1/ pochádza a mali by tam vlastniť ďalšiu bytovú jednotku. Na základe uvedeného mali žalobcovia za to, že žalovaní nie sú a ani v minulosti neboli v takej nepriaznivej situácii, ako sa teraz (až v rámci odvolania) snažia vykresliť. V prípade, ak by mal súd za potrebné skúmať finančnú situáciu žalovaných, žalobcovia navrhli, aby boli z katastra nehnuteľností vyžiadané cestou súdu všetky zmluvy, ktoré za posledných 10 rokov uzatvorili buď žalovaní jednotlivo alebo spolu, a ktorými došlo k prevodu nehnuteľností v k.ú. D. z ich vlastníctva na tretie osoby.
27. Žalovaní odvolaciu repliku nepodali.
28. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
29. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcov domáhajúcich sa zaplatenia sumy 13.860 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia vyhovel, keď dospel k záveru, žalovaní užívali byt žalobcov bez právneho dôvodu, čoho následkom bol vznik práva žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaných, pričom rozsah bezdôvodného obohatenia predstavuje peňažnú náhradu za užívanie bytu a bol určený výškou mesačného nájomného za byt s tým, že podľa znaleckého posudku bola hodnota mesačného nájmu 558 eur.
30. Žalovaní v podanom odvolaní namietali nesprávne zistenie skutkového stavu súdom prvej inštancie, nesprávne právne posúdenie veci, ako aj nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým porušil právo žalovaných na spravodlivý súdny proces. Je tiež potrebné uviesť, že žalovaní označili v odvolaní všetky odvolacie dôvody s výnimkou odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP, avšak žiadnu odvolaciu argumentáciu, ktorú by odvolací súd mohol preskúmať, vo vzťahu k odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. d/, e/, g/ ani neuviedli.
31. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku žalobcov na zaplatenie žalovanej sumy, pričom nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom.
32. Pokiaľ ide o námietku žalobcov, že súd prvej inštancie v ďalšom konaní a v novom rozhodnutí nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu a nezaoberal sa otázkou, či výkon práva žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaných je v rozpore s dobrými mravmi, túto vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Odvolací súd totiž v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutím neuložil súdu prvej inštancie, aby sa v ďalšom konaní zaoberal aplikáciou § 3 ods. 1 OZ na prejednávanú vec. Práve naopak, dôvodom predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia bola prekvapivá a nedôvodná aplikácia § 3 ods. 1 OZ na danú vec, keď odvolací súd jasne uviedol, že zásadám a slušnosti a poctivosti konania subjektov práva neodporuje, ak žalobcovia žiadajú vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností bez právneho dôvodu i po uplynutí dlhšej doby užívania bytu bez náhrady a ak ho žiadajú od príbuzných. Výkon vlastníckeho práva žalobcov požadovaním vydania nepremlčaného bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností sa nejaví byť z dôvodov konštatovaných súdom prvej inštancie bez akejkoľvek námietky žalovanej strany v rozpore s dobrými mravmi. Navyše žalobca 2/ svoj nárok neuplatňuje ani po neprimerane dlhej dobe, keďže vlastníkom bytu užívaného žalovanými sa stal až v máji 2018 a medzi ním a žalovanými ani nie je žiaden príbuzenský vzťah. V rozpore s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práva strany sporu, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhej strany sporu a je neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody. V prejednávanej veci je však potrebné konštatovať, že žalovaní neuviedli žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali charakterizovať konanie žalobcov ako rozporné s dobrými mravmi. Odvolací súd tiež dodáva, že takéto okolnosti žalovaní neuviedli ani ďalšom priebehu konania nasledujúcom po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, preto odvolacia argumentácia žalovaných týkajúca sa neposudzovania otázky, či výkon práva žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaných
je v rozpore s dobrými mravmi, bola zjavne nedôvodná, pretože zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že v konaní nevyšli najavo žiadne také skutočnosti, ktoré by aplikáciu § 3 ods. 1 OZ odôvodňovali.
33. Žalovaní tiež namietali nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, keď mali za to, že bezdôvodným obohatením nie je majetkový prospech z dôvodu užívania bytu bez uzavretej nájomnej zmluvy. V tomto smere namietali aj nesprávne zistenie skutkového stavu. Mali za to, že v prípade, ak uzavretiu nájomnej zmluvy nedošlo, vzťah medzi účastníkmi by bol založený zmluvou o výpožičke a žalovaným tak nemohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie. Žalobca nájomné nepožadoval a o tom, že žalobcovia súhlasili s užívaním bytu žalovanými svedčí aj skutočnosť, že vyúčtovanie nákladov zasielal správca domu na adresu G. I.. Súd prvej inštancie tiež vôbec neskúmal, že všetky podmienky na vznik zmluvy o výpožičke boli splnené a účastníci ich 5 rokov aj reálne plnili.
34. Pokiaľ ide o námietku nesprávne zisteného skutkového stavu, túto odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
35. Z tejto odvolacej námietky žalovaných možno vyvodiť, že nesúhlasia s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie vo vzťahu k preukázaniu skutočnosti, že by žalovaní so žalobcami uzatvorili nájomnú zmluvu alebo akúkoľvek inú dohodu, ktorá by ich oprávňovala užívať sporný byt. Súd prvej inštancie vykonané dokazovanie vyhodnotil tak, že žalovaní neuniesli dôkazné bremeno o tom, že predmetný byt užívali na základe ústnej zmluvy uzatvorenej so žalobcom 1/, pričom nájomné bolo dojednané vo výške nákladov spojených s užívaním bytu, keďže nenavrhli žiadne dokazovanie a ich obrana zostala len v rovine nepreukázaného a nepodloženého tvrdenia. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd konštatuje, že CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Záver, ktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Súd hodnotí každý jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym hodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Voľnosť hodnotenia dôkazu taktiež neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, naopak konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci. Výsledky hodnotenia dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere súd prvej inštancie dôsledne postupoval v zmysle § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neodporuje zásadám logiky a ani zistenému skutkovému stavu.
36. Vykonaným dokazovaním sa ani podľa odvolacieho súdu nezistili skutočnosti preukazujúce tvrdenia žalovaných o existencii nájomnej, či akejkoľvek inej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcami a žalovanými oprávňujúcej žalovaných na užívanie bytu, a to vrátane žalovanými až následne tvrdenej zmluvy o výpožičke. V konaní totiž nebola preukázaná dohoda zmluvných strán o bezodplatnosti užívania sporného bytu, keďže žalobcovia existenciu takejto dohody od začiatku popierali a žalovaní v tomto smere žiadne dokazovanie nenavrhli. Skutočnosť, že žalobca 1/ nežiadal od žalovaných platenie nájomného (zrejme v dôsledku blízkeho rodinného vzťahu - manželstva žalobcu 1/ s dcérou žalovaných) sama o sebe nepostačuje na vyvodenie skutkového záveru o konsenze strán sporu v tom, že žalovaní boli oprávnení po určenú dobu užívať nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobcu 1/ a následne žalobcu 2/ bezodplatne. Uzavretie konkludentnej dohody o bezodplatnom užívaní bytu nemožno bez ďalšieho vidieť len v jeho dlhodobom užívaní, pretože o konkludentnú dohodu ide iba vtedy, keď je bezodplatné užívanie veci zreteľným výrazom uváženej zhodnej vôle zmluvných strán, čo sa však v prejednávanej veci nepreukázalo.
37. Vo vzťahu k žalovanými namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
38. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
39. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa odchýlil od právneho názoru súdu prvej inštancie, že žalovaní užívali byt bez právneho dôvodu, a teda na úkor žalobcov sa obohacovali, čoho následkom bol vznik práva žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia (majetkového prospechu) od žalovaných. Takýto záver je plne v súlade s ustálenou súdnou praxou. Argumentácia žalovaných, že bezdôvodným obohatením nie je majetkový prospech z dôvodu užívania bytu bez uzavretej nájomnej zmluvy, bola celkom zjavne nedôvodná. O plnenie bez právneho dôvodu ide tiež v prípade užívania bytu bez nájomnej či inej zmluvy alebo iného titulu oprávňujúceho tento byt užívať. V prípade takéhoto plnenia získava majetkovú hodnotu (a teda je povinný vydať získané bezdôvodné obohatenie) ten, kto uvedené plnenie prijíma (kto realizuje užívateľské oprávnenia) bez právneho dôvodu, bez poskytovania náhrady za vykonávanie jemu nepatriacich oprávnení a bez toho, aby sa jeho majetok zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom zakladajúcim právo užívať byt. Keďže príjemca takéhoto plnenia nie je - vzhľadom na samu povahu plnenia - schopný vrátiť ho, je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady (§ 458 ods. 1 OZ). Majetkovým vyjadrením tohto prospechu je potom peňažná suma, ktorá zodpovedá nájomnému realizovanému zvyčajne v danom mieste a čase za porovnateľné nehnuteľnosti. Rovnako tak súd prvej inštancie správne v súvislosti s konkludentným uzatvorením nájomnej zmluvy (ktorej existenciu žalovaní od začiatku konania tvrdili) poukázal na to, že za konkludentný prejav vôle nemožno pokladať mlčanie potencionálnych účastníkov tohto vzťahu, poprípade dlhodobé užívanie bytu, či platenie úhrad za plnenie spojené s užívaním bytu, pretože záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom nevyhnutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu nájomnej zmluvy ako na strane prenajímateľa, tak aj na strane nájomcu. V prejednávanom spore však nebolo preukázané konkludentné uzatvorenie nájomnej zmluvy medzi sporovými stranami a ani inej zmluvy (vrátane zmluvy o výpožičke), ktorá by oprávňovala žalovaných na bezodplatné užívanie sporného bytu. Preto bol záver súdu prvej inštancie o vzniku majetkového prospechu na strane žalovaných spočívajúceho v užívaní bytu bez právneho dôvodu (keď existencia žiadneho titulu na užívanie bytu v konaní preukázaná nebola) správny.
40. Pokiaľ ide o novoty uplatnené žalovanými v odvolacom konaní (§ 366 CSP), konkrétne žalovanými namietanú výšku priznaného bezdôvodného obohatenia, k čomu ako dôkaz predložili nedatovaný výtlačok z internetu týkajúci sa podnájmu 3-izbového bytu v D., je potrebné poukázať na neúplný apelačný systém, ktorým je ovládané odvolacie konanie. Žalovaní v priebehu konania na pojednávaní dňa 9.1.2020 uviedli len to, že znalecký posudok predložený žalobcami považujú za bezpredmetný, keďže priemerné nájomné je v ňom určené na základe verejne dostupných informácií z internetu. Žiadne dôkazy však žalovaní nepredložili, dokazovanie v tomto smere nenavrhli a v konaní nasledujúcom po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu uplatnenú výšku bezdôvodného obohatenia, resp. výšku obvyklého nájomného v danom mieste a čase (december 2016 – december 2018) žiadnym spôsobom nenamietali. Nepochybne sa teda jedná o novotu v odvolacom konaní.
41. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa, ako aj protistrany (§ 373 ods. 4 CSP) použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila pred súdom prvej inštancie je obmedzené. Novoty v odvolacom konaní sú ponímané ako reštriktívna výnimka z pravidla, že v konaní pred súdom druhej inštancie nie sú prípustné prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov je prípustná len za splnenia taxatívne stanovených zákonných podmienok uvedených v § 366 CSP.
42. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie (tzv. novoty), možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a/ sa týkajú procesných podmienok, b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).
43. Odvolací súd nezistil naplnenie žiadneho z dôvodov uvedených v § 366 CSP pre použitie novôt zo strany žalovaných v odvolacom konaní (bez ohľadu, či skutkové tvrdenia o nižšej výške obvyklého nájomného a dôkazy by boli spôsobilé privodiť žalovaným priaznivejšie rozhodnutie). Preto odvolací súd na nové skutočnosti a dôkazy predložené žalovanými až v odvolaní prihliadnuť nemohol, keďže žalovaní nepreukázali žiadnu z taxatívne stanovených podmienok v zmysle § 366 písm. a/ až d/ CSP. Žalovaní v odvolaní nepreukázali, že neporušili procesnú diligenciu, t.j. nepreukázali, že skutočnosti a dôkazy predložené až v odvolaní nemohli bez svojej viny uplatniť pred súdom prvej inštancie (§ 366 písm. d/). Uviedli síce, že ich ťažká finančná situácia im nedovoľovala (a nedovoľuje) možnosť zadať vypracovanie iného súkromného znaleckého posudku a tiež, že nemali ani možnosť predložiť dôkazy na obvyklú výšku nájomného v danej lokalite z verejne dostupných zdrojov, pretože tieto chcel právny zástupca žalovaných predložiť krátkou cestou na pojednávaní dňa 9.1.2020, súd však tieto listiny odmietol. Napokon žalovaní uviedli aj to, že po zrušení rozsudku zo dňa 6.2.2020 pri opätovnom prejednaní veci súd žiadne ďalšie dokazovanie nepripustil. Táto argumentácia žalovaných však neobstojí, pretože žalovaní v priebehu celého konania vykonanie znaleckého dokazovania, resp. iné dokazovanie za účelom zistenia obvyklej výšky nájomného v danom mieste a čase ani nenavrhli. Z obsahu zápisnice z pojednávania z 9.1.2020 (č.l. 171) tiež nevyplýva, že by súd prvej inštancie odmietol akékoľvek listiny predkladané žalovanými. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, na pojednávaní dňa 9.1.2020 uviedli žalovaní len to, že znalecký posudok považujú za bezpredmetný, avšak žiadne dôkazy nepredložili a dokazovanie v tomto smere nenavrhli. Pokiaľ žalovaní uviedli aj to, že po zrušení rozsudku zo dňa 6.2.2020 pri opätovnom prejednaní veci súd prvej inštancie žiadne ďalšie dokazovanie nepripustil, odvolací súd poukazuje na to, že žalovaní na pojednávaní dňa 14.11.2023 uplatnenú výšku obvyklého nájomného žiadnym spôsobom nenamietali. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalovaní porušili procesnú diligenciu vo vzťahu spochybneniu výšky uplatneného obvyklého nájomného.
44. Pre úplnosť sa žiada sa dodať, že žalovanými v odvolacom konaní predložený dôkaz - nedatovaný výtlačok z internetu týkajúci sa podnájmu 3-izbového bytu v D., i v prípade, ak by tento nebol novotou v odvolacom konaní, by nebol spôsobilý spochybniť znaleckým posudkom určenú výšku obvyklého nájomného, pretože z predloženého dôkazu nie je možné zistiť dátum jeho vyhotovenia, t.j. či sa jedná o ponúkaný nájom (resp. podnájom ako vyplýva z textu listiny) za žalované obdobie. Tento žalovanými predložený listinný dôkaz by teda ani nemal žiadnu relevanciu vo vzťahu k zisťovanej skutočnosti - výške obvyklého nájomného za predmetný byt v období december 2016 – december 2018.
45. Zároveň pokiaľ žalovaní tiež namietali nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie spočívajúci v tom, že po zrušení rozsudku zo dňa 6.2.2020 pri opätovnom prejednaní veci súd žiadne ďalšie dokazovanie nepripustil, v prvom rade je potrebné zdôrazniť, že žalovaní žiadne dokazovanie nenavrhovali. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania. Žalovaní mali v priebehu konania nepochybne vytvorenú možnosť uplatňovať všetky svoje procesné práva, o.i. navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa vykonaným dôkazom, pričom skutočnosť, že svoje práva riadne nevyužili, netvorí vadu procesného postupu súdu prvej inštancie. Neobstojí ani argumentácia žalovaných ich nepriaznivou finančnou situáciu (ktorá navyše bola zo strany žalobcov vo vyjadrení k odvolaniu spochybnená), ktorá im bránila predložiť súkromný znalecký posudok, pretože žalovaní mohli požiadať o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a následne navrhnúť znalecké dokazovanie. Žalovaní boli pritom v konaní zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, teda u žalovaných bol splnený kvalifikačný predpoklad znalosti procesných práv a povinností. V súdenej veci tak nemožno konštatovať nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý by znemožnil žalovaným realizáciu ich práv, a teda ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP nebol naplnený.
46. Odvolací súd konštatuje, že skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaných neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú
správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a logicky konzistentné.
47. Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04).
48. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalovaných, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku o nároku na náhradu trov konania, odvolacími dôvodmi žiadnej zo strán osobitne nenapadnutým, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešným žalobcom priznal nárok na plnú náhradu trov konania proti neúspešným žalovaným. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
50. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).