Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-102-2023.pdf
PDF · 114.08 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/102/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Dominika Horváthová a sudkýň: JUDr. Eva Behranová a JUDr. Ľubica Spálová v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, adresa C., A. XX, zastúpeného JUDr. Natáliou Stahovcovou, advokátkou, Bratislava, Karpatská 6, proti žalovanému: MAXIMA, s.r.o., Šamorín, Bratislavská 35J, IČO 35 824 310, zastúpenému Mgr. Petrom Némethom, advokátom, Šamorín, Veterná 43, o zaplatenie 2.100,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 7C/21/2021-120 zo dňa 02.11.2022, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 2.100 eur s 5% úrokom z omeškania ročne z istiny od 15.05.2020 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a výrokom II. o trovách konania rozhodol tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne na základe aplikácie § 9 ods. 1 zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, § 676 ods. 1 a § 451 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca ako nájomca uzavrel so žalovaným ako prenajímateľom zmluvou o nájme nebytových priestorov, podľa ktorej prenechal žalovaný žalobcovi do užívania nebytový priestor vo výmere 300 m2 na dobu určitú do 30.04.2020 s možnosťou predĺženia tohto obdobia podľa písomnej dohody s prenajímateľom, ktorá bude tvoriť dodatok k nájomnej zmluve. Podľa zmluvy nájomný vzťah mohol byť okrem uplynutia doby ukončený výpoveďou, písomnou dohodou alebo odstúpením od zmluvy. Nájomné bolo dojednané vo výške 750 eur mesačne so splatnosťou k 7. dňu mesiaca, režijné náklady spojené s užívaním predmetu nájmu mali byť fakturované osobitne podľa spotreby na základe vyúčtovacej faktúry. V bode 4.2 sa žalovaný zaviazal zložiť žalovanému zábezpeku na 3 mesiace v sume 2.250 eur. K inštitútu „relocatio tacita“ (konkludentne vykonané obnovenie nájomného vzťahu) nájmu Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Obdo/34/2018 zo dňa 11.12.2018 (R 41/2019) uzavrel, že „právna úprava skončenia nájmu (a podnájmu) nebytového priestoru dohodnutého na dobu určitú obsiahnutá v ustanovení § 9 zákona o nájme nebytových priestorov ako špeciálneho predpisu je komplexná, čo vylučuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka ako lex generalis. Uvedené znamená, že ak právna úprava v osobitnom predpise (t. j. v zákone o
nájme nebytových priestorov) nie je úplne zhodná so všeobecnou právnou úpravou (t. j. s Občianskym zákonníkom), nemožno vzťah lex specialis a lex generalis vykladať tak, že použitie všeobecného predpisu prichádza do úvahy vždy, ak je právna úprava obsiahnutá v osobitnom predpise užšia...“. V danom prípade si žalobca uplatnil nárok voči žalovanému z titulu bezdôvodného obohatenia, keď po platnom ukončení nájomného vzťahu dňom 30. apríla 2020 žalovaný nevrátil žalobcovi nespotrebovanú zábezpeku, ani sumu vyplatenú na nájomnom za mesiac máj, kedy však už nájomný vzťah netrval. Žalovaný sa bránil obnovením nájomného vzťahu, na nájom nebytových priestorov sa však predmetná právna úprava nevzťahuje, a preto nájomný vzťah medzi sporovými stranami bol ukončený v znení zmluvných dojednaní medzi stranami. Žalovaný tvrdenia žalobcu o vykonaných úhradách (zábezpeka, nájom za máj, zvyšok dlhu predchádzajúceho nájomcu) nesporoval a preto súd uzavrel, že žaloba bola podaná dôvodne a bolo potrebné tak vyhovieť jej v plnom rozsahu. V spore mal žalobca plný úspech a preto má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému.
4. Voči tomuto rozsudku podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) a ods. 2 CSP s tým, že sa domáha, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, alebo aby ho zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol.
5. Odvolanie odôvodnil tým, že považuje rozsudok súdu prvého stupňa za vecne nesprávny, spočívajúci na nesprávnom právnom posúdení veci, neúplnom zistení skutkového stavu veci a zakladajúce porušenia práva žalovaného na spravodlivý proces, na verejné prejednanie veci nestranným a nezávislým súdom. Žalovaný je právnická osoba, pričom v osobe jediného konateľa a spoločníka žalovaného sa jedná o fyzickú osobu, v osobe D. E., ktorá má trvalé bydlisko mimo územia Slovenskej republiky, na území Talianska. Žalovaný cestou svojho právneho zástupcu požiadal konajúci súd dňa 2.11.2022 o odročenie pojednávania s tým, že navrhol v konaní vypočuť konateľa spoločnosti žalovaného k podstatným okolnostiam tejto sporovej veci. Žalovaný považuje za ničím nepodložený záver súdu, že žiadna zo strán nenavrhla vypočuť účastníkov konania, nakoľko táto skutočnosť je v jasnom rozpore s podaním žalovaného o odročenie pojednávania, v ktorom žalovaný jasne navrhol vykonanie dokazovania a to výsluchom strany sporu, v osobe konateľa spoločnosti žalovaného, pričom žalovaný svoju neúčasť na pojednávaní riadne ospravedlnil. K vypočutiu konateľa žalovaného v osobe konateľa spol. žalovaného v konaní nedošlo, hoci vykonanie takéhoto dôkazu navrhla strana sporu, v súlade s CSP. Bez vypočutia konateľa žalovaného, ako i samotného žalobcu, nie je možné objektívne dospieť k správnym skutkovým záverom. Žalovaný namieta odňatie jeho možnosti konať pred súdom, postupom súdu tým, že súd, bez akéhokoľvek relevantného dôvodu, nepripustil vypočutie strany sporu/ strán sporu a to výsluchom účastníkov konania k okolnostiam tejto sporovej veci, a teda týmto postupom sa nevysporiadal a ani nemohol vysporiadať s obranou žalovaného. Pokiaľ ide o úvahu súdu o vylúčení aplikácie Občianskeho zákonníka ako lex generalis vo vzťahu k ust. § 9 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, a ust. § 676 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, a teda záver súdu o skončení, resp. netrvaní nájomného vzťahu medzi žalovaným ako prenajímateľom a žalobcom ako nájomcom, túto považuje žalovaný za vecne nesprávnu. Žalovaný v ním v podanom odpore proti súdom vydanému platobnému rozkazu, jasne a zrozumiteľne uviedol relevantné okolnosti preukazujúce trvanie nájomného vzťahu, ako i okolnosť, že žalobca užíval nehnuteľnosť vo vlastníctve žalovaného, nakoľko v nej mal nespochybniteľne uskladnené hnuteľné veci, ktoré si prevzal, až v zmysle žalovaným predloženého odovzdávajúceho a preberacieho protokolu zo dňa 09.10.2020, ktorú skutočnosť žiadna zo strán sporu nenamietala. Teda žalovaný má zato, že je nespochybniteľné, že žalobca užíval nehnuteľnosť vo vlastníctve žalovaného do 09.10.2022. Súd prvej inštancie sa s touto relevantnou okolnosťou, ktorú navyše konštatuje v bode 6. odôvodnenia svojho rozsudku, nijakým spôsobom nevysporiadal. Žalovaný poukazuje na to, že pokiaľ žalobca užíval nehnuteľnosť vo vlastníctve žalovaného aj po 30.04.2020, (pokiaľ by bola úvaha súdu v bode 7. odôvodnenia rozsudku správna) na strane žalobcu vo vzťahu k žalovaného by nepochybne malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, s ktorou právne významnou skutočnosťou, sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nijakým spôsobom nevysporiadal, majúc tak za následok nepreskúmateľnosť samotného rozsudku. Naproti právnej úvahe súdu prvej inštancie, má žalovaný za to, že na právny vzťah žalobcu a žalovaného je nutné aplikovať ust. § 676 ods. 2 OZ. Zo zásady, že nájom sa skončí uplynutím doby, na ktorú sa dojednal, Občiansky zákonník pripúšťa výnimku pre prípad, že sa prenajímateľ dohodne s nájomcom inak. Zmluvné strany majú možnosť priamo do nájomnej zmluvy zahrnúť ustanovenie o podmienkach ďalšieho obnovenia nájmu po skončení dojednanej doby nájmu. K takejto dohode môže dôjsť medzi zmluvnými stranami aj dodatočne, v danom prípade túto okolnosť podľa názoru žalovaného jednoznačne
dokazuje listina a to odovzdávajúci a preberajúci protokol zo dňa 09.10.2020, z ktorého jasne vyplýva, že žalobca ako nájomca užíval predmet nájmu (nehnuteľnosť vo vlastníctve žalovaného) až do času 09.10.2020, s ktorým užívaním obe strany vyslovili konkludentne súhlas. S touto právne relevantnou okolnosťou, sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nijakým spôsobom nevysporiadal. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa nijako nevyplýva, ako súd vyhodnotil dôkaz a to odovzdávajúci a preberací protokol zo dňa 09.10.2020 vo väzbe na právne vzťahy strán sporu. Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na ust. § 676 ods. 2 OZ, kde v tomto ustanovení sa práve ráta s obnovením nájomnej zmluvy po uplynutí doby, na ktorú bol nájom dojednaný. Nejde o obnovenie nájomnej zmluvy vzájomnou dohodou zmluvných strán, ktorá je možná podľa odseku 1 § 676 OZ, ale o obnovu na základe konkludentných činov. Ide o dva konkludentné činy, z ktorých jeden je pozitívny, spočíva teda v určitom správaní nájomcu, a druhý je negatívny, ktorý spočíva v nečinnosti, resp. v opomenutí úkonu zo strany prenajímateľa.
6. K odvolaniu sa vyjadril žalobca a uviedol, že podľa § 3 ods. 2 zák. č. 116/1990 Zb., zmluva musí mať písomnú formu. Súd preto správne vychádzal zo znenia písomnej zmluvy a výsluch konateľa žalovaného by v tomto smere z hľadiska dokazovania nepriniesol žiadne iné skutočnosti, ako tie, ktoré vyplývajú z písomnej zmluvy. Prvostupňový súd správne rozhodol na základe listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn.: 3Obdo/34/2018. Navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť.
7. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, len to, že na podanom odvolaní trvá.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v kontexte odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným, a to so zameraním na posúdenie, či súd prvej inštancie dospel k správnym záverom o dôvodnosti nároku žalobcu.
10. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na (výstižné, správne a presvedčivé) odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, vychádzajúc z odvolacej argumentácie odvolateľa, dopĺňa iba nasledovné:
11. Podľa § 153 ods. 1 až 3 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. (ods. 1) Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. (ods. 2) Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. (ods. 3)
12. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, nájom dojednaný na určitý čas sa skončí uplynutím času, na ktorý bol dojednaný.
13. Odvolateľ namietal, že mu postupom súdu prvej inštancie bolo odňaté právo konať pred súdom, keď súd nevypočul konateľa žalovaného, hoci tento výsluch bol zo strany žalovaného navrhnutý. Odvolací súd preskúmaním obsahu spisu zistil, že žalovaný v podanom odpore voči platobnému rozkazu navrhol vykonať len listinné dôkazy. Po postúpení veci na Okresný súd Dunajská Streda bol žalovaný výzvou zo dňa 15.06.2021 (č.l. 103) vyzvaný, aby sa vyjadril k replike žalobcu a aby v lehote 10 dní uviedol ďalšie skutočnosti a označil dôkazy na svoju obranu. Súčasne bol poučený o sudcovskej koncentrácii konania podľa § 153 CSP. Výzvu si žalovaný prevzal dňa 07.07.2021, avšak nereagoval na ňu. Elektronickým podaním zo dňa 01.11.2022, t.j. viac ako rok po tom, ako súd prvej inštancie uplatnil sudcovskú koncentráciu konania, právny zástupca žalovaného požiadal o odročenie pojednávania s tým, že konateľ žalovaného sa nachádza na území Talianska, pričom považuje za potrebné ho v konaní vypočuť k podstatným okolnostiam v sporovej veci (ktoré však bližšie nešpecifikoval). V bode 4. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žiadosti o odročenie pojednávania a vypočutie konateľa žalovaného nevyhovel, lebo nebola podaná včas, účasť žalovaného nebola potrebná a žiadna sporová strana výsluch žalovaného nenavrhla.
14. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že námietka odvolateľa nie je dôvodná. Žalovaný bol súdom prvej inštancie riadne poučený o tom, že prostriedky procesnej obrany je potrebné uplatniť včas. Sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania. Znamená to, že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania, nie je vykonaný včas, nespôsobuje (za zákonom ustanovených podmienok) procesnoprávne účinky. Absencia procesnoprávnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliadne. V danom prípade žalovanému plynula lehota na uplatnenie prostriedkov procesnej obrany 10 dní odo dňa doručenia výzvy na uplatnenie prostriedkov procesnej obrany, t.j. od 07.07.2021. Žalovaný ostal viac ako rok po doručení predmetnej výzvy nečinný a vykonanie žiadnych dôkazov (okrem tých ktoré navrhol v podanom odpore) nenavrhol. Až po doručení predvolania na pojednávanie vytýčené na deň 02.11.2022 doručil súdu žiadosť o odročenie pojednávania, ktorá obsahovala aj návrh na vykonanie výsluchu konateľa žalovaného. Neuviedol dôvody, pre ktoré nemohol tento dôkaz navrhnúť skôr a nešpecifikoval ani k akým podstatným okolnostiam prípadu by mal konateľ žalovaného vypovedať. Z pohľadu odvolacieho súdu súd prvej inštancie postupoval správne, keď na uvedený prostriedok procesnej obrany neprihliadol z dôvodu, že nebol uplatnený včas, hoci v bode 4. odôvodnenia rozsudku nepresne uviedol, že žiadna zo strán tento výsluch nenavrhla. Žalovaný mal a mohol predložiť súdu prvej inštancie návrh na vykonanie ďalších dôkazov skôr, ak by konal so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, nie až po uplynutí viac ako jedného roka od sudcovskej koncentrácie konania. Preto nemožno prisvedčiť odvolateľovi v tom, že by mu súd prvej inštancie svojím postupom odňal právo verejne sa k veci vyjadriť, nevykonal riadne dokazovanie, či znemožnil, aby žalovaný uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
15. Ďalej odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, že žalobca užíval predmet nájmu až do 09.10.2020, lebo v ňom mal uskladnené hnuteľné veci, ktoré si prevzal až na základe odovzdávajúceho protokolu. Odvolací súd vychádzajúc z obsahu spisu zistil, že na č.l. 51 sa nachádza Odovzdávajúci a preberací protokol zo dňa 09.10.2020 podpísaný oboma stranami, z ktorého vyplýva, že k uvedenému dňu došlo k vydaniu hnuteľných vecí podľa fotodokumentácie, ktoré sa nachádzali v predmete nájmu. Ohľadom užívania predmetu nájmu po 30.04.2020 a ponechania uskladnených hnuteľných vecí sa tvrdenia strán sporu rozchádzali. Žalobca tvrdil, že po 30.04.2020 predmet nájmu neužíval a z dôvodov na strane žalovaného si nemohol hnuteľné veci vypratať. Žalovaný tvrdil, že tým, že si žalobca hnuteľné veci nevypratal, predmet nájmu užíval až do 09.10.2020 a má nárok na nájomné / vydanie bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že trvanie nájmu a uskladnenie hnuteľných vecí bez reálneho užívania predmetu nájmu na účel, na ktorý bol prenajatý (prevádzkovanie stolárskych služieb – čl. II nájomnej zmluvy), je potrebné odlíšiť. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že nájom v danom prípade skončil ku dňu 30.04.2020, nakoľko bol dohodnutý v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 116/1990 Zb. na dobu určitú a skončil sa uplynutím času, na ktorý bol dojednaný. Podľa bodu 5.15 nájomnej zmluvy (č.l. 24) ak nájomca neodovzdá po skončení nájmu predmet nájmu v stave v akom ich prevzal, prenajímateľ je oprávnený na
náklady nájomcu predmet nájmu vyčistiť a vypratať všetky hnuteľné veci v predmete nájmu ponechané. Podľa bodu 5.17 nájomnej zmluvy, náklady spojené s vyčistením a vyprataním sa nájomca zaväzuje uhradiť prenajímateľovi do 14 dní od uhradenia faktúry. Pokiaľ teda žalobca ponechal po skončení nájmu v predmete nájmu hnuteľné veci, nemožno tento stav považovať za automatické predĺženie nájmu, alebo faktické užívanie predmetu nájmu. Žalovanému však mohla vzniknúť pohľadávka predstavujúca náklady spojené s vyprataním priestorov. Z obsahu spisu však odvolací súd nezistil, že by žalobcovi bola zo strany žalovaného vystavená faktúra v súlade s bodom 5.17 nájomnej zmluvy, alebo že by sa žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie bránil započítaním takejto pohľadávky. Žalovaný vystavil žalobcovi len faktúru č. 200100074 (č.l. 50), predmetom ktorej bol nájom na obdobie po 30.04.2020 v dôsledku toho, že mal za to, že nájomný vzťah sa predĺžil.
16. Navyše je potrebné zdôrazniť, že po tom, ako žalobca v žalobe uviedol, že si nemohol vypratať hnuteľné veci z dôvodov na strane žalovaného, žalovaný toto skutkové tvrdenie v podanom odpore voči platobnému rozkazu (ani neskôr) nepoprel. Tvrdil len to, že žalobca si hnuteľné veci nevypratal a poukázal na § 676 OZ. Nemožno preto prisvedčiť žalovanému, že by ponechaním hnuteľných vecí v predmete nájmu z dôvodov na strane žalovaného (nesporná skutočnosť), došlo k predĺženiu nájmu, alebo že by žalovanému vznikol nárok na bezdôvodné obohatenie predstavujúce ušlý nájom za obdobie od 30.04.2020 do 09.10.2020, pretože na strane žalobcu nemohlo prísť k obohateniu sa bez právneho dôvodu tým, že užíval predmet nájmu po zániku nájomného vzťahu bez súhlasu žalovaného. Jednak žalovaný predmet nájmu po 30.04.2020 fakticky neužíval na účel, na ktorý bol nebytový priestor prenajatý (stolárske služby), čo žalovaný nepoprel, jednak si po zániku nájmu hnuteľné veci nemohol vypratať z dôvodov na strane žalovaného, čo sa takisto stalo v priebehu konania nespornou skutočnosťou.
17. Ďalej odvolateľ namietal, že zo zásady, že nájom sa skončí uplynutím doby, na ktorú sa dojednal, pripúšťa OZ výnimku pre prípad, že prenajímateľ sa dohodne s nájomcom inak, podľa § 676 ods. 2 OZ. Túto skutočnosť podľa žalovaného preukazuje Odovzdávajúci a preberajúci protokol zo dňa 09.10.2020. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v bodoch 7. a 9. zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, že konkludentne vykonané obnovenie nájomného vzťahu podľa § 676 ods. 2 OZ nie je možné aplikovať v prípade nájmu nebytových priestorov, pričom poukázal na rozhodnutie NS SR, sp. zn.: 3Obdo/34/2018 (R 41/2019). Odvolací súd len akcentuje závery NS SR vyslovené v citovanom rozhodnutí s tým, že pokiaľ ide o vzťah zákona o nájme nebytových priestorov a ustanovení OZ o nájomnej zmluve (ustanovenie § 663 a nasl. OZ), NS SR už v judikáte č. R 47/1999 skonštatoval, že ustanovenia zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov sú vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam § 663 a nasl. OZ špeciálne. Z ust. § 9 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov jednoznačne vyplýva, že nájom dohodnutý na určitý čas je možné skončiť len uplynutím času, na ktorý bol dojednaný, alebo len z dôvodov taxatívne uvedených v týchto ustanoveniach (por. napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Obdo/25/2013). Účelom osobitnej právnej úpravy je upraviť konkrétne právne vzťahy medzi konkrétnymi subjektmi odlišne od všeobecnej právnej úpravy vzhľadom na ich osobitosť. Preto ust. § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka o obnovení nájmu sa nepoužije na nájom nebytového priestoru, ktorý skončil uplynutím dojednaného času podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Odvolací súd nenachádza dôvod sa od uvedených záverov NS SR odchýliť.
18. Osobitne odvolací súd konštatuje, že podľa § 3 ods. 3 zák. č. 116/1990 Zb. musí mať zmluva o nájme nebytových priestorov písomnú formu, s čím korešponduje aj 9.1 predloženej nájomnej zmluvy, a to že akékoľvek zmeny a doplnky k zmluve je možné uskutočniť len vzájomnou dohodou formou písomného dodatku. Konkludentné obnovenie nájomného vzťahu v danom prípade preto neprichádza do úvahy.
19. Preskúmaním napadnutého rozsahu má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie neopomenul vysporiadať sa s listinným dôkazom - Odovzdávajúcim a preberacím protokolom zo dňa 09.10.2020 v kontexte zákonnej úpravy § 676 ods. 2 OZ, či § 451 ods. 1 a 2 OZ, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalovaným v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné
(zásadné) otázky a námietky oboch strán. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalovaný sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Napadnutý rozsudok tak nie je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia.
20. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd, vo výrokoch vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie, včítane závislého a vzhľadom na spôsob rozhodnutia aj vecne správneho výroku II. o náhrade trov prvoinštančného konania, s použitím § 387 CSP potvrdil.
21. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
22. V zmysle § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
23. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
24. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu, s tým, že odvolací súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 257 CSP.
25. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).