Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15C-163-2010.pdf
PDF · 115.88 KB
Case nature
Area
Subarea
15C/163/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I. v konaní pred sudkyňou JUDr. Otíliou Belavou v právnej veci navrhovateľa: Obec Prietrž, sídlo 906 11 Prietrž, zastúpený JUDr. Daliborom Kiselicom, advokátom, sídlo Nám. Martina Benku 12, Bratislava, proti odporcom: v 1. rade Slovenská republika zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky, sídlo Štefanovičova 5, Bratislava, v 2. rade Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, sídlo Vazovova 2, Bratislava, IČO: 42 499 500, o náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka vo výške 32.778,76 EUR s prísl.
rozhodol:
Súd návrh na prerušenie konania z a m i e t a.
Súd návrh z a m i e t a .
Súd odporcom v 1. a 2. rade náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Návrhom zo 06.12.2010, doručeným tunajšiemu súdu 08.12.2010 navrhovateľ žiadal, aby súd zaviazal odporcov spoločne a nerozdielne na zaplatenie 32.778,76 EUR s príslušenstvom titulom náhrady škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka.
Odporca v 1. rade sa k návrhu vyjadril písomne, listom z 22.12.2011, súdu doručeným 11.01.2012 s tým, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci upravuje zák.č. 514/2003 Z.z. a takúto nie je možné uplatňovať podľa Občianskeho zákonníka. Uplatnený návrh je neopodstatnený, nakoľko nie sú splnené zákonné podmienky na náhradu škody definované v zák.č. 514/2003 Z.z.. Rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR od ktorých navrhovateľ odvíja škodu, neboli ako nezákonné zrušené. Sám navrhovateľ bol vykonávateľom verejnej moci. Podľa § 5 zák.č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody má účastník, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní, pričom navrhovateľ nikdy nebol účastníkom takéhoto konania. Návrh žiadal zamietnuť.
Odporca v 2. rade sa k návrhu vyjadril písomne, listom z 15.12.2011, súdu doručeným 23.12.2011 s tým, že konanie navrhovateľa ako správcu dane vo veci vyrubenia miestnej dane je upravené zák. č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady a konanie odporcu v 2. rade ako odvolacieho orgánu v tomto konaní je upravené zák.č. 511/1992 Z.z. o správe daní a poplatkov. Daňové právo je v rámci teórie práva zaradené do oblasti verejného práva, pričom štát je reprezentovaný štátnymi orgánmi vo vzťahu k ostatným subjektom v nadradenej pozícii. Normy verejného práva, medzi ktoré sa zaraďujú aj normy daňového práva viažu vznik, zmenu a zánik právneho vzťahu na právny akt štátneho orgánu, ktorého právne účinky nastávajú nezávisle od vôle adresátov. Pre akty štátnych orgánov v oblasti verejného práva platí
tzv. prezumpcia správnosti čo znamená, že na akt štátnych orgánov ako reprezentantov moci sa z hľadiska právnej istoty pozerá ako na akt správny, platný, aj keď má určité vady, t.j. má právne účinky až kým nie je zrušený alebo zmenený zákonným spôsobom. Právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje v rámci verejného práva domáhať sa zmeny alebo zrušenia rozhodnutia orgánu štátu a to žalobami proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov a rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov t.j. správne súdnictvo upravené v piatej časti O.s.p.; využitím mimoriadnych opravných prostriedkov - obnova konania, preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania v zmysle zák.č. 511/1992 Z.z., zák.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní; podanie protestu prokurátora v zmysle zák.č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre. Odporca ďalej poukázal na ust. § 7 O.s.p. v ktorom je vymedzená právomoc civilných súdov a právomoc správnych súdov. Z uplatneného nároku vyplýva, že posudzovanie zákonnosti rozhodnutia štátneho orgánu vydaného v dôsledku porušenia právnej povinnosti orgánu štátu, je možné zo strany civilného súdu len v rámci správneho súdnictva a až na základe rozhodnutia vo veci zmeny alebo zrušenia rozhodnutia štátneho orgánu z dôvodu jeho nezákonnosti je možné domáhať sa náhrady škody (§ 6 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z.). Odporca je názoru, že v predmetnej veci náhrady škody nie daná právomoc súdu v zmysle ust. § 7 a § 8 O.s.p. nakoľko sa nejedná o súkromnoprávny vzťah. Podaný návrh nie je návrhom v zmysle správneho súdnictva a uplatneniu náhrady škody na súde z dôvodu nezákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej moci resp. nesprávneho úradného postupu nepredchádzal zákonom stanovený postup smerujúci k zmene alebo zrušeniu nezákonného rozhodnutia. Navrhovateľ sa domáha náhrady škody v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka, ktorý je inštitútom súkromného práva, pričom podľa navrhovateľa škoda bola spôsobená porušením právnej povinnosti odporcu uvedenej v § 2 ods.1 zák.č. 511/1992 Zb. a porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci je predpokladom pre vydanie nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu. Až vydaním rozhodnutia príslušného orgánu, ktorým bolo rozhodnutie orgánu verejnej moci zrušené alebo zmenené z dôvodu nezákonnosti je podkladom pre uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej týmto rozhodnutím, pokiaľ o náhrade škody nebolo rozhodnuté v tomto konaní. Navrhovateľ sa domáha náhrady škody spôsobenej vydaním rozhodnutia orgánu štátu, ktoré je stále právoplatné a ktorého platnosť a zákonnosť nebola napadnutá. Posúdenie zákonnosti rozhodnutí vydaných správnym orgánom síce patrí do rozhodovacej právomoci súdov, avšak len v rámci správneho súdnictva, na základe žaloby proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov. Odporca poukazuje, že jeho rozhodnutia neboli zrušené alebo zmenené, preto nie je možné považovať jeho konanie za porušenie zákonom stanovenej povinnosti, ktorá je základným predpokladom pre uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Zákon pre úspešné uplatňovanie nároku na náhradu škody stanovuje viacero predpokladov, ktoré musia byť splnené súčasne ( ujma, príčinná súvislosť medzi konaním porušujúcim povinnosť a ujmou, zavinenie ). Pre nedostatok právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie žiadal konanie zataviť. V prípade danej právomoci, žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť.
Odporca v 2. rade sa zákonom č.333/2011 Z.z. od 01.01.2012 stal Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky.
Na pojednávanie sa účastníci nedostavili. Navrhovateľ a jeho právny zástupca mali doručenie riadne vykázané, svoju neúčasť ospravedlnili listom doručeným súdu 30.10.2013 s tým, aby súd konal a rozhodol v ich neprítomnosti. Odporca v 1. rade mal doručenie riadne vykázané, svoju neúčasť neospravedlnil. Odporca v 2. rade mal doručenie riadne vykázané, svoju neúčasť ospravedlnil listom z 02.09.2013, doručeným súdu 06.09.2013 a žiadal, aby súd vo veci konal a rozhodol v jeho neprítomnosti. Preto súd podľa § 101 ods.2 a § 119 O.s.p., konal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov.
Súd vykonal dokazovanie vyjadrením právneho zástupcu navrhovateľa, oboznámil sa s listinnými dôkazmi - Platobný výmer č. 01/2008 zo 16.01.2008 pod č : 37/2008, Platobný výmer č. 02/2008 zo 16.01.2008 pod č : 38/2008, Platobný výmer č. 1/2009 z 26.01.2009 pod č.: 51/2009, Platobný výmer č. 2/2009 z 26.01.2009 pod č.: 52/2009, Platobný výmer č. 3/2009 z 26.01.2009 pod č.: 53/2009, Platobný výmer č. 4/2009 z 26.01.2009 pod č.: 54/2009, rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR z 29.04.2008 pod č.: I/227/2044-39797/2008/990241-r, rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR zo 17.07.2009 pod č.: I/227/4043-74197/2009/990241-r, rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR zo 17.07.2009 pod č.: I/227/4046-75623/2009/990241-r, rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR z 05.05.2008 pod č.: I/227/2045-40604/2008/990241-r, pričom prihliadol na obsah spisového materiálu podľa § 120 ods.1 O.s.p. a zistil nasledovný skutkový stav:
Z písomného návrhu a vyjadrenia právneho zástupcu navrhovateľa súd zistil, že navrhovateľ ako správca dane v súlade s § 2 ods. 1 písm. h) zák.č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady je oprávnený ukladať prevádzkovateľom jadrového zariadenia daň za jadrové zariadenie v oblasti ohrozenia ktorého sa nachádza zastavané územie obce alebo jeho časť. Navrhovateľ ako obec sa nachádza v zónach ohrozenia dvoch atómových elektrární a to atómovej elektrárne V1 prevádzkovateľ ktorej je spoločnosť JAVYS, a.s. a atómovej elektrárne V-2 prevádzkovateľom ktorej je spoločnosť SE, a.s.. Každý z prevádzkovateľov atómovej elektrárne V-1 a V-2 je držiteľom povolenia na prevádzku príslušného jadrového zariadenia. Navrhovateľ poukázal na ustanovenie §29 ods.3, veta druhá zákona číslo 541/2004 Z.z. o mierovom využívaní jadrovej energie podľa ktorého za jedno jadrové zariadenie nemožno však považovať viac jadrových zariadení nachádzajúcich sa na tom istom území, ktorých prevádzkovateľmi sú rôzni držitelia povolenia, aj keď tieto zariadenia na seba technicky nadväzujú. Jadrové elektrárne vyššie uvedené sú z právneho pohľadu dve samostatné jadrové zariadenia a z dikcie ust. § 28 ods. 5 cit. zák. nie je možné pre V-1 a V-2 stanoviť jednu spoločnú oblasť ohrozenia (Úrad jadrového dozoru SR stanovil pre atómové elektrárne dve samostatné oblasti ohrozenia). Pre V-1 prevádzkovateľa JAVYS, a.s. rozhodnutím č. 39/2007, pričom stredom oblasti ohrozenia je stred ventilačného komína JZ JE V-1 a pre V-2 prevádzkovateľa SE, a.s. rozhodnutím č. 355/2007, pričom stredom oblasti ohrozenia je stred ventilačného komína pri hlavnom výrobnom bloku JE V-2. Stredy jednotlivých oblastí ohrozenia sú stanovené rozdielne aj keď sú obe samostatné oblasti ohrozenia z väčšej časti zhodné, nie sú totožné. Jadrové zariadenia V-1 a V-2 predstavujú dve samostatné jadrové zariadenia, prevádzkované dvomi rozdielnymi subjektmi, pre ktoré ÚJD stanovil dve samostatné oblasti ohrozenia ( poukázal na ust. § 73 veta tretia zák.č.582/2004 Z.z. účinného do dňa 30.11.2009). Navrhovateľ sa nachádza v dvoch samostatných oblastiach ohrozenia jadrovým zariadením, ktoré sú prevádzkované dvomi rozdielnymi subjektmi a preto v súlade ustanovením § 2 ods. 1 zákona číslo 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov ako aj v súlade s ustanovením § 73 zákona číslo 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady účinného do 30.11.2009 vyrubil prevádzkovateľom JAVYS, a.s. a SE, a.s. daň za jadrové zariadenia za roky 2007 a 2008 v plnej výške.
Konanie vo vzťahu k spoločnosti JAVYS, a.s.:
Navrhovateľ vydal Platobné výmery č. 1/2008 zo 16.01.2008 pod č : 37/2008 (č.l.19) a č. 3/2009 z 26.01.2009 pod č.: 53/2009 (č.l. 35), ktorými vyrúbil daň za jadrové zariadenie prevádzkovateľovi JAVYS, a.s. za rok 2007 a 2008 za prevádzkovanie jadrového zariadenia V-1. Voči platobným výmerom podal daňovník JAVYS, a.s. odvolania o ktorých rozhodol odporca v 2. rade Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, ako odvolací orgán, ktorý svojimi rozhodnutiami zrušil platobné výmery č. 1/2008 a č. 3/2009 a veci vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Na základe uvedených rozhodnutí navrhovateľ vydal nový Platobný výmer č. 1/2009 z 26.01.2009 pod č.: 51/2009 (č.l. 21), proti ktorému podal prevádzkovateľ JAVYS, a.s. odvolanie o ktorom ako odvolací orgán opäť rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky tak, že prevádzkovateľa JAVYS, a.s. zaviazal na úhradu dane za jadrové zariadenia pomerne (navrhovateľ rozhodnutie nepredložil) avšak súd konštatuje, že uvedená skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania sporná. Rovnako konal navrhovateľ i vo vzťahu k druhému platobnému výmeru č.3/2009 a vydal nový platobný výmer (navrhovateľ nepredložil) avšak súd konštatuje, že uvedená skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania sporná. Proti novému platobnému rozkazu podal prevádzkovateľ JAVYS, a.s. odvolanie o ktorom ako odvolací orgán opäť rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím zo 17.07.2009 pod č.: I/227/4043-74197/2009/990241-r (č.l.52) tak, že Platobný výmer č. 3/2009 z 26.01.2009 zmenil a prevádzkovateľa JAVYS, a.s. zaviazal na úhradu dane za jadrové zariadenia pomerne.
Konanie vo vzťahu k spoločnosti SE, a.s.:
Navrhovateľ vydal Platobné výmery č. 2/2008 zo 16.01.2008 pod č : 38/2008 (č.l.20) a č. 4/2009 z 26.01.2009 pod č.: 54/2009 (č.l. 42), ktorými vyrúbil daň za jadrové zariadenie prevádzkovateľovi SE, a.s. za rok 2007 a 2008 za prevádzkovanie jadrového zariadenia V-2. Voči platobným výmerom podal daňovník SE, a.s. odvolania o ktorých rozhodol odporca v 2. rade Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, ako odvolací orgán, ktorý svojimi rozhodnutiami zrušil platobné výmery č. 2/2008 a č. 4/2009 a veci vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Na základe uvedených rozhodnutí navrhovateľ vydal nový Platobný výmer č. 2/2009 z 26.01.2009 pod č.: 52/2009 (č.l. 28), proti ktorému podal prevádzkovateľ SE, a.s. odvolanie o ktorom ako odvolací orgán opäť rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky tak, že prevádzkovateľa SE, a.s. zaviazal na úhradu dane za jadrové zariadenia pomerne (navrhovateľ
rozhodnutie nepredložil) avšak súd konštatuje, že uvedená skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania sporná. Rovnako konal navrhovateľ i vo vzťahu k druhému platobnému výmeru č.4/2009 a vydal nový platobný výmer (navrhovateľ nepredložil) avšak súd konštatuje, že uvedená skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania sporná. Proti novému platobnému rozkazu podal prevádzkovateľ SE, a.s. odvolanie o ktorom ako odvolací orgán opäť rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím zo 17.07.2009 pod č.: I/227/4046-75623/2009/990241-r (č.l.55) tak, že Platobný výmer č. 4/2009 z 26.01.2009 zmenil tak, že prevádzkovateľa SE, a.s. zaviazal na úhradu dane za jadrové zariadenia pomerne.
Navrhovateľ vyrubil daňovníkom JAVYS, a.s. a SE, a.s. každému samostatne platobnými výmermi za jadrové zariadenie za rok 2007 a 2008 daň vo výške 493.745,-Sk (16.389,33EUR) za každý rok. Navrhovateľ je toho názoru, že odporca v 2. rade konal v rozpore so zákonom č.511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov a ustanovením § 73 zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady účinného do 30.11.2009, keď svojimi rozhodnutiami vyrubil daň prevádzkovateľom jadrových zariadení pomerne, t.j. na polovicu vo výške 8.194,64 EUR. Konaním odporcu v 2. rade bolo navrhovateľovi ako správcovi dane odňaté právo aj povinnosť vyrubiť miestnu daň v plnej výške tak, ako to stanovuje zák. č. 582/2004 Z.z., čím navrhovateľovi spôsobil škodu, ktorú predstavujú príjmy z daní o zaplatenie ktorých bol navrhovateľ ukrátený konaním odporcu v 2. rade v dôsledku vydania rozhodnutí, ktorými zmenil navrhovateľom vydané platobné výmery tak, že zaviazal prevádzkovateľov jadrových zariadení zaplatiť nižšiu daň. Navrhovateľ nárok na náhradu škody uplatňuje s poukazom na ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka s tým, že odporcovia v 1. a 2. rade nemôžu preukázať, že neporušili právnu povinnosť, že v daňovom konaní postupovali v súlade so všeobecne záväznými predpismi, že chránili záujem obce a že dbali na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Odporcovia svojim konaním navrhovateľovi ako prijímateľovi dane spôsobili škodu vo výške 32.778,76 EUR tým, že navrhovateľ tak ako je vyššie uvedené nemohol ako správca dane vyrubiť daň daňovým subjektom v plnej výške, ktorú by boli daňové subjekty povinné v zmysle vydaných platobných výmerov zaplatiť. Príčinnú súvislosť medzi konaním porušujúcim povinnosť a ujmou navrhovateľ vidí v tom, že odporca nepostupoval v súlade s vtedy platným ustanovením § 73 zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady účinného do 30.11.2009 a mal navrhovateľom vydané platobné výmery potvrdiť.
Na pojednávaní 25.10.2012 právny zástupca navrhovateľa navrhol konanie prerušiť podľa § 109 ods.1 písm. b) O.s.p. za účelom zaujatia stanoviska Ústavného súdu SR k otázke, či zák.č. 514/2003 Z.z. neprípustným spôsobom neobmedzuje ústavné práva navrhovateľa na náhradu škody podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Keďže návrh na prerušenie konania bol veľmi všeobecný, neurčitý, súd uložil právnemu zástupcovi navrhovateľa sudcovskú lehotu na predloženie kvalifikovaného a špecifikovaného návrhu na prerušenie konania ktorú nedodržal, preto súd návrh na prerušenie konania uznesením do zápisnice súdu 31.10.2013 zamietol.
Odporca v 1. rade sa pojednávania nezúčastnil, preto súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z jeho písomného vyjadrenia k návrhu.
Odporca v 2. rade sa pojednávania nezúčastnil, preto súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z jeho písomného vyjadrenia k návrhu.
Podľa § 420 ods.1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Podľa § 420 ods.2 Občianskeho zákonníka, škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.
Podľa § 420 ods.3 Občianskeho zákonníka, zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.
Podľa § 3 ods.1 písm. a) a d) zák.č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa §3 ods.2 zák.č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 4 ods.1 písm. d) zák.č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu.
Podľa § 5 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
Podľa § 6 ods. 1 zák č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa § 6 ods. 2 zák č. 514/2003 Z.z., právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
Podľa § 9 ods.1 zák č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods.2 zák č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 17 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že navrhovateľ ako správca dane v zmysle s ustanovenia § 2 ods. 1 písm. h) zák.č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady vyrubil prevádzkovateľom jadrového zariadenia JAVYS, a.s. a SE, a.s. daň za jadrové zariadenie v oblasti ohrozenia ktorého sa nachádza zastavané územie alebo jeho časť za roky 2007 a 2008 v plnej výške a to rozhodnutiami vyššie špecifikovanými. Predmetné rozhodnutia boli odporcom v 2. rade zrušené a veci boli navrhovateľovi vrátené na nové konanie. Navrhovateľ opäť rozhodol tak, že prevádzkovateľov jadrových zariadení zaviazal na zaplatenie dane v plnej výške. Odporca v 2. rade na základe opravných prostriedkov podaných prevádzkovateľmi jadrových zariadení rozhodnutia navrhovateľa (druhé v poradí) zmenil tak, že zaviazal prevádzkovateľov jadrových zariadení na zaplatenie dane pomerne. Odporca v 2.rade pri rozhodnutí daňovej povinnosti postupoval v zmysle stanoviska Ministerstva financií Slovenskej republiky zo 17.03.2008, ktorým bolo odporcovi v 2. rade odporučené pri posudzovaní vyrúbenia dane prevádzkovateľom jadrového zariadenia v Jaslovských Bohuniciach zohľadniť ustanovenie §73 vety tretej zák.č.582/2004Z.z.. Na základe uvedeného odporúčania odporca v 2. rade pri vyrúbení dane postupoval v súlade s ust. § 73 vety tretej zák.č.582/2004 Z.z. v znení platnom v rozhodnom období podľa ktorého daň za jadrové zariadenie vyrúbi správca dane do 31.januára zdaňovacieho obdobia za predchádzajúci kalendárny rok.
Daň za jadrové zariadenie sa vypočíta ako súčin základu dane podľa § 69 a sadzby dane podľa § 70. Ak je daňovníkov v jednej oblasti ohrozenia jadrovým zariadením niekoľko, správca dane vyrúbi pomernú časť dane za jadrové zariadenie každému daňovníkovi. Pomerná časť dane za jadrové zariadenie sa určí ako podiel dane pripadajúci na jednotlivých daňovníkov.
Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že zmeňujúce rozhodnutia vydané odporcom v 2. rade ktorým vyrúbil daňovým subjektom daň za prevádzkovanie jadrových zariadení pomerne, neboli do rozhodnutia súdu zrušené pre nezákonnosť súdom v správnom konaní.
Súd musí konštatovať, že v ustanovení § 420 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého si navrhovateľ uplatnil nárok, ide o generálnu zodpovednosť, t.j. pokiaľ na konkrétny vzťah subjektu zodpovedajúceho za škodu alebo vzhľadom na porušenie určitých povinností v dôsledku ktorých došlo k spôsobeniu škody netreba aplikovať osobitný predpis upravujúci zodpovednosť za škodu ako napr. zák.č. 311/2001 Z.z., zák.č. 513/1991 Zb., zák.č. 514/2003 Z.z. a pod.. Pokiaľ v osobitných predpisoch nie sú ustanovené osobitné podmienky zodpovednosti za škodu, nastupuje všeobecný predpis. Preto podľa názoru súdu sa navrhovateľ nemôže dovolávať v súvislosti s pochybením štátneho orgánu pri výkone jeho právomocí ako orgánu verejnej moci náhrady škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka, keď v týchto prípadoch je zodpovednosť daná štátu osobitnou zákonnou úpravou zák.č. 514/2003 Z.z.. Zodpovednosť štátu podľa lex generalis prichádza do úvahy jedine v prípadoch iného porušenia právnej povinnosti štátnym orgánom mimo jeho pôsobnosti výkonu verejnej moci.
Na základe uvedeného právneho názoru súd návrh voči odporcovi v 2. rade z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie zamietol. Napriek esenciálnemu dôvodu pre ktorý súd návrh voči odporcovi v 2. rade zamietol, z opatrnosti konštatuje, že základným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka je porušenie právnej povinnosti, existencia škody a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, pričom uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne. Na základe uvedenej generálnej zodpovednosti by potom mal súd skúmať uvedené jednotlivé predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, pričom už pri skúmaní prvého predpokladu, t.j. porušenie právnej povinnosti by mal posudzovať správnosť aplikácie § 73 zák.č. 582/2004 Z.z. ako i zákonnosť postupu odporcu v 2. rade v zmysle § 2 ods.1 zák.č. 511/1992 Zb., čo avšak podľa názoru súdu, všeobecnému súdu neprináleží, t.j. skúmať právne závery daňového orgánu, správnu aplikáciu zákonných ustanovení a ani správnosť rozhodnutí, keďže táto právomoc je daná správnym orgánom v rámci preskúmavania rozhodnutí po podaní riadneho opravného prostriedku. Je nepochybné, že odporca v 2. rade konal a rozhodol podľa zák.č. 511/1992 Zb. v spojení s §73 zák.č.582/2004 Z.z. ako správny orgán, ktorého rozhodnutia sú pre orgány nižšieho stupňa záväzné, keďže neboli súdom v správnom konaní pre nezákonnosť zrušené.
Vo vzťahu k odporcovi v 1. rade musí súd konštatovať, že ani voči tomuto účastníkovi podľa názoru súdu, nie je daná generálna zodpovednosť podľa § 420 Občianskeho zákonníka lebo jedine porušenie ust. § 415 Občianskeho zákonníka zakladá všeobecnú zodpovednosť podľa § 420 Občianskeho zákonníka, ktorá je ale vylúčená vo vzťahu k štátu, pre osobitnú úpravu v zák.č. 514/2003 Z.z.. Preto v danom prípade nie je možné posudzovať zodpovednosť štátu, t.j. vo vzťahu k odporcovi v 1. rade podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko na túto zodpovednosť sa vzťahuje zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis. Na základe uplatneného nároku súd návrh vo vzťahu k odporcovi v 1. rade zamietol z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie.
Napriek uvedenému esenciálnemu dôvodu pre ktorý súd návrh voči odporcovi v 1. rade zamietol, súd skúmal náhradu škody i v zmysle lex specialis zák.č. 514/2003 Z.z.. Podľa citovaného ustanovenia § 4 ods.1 písm. d) zák. č.514/2003 Z.z. koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy. Pasívne vecne legitimovaným účastníkom konania podľa zák.č. 514/2003 Z.z. je štát zastúpený príslušným ministerstvom resp. ústredným orgánom štátnej moci. Z uvedeného vyplýva, že vecne pasívne legitimovaný subjekt je len odporca v 1. rade. Odporca v 2. tak, ako je označený pasívne vecne legitimovaný v zmysle citovaného ustanovenia nie je a preto voči tomuto súd návrh zamietol.
Vo vzťahu k odporcovi v 1. rade by bolo možné pri skúmaní predpokladu náhrady škody podľa zák.č. 514/2003 Z.z. titulom nezákonného rozhodnutia podľa § 3 ods.1 písm. a) alebo titulom nesprávneho úradného postupu podľa § 3 ods.1 písm. d) cit. zákona.
Pokiaľ ide o nezákonné rozhodnutie súd je toho názoru s poukazom na ust. § 5 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní, pričom navrhovateľ nebol účastníkom uvedeného konania, ale vykonávateľom verejnej moci.
Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup súd je s poukazom na ust. § 9 zák.č. 514/2003 Z.z. toho názoru, že treba vychádzať zo zákonnej definície nesprávneho úradného postupu. Pre náhradu škody ide o také škody, ktoré vznikli inou ako rozhodovacou činnosťou. Rozhodovanie súdu je závislé na posúdení príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a zváženie všetkých príčinných súvislostí. Súd musí opäť konštatovať, keďže pri nesprávnom úradnom postupe by mal súd skúmať, ako uviedol navrhovateľ, nesprávnosť aplikácie právneho predpisu platného v čase vydania rozhodnutí odporcom v 2. rade (§ 73 zákona č. 582/2004 Z.z. účinného do 30.11.2009), že pre takéto posúdenie nemá všeobecný občiansky súd dostatok právomoci, nemôže posudzovať vecnú správnosť rozhodnutí daňového orgánu keďže ide o konanie správneho orgánu na preskúmanie rozhodnutí a jeho činnosti je daná právomoc súdu jedine podľa priatej časti O.s.p.. V konaní podľa zák.č. 514/2003 Z.z. je všeobecný súd viazaný rozhodnutím správneho orgánu v spojení i s prípadným rozhodnutím súdu ktorý vo veci konal podľa piatej časti O.s.p.. V opačnom prípade by došlo k neprípustnému zásahu zo strany všeobecného občianskeho súdu do správneho konania. Všeobecnému občianskemu súdu neprináleží prehodnocovať právne závery daňového orgánu a posudzovať správnosť jeho rozhodnutí a teda ani správnosť aplikácie ust. § 73 zák.č. 582/2004 Z.z. a ani preskúmavať zákonnosť postupu daňového orgánu podľa § 2 ods. 1 zák.č. 511/1992 Zb.. Takúto právomoc má len inštančne nadriadený správny orgán a v rámci preskúmania súd jedine podľa piatej časti O.s.p..
Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa opretý o vyššie špecifikovaný článok Ústavy SR, súd je názoru, že zásadne každé rozhodnutie, resp. postup správneho orgánu je preskúmateľné za podmienok daných ust. § 247 O.s.p., pričom navrhovateľovi ako prvostupňovému orgánu v rámci správneho konania nie je možné priznať právo v zmysle ust. § 247 O.s.p., nakoľko toto právo je priznané len účastníkom správneho konania a osobám, s ktorými sa ako s účastníkom v správnom konaní nekonalo, hoci sa s nimi ako účastníkmi konať malo a zároveň tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím a postupom správneho orgánu. Preto, ak uplatnenie práv nie je možné na základe osobitných predpisov, v danom prípade zák. č. 514/2003 Z.z., nie je možné aby súd v občianskom súdnom konaní nahrádzal postupy, resp. rozhodovania správnych orgánov keďže nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k nim, nie je možné domáhať sa práv garantovaných č.l. 46 ods. 3 Ústavy SR, nakoľko každý nárok, musí mať oporu v zákone, minimálne v etike, čo ale nie je tento prípad.
Na základe vyššie uvedených skutočností súd návrh v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Hoci odporcovia boli v konaní úspešní, súd im náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si výslovne žiadne neuplatnili, keďže im nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní od
doručenia na tunajšom súde, písomne, trojmo.
V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa
týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Odvolanie treba predložiť
s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. Ak odvolateľ nepredloží
potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.