Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Co-175-2013.pdf
PDF · 89.55 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/175/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu JUDr. Soni Zmekovej a JUDr. Sidónie Sládečkovej, v právnej veci navrhovateľky: U.. W. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., A. XX, proti odporcovi: Elektrosvit Nové Zámky, a.s., so sídlom Nové Zámky, Komárňanská cesta č. 3, IČO: 00 152 340, o doplatenie mzdy a náhrady za dovolenku, o odvolaní navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 22. februára 2013 č. k. 11C/158/1995-332, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľke sumu 1.257,19 eura p o t v r d z u j e a v časti, týkajúcej sa povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľke 22% úrok z omeškania zo sumy 1.257,19 eura od 8.6.1995 do zaplatenia, ako aj v časti trov konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 1.257,19 eura s 22% úrokom z omeškania od 8.6.1995 do zaplatenia. Druhým výrokom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu súdneho poplatku v sume 16,50 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Tretím výrokom rozhodol o povinnosti vrátiť navrhovateľke zloženú zálohu na znalecké dokazovanie v sume 33,19 eura z príjmu štátu Okresného súdu Nové Zámky, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Napokon štvrtým výrokom rozhodol o povinnosti vrátiť odporcovi zloženú zálohu na znalecké dokazovanie v sume 33,19 eura z príjmu štátu Okresného súdu Nové Zámky, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 9 ods. 1, 3, § 27 ods. 3,5, § 46 ods. 1 písm. c), § 59 ods. 1, § 65 ods. 2, Zákonníka práce, ako aj zisteným skutkovým stavom, na základe čoho považoval návrh navrhovateľky za dôvodne podaný. Za preukázané považoval, že navrhovateľka pracovala u odporcu od roku 1977, dňom 1. 4. 1994 bola menovaná do funkcie personálnej riaditeľky, z ktorej funkcie bola dňa 07.06. 1995 odvolaná s tým, že následne jej bola daná výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu, že odporca nemal pre navrhovateľku vhodné pracovné miesto na personálnom úseku a nevedel jej ponúknuť vhodné pracovné zaradenie, čím bol v súlade s § 65 odsek 2 Zákonníka práce daný výpovedný dôvod a to podľa § 46 odsek 1 písmeno c) Zákonníka práce s výpovednou 3 mesačnou lehotou, ktorá v danom prípade končila k 30. 09. 1995. Keďže odporca dal navrhovateľke výpoveď, pretože nevedel ponúknuť pre ňu vhodné pracovné zaradenie, išlo o prekážku na jeho strane a navrhovateľke tak podľa § 130 odsek 1 Zákonníka práce vznikol nárok na náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku podľa § 275 Zákonníka práce a § 17 odsek 5 zákona č. 1/1992 Zb. Podľa názoru súdu prvého stupňa rozhodujúci bol pravdepodobný zárobok, mzda spojená s pracovnou funkciou, ktorú by mohla navrhovateľka vykonávať vzhľadom na svoju kvalifikáciu, dosiahnuté odborné vzdelanie, doterajšie pracovné funkcie a zaradenie u odporcu. Náhrada mzdy tak v danom prípade zodpovedala rozdielu pravdepodobného zárobku a sume, ktorá bola navrhovateľke vyplatená. Súd prvého stupňa za účelom zistenia pravdepodobného zárobku a sumy, ktorá ako mzda bola navrhovateľke vyplatená za
obdobie od 8. 6. 1995 do 30. 9. 1995, pribral do konania znalca Ing. Ján Dopiriak, ktorý v znaleckom posudku ustálil, že navrhovateľke vznikol nárok na doplatok mzdy a náhrady do výšky priemerného zárobku a náhrady za dovolenku v sume 1.257,19 eura (37.874,- Sk) hrubej mzdy. Vychádzajúc z uvedeného súdu prvého stupňa vyhovel návrhu navrhovateľky a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 1.257,19 eura. Ďalej súd prvého stupňa podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Zb. priznal navrhovateľke aj úroky z omeškania vo výške 22 % od 08.06.1996, t.j. odo dňa výplaty . O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 odsek 1 OSP a navrhovateľke, ktorá mala v konaní plný úspech, priznal náhradu trov konania vo výške 16,50 eura titulom zaplateného súdneho poplatku za návrh. Ďalej súd prvého stupňa rozhodol o vrátení zálohy zloženej navrhovateľkou a odporcom na znalecké dokazovanie cestou učtárne tunajšieho súdu.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka i odporca.
Navrhovateľka v odvolaní namietala, že súd prvého stupňa odporcovi neurčil lehotu na zaplatenie sumy 1.257,19 eura s 22% úrokom z omeškania od 8.6.1995 do zaplatenia. Na základe uvedeného žiadala rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť odporcu zaviazať zaplatiť navrhovateľke sumu 1.257,19 eur s 22% úrokom z omeškania od 8.6.1995 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Odporca v odvolaní namietal, že v odôvodnení absentuje zdôvodnenie súdu prvého stupňa, na základe akého výpočtu dospel k „astronomickej“ výške ročného úroku 22%. Uvedené podľa názoru odporcu má za následok nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvého stupňa v tejto časti . Bol toho názoru, že v danej veci nemohlo ísť o tak vysoký ročný úrok, čo vyvodil okrem iného z právoplatného rozsudku Okresného súdu Nové Zámky, ktorý vo veci tých istých účastníkov konania stanovil výšku ročného úroku na 17,6% z omeškania, čo je o skoro 5% menej. Ďalej namietal nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa počítania úrokov počnúc dňom 08.06.1995 do zaplatenia, pretože nie je zrejmé, z akého dôvodu súd prvého stupňa určil povinnosť platiť úroky z istiny od dátumu 08. 06.1995 do zaplatenia. Navyše dňom 18.07.2000 bol na majetok odporcu vyhlásený konkurz, ktorý skončil až 18.01.2012, a preto podľa názoru odporcu počas uvedeného obdobia sa úroky nepočítajú vôbec. Podľa názoru odporcu v danom prípade je daná prekážka začatej veci v inom konaní. Poukázal na to, že Okresnom súde Nové Zámky prebieha pararelne s tými istými účastníkmi ešte jedno konanie, v ktorom súd prvého stupňa dňa 04.03.2013 rozhodol, pričom predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. V uvedenom konaní navrhoval odporca, aby súd v záujme hospodárnosti konania postupom podľa § 112 OSP spojil obidve konania v jedno, čím by sa ušetrili náklady účastníkov konania a tiež štátu, pričom by sa odstránili nejasnosti o tom, či si navrhovateľka neuplatnila od odporcu dvakrát to isté. Na základe uvedeného žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedla, že odvolanie odporcu je v plnom rozsahu neopodstatnené. Podľa názoru navrhovateľky o výške úrokov z omeškania súd prvého stupňa rozhodol podľa platného nariadenia vlády SR, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pokiaľ išlo o druhé konanie vedené medzi účastníkmi dodala, že rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 13C/11/1996-175 zo dňa 4.3.2013 nie je právoplatný, pričom v konaní vedenom pod sp. zn. 13C/11/1996-175 si uplatňuje nárok na zaplatenie odstupného a v tomto konaní si uplatňuje nárok na doplatenie mzdy a náhrady mzdy za dovolenku, čo sú dva rôzne nároky.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania navrhovateľky i odporcu (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2, s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.257,19 eura je treba ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť a v časti, týkajúcej sa povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľke 22% úroky z omeškania zo sumy 1.257,19 eura od 8.6.1995 do zaplatenia a v nadväznosti na to aj v časti trov konania je treba podľa § 221 ods. 1 písm. f) a ods. 2 OSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka sa návrhom podaným dňa 18.09.1994 domáhala voči odporcovi doplatenia mzdy a náhrady za dovolenku čerpanú v období od 07. 06. 1995 do 30. 09. 1995 , ktoré žiadala v priebehu konania vyplatiť podľa znaleckého posudku Ing. Jánom Dopiriakom v
celkovej výške 1.204,08 eura (37.874,-Sk). Návrh odôvodnila tým, že pracovala u odporcu od roku 1977, dňom 1. 4. 1994 bola menovaná do funkcie personálnej riaditeľky, z ktorej funkcie bola dňa 07.06. 1995 odvolaná s tým, že následne jej bola daná výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu, že odporca nemal pre navrhovateľku vhodné pracovné miesto na personálnom úseku a nevedel jej ponúknuť vhodné pracovné zaradenie, čím bol v súlade s § 65 odsek 2 Zákonníka práce daný výpovedný dôvod a to podľa § 46 odsek 1 písmeno c) Zákonníka práce s výpovednou 3 mesačnou lehotou, ktorá v danom končila k 30. 09. 1995. Za obdobie od 08.06.1995 do 30. 09. 1995 jej bola vyplatená mzda a náhrada za dovolenku v sume 1.756,92 eura (52.929,-Sk), a preto žiadala doplatiť sumu zodpovedajúcu rozdielu medzi pravdepodobným zárobkom a sumou , ktorá jej bola vyplatená. Odvolací súd vychádzajúc z toho, že je viazaný dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) sa zaoberal dôvodmi uvedenými odporcom a navrhovateľkou v písomne podanom odvolaní a z tohto pohľadu sa zaoberal vecnou správnosťou rozhodnutia súdu prvého stupňa a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je v napadnutej časti, týkajúcej sa povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.257,19 eura vecne správne. Závery súdu prvého stupňa v tom smere, že navrhovateľke vznikol v súvislosti s výpoveďou odporcu, ktorý nevedel navrhovateľke ponúknuť iné vhodné pracovné zariadenia, a preto išlo o prekážku na strane odporcu , nárok na doplatenie mzdy, nárok na náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku a nárok na náhradu za dovolenku , odvolací súd považoval za správne. Odporca výšku náhrady mzdy a náhrady za dovolenku a ani spôsob výpočtu znalcom v odvolaní nenamietal. Odvolací súd sa vzhľadom k dôvodom odvolania zaoberal v prvom rade tým, či v danom prípade nie je daná prekážka skôr začatého konania (litispedencie) a to s ohľadom na konanie vedené medzi účastníkmi konania na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 13C/11/1996. Podľa § 83 OSP, začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie. Ustanovenie § 83 OSP vyjadruje prekážku súdneho konania (litispedencia), ktorá zabraňuje, aby na súde prebiehalo iné súdne konanie v tej istej veci. Táto prekážka vzniká (je daná), ak na ktoromkoľvek súde v Slovenskej republike je začaté konanie, ktoré má jednak rovnakých účastníkov, rovnaký predmet konania a rovnaké skutkové okolnosti, od ktorých sa odvodzuje právo. Nejde preto o totožnosť veci a prekážka litispendencie nie je daná, ak chýba čo len jeden znak totožnosti veci. Totožnosť veci je teda daná tzv. totožnosťou subjektov a tzv. totožnosťou predmetu konania vyplývajúceho z rovnakého skutku. Litispendencia predstavuje procesnú prekážku konania, ktorú musí súd z úradnej povinnosti odstrániť a to bez zreteľa na to, kedy túto prekážku zistí, alebo kedy táto prekážka vznikla. V takom prípade konanie vždy zastaví podľa § 104 ods. 1 OSP, pričom spravidla zastaví konanie o návrhu, ktorý bol podaný neskôr. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka sa návrhom podaným dňa 18.09.1994 domáhala voči odporcovi doplatenia mzdy a náhrady za dovolenku čerpanú v období od 07. 06. 1995 do 30. 09. 1995, ktorý nárok je odlišný od nároku uplatňovaného navrhovateľkou voči odporcovi v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky č.k. 13C/11/1996, predmetom ktorého je nárok navrhovateľky na odstupné. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade nie je daná totožnosť predmetu konania, a preto nemožno hovoriť o prekážke litispedencie, keďže chýba jeden zo znakov totožnosti veci. Pokiaľ išlo o námietku odporcu, že žiadal v záujme hospodárnosti konania spojiť obdive konania na spoločné konanie , odvolací súd dodáva, že zmysle ust. § 112 ods. 1 OSP súd môže spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. To znamená, že súdu je za splnenia uvedených podmienok v záujme hospodárnosti daná možnosť a nie povinnosť spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia, resp. veci ktoré sa týkajú tých istých účastníkov. K námietke navrhovateľky v odvolaní, že vo výroku napadnutého rozsudku absentuje lehota na zaplatenie priznanej sumy, odvolací súd poukazuje na ust. § 160 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku, pričom súd môže určiť aj dlhšiu lehotu. Uvedená paričná lehota v trvaní troch dní sa preto vzťahuje aj na prípady, keď súd vo výroku na plnenie neurčil lehotu na plnenie. Odporca tak je povinný zaplatiť navrhovateľke sumu 1.257,19 eura v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný),prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozsah preskúmavaného práva aj povinnosti odvolacieho súdu je určený rozsahom a dôvodmi odvolania, ktorým sa rozumejú napadnuté výroky rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 OSP). Pri rozhodovaní o odvolaní odvolací súd zisťuje aj to, či odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia
súdu prvého stupňa je riadne odôvodnené vo vzťahu ku všetkým preskúmavaným výrokom daného rozhodnutia. Nedostatok odôvodnenia v podstatných súvislostiach možno vo všeobecnosti posúdiť ako odňatie možnosti účastníka konať pred súdom, a to v tom smere, že v odvolaní nemôže podľa § 205 ods. 1 OSP uviesť a namietať konkrétne nesprávny postup súdu alebo právny názor súdu, ak tento čiastočne alebo úplne absentuje. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Citované ustanovenie § 157 ods. 2 OSP dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozhodnutia. V prípade, ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje uvedeným spôsobom, ktorý záväzne určuje citované ustanovenie, ide o nedostatky odôvodnenia, ktoré zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia Odvolací súd posudzujúc rozsudok súdu prvého stupňa v časti, týkajúcej sa povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľke 22% úroky z omeškania zo sumy 1.257,19 eura od 8.6.1995 do zaplatenia dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je v tejto časti nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Takýmto postupom súdu prvého stupňa bolo účastníkom - odporcovi odňatá možnosť konať pred súdom, s ohľadom na právo účastníka podať odvolanie proti rozhodnutiu s náležitosťami uvedenými v ust. § 205 ods. 1 OSP. Ak je rozhodnutie súdu prvého stupňa neodôvodnené, účastník nemá možnosť vyjadriť sa v odvolaní ku skutočnostiam, ktoré súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol. Nedostatok riadneho a náležitého odôvodnenia bráni odvolaciemu súdu vôbec posúdiť jeho správnosť. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa v napadnutej časti vôbec nie je zrejmé, na základe čoho súd prvého stupňa dospel k výške úroku z omeškania 22% ročne, ako ani to, ako súd postupoval pri určení tejto výšky úroku z omeškania. Súd prvého stupňa v dôvodoch rozhodnutia v tejto časti poukázal iba na ust. § 517 ods. 1, 2 a nariadenie vlády č. 87/1995 Zb. Podľa názoru odvolacieho súdu nepostačuje, ak súd v dôvodoch rozhodnutia poukáže iba na ustanovenia právnych predpisov podľa ktorých rozhodol o povinnosti odporcu platiť úroky z omeškania vo výške 22% ročne, bez toho, aby v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, akými úvahami a závermi sa riadil. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti, týkajúcej sa povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľke 22% úroky z omeškania zo sumy 1.257,19 eura od 8.6.1995 do zaplatenia a v nadväznosti na to aj v časti trov konania podľa § 221 ods. 1 písm. f) a ods. 2 OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd prvého stupňa opätovne rozhodne o nároku navrhovateľky na zaplatenie úroku z omeškania z prisúdenej sumy, pričom sa vysporiada aj s námietkami odporcu v odvolaní. Svoje nové rozhodnutie súd odôvodní s odkazom na príslušné ustanovenia zákona č. 382/2004 Z.z. a vyhlášky 491/2004 Z. z. tak, aby odôvodnenie bolo presvedčivé a preskúmateľné, a aby tak spĺňalo požiadavky
kladené na súdne rozhodnutia v zmysle ust. § 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 OSP.
Toto rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.