Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9CoE/284/2012

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., IČO: 36 432 105, so sídlom Bratislava, Astrová 2/A, zastúpeného advokátskou kanceláriou MCGA legal, s.r.o., IČO: 36 715 662, so sídlom Bratislava, Partizánska 2, proti povinnému: D. V., narodená X.X.XXXX, bytom XXX XX H. J. I. č. XXX, vedenej u súdneho exekútora Mgr. Dušana Čerešňu, Exekútorský úrad Trnava, Andreja Hlinku 3858/1, pre vymoženie 1.659,70 eura s príslušenstvom, o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č.k.23Er/275/2012-13 zo dňa 20. apríla 2012, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora Mgr. Dušana Čerešňu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ustanovení , Exekučného poriadku (ďalej tiež „EP“), , z. č. o rozhodcovskom konaní (ďalej tiež „“), , z. č. o spotrebiteľských úveroch, ,, a , , z. č. o spotrebiteľských úveroch, , až 4, , , , , (ďalej tiež „“), ako i ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Skutkovo svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučným titulom v danej veci je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s. so sídlom v Bratislave sp. zn. M0410020 zo dňa 2.2.2011. Vymáhaný nárok vznikol zo Zmluvy o úvere č. 3179961106 uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 11.10.2006. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli Obchodné podmienky pre úver obsahujúce rozhodcovskú doložku. Právny vzťah medzi účastníkmi danej zmluvy posúdil prvostupňový súd ako spotrebiteľský, preto skúmal prijateľnosť zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul. Poukázal pritom na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C - 240/98 (Oceano Grupo Editorial SA), C - 168/2005 (Elisa Mariá Mostaza Claro), C - 243/2008 (Pannon GSM Zrt) a C - 40/2008 (Asturcom Telecomucaciones SL). Dospel k záveru, že predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle , pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si pritom spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Rozhodcovská doložka je preto v zmysle neplatná. Vzhľadom na uvedené prvostupňový súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Dôvodil tým, že nenastala žiadna skutočnosť uvedená v § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský rozsudok

je vydaný podľa zákona, neobsahuje neprijateľnú podmienku, nedochádza tu k vymáhaniu plnenia v rozpore s dobrými mravmi a návrh na vykonanie exekúcie, ako aj žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia je v súlade s právoplatným a vykonateľným rozsudkom. Poukázal na to, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil účastníkmi dohodnutú rozhodcovskú doložku v čl. 9 ods. 2 Obchodných podmienok právneho predchodcu oprávneného Poštovej banky, a.s. keď ustálil, že v zmysle tejto doložky sa vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, a teda dochádza k rozporu vymáhaného plnenia s dobrými mravmi. Poukázal na cieľ a úpravu rozhodcovskej doložky, ako aj na obsah dôvodovej správy . Ak by niektorá z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladala výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. a dôvodil, že vzhľadom na to, že zmluva, ktorá bola predmetom posúdenia súdom prvého stupňa bola uzavretá dňa 10.10.2005, vzťahuje sa na ňu zákonná úprava platná do 31.12.2007 a právna dovolenosť, či rozpor s dobrými mravmi, môže byť posudzovaná len podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch, Zákona o ochrane spotrebiteľa a v znení platnom v čase uzavretia zmluvy. Rozpor s týmito zákonmi nebol prvostupňovým súdom z rozhodcovského rozsudku, ale ani z úverovej zmluvy zistiteľný. Záver o právnej nedovolenosti, či rozporu s dobrými mravmi nie je možné jednoznačne vyvodiť ani zo skutočnosti, že s účinnosťou od 1.5.2004 v súvislosti s pristúpením Slovenskej republiky k Európskej únii, sa stalo záväzným úniové právo aj pre Slovenskú republiku. Neprimeranosť rozhodcovskej doložky musí súd posúdiť z hľadiska toho, že v slovenskom práve bolo do 1.1.2008 právom dovolené jej dojednanie v spotrebiteľských úverových zmluvách, ako aj z hľadiska podmienok neprimeranosti stanovených v , v znení účinnom ku dňu 10.10.2005. Prípadný záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky sa preto nemôže týkať tej časti rozhodcovského rozsudku upravujúcej predmet plnenia, či cenu plnenia uvedenej v úverovej zmluve. Neprijateľnosť rozhodcovskej doložky je po 31.12.2007 sankcionovaná jej neplatnosťou až v znení od 1.1.2008 podľa v spojení s . Zdôraznil, že podľa ods. 47 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-40/08 dodržiavanie zásady efektivity nemôže viesť k tomu, aby bolo po vnútroštátnom súde požadované, aby nielenže vyvážil procesné opomenutie spotrebiteľa, ktorý nebol oboznámený so svojimi právami, ale aby rovnako celkom zastúpil úplnú nečinnosť dotyčného spotrebiteľa, ktorý sa nezúčastnil rozhodcovského nálezu, ktorý sa tak stal právoplatným. Táto zásada stanovuje hranice pre konanie exekučného súdu bez návrhu, a to práve v prípade neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Povinný nevyužil možnosť žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorá je formou mimoriadneho opravného prostriedku. Neplatnosť rozhodcovskej doložky nemá vplyv na vykonateľnosť rozhodcovského súdu, ako exekučného titulu, ale len na vznik práva povinného dlžníka podať žalobu v zmysle Zákona o rozhodcovskom konaní. Súd prvého stupňa napriek tomu, že nenastala, ani jedna skutočnosť uvedená v Zákona o rozhodcovskom konaní, bez ďalšieho nesprávne konštatoval, že rozsudok sa prieči dobrým mravom, pričom neuviedol na základe čoho k takémuto záveru dospel.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( - ďalej len ), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (, 204 , EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný ( , Exekučného poriadku), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ( a ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( ) po preskúmaní napadnutého uznesenia a tiež predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne. K odvolacím dôvodom uvádza nasledovné:

Exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle Exekučného poriadku posudzuje, či je exekučný titul v súlade so zákonom. V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný preskúmať exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v o rozhodcovskom konaní, teda exekučný súd musí zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v ,

Zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. Ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, musí v zmysle § 44 ods. 2 EP zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Postup, kedy by exekučný súd najprv udelil poverenie na vykonanie exekúcie, aj keď by vedel o nedostatkoch exekučného titulu v zmysle § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní a následne by pre tieto nedostatky exekúciu zastavil, by bol v rozpore so zásadou hospodárnosti exekučného konania.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. januára 2012 sp. zn. , podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd.

Aj v uznesení zo dňa 27.02.2013 sp. zn. Najvyšší súd SR konštatoval, že skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie zjavnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Najvyšší súd ďalej uviedol, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí sp. zn. , keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Z týchto judikátov vyplýva, že exekučný súd musí prioritne posudzovať, či rozhodcovský rozsudok, ktorý má byť exekučným titulom, bol vydaný orgánom, ktorý mal na to právomoc.

Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám vo veci rozhodoval. Tomuto záveru prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Zámerom zákonodarcu nebolo bezvýhradne viazať všetky štátne

orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, pretože rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcich verejnou mocou.

Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že ochrana spotrebiteľa sa prejavuje aj výraznými zásahmi do možnosti ovplyvnenia následného vymáhania pohľadávok spôsobmi, ktoré sa javia ako rozporné so záujmom spotrebiteľa, a to dokonca v štádiu uplatnenia práva pred exekučným súdom. V rozhodcovských veciach sa podporuje zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní (ASTURCOM).

V predmetnej veci neboli pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere, ktorá bola právnym základom vymáhaného nároku. Na základe zmluvy o úvere zo dňa 11.10.2006 uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného - Poštovou bankou, a.s a povinným, poskytol právny predchodca oprávneného (dodávateľ) povinnému úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti a povinný túto službu prijal ako fyzická osoba spotrebiteľ.

Podľa znenia v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy (zo dňa 11.10.2006), zmluva o úvere, ktorá je upravená v , pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa výslovne nespadala. Z gramatického výkladu ustanovenia v znení účinnom do 31.12.2007 by bolo možné dospieť k záveru, že úprava spotrebiteľských zmlúv a teda vo svojej podstate aj ochrana spotrebiteľa má svoje miesto len u zmlúv, ktoré sú upravené v 8. časti , takýto výklad je však zjednodušený a nesprávny. Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. , ktorým sa novelizoval , bola prebratá smernica Rady č. 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie účinné do 31.12.2007. Smernica č. 93/13/ EHS neurčila zmluvné typy, ktoré môžu mať povahu spotrebiteľskej zmluvy. Každá zmluva upravená zákonom, aj nepomenovaná zmluva, môže byť spotrebiteľskou zmluvou, ak vykazuje znaky určené smernicou.

Vzhľadom na uvedené, právna úprava ust. a nasl. v znení účinnom do 31.12.2007 nemá taxatívny charakter (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 5.2.2013). Zmluva je preto vzhľadom na svoju povahu a postavenie zmluvných strán pri uzatváraní a plnení zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou podľa , a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod ( ), pretože špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom prípade ustanovenia a nasl. , má prednosť pred všeobecnou, ktorou je .

V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, je potrebné podrobiť kontrole prednostne rozhodcovskú doložku, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul. Súd prvého stupňa preto správne skúmal v prvom rade prijateľnosť zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, a to z hľadiska zachovania rovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán spotrebiteľskej zmluvy. Tento postup bol plne v súlade s ustanovením § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako i cieľom a zmyslom smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Rozhodcovská doložka je obsiahnutá v bode 9.2 Obchodných podmienok pre úver (verzia 2/2006) Poštovej banky, a.s. V zmysle týchto obchodných podmienok sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ a OP, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody, klient prijíma návrh banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ alebo OP, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s., IČO: 35 862 882 podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu RAM podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava.

Možno uzavrieť, že takto formulovaná rozhodcovská doložka znemožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť rozhodovanie prípadného sporu všeobecným súdom, čím spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu dodávateľom bol obsahom všeobecných podmienok tvoriacich súčasť zmluvy, ktorá je dodávateľom vopred pripravená a spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy a jej obchodných podmienok, a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať alebo odmietnuť. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je pritom význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu, súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom, je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne. Okrem toho táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.

Rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi zmluvy o úvere je v priamom rozpore s ust. v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy (ku dňu 11.10.2006) citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 1.1.2008, neobsahoval a v zmysle ust. vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 1.1.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím ust. , ktoré obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR. Ustanovenie účinné do 31.12.2007 (v súčasnosti je to ust. 53 ods. 4 ) obsahovalo len demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok, preto kľúčová bola (a aj je) všeobecná definícia uvedená v ods. 1.

Pretože rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle , v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa ustanovenia potvrdil.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním