Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_13CoE-268-2013.pdf
PDF · 81.6 KB
Case nature
Area
Subarea
13CoE/268/2013
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: M. L., a.s., IČO: XX XXX XXX, D. XX, I., zastúpený advokátskou kanceláriou HMG & PARTNERS, s.r.o., IČO: XXXXXXXX, K. XX, I. proti povinnému: O. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX, o vymoženie 128,46 eura s prísl. a trov exekúcie vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Y. XX, I., pod sp.zn. EX XXXX/XXXX o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 13.6.2013, č.k. 8Er/697/2008-43, takto
rozhodol:
M e n í uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie tak, že exekúciu vyhlasuje za neprípustnú a zastavuje ju.
N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvého stupňa“) uznesením zo dňa 13.6.2013, č.k. 8Er/697/2008-43 (ďalej len „uznesenie“) zastavil exekúciu a o náhrade trov exekúcie rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá na ich náhradu právo.
Súd prvého stupňa odôvodnil uznesenie tým, že dňa 23.12.2008 bola súdu prvého stupňa doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré súd vydal dňa 3.2.2009. Povinný súdu dňa 6.5.2013 doručil podanie, z obsahu ktorého bolo zrejmé, že vzniesol námietku premlčania exekučného titulu a vymáhanej pohľadávky. Súd prvého stupňa posúdil podanie povinného ako návrh na zastavenie exekúcie. Ďalej uviedol, že exekučným titulom je platobný rozkaz Okresného súdu Spišská Nová Ves, sp. zn. Ro XXXX/XXXX zo dňa 16.7.1992, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 13.8.1992. Návrh na vykonanie exekúcie bol podaný u súdneho exekútora dňa 10.12.2008, teda v čase, kedy už bol nárok priznaný exekučným titulom premlčaný v zmysle § 110 ods. 1 veta prvá zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Podľa uvedeného ustanovenia, ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Povinnosť plniť vznikla od 13.8.1992, teda k premlčaniu došlo 13.8.2002. Nakoľko povinný vzniesol námietku premlčania a táto námietka bola dôvodná, súd na ňu prihliadol a rozhodol tak, že exekúciu zastavil. O náhrade trov exekúcie súd rozhodol tak, že ich náhradu žiadnemu z účastníkov nepriznal, nakoľko oprávnenému a povinnému trovy exekúcie nevznikli a súdny exekútor na výzvu súdu nešpecifikoval ani ich priznanie nežiadal.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V úvode odvolania oprávnený uviedol, že súd konanie zastavil z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), t.j. z dôvodu, že exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú a preto ju zastavil. Súd však v uznesení exekúciu za neprípustnú nevyhlásil, a to ani výrokom v rámci napadnutého uznesenia ani prípadným skorším uznesením. Neboli tak splnené predpoklady k zastaveniu exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, a to z dôvodu, že chýba výrok súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú. Oprávnený ďalej uviedol, že pokiaľ súd exekúciu zastavil z iného dôvodu, v tom prípade namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu, nakoľko iný zákonný dôvod na zastavenie exekúcie nie je v uznesení uvedený. V tomto konkrétnom prípade bol exekučným titulom platobný rozkaz Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 22.7.1992, spis. zn. Ro XXXX/XX, ktorý sa stal vykonateľným dňa 13.8.1992. Oprávnený poukázal na viacero rozsudkov súdov Slovenskej republiky a Českej republiky, pričom uviedol, že uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Citoval § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú v troch rokoch, pričom v prípade práv právoplatne priznaných alebo písomne uznaných táto trojročná premlčacia doba platí len v prípade úrokov a opakujúcich sa plnení, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia alebo uznania. Pokiaľ ide o úroky, zákon výslovne rozdeľuje situáciu, kedy sa úroky premlčujú, a to na základe skutočnosti, kedy došlo k zročnosti úrokov. Ak zročnosť úrokov nastala po právoplatnosti rozhodnutia - exekučného titulu - platí 3-ročná premlčacia doba. Avšak v prípade, ak zročnosť úrokov nastala do právoplatnosti rozhodnutia - exekučného titulu - platí 10-ročná premlčacia doba, čo znamená, že tieto úroky sa premlčujú spolu s istinou. V nadväznosti na uvedené mal za to, že zákon v prvom prípade nechcel opomenúť skutočnosť, že v prípade, že si oprávnený - veriteľ uplatní právo v premlčacej dobe na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, ako vyplýva z § 112 Občianskeho zákonníka, od toho momentu počas konania doba neplynie. Nakoľko od vykonateľnosti exekučného titulu sa úroky v zmysle cit. právnej úpravy premlčiavali v 3-ročnej lehote, nemohlo logicky v dôsledku uplatnenia práva oprávneného podaním návrhu na vykonanie exekúcie dôjsť k premlčaniu úrokov, ktorých zročnosť nastala tri roky spätne od podania tohto návrhu, nakoľko týmto momentom prestala premlčacia doba plynúť. Na základe vyššie uvedeného mal za to, že nárok oprávneného v časti exekúcie o vymoženie úroku vo výške 23,00 % ročne z dlžnej sumy 128,46 eura od 10.12.2005 do zaplatenia (t.j. tri roky pred podaním návrhu) premlčaný nie je a exekúcia v tejto časti úroku je dôvodná, nakoľko tu nie je dôvod, pre ktorý by bola exekúcia v tejto časti neprípustná.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p., ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Po preskúmaní uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného je sčasti dôvodné.
Predmetom odvolacieho konania je posúdenie dôvodnosti zastavenia exekúcie z dôvodu premlčania práva oprávneného - úrokov z omeškania.
Odvolací súd z predloženého spisu súdu prvého stupňa zistil, že exekučným titulom v danej veci je platobný rozkaz Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 22.7.1992, sp. zn. Ro XXXX/XXXX, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 13.8.1992. Exekučné konanie sa začalo dňa 10.12.2008, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie (§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku).
Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110 Občianskeho zákonníka). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.
Podľa § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka, úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú v troch rokoch; ak však ide o práva právoplatne priznané alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba, len pokiaľ ide o úroky a opakujúce sa plnenia, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia alebo po uznaní.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v 3-ročnej lehote sa nepremlčujú tie práva na úroky, ktoré boli priznané právoplatným rozhodnutím za dobu minulú, t.j. zročnosť ktorých nastala do právoplatnosti rozhodnutia súdu, nakoľko tieto sa premlčujú v 10-ročnej lehote. Naproti tomu úroky, ktorých splatnosť nastala až po právoplatnosti súdneho rozhodnutia, sa premlčujú v lehote 3 rokoch.
Zároveň ale platí, že ak dôjde k premlčaniu pohľadávky, ku ktorej sa úroky z omeškania viažu, nie je možné priznať toto príslušenstvo pohľadávky za dobu od okamihu, kedy došlo k premlčaniu pohľadávky (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 26.04.2006, sp. zn. 32 Odo 466/2004). Najneskôr sa teda všetky úroky z omeškania premlčia spolu s pohľadávkou. Iný výklad by mal za následok, že napriek premlčaniu práva na splnenie hlavného záväzku prostredníctvom úroku z omeškania, ktorý je vedľajším záväzkovým vzťahom (môže vyplývať zo zmluvy alebo zo zákona), by bol dlžník po časovo neobmedzenú dobu donucovaný na splnenie hlavného záväzku, čím by boli negované právne dôsledky vyplývajúce z inštitútu premlčania a zároveň by nebol rešpektovaný jeden zo základných princípov súkromného práva, a to princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ (bdelým patrí právo.) Ak sa dlžník môže brániť námietkou premlčania proti splneniu hlavného záväzku, tým viac sa môže brániť námietkou premlčania proti uplatneniu úrokov z omeškania ako vedľajšiemu záväzku za čas od uplynutia premlčacej doby na splnenie hlavného záväzku. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.03.2008, sp. zn. 4 Cdo 222/2005). Podobne Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 29.06.2010, sp. zn. 1 Cdo 157/2009 uviedol, že povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením dlhu (záväzku) nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína u tohto práva plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok. Opačný výklad by viedol k záveru, že za každý deň omeškania malo vzniknúť veriteľovi nové právo na úrok z omeškania, čím by bolo vo svojich dôsledkoch v rozpore so zákonom popreté, že by povinnosť platiť úrok z omeškania ako právny následok omeškania dlžníka so splnením dlhu bola príslušenstvom pohľadávky zodpovedajúcim tomuto dlhu a že by teda povinnosť platiť úroky z omeškania predstavovala vedľajší záväzkový právny vzťah.
V danom prípade, keďže exekučný titul nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 13.8.1992, uplynutím 10-ročnej premlčacej lehoty dňom 13.8.2002 sa právo priznané týmto exekučným titulom premlčalo a rovnako sa premlčali aj úroky z omeškania priznané týmto exekučným titulom, ktorých splatnosť nastala či už ku dňu právoplatnosti platobného rozkazu alebo po jeho právoplatnosti. Preto vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany povinného nie je možné priznať ani právo na zaplatenie úrokov z omeškania od 10.12.2005 tak, ako sa toho domáha oprávnený. Pri inom výklade by oprávnený mal nárok na úroky z omeškania na dobu neurčitú, keďže k plneniu hlavného záväzku v dôsledku jeho premlčania už nedôjde a takýto výklad je neprípustný.
Súd prvého stupňa teda nepochybil, pokiaľ v dôsledku vznesenej námietky premlčania povinným považoval za premlčané aj právo na zaplatenie úrokov z omeškania. Účinným vznesením námietky premlčania dochádza k zániku nároku, t. j. subjektívne právo veriteľa prestáva byť súdne vynútiteľné a tento účinok sa prejaví nielen vo vzťahu k pohľadávke, ale aj k jej príslušenstvu, ktoré predstavuje zmluvný úrok alebo úrok z omeškania.
Oprávnený ďalej v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa napriek tomu, že zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu nevyhlásil za neprípustnú, čo je predpoklad zastavenia exekúcie podľa uvedeného ustanovenia.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Pri tomto dôvode neprípustnosti exekúcie súd rozhodne o neprípustnosti exekúcie a exekúciu zastaví jedným uznesením, v ktorom sa uvedie výrok o neprípustnosti i výrok o zastavení exekúcie.
Súd prvého stupňa síce exekúciu podľa uvedeného ustanovenia zastavil, avšak opomenul túto exekúciu zároveň vyhlásiť za neprípustnú. Nakoľko odvolací súd nenašiel žiaden iný dôvod, pre ktorý by malo byť uznesenie zrušené, túto skutočnosť v zmysle § 220 O.s.p. napravil a uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Oprávnený, ktorý bol v odvolacom konaní čiastočne úspešný, si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil. Povinnému takéto trovy nevznikli, preto odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 2 O.s.p. rozhodol tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.