Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_19CoE-150-2013.pdf
PDF · 99.69 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoE/150/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného V., so sídlom V., R. X/R.., IČO XX XXX XXX, zastúpeného R., so sídlom V., M. X, IČO XX XXX XXX proti povinnej U. X., bytom B., U. XXX/XX, o vymoženie 827,41 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 28. novembra 2012, č.k. 16Er/435/2009-22, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom domáhal vykonania exekúcie proti povinnej na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., sp. zn. B1208825 vydaný dňa 27.02.2009. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi udelené dňa 16.04.2009. Súd uviedol ustanovenie § 57 ods. 2, § 41 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Dňa 12.10.2005 bola medzi právnym predchodcom oprávneného (P.) a povinnou uzavretá zmluva o úvere, na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver. Uviedol, že i keď vo veci bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, súd opätovne prehodnotil procesné podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a po tom, čo zistil, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci je nespôsobilý exekučný titul, exekúciu zastavil. Súd citoval ustanovenie § 52 ods. 1-3 Občianskeho zákonníka a § 2 písm. a), b), § 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Skúmal samotnú Zmluvu o úvere zo dňa 12.10.2005, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi pôvodným oprávneným ako veriteľom a povinnou ako dlžníkom a dospel k záveru, že tento právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy sú Obchodné podmienky pre úver (verzia 2/2005), ďalej len ako OP. Dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní tejto zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by jej bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra, kde týmto predmetom je poskytovanie úverov. Z tohto dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy úvere a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinná nemohla individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené na predtlačenom formulári, keďže sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy, mal súd za to, že úver bol povinnej poskytnutý ako spotrebiteľovi. Ide teda o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinnou) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Aplikácia spotrebiteľského práva sa vzťahuje aj na každého ďalšieho veriteľa (oprávneného), ktorý pohľadávku voči povinnej z tejto zmluvy nadobudol. Súd ďalej poukázal na § 53
ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy a čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1-3 smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a bod 1 písm. q) prílohy smernice. Podľa čl. II zákona č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá Smernica Rady č. 93/13/EHS. Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F., v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné prostriedky na ochranu spotrebiteľa voči neprijateľným zmluvným podmienkam. Preskúmaním OP, ako neoddeliteľnej časti zmluvy o úvere, konkrétne článku 9. - prechodných a záverečných ustanovení, bodu 9.2 OP, vzhliadol súd nekalú podmienku. V bode 9.2 OP bol upravený spôsob riešenia sporov zo zmluvy o úvere tak, že zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ a OP, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrh Banky (P.) na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ alebo OP, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. podľa jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu rozhodcovského súdu podradia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava. Podľa ustanovenia § 8 ods. 5 (predtým ods. 3) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch spory o platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere a o právach a povinnostiach vyplývajúcich z tejto zmluvy rozhoduje súd. Na druhej strane vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinnej si finančné prostriedky touto cestou obstarať. Nekalú povahu má aj samotné znenie rozhodcovskej doložky. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd videl v tom, že subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Povaha zmluvy je teda adhézna a spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd oprel aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne dohodnutá, a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní, ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí
v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala, nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Výpočet neprijateľných podmienok môže a má dopĺňať judikatúra. Rozhodcovská doložka, obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere, podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky tak z pohľadu ustanovení § 53, § 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Uviedol, že povinný v rozhodcovskom konaní nevyužil svoje zákonné možnosti, nevyjadril sa k žalobe a rozhodcovský súd tak rozhodol na základe predložených dôkazov. Dôvodil, že ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka bolo zavedené až zákonom č. 568/2007 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2008. Poukázal na znenie dôvodovej správy NR SR k ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej je interpretácia tohto ustanovenia súdom prvého stupňa v rozpore so zmyslom a účelom právnej úpravy, ktorý jej priradil zákonodarca. Cieľom tejto úpravy je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, v občianskom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Namietal, že uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Predmetná rozhodcovská doložka je preto v súlade so zákonom, keďže nebráni dlžníkovi, aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi, aby si uplatnil svoje práva voči dlžníkovi na príslušnom súde v zmysle tejto rozhodcovskej doložky. Poukázal na § 93b ods. 1 a 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom do 30.11.2009, v zmysle ktorého banky sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Oprávnený si tak predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy súčasne s úverovou zmluvou plnil zákonnú povinnosť. Mal za to, že slovenské znenie smernice 93/13/EHS, vrátane prílohy 1 písm. q), je chybné. Originálne znenie smeruje k tomu, že rozhodcovská doložka sa považuje za nekalú podmienku len vtedy, ak od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory, v ktorých je spotrebiteľ aktívne legitimovaný, predkladal na riešenie výlučne v rozhodcovskom konaní, ktoré nie je upravené právnymi predpismi. V Slovenskom právnom poriadku však rozhodcovské konanie upravuje zákon č. 244/2002 Z. z., ktorý v plnej miere rešpektuje požiadavky ochrany spotrebiteľa, najmä so zreteľom na judikatúru Európskeho súdneho dvora. Záverom uviedol, že v zmysle § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. doručený rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, predstavuje prekážku res iudicata a je záväzný aj pre exekučný súd. Mal za to, že súd prvého stupňa nepoukázal na žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by mu umožňovalo ex offo preskúmavať neprijateľnosť zmluvnej podmienky. Poukázal na rozhodnutie SD ES vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa Mariá Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL, v zmysle ktorého sú všeobecné súdy povinné rozhodnúť o nekalosti rozhodcovskej doložky v rámci žaloby o zrušenie, ak sa jej spotrebiteľ nedomáhal v rozhodcovskom konaní, t. j. v incidenčnom spore. Exekučné konanie nemá však charakter sporového konania, a teda exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať neprijateľnosť zmluvnej podmienky. Aj v zmysle rozhodnutia SD ES vo veci C-40/08 zo dňa 29.01.2008 Asturcom Telecomunicaciones Sl v. Cristina Rodriguez Nogueira je exekučný súd oprávnený skúmať len súlad exekučného titulu so zákonom, t. j. jeho formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti a nie vecnú správnosť (skutkové a právne závery) exekučného titulu. Okresný súd Prievidza tak nie je oprávnený v exekučnom konaní skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku, ktorý má charakter rei iudicatae a predstavuje tak prekážku veci rozhodnutej a zároveň vzhľadom na nedostatok právomoci v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v nadväznosti na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Na základe uvedeného žiadal, aby krajský súd uznesenie okresného súdu zmenil tak, že poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie a zaviaže povinného na úhradu trov exekúcie. Zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 40,03 Eur.
Krajský súd v Trenčíne preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie okresného súdu je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia okresného súdu krajský súd dopĺňa nasledovné:
Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní z úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené, alebo odporujúce dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b). Ak súd zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Za správny krajský súd považuje právny názor okresného súdu, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným, resp. jeho právnym predchodcom - P. a povinnou bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva o úvere zo dňa 12.10.2005 vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Z uvedeného dôvodu s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto, ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosťou účastníkov právneho vzťahu subsidiárne aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych vzťahoch.
Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. je preto potrebné vychádzať z ustanovení § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a zisťovať, či úverová zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter, a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel okresný súd k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinnej. Rozhodcovskú doložku v článku 9.2. OP pre úver opodstatnene považoval okresný súd za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka platnom v rozhodnom období.
V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne konformným spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q) Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie
- dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne, a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.
Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou OP, ktoré predkladal oprávnený povinnej na formulári, pričom nebola individuálne dojednaná a jej obsah
povinná ani nemohla ovplyvniť. V danom prípade veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie a rozhodnutie rozhodcovskému orgánu, resp. rozhodcovi, ktorého si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. obchodných podmienkach pre úver. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ/ES (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05).
Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011, sp. zn. IV. ÚS 55/2011).
Rozhodcovský rozsudok, vydaný v spotrebiteľskej veci, je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu, odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012).
Pokiaľ oprávnený v odvolaní namietal, že jeho právny predchodca si predložením rozhodcovskej zmluvy len plnil svoju povinnosť, ktorá mu vyplývala z § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, odvolací súd k tomu uvádza, že právny predchodca oprávneného neuzatvoril s povinnou osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnej osobitný návrh na jej uzatvorenie a príslušné poučenie), ale rozhodcovská doložka bola začlenená do vopred pripravených OP právneho predchodcu oprávneného. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy neznamená, že veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa (tak ako tomu bolo v predmetnom prípade). Ak veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy chrániace spotrebiteľa.
Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, na základe čoho bolo potrebné exekúciu zastaviť.
Preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.