Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_9CoE-77-2013.pdf
PDF · 86.82 KB
Case nature
Subarea
9CoE/77/2013
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Pribinova 5, 811 09 Bratislava, proti povinnému V. R., nar. X.XX.XXXX, zomrelému X.X.XXXX, naposledy bytom XXX XX K., S. XXX/XX, o vymoženie 232,36 eur, o odvolaní Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č. k. 2Er/180/2004-19 zo dňa 26.11.2012, zhodou hlasov členov senátu, takto
rozhodol:
O d m i e t a odvolanie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, proti výroku uznesenia o nepripustení vstupu do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného.
Z a m i e t a návrh Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, na prerušenie konania a jeho žiadosti na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ n e v y h o v u j e .
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 15, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778 (teraz so sídlom Nám. legionárov 5, 080 01 Prešov) do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného, nepripustil. Zároveň exekúciu zastavil a vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie samostatným uznesením.
Výrok o nepripustení Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného odôvodnil tým, že vedľajšie účastníctvo je inštitútom patriacim výlučne do sporového konania, v ktorom účastníci vystupujú v postavení navrhovateľa (žalobcu) a odporcu (žalovaného). Vedľajšie účastníctvo ako inštitút len základného konania už zo svojej podstaty je v exekučnom konaní pojmovo vylúčené. Z týchto dôvodov ustanovenie § 93 O.s.p. o vedľajšom účastníctve nie je na exekučné konanie aplikovateľné. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/106/2008. Napriek tomu, že vedľajšie účastníctvo je v exekučnom konaní z dôvodov uvedených vyššie vylúčené, súd postupujúc v zmysle zásady, že o každom relevantnom procesnom podaní v konaní je potrebné rozhodnúť vo forme uznesenia, rozhodol, že vstup tohto Združenia do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného nepripúšťa.
Proti tomuto uzneseniu podalo odvolanie Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, pôvodne Važecká 15, 080 05 Prešov, v súčasnosti Nám. legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778 (ďalej len „Združenie“).
Odvolanie Združenia smeruje len proti výroku o nepripustení vedľajšieho účastníka do konania. V dôvodoch odvolania Združenie poukázalo na ustanovenie § 93 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého o prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh. Z uznesenia nevyplýva, že by niektorý z účastníkov namietal neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Súd teda rozhodoval arbitrárne, bez zákonného opodstatnenia, pri absencii návrhu na takéto rozhodnutie. Nesúhlasí s názorom súdu, že vedľajšie účastníctvo je pojmovo vylúčené v exekučnom konaní. S účinnosťou od 15.10.2008 bola do Občianskeho súdneho poriadku zavedená tzv. druhá skupina subjektov, ktoré môžu vystupovať v konaní ako vedľajší účastníci a túto skupinu účastníkov legitimizuje na vstup do konania samotný zákon. V konkrétnom prípade ide o zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Pôsobenie vedľajšieho účastníka v súdnom konaní je výsledkom objektivizovanej zákonnej a spoločenskej objednávky so zámerom chrániť vyššie sociálne princípy. Ide o napĺňanie cieľov EÚ pri zabezpečení vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov. Nová situácia je aj v tom, že v posledných rokoch dochádza v exekučných konaniach, v ktorých sú oprávnenými najmä nebankové subjekty, azda k najmasovejšiemu plošnému porušovaniu spotrebiteľských práv, paradoxne za aktívnej asistencie súdov SR. Exekučné sudy dlhoročne vykonávajú exekúcie na podklade rozhodcovských rozsudkov ako paaktov, prípadne na podklade notárskych zápisníc ako nespôsobilého exekučného titulu, ktorý nespĺňa podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti. V exekučnom konaní je potrebné tieto veci namietať, preto „ožívajú“ inštitúty zo základného konania (dobré mravy, právom nedovolené plnenie, plnenie nemožné). S poukazom na uvedené má za to, že vstup vedľajšieho účastníka do exekučného konania je zákonný, odôvodnený a spoločensky žiaduci, pretože priemerný spotrebiteľ je neinformovaný a nedokáže poukázať na neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. Ak by mal súd aj napriek tomu pochybnosti o možnosti vedľajšieho účastníka pôsobiť v exekučnom konaní na ochranu spotrebiteľa, v ktorom sa vymáha plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky, navrhuje toto konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ predložiť prejudiciálnu otázku, formuláciu ktorej na výzvu súdu predloží. Navrhuje, aby sudca napadnutému odvolaniu vyhovel, v opačnom prípade navrhuje predložiť vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu s tým, aby tento napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie.
Oprávnený vo vyjadrení k odvolaniu Združenia poukázal na aktuálnu právu úpravu a súdnu prax, ktorá vedľajšie účastníctvo v exekučnom konaní nepripúšťa. Je toho názoru, že z vymedzenia okruhu účastníkov konania v zmysle ustanovenia § 37 Exekučného poriadku ako aj z právnej úpravy zmeny účastníkov exekúcie vyplýva, že v exekučnom konaní nie je možné rozhodnúť o vstupe ďalšieho účastníka. Účastníci exekučného konania sú definovaní v citovanom ustanovení Exekučného poriadku. Vzhľadom na osobitnú právnu úpravu v Exekučnom poriadku nie je možné pre určenie účastníkov v exekučnom konaní použiť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Identický záver vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25.2.1999 sp. zn. 20Cdo 91/99 a z uznesenia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.11.2001 sp. zn. 22Cdo 862/2000. Rovnaký názor o prípustnosti vedľajšieho účastníka v exekučnom konaní zaujal aj NS SR v uznesení č. 1 Cdo 106/2008 a týmto názorom sú súdy nižšieho stupňa viazané.
Sudca prvostupňového súdu, ktorému bola vec daná na vybavenie, podanému odvolaniu nevyhovel a vec postúpil na ďalšie rozhodnutie v súlade s § 374 ods. 4 O.s.p. odvolaciemu súdu.
Pri preskúmavaní odvolania podaného Združením odvolací súd prednostne posudzoval, či Združeniu svedčí subjektívna legitimácia na podanie odvolania a dospel k záveru, že v prejednávanej veci Združenie nie je na podanie odvolania oprávnenou osobou.
Subjektívnu legitimáciu na podanie odvolania zákon priznáva v prvom rade účastníkovi konania. Za zákonom určených podmienok je na podanie odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa v sporovom konaní legitimovaný aj vedľajší účastník.
Kto sú účastníci exekučného konania, vymedzuje ustanovenie § 37 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte už len „Exekučného poriadku“).
Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len v tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.
Podľa § 37 ods. 2 Exekučného poriadku ak sú exekúciou postihnuté veci v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, účastníkom konania, ak ide o tieto veci, je aj manžel povinného, ak do začatia exekučného konania nedošlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva dohodou alebo súdnym rozhodnutím.
Vedľajšie účastníctvo (§ 93 O.s.p.) je inštitútom patriacim výlučne do sporového konania, v ktorom účastníci vystupujú v postavení navrhovateľa (žalobcu) a odporcu (žalovaného). Zákonodarca výslovne vylučuje možnosť vedľajšieho účastníctva, pokiaľ ide o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je (§ 93 ods. 1 O.s.p.). V nesporovom, resp. mimosporovom konaní, kde sú účastníkmi aj tí, o právach alebo povinnostiach ktorých sa má konať, nejestvuje možnosť vedľajšieho účastníctva.
Z týchto dôvodov ustanovenie § 93 O.s.p. o vedľajšom účastníctve nie je na exekučné konanie aplikovateľné (§ 251 ods. 4 O.s.p.).
Pokiaľ teda prvostupňový súd v exekučnom konaní nepripustil vedľajšie účastníctvo Združenia, plne rešpektoval platnú procesnú úpravu. Takýto záver súdu prvého stupňa korešponduje aj s názormi v právnej teórii i v právnej praxi. Už zo samotnej povahy inštitútu vedľajšieho účastníctva vyplýva, že je možné len v sporovom konaní. Použitie ustanovenia o vedľajšom účastníctve je v konaní o výkon rozhodnutia (exekúciu) pojmovo vylúčené (viď napr. uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/106/2008 zo dňa 25.11.2008, Občiansky súdny poriadok, Komentár I. diel 2.vydanie, Praha: C.H.Beck, 2012, s. 327). Najnovšie zaujal k tejto problematike stanovisko Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 10.10.2012 sp. zn. 6 Cdo 207/2011. Podľa tohto rozhodnutia „účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu nastať len v takom konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho zmysel a účel, teda „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov. Takýmto konaním môže byť zásadne len sporové konanie .... V exekučnom konaní je z povahy veci vedľajšie účastníctvo vylúčené. Exekučné konanie nie je totiž konaním sporovým.....“.
Uznesenie súdu prvého stupňa v prvom výroku je obsahovo oznámením súdu Združeniu, že vedľajšie účastníctvo nie je v konaní prípustným. Tento výrok rozhodnutia nemožno posudzovať ako rozhodnutie o prípustnosti účastníctva na návrh, tak ako je to upravené v § 93 ods. 3 O.s.p.. Inak v sporovom konaní totiž platí, že o neprípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania rozhoduje súd na návrh účastníka, prípadne už v konaní vystupujúceho vedľajšieho účastníka. V predmetnej veci však exekučný súd oznamoval subjektu, ktorý mal záujem o vstup do konania to, že v exekučnom konaní vedľajšie účastníctvo nie je prípustné.
Ak subjekt, ktorý mal záujem o vstup do konania ako vedľajší účastník, sa vedľajším účastníkom nestal, nie je ani subjektívne legitimovaný na podanie odvolania.
Z uvedeného dôvodu bolo potrebné odvolanie Združenia v zmysle ust. § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odmietnuť.
Pri rozhodovaní o podanom odvolaní sa musel odvolací súd vyporiadať aj s dôvodnosťou návrhu Združenia na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa tohto zákonného ustanovenia súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Vychádzajúc zo znenia tohto zákonného ustanovenia je podmienkou povinného prerušenia konania podaná žiadosť súdu adresovaná Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev o rozhodnutí o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Takáto žiadosť v preskúmavanej veci podaná nebola.
Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv,
b) platnosti a výkladu aktov v inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Čl. 267 ZFEÚ poskytuje vnútroštátnym súdom možnosť a v prípade potreby im ustanovuje povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, keď súd či už z vlastného podnetu alebo na návrh účastníkov konania konštatuje, že podstata sporu obsahuje otázku, ktorú treba vyriešiť, spadajúcu pod prvý odsek citovaného článku. Vnútroštátne súdy majú čo najširšiu možnosť obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa domnievajú, že konanie, ktoré na nich prebieha, obsahuje otázky týkajúce sa výkladu alebo posúdenia platnosti ustanovení práva Únie vyžadujúceho si rozhodnutie z ich strany (rozsudok zo dňa 16.1.1974 Reinműhlen - Dűsseldorf, 166/73 Zb. s. 33, bod 3 a rozsudok z 10.7.1997 - 26/95, Zb. s. I - 4025, bod 20).
Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku Pretore di Salo/x, 14/86 Zb. s. 2545 zo dňa 11.6.1987, v ktorom štádiu konania treba položiť prejudiciálnu otázku, Súdny dvor formuloval nasledujúce usmernenie: „Na to, aby bol výklad práva Spoločenstva užitočný pre vnútroštátneho sudcu, je nevyhnutné, aby bol definovaný právny rámec, v ktorom sa musí nachádzať požadovaný výklad. Z tohto hľadiska môže byť v závislosti od skutkových okolností na prospech, aby bol v čase podania návrhu na Súdny dvor zistený skutkový stav veci a vyriešené problémy ... vnútroštátneho práva tak, aby to súdnemu dvoru umožnilo poznať všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré môžu byť dôležité pre výklad práva Spoločenstva, ktorý má poskytnúť. Tieto úvahy však nijako neobmedzujú voľnú úvahu vnútroštátneho sudcu rozhodnúť, v ktorom štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, treba predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, keďže tento sudca je jediným, kto priamo pozná skutkový stav veci a tvrdenia účastníkov konania, ktorý musí prevziať zodpovednosť za súdne rozhodnutie, ktoré má vydať, a ktorý je tak v najlepšej pozícii na to, aby posúdil, v ktorom štádiu konania potrebuje prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora.“
Ustanovenie procesných podmienok, ktoré sa uplatňujú pri prejednávaní a rozhodovaní, je vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu podľa zásady procesnej autonómie členských štátov, pod podmienkou, že takéto pravidlá nie súd menej priaznivé ako pravidlá upravujúce obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie), a že nevedú k faktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity) (napr. rozsudok zo dňa 7.1.2004, Wells C - 201/02 Zb. s. I. - 723, bod 65).
Čl. 267 ZFEÚ vnútroštátnym súdom priznáva právo položiť otázku Súdnemu dvoru. Toto právo nemožno obmedziť vnútroštátnym ustanovením. Potrebu podať návrh na Súdny dvor posudzuje vnútroštátny sudca. Nie je pritom povinný vyhovieť žiadosti účastníkov konania, aby položil otázku Súdnemu dvoru. Sudca môže takisto rozhodnúť o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor ex offo. Existencia rozsudku Súdneho dvora rozhodujúceho o prejudiciálnej otázke nebráni vnútroštátnemu sudcovi, aby položil vecne zhodnú otázku v prípade, ak to považuje za vhodné. Použiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru je právom vnútroštátneho súdu. Je tak povinný urobiť len v prípade, ak ide o súdny orgán uvedený v čl. 267 ods. 3 ZFEÚ alebo v prípade, že vnútroštátny súd nemôže sám konštatovať neplatnosť ustanovenia práva Únie. Čl. 267 ods. 3 ZFEÚ obsahuje funkčné kritérium. Týka sa preto nielen najvyšších súdov, ale rovnako každého vnútroštátneho orgánu, proti ktorého rozhodnutie nie je prípustný opravný prostriedok. Súdne orgány, ktoré rozhodujú v poslednom stupni, sú teda v prípade potreby povinné položiť prejudiciálnu otázku.
Súdny dvor definoval tri situácie, za ktorých súdny orgán, proti rozhodnutiam ktorého nemožno podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku. Tieto situácie sú opísané v rozsudku Cilfit/Ministero della Sánita zo dňa
6.10.1982 283/81, Zb. s. 3415, body 10 a11. Jednou z nich je situácia, ak otázka nie je relevantná t.j. v prípadoch, kedy odpoveď na ňu nemôže mať, bez ohľadu na to, aká by bola, žiadny vplyv na výsledok sporu.
V preskúmavanej veci nie sú splnené skôr uvedené podmienky pre podanie takejto žiadosti aj bez návrhu účastníka. Preto odvolací súd návrh Združenia na prerušenie konania zamietol a jeho žiadosti na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ nevyhovel.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.