Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/370/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Feťkovej a sudcov JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a JUDr. Ladislava Duditša v právnej veci žalobcu: R.. R. V., W.. XX.XX.XXXX, F. Y., H. X, proti žalovanému: Petit Press, a.s., Lazaretská 12, Bratislava, IČO: 35 790 253, zastúpenému PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r.o., IČO: 36 492 086 so sídlom v Prešove, Masarykova 13, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Patrika Palšu, v konaní o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. -405 zo dňa 11.09.2012 v spojení s opravnými uzneseniami č.k. -418 zo dňa 29.10.2012 a č.k. -429 zo dňa 19.11.2012 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s opravnými uzneseniami č.k. -418 zo dňa 29.10.2012 a č.k. -429 zo dňa 16.11.2012 vo výroku o zamietnutí žaloby, ako aj vo výroku o povinnosti žalobcu nahradiť trovy štátu.

M e n í rozsudok vo výroku o trovách vo vzťahu účastníkov konania tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v sume 2.202,18 eur na účet PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r.o. Prešov do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v sume 118,70 eur na účet PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r.o. Prešov do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

Žalobca sa žalobným návrhom podaným na súde dňa 31.12.2008 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zverejniť v denníku SME ospravedlnenie za zverejnenie textu: ". V. pôsobil 15 rokov ako Z. W. L.-G. Q.. Naposledy ako C. Z. Ú. U. W.. Bolo to obdobie najväčšej korupcie medzi colníkmi na východnej hranici. V roku 2001 ho prepustili aj pre podozrenie z korupcie.", ktorý bol zverejnený v denníku SME dňa 19.08.2008 v článku pod názvom "Sudca má dva metre na pašerákov". Zároveň požadoval od žalovaného náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.000.000,- Sk. Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 4.404,36 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a na účet súdu trovy štátu vo výške 7,44 eur, taktiež do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že v uvedenej veci súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom č.k. -180 zo dňa 29.10.2009 tak, že uložil povinnosť žalovanému zverejniť žalobcom požadované ospravedlnenie a povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 25.000,00 eur.

V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. -246 zo dňa 11.05.2010 uvedený rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ústavný súd SR v náleze zo dňa 07.07.2011 č. -48 rozhodol, že rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. , z 11.05.2010 bolo porušené základné právo žalovaného na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa článku 26 ods. 1 a 2 SR a jej právo na slobodu prejavu a slobodu rozširovania informácií podľa článku 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom na ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR. Ústavný súd SR zároveň rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. , z 11.05.2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne Krajský súd v Košiciach opätovne rozhodol vo veci, a to uznesením č. -347 zo dňa 30.04.2012 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa č.k. -180 zo dňa 29.10.2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň zrušil Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. uznesenie súdu prvého stupňa č.k. -229 zo dňa 14.12.2009, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť na účet súdu trovy štátu vo výške 7,44 eur a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol odôvodnil tým, že k zásahu do práv žalobcu malo dôjsť článkom zverejneným v médiách dňa 19.08.2008 v denníku SME, preto v konaní dochádza ku stretu garantovaných práv, a to práva na ochranu cti, dôstojnosti a súkromia s právom na slobodu prejavu a právom na informácie. Vychádzajúc z toho súd prvého stupňa opätovne preskúmal v súlade s právnym názorom Ústavného súdu skutočnosti rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci, a to najmä, či a ak áno, ktoré z uvedených ústavných práv možno v danom prípade uprednostniť pred druhým. Časť článku týkajúca sa žalobcu, ktorý v čase jeho vydania vykonával aj súčasne vykonáva činnosť advokáta a ktorá je predmetom tohto konania, obsahovala informácie ohľadom pôsobenia žalobcu ako colníka. Konkrétne sa týkala obdobia, kedy vykonával na Colnom úrade riadiacu funkciu v rámci štátnozamestnaneckého pomeru, teda bol vo verejnej funkcii. Osoba advokáta, taktiež v súlade s názorom Ústavného súdu SR, patrí do kategórie osôb verejných, a preto hranice dovolenej kritiky sú u žalobcu širšie, než u bežného občana. Hlavným predmetom článku, v rámci ktorého bola zverejnená aj časť týkajúca sa žalobcu, boli informácie týkajúce sa inej osoby - sudcu, pričom justícia je témou verejného záujmu. Skutočnosti týkajúce sa žalobcu mali súvislosť s hlavnou témou, ako osobou advokáta. V uvedenej časti článku bol však žalobca kritizovaný v súvislosti s jeho predchádzajúcim pôsobením ako colníka. Z uvedeného je zrejmé, že predmetom článku boli veci verejného záujmu, a to nielen pokiaľ sa týka hlavnej témy, ale aj pokiaľ sa týka časti, ktorá obsahovala informácie o žalobcovi. Článok, ktorým malo dôjsť k zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti, bol zverejnený v denníku s celoslovenskou pôsobnosťou, je teda prístupný širokej verejnosti a to aj prostredníctvom internetu. Miesto zverejnenia článku je ale potrebné vnímať v spojení s autorom, ktorým je novinár a ktorý má privilegované postavenie v súvislosti so slobodou prejavu. Informácie týkajúce sa žalobcu uvádzané v predmetnom článku sa týkali jeho predchádzajúceho pôsobenia na colnom úrade. Autor článku čerpal pritom z oficiálnych zdrojov, ktoré boli v čase zverejnenia článku staré takmer sedem rokov. Informácie o žalobcovi boli v článku zverejnené vo forme faktov. V prvej časti článku, ktorá sa týka žalobcu, bolo uvedené, že žalobca pôsobil 15 rokov ako colník na slovensko-ukrajinskej hranici. Údaj o dĺžke pôsobenia žalobcu na tejto hranici nie je presný, keďže žalobca pôsobil na tejto hranici ako colník od 01.11.1995 do 16.10.2001, t.j. po dobu šiestich rokov. Podľa druhej vety tejto časti článku mal žalobca naposledy pôsobiť ako riaditeľ Colného úradu Vyšné Nemecké. V skutočnosti žalobca zastával funkciu vedúceho Pobočky colného úradu Vyšné Nemecké Colného úradu Čierna nad Tisou. V oboch prípadoch sa jedná o označenie riadiacej funkcie. Napriek uvedeným nepresnostiam, uvedené dve vety, neboli spôsobilé zasiahnuť do práva žalobcu na ochranu osobnosti. V ďalšom článok uvádza, že sa jednalo o obdobie najväčšej korupcie medzi colníkmi na východnej hranici a že žalobca bol v roku 2001 prepustený aj pre podozrenie z korupcie. Redaktor, ktorý časť článku o žalobcovi napísal, vychádzal zo služobného hodnotenia žalobcu z 29.06.2001, z vyhlásení Colného riaditeľstva SR uverejnených prostredníctvom SITA zo dňa 28.01.2002 a 29.01.2002, ako aj z vystúpenia žalobcu na tlačovej konferencii v roku 2002. Pri písaní článku mal teda informácie, ktoré na tlačovej konferencii žalobca uviedol, ako aj informácie o tom, že Najvyšší súd SR služobné hodnotenie žalobcu ako nezákonné zrušil. O uvedenom totiž informoval aj denník Korzár dňa 27.08.2002, ktorého vydavateľom je taktiež žalovaný. Napriek tomu, že služobné hodnotenie žalobcu bolo zrušené ako celok, súd prvého stupňa sa zaoberal týmto služobným hodnotením zo dňa 29.06.2001 poukazujúc na nález Ústavného súdu SR. Podľa tohto nálezu, služobné hodnotenie žalobcu bolo Najvyšším súdom SR vyhodnotené ako nezákonné a zrušené len pre jeho formálne nedostatky. Najvyšší súd SR sa týmto služobným hodnotením po vecnej stránke nezaoberal. Z uvedeného dôvodu sa súd prvého stupňa pri opätovnom rozhodovaní zaoberal tvrdeniami uvedenými v služobnom hodnotení žalobcu v čase jeho pôsobenia na colnom úrade. Z tohto služobného hodnotenia je zrejmé, že žalobca ako vedúci pracovník colného úradu nevykonával dostatočne svoju kontrolnú činnosť, zle uplatňoval svoju disciplinárnu právomoc voči podriadeným colníkom, svojimi opatreniami vytváral možnosť vzniku korupcie, klientelizmu a protiprávneho konania colníkov. Tvrdenia žalovaného v predmetnom článku pritom nevychádzajú z toho, či sám žalobca alebo jeho podriadení boli potrestaní pre porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu korupcie. Poukazujúc na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalovaný ako vydavateľ periodika má privilegované postavenie pri ochrane slobody prejavu, žalobca ako verejne činná osoba je povinný zniesť vyššiu mieru kritiky, predmetom článku boli informácie o veciach dôležitého verejného záujmu a obsah článku vychádza z informácií majúcich podklad v služobnom hodnotení žalobcu za jeho pôsobenia na colnom úrade a v konaní nebola preukázaná nepravdivosť týchto informácií. Na druhej strane súd prvého stupňa konštatoval, že článok vychádzal z podkladov starších ako sedem rokov, v článku bolo zverejnené celé meno žalobcu a žalobcovi nebola daná možnosť sa k článku pred jeho zverejnením vyjadriť. Napriek týmto skutočnostiam svedčiacim v prospech žalobcu, vychádzal súd prvého stupňa z princípu proporcionality, teda dospel k záveru, že v danej veci nemožno uprednostniť právo ochrany osobnosti pred právom na slobodu prejavu a preto návrh v celom rozsahu zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami , 2, 26 ods. 1, 2 SR č. , ako aj ustanoveniami a až 3 .

Výrok o trovách konania zdôvodnil súd prvého stupňa ust. v spojení s ust. a priznal trovy pozostávajúce z trov právneho zastúpenia žalovaného za 15 úkonov právnej služby + režijného paušálu podľa Vyhlášky č. , cestovného vo výške 276,14 eur, náhrady straty času vo výške 423,96 eur podľa advokátskej tarify + 20 % DPH 733,81 eur, spolu trovy právneho zastúpenia vo výške 4.402,86 eur, súdny poplatok vo výške 1,50 eur, spolu trovy žalovaného priznal v sume 4.404,36 eur, ktoré zaviazal zaplatiť neúspešného žalobcu na účet právneho zástupcu žalovaného.

Opravným uznesením č.k. -402 zo dňa 29.10.2012 v spojení s opravným uznesením č.k. -429 zo dňa 16.11.2012 opravil súd prvého stupňa záhlavie rozsudku v označení právneho zástupcu žalovaného.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. , , a V dôvodoch odvolania akcentoval na to, že závery Ústavného súdu SR v Náleze sp.zn. -48 zo 07.07.2011 sú nelogické a sú v rozpore nielen so skutkovým stavom, ale aj s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. , z 31.07.2002, ktorým súd zrušil rozhodnutie riaditeľa Colného úradu zo 16.10.2001 o odvolaní žalobcu z funkcie vedúceho PCÚ Vyšné Nemecké. Na strane 28 citovaného nálezu Ústavný súd konštatuje, že Ústavnému súdu neprináleží v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľky (žalovaného) posudzovať vecnú správnosť a už vôbec nie ústavnú akceptovateľnosť označeného rozsudku Najvyššieho súdu SR. Týmto tvrdením sa Ústavný súd SR dostal do vlastných rozporov, keď nerešpektuje tento rozsudok Najvyššieho súdu SR. Služobné hodnotenie ako také nepodlieha súdnemu prieskumu. Zákonnosť služobného hodnotenia posudzoval Najvyšší súd SR v konaní o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného o odvolaní z funkcie. V citovanom rozsudku Najvyšší súd SR sa jasne vyjadril, že služobné hodnotenie je nezákonné a spochybnil ho ako celok, čo priznáva aj sám Ústavný súd SR v citovanom Náleze (strana 28 Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 07.07.2011), čiže je nelogické a právne neakceptovateľné, ak súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza: „Z uvedeného dôvodu sa súd pri opätovnom rozhodovaní zaoberal tvrdeniami uvedenými v služobnom hodnotení žalobcu v čase jeho pôsobenia na colnom úrade.“ Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 31.07.2002 označil služobné hodnotenie žalobcu zo dňa 29.06.2001 za nezákonné a spochybnil ho ako celok. Z uvedeného dôvodu je neprípustné, aby žalovaný zverejňoval nepravdivé informácie v ňom uvedené. Navyše ich zverejnil až po 7 rokoch, v čom žalobca vidí zlý úmysel žalovaného. Z horeuvedeného dôkazu je teda zrejmé, že ide o skutkový stav, ktorý nemôže meniť ani Ústavný súd SR, lebo všeobecné súdy sú viazané len právnym názorom Ústavného súdu SR. Pritom žalovaný zverejnil nepravdivé informácie o žalobcovi po siedmych rokoch, preto nemôže obstáť tvrdenie súdu prvého stupňa, že išlo o urgentné informácie verejného významu. Pritom súd prvého stupňa sám v napadnutom rozsudku priznáva, že všetky informácie o žalobcovi obsiahnuté v štyroch vetách v napadnutom článku sú nepravdivé. Tiež neobstojí tvrdenie súdu prvého stupňa, že žalovaný čerpal informácie z oficiálnych zdrojov, t.j. zo služobného hodnotenia žalobcu z 29.06.2001, z vyhlásenia Colného riaditeľstva SR zo dňa 28.01.2002 a 29.01.2002, tiež z vystúpenia žalobcu na tlačovej konferencii v roku 2002. Vyhlásenie Colného riaditeľstva SR ani vystúpenie žalobcu na tlačovej konferencii neobsahovalo žalobcom zverejnené informácie v napadnutom článku, hlavne informáciu, že žalobca mal byť prepustený z colnej správy pre korupciu.

V písomnom podaní zo dňa 15.08.2012 žalobca okrem iného namietal, že na Ústavnom súde SR o veci rozhodoval nezákonný sudca. JUDr. Ladislav Orosz je totiž švagrom bývalého predsedu Okresného súdu Michalove JUDr. Jozefa Soročinu. Aj súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku priznáva, že hlavným predmetom článku, v rámci ktorého bola zverejnená aj časť týkajúca sa žalobcu boli informácie týkajúce sa inej osoby - sudcu. Touto osobou je JUDr. Jozef Soročina, švagor sudcu Ústavného súdu SR JUDr. Ladislava Orosz. Je všeobecne známe, že sudca JUDr. Jozef Soročina má zlé vzťahy so svojím švagrom JUDr. Ladislavom Oroszom a JUDr. Jozef Soročina ako svedok na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 11.09.2012 sa na adresu svojho švagra vyjadril, že má s ním zlé vzťahy, že boli medzi nimi stále hádky a nezhody a je toho názoru, že mal uplatniť námietku zaujatosti. Menovaný sudca menovaného súdu sa preto podľa žalobcu mal vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci. Na horeuvedenú námietku, že na Ústavnom súde SR rozhodoval nezákonný sudca, súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku nijako nereagoval a sa s ňou nevysporiadal. V tomto smere preto považuje žalobca napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný. Takýto postup je v rozpore s ust.

Výsluchom svedkov R.. R. V., R.. N. Y., R.. Y. U., Y.. L. K. E. R.. R. T. bolo jednoznačne preukázané, že napadnutým článkom došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu aj v profesnej oblasti. To, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu v oblasti rodinného a verejného života, túto skutočnosť nespochybňuje ani Ústavný súd v citovanom náleze a tieto skutočnosti boli preukázané výsluchmi ďalších svedkov. Súd prvého stupňa však aj napriek uvedenému žalobu zamietol. Vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný zverejnil o osobe žalobcu nepravdivé údaje, keď jeho meno spojil s korupciou. V napadnutom rozsudku bolo zverejnené celé meno a priezvisko žalobcu. Žalobca je advokátom a vzťah medzi advokátom a klientom je založený v prvom rade na dôvere. Napadnutý článok bol zverejnený v celoslovenských periodikách a celá verejnosť mala možnosť sa s ním oboznámiť. Preto je logické, že zverejnením nepravdivých údajov o osobe žalobcu a spojením jeho mena s korupciou muselo dôjsť k zásahu aj v profesnej oblasti žalobcu, čo bolo preukázané výsluchmi viacerých svedkov. Neobstojí tiež tvrdenie súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, že žalobca patrí do kategórie osôb verejných, a preto hranice dovolenej kritiky sú u neho širšie než napríklad u bežného občana. Odvolací dôvod podľa ust. odôvodnil žalobca tým, že na Ústavnom súde SR bol senát nesprávne obsadený, keď senátu predsedal ústavný sudca JUDr. Ladislav Orosz a súd prvého stupňa navyše dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( a ).

Žalovaný vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť a uplatnil trovy odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby 91,29 eur + režijný paušál 7,63 eur + DPH 20 %.

V dôvodoch vyjadrenia poukázal na to, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci správne v súlade s platným právnym poriadkom, pričom ani jeden z odvolacích dôvodov uvádzaných odvolateľom neobstojí. Žalovaný má za to, že odvolateľovi neprináleží spochybňovať rozhodnutie Ústavného súdu SR. Konanie o ochranu osobnosti bolo konaním vedeným na základe žaloby žalobcu o jeho osobnostných právach a nie o osobnostných právach sudcu JUDr. Jozefa Soročinu, preto prípadné vzťahy medzi svedkom v tomto konaní a členom senátu Ústavného súdu SR nemôžu mať vplyv na správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. Navyše všeobecný súd v tomto konaní nemôže posudzovať prípadnú správnosť obsadenia senátov Ústavného súdu SR. Predmetné konanie o ochranu osobnosti sa muselo vyhodnotiť ako vzájomný stret rovnocenných ústavných práv jednak na strane žalobcu (ochrana osobnosti), jednak na strane žalovaného (právo na slobodu prejavu), ale aj na strane verejnosti (právo obdržať informácie).

Podľa publikovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ale i slovenských súdov, nie každý stret takýchto práv vyžaduje súdny zásah do slobody prejavu. V konaní sa preukázalo, že nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu takou intenzitou, ktorá by vyžadovala súdny zásah, teda k zníženiu jeho vážnosti a jeho dôstojnosti v očiach vypočutých svedkov.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie podal žalobca v zákonnej lehote ( ) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa , , ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu voči rozsudku, ktorým súd žalobu o ochranu osobnosti zamietol, nie je dôvodné. Krajský súd v Košiciach rozsudok verejne vyhlásil v zmysle a v súlade s ust. , miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovaní správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s odôvodnením napadnutého rozsudku vo výroku o zamietnutí žaloby, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Žalobca podané odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa , a

Pokiaľ odvolateľ odvolací dôvod podľa ust. v spojení s odôvodnil tým, že na Ústavnom súde SR bol súd nesprávne obsadený, keď senátu predsedal ústavný sudca JUDr. Ladislav Orosz, z vád konania je dôvodom odvolania podľa taká vada, ktorá sa považuje za dôvod zmätočnosti, konkrétne nebola splnená niektorá z podmienok konania, ktoré sú inak vypočítané v až f) Pod odňatím možnosti konať pred súdom možno vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania znemožnil realizáciu tých procesných práv, ktoré mu priznáva. Námietka žalobcu, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s jeho námietkou uplatnenou v konaní, že na Ústavnom súde SR vo veci rozhodoval nezákonný sudca a súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku na túto námietku nereagoval a nijako sa s ňou nevysporiadal a v tomto smere považuje rozsudok súdu prvého stupňa za nepreskúmateľný, odvolací súd k tejto odvolacej námietke len stručne dodáva, že odvolací dôvod podľa usat. v spojení s ust. by bol naplnený, ak by vo veci konal a rozhodol vylúčený sudca. Nie je možné považovať rozhodnutie súdu prvého stupňa za nepreskúmateľné z dôvodu, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal v dôvodoch rozsudku s námietkou, že na Ústavnom súde SR mal rozhodovať podľa názoru odvolateľa „nezákonný sudca“, keďže všeobecný súd nemôže posudzovať správnosť obsadenia senátov Ústavného súdu SR.

V prejednávacnej veci odvolací súd nezistil, že by v konaní bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý a riadny proces nerešpektovaním procesných práv priznaných mu (ust. a nasl. a ). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nepochybne vyplýva, ktoré skutočnosti súd prvého stupňa považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa riadil pri hodnotení vykonaných dôkazov a ako sa vyporiadal s právne významnými skutočnosťami, z ktorých vyvodil záver o nedôvodnosti uplatneného nároku na ochranu osobnosti.

Inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v V odvolaní nie je uvedená žiadna skutočnosť, z ktorej by bolo možné urobiť záver, že by konanie bolo postihnuté niektorou z procesných vád podľa , preto ani tento odvolací dôvod nie je daný.

Odvolací dôvod podľa ust. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, alebo inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, alebo ak výsledok hodnotenie dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení až

K odvolaciemu dôvodu podľa ust. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval na daný prípad.

Odvolací dôvod podľa ust. odôvodnil žalobca predovšetkým tým, že vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že napadnutým článkom došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, a to aj v profesnej oblasti. To, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu v oblasti rodinného a verejného života, túto skutočnosť nespochybňuje ani ústavný súd v citovanom náleze. Aj napriek uvedenému však súd prvého stupňa žalobu zamietol. Pritom vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný zverejnil o osobe žalobcu nepravdivé údaje, keď jeho meno spojil s korupciou.

V prípade zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobenej hromadnými informačnými prostriedkami, treba podmienky občianskoprávnej zodpovednosti za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti posudzovať v kontexte s ústavne zaručenými právami na slobodu prejavu a informácie ( a 2 SR, čl. 17 ods. 1 a 2 listiny a čl. 10 ods. 1 Dohovoru) a so zreteľom na požiadavku vyváženosti (proporcionality) uplatňovania týchto práv, ktoré sú rovnocenné. Pri strete týchto práv (práva na slobodu prejavu a informácie s právom na ochranu osobnosti) treba s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu zvažovať ich význam a dbať na to, aby jednému z týchto práv nebola bezdôvodne daná prednosť pred právom druhým, keďže ochrana týchto - inak ústavne rovnocenných hodnôt - má spoločného menovateľa, ktorým je demokratický vývoj spoločnosti.

Vychádzajúc z uvedených zásad odvolací súd vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu skúmal mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti žalobcu (práva na česť, meno a dobrú povesť) v kontexte s právom žalovaného na slobodu prejavu (zahrňujúcej právo šíriť informácie a myšlienky) a so zreteľom na požiadavku zachovania spravodlivej rovnováhy (proporcionality) uplatňovania týchto práv a ich ochrany, keďže v posudzovanom prípade k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, malo dôjsť výkonom práva žalovaného na slobodu prejavu a šírenie informácií o veci verejného záujmu zaručených v , 2 SR, čl. 17 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd o ochranu ľudských práv a základných slobôd a čl. 10 ods. 1 Dohovoru.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebolo preukázané, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu takou intenzitou, ktorá by vyžadovala súdny zásah do slobody prejavu.

Odvolací súd ako aj súd prvého stupňa bol v konaní o ochranu osobnosti v tejto veci podľa a (o Ústavnom súde SR) viazaný právnymi názormi Ústavného súdu SR vyjadreného v Náleze č. -48. Pokiaľ Ústavný súd SR v citovanom náleze sa vyjadroval aj k skutkovým okolnostiam prípadu, nemohli všeobecné súdy nebrať zreteľ na skutkové závery vyslovené v Náleze Ústavného súdu SR -48 zo dňa 07.07.2011.

Odvolací súd preto v súlade s ust. rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravnými uzneseniami č.k. -418 zo dňa 29.10.2012 a č.k. -429 zo dňa 16.11.2012 vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj výrok o povinnosti žalobcu nahradiť trovy štátu v súlade s ust. v spojení s ust. Štát, ktorý v priebehu konania platil trovy, má právo na ich náhradu voči účastníkom, pričom rozhodujúcim je výsledok konania.

Súd prvého stupňa vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi účastníkmi aplikoval pre svoje rozhodnutie ust.

Odvolací súd však dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre čiastočnú zmenu rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania.

Ustanovenie tvorí odchýlku zmierňujúcu neprimeranú tvrdosť v prípade zásad zodpovednosti za výsledok. Aplikácia ust. dopadá na toho, kto by inak mal nárok na náhradu trov konania, ak sú tu podmienky osobitného zreteľa, súd nemusí výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

Podľa ustálenej súdnej praxe pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa treba okrem iného zohľadniť aj okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku. Vzhľadom na okolnosti, ktoré viedli žalobcu k uplatneniu práva na ochranu osobnosti, keď redaktor žalovaného pri písaní článku o žalobcovi z roku 2008 použil „informácie“ zo služobného hodnotenia žalobcu z rokov 2001 a 2002, pričom vedel, že služobné hodnotenie bolo zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR z 31.07.2002, v článku bolo zverejnené meno aj priezvisko žalobcu, žalobcovi nebola daná možnosť pred zverejnením článku sa vyjadriť a až Nálezom Ústavného súdu SR bolo vyslovené, že právo nad slobodou prejavu prevažuje nad právom na ochranu osobnosti, dospel odvolací súd k záveru, že sú splnené podmienky v súlade s ust. pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalovanému sčasti v rozsahu 50 %.

Odvolací súd preto v súlade s zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania, že žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v sume 2.202,18 eur, ktoré predstavujú polovicu trov potrebných na účelné bránenie práva žalovaného.

Výrok o trovách odvolacieho konania je odôvodnený ust. v spojení s

Žalovaný bol v odvolacom úspešný, preto neúspešný žalobca je povinný nahradiť trovy konania žalovaného, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby podľa ust. a vyhláška MS SR č. 91,29 eur + paušálna náhrada hotových výdavkov 7,63 eur + 20 % DPH 19,78 eur, celkom trovy odvolacieho konania vo výške 118,70 eur.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.