Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-438-2012.pdf
PDF · 85.24 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/438/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a členov senátu JUDr. Beáty Jurgošovej a JUDr. Aleny Svetlovskej v právnej veci navrhovateľa: Obec Veľké Orvište, Hlavná 17, Veľké Orvište, zastúpeného advokátom JUDr. Daliborom Kiselicom, Námestie M. Benku 12, Bratislava, proti odporcom: 1/ Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky, Štefanovičova 5, Bratislava, 2/ Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 5C/4/2011-92, zo dňa 18.5.2012, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia 5.097,80 eura s príslušenstvom titulom náhrady škody a odporcom 1/ a 2/ nepriznal náhradu trov konania.
V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa zaplatenia žalovanej sumy s príslušenstvom domáhal na tom skutkovom základe, že ako správca dane vydal platobné výmery č. 1/2008 a č. 3/2009, ktorými vyrubil daň za jadrové zariadenie prevádzkovateľovi JAVYS a.s. a platobné výmery č. 2/2008 a č. 4/2009, ktorými vyrubil daň za jadrové zariadenie prevádzkovateľovi SE a.s. Platobné výmery č. 1/2008 a 2/2008 boli na základe odvolania prevádzkovateľov zrušené Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky (právnym predchodcom odporcu 2/) ako odvolacím orgánom; vec bola zároveň vrátená navrhovateľovi na ďalšie konanie. Následne navrhovateľ vydal obom prevádzkovateľom nové platobné výmery č. 1/2009 a č. 2/2009. Na opätovné odvolania prevádzkovateľov Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky zmenilo platobné výmery tak, že prevádzkovateľov zaviazalo na úhradu dane pomerne. Navrhovateľ mal za to, že uvedeným konaním Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky mu bolo ako správcovi dane odňaté právo a zároveň aj povinnosť vyrubiť miestnu daň v celej výške; vznikla mu majetková ujma, t.j. škoda predstavujúca príjmy z daní, o ktoré bol ukrátený.
Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľ ako správca dane je podľa § 2 ods. 1 písm. h) zákona č. 582/2004 Z.z. oprávnený ukladať prevádzkovateľom jadrového zariadenia daň za jadrové zariadenie v oblasti ohrozenia, v ktorom sa nachádza zastavané územie alebo jeho časť. Právny predchodca odporcu 2/ na základe riadnych opravných prostriedkov podaných prevádzkovateľmi zariadení rozhodnutia navrhovateľa zmenil tak, že prevádzkovateľov jadrových zariadení zaviazal na pomerné zaplatenie dane, kedy postupoval v zmysle stanoviska Ministerstva financií SR zo dňa 17.3.2008. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že zmeňujúce rozhodnutia vydané právnym predchodcom odporcu 2/, ktorými vyrubil daňovým subjektom daň za prevádzkovania
jadrových zariadení pomerne, neboli do rozhodnutia súdu prvého stupňa zrušené pre nezákonnosť v správnom konaní. V súvislosti s pasívnou vecnou legitimáciou účastníkov konania poukázal súd prvého stupňa na to, že podľa § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. v mene štátu koná ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy. Pasívne vecne legitimovaným subjektom je teda len odporca 1/. S poukazom na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie návrh voči odporcovi v 2/ zamietol.
Súd prvého stupňa návrh zamietol aj voči odporcovi 1/, nakoľko navrhovateľ nepreukázal, že právny predchodca odporcu 2/ ako správny orgán nesprávne úradne postupoval tým, že vyrubil prevádzkovateľom jadrových zariadení daň pomerne. V danom prípade nemal za splnené podmienky na náhradu škody podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. Rozhodnutia vydané právnym predchodcom odporcu 2/, od ktorých navrhovateľ odvíja nárok na náhradu škody, totiž neboli nikdy zrušené pre nezákonnosť. Posudzovanie zákonnosti rozhodnutia štátneho orgánu vydaného v dôsledku porušenia právnej povinnosti orgánu štátu je možné len v rámci správneho konania na vecne príslušnom krajskom súde. Navrhovateľ je týmito rozhodnutiami ako prvostupňový správny orgán viazaný. Navrhovateľ pritom nebol ani účastníkom konania, v ktorom vznikla škoda v dôsledku vydaného rozhodnutia. Súd prvého stupňa mal návrh navrhovateľa za nedôvodný tiež s poukazom na skutočnosť, že v prejednávanej veci nie je daná zodpovednosť odporcu 1/ podľa § 415 Obč. zák., nakoľko porušenie prevenčnej povinnosti nie je predpokladom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Porušenie § 415 Obč. zák. zakladá všeobecnú zodpovednosť podľa § 420 Obč. zák., ktorá je vo vzťahu k štátu vylúčená. Právny predchodca odporcu 2/ v predmetnom konaní konal podľa zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov ako správny orgán, ktorého rozhodnutia sú záväzné pre orgány nižšieho stupňa, pokiaľ neboli zrušené správnym súdom pre nezákonnosť. Navrhovateľovi ako prvostupňovému orgánu nenáleží ani právo podľa § 247 O.s.p., ktoré patrí účastníkom konania a osobám, s ktorými sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkmi konania, hoci sa s nimi konať malo.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Nakoľko si úspešní odporcovia 1/ a 2/ náhradu trov konania neuplatnili, náhradu trov konania im nepriznal.
Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Argumentáciu súdu prvého stupňa mal za nekonzistentnú a protirečivú, kedy súd prvého stupňa v odôvodnení tvrdil, že posudzovanie zákonnosti rozhodnutia štátneho orgánu vydaného v dôsledku porušenia právnej povinnosti orgánu štátu je možné len v rámci správneho konania, následne však vyjadril svoje závery ohľadne zákonnosti rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR, kedy uviedol, že právny predchodca odporcu 2/ postupoval v súlade s § 73 veta tretia zákona č. 582/2004 Z.z. a ďalej uviedol, že tento subjekt konal v súlade so zákonom č. 511/1992 Z.z. Závery o správnosti postupu príslušných orgánov súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí neodôvodnil. Zo strany súdu tak malo dôjsť k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a čl. 46 ods. 3 Ústavy SR.
Navrhovateľ ďalej poukázal na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Obec ako právnická osoba je pri domáhaní sa škody subjektom ústavnoprávnej ochrany čl. 46 Ústavy SR. Pokiaľ ústava priznáva právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom každému, súdy musia pri výklade a uplatňovaní zákonov takéto vymedzenie rešpektovať. Zákonmi nemožno zužovať množinu subjektov ústavnoprávnej ochrany iba na účastníkov správneho konania. Súd prvého stupňa mal na daný skutkový stav aplikovať § 420 Obč. zák., prípadne mal konanie prerušiť a podať Ústavnému súdu SR návrh na preskúmanie súladnosti predmetných ustanovení s ústavou.
Odporca 1/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že navrhovateľ si uplatňuje nárok na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu účelovo, nakoľko pre jeho uplatnenie titulom nezákonného rozhodnutia by nesplnil podmienky (nebol účastníkom konania a vydané rozhodnutia neboli zrušené). Mal za neprípustné, aby si správny orgán nižšieho stupňa nárokoval náhradu škody z titulu odlišného rozhodnutia nadriadeného správneho orgánu.
Odporca 2/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom; rieši len tie prípady vzniku škody, ktorá vznikla inou ako rozhodovacou činnosťou. Navrhovateľ sa však domáha náhrady škody spôsobenej tým, že Daňové riaditeľstvo Slovenskej
republiky svojimi rozhodnutiami zmenilo platobné výmery vydané navrhovateľom, čím navrhovateľovi odňalo právo i povinnosť vyrubiť miestnu daň v celej výške; podľa navrhovateľa mu teda bola škoda spôsobená rozhodovacou činnosťou odporcu 2/. Navrhovateľ nepreukázal porušenie povinností odporcu 2/, ktoré by bolo možné posúdiť ako nesprávny úradný postup. Súd prvého stupňa preto vec posúdil správne tak, že sa jedná o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nie nesprávnym úradným postupom, a že pre jej uplatnenie neboli splnené zákonné podmienky. Vzhľadom na to, že ústredným orgánom štátnej správy, do pôsobnosti ktorého patrí daňová správa ako odvetvie štátnej správy, je Ministerstvo financií Slovenskej republiky, nie je odporca 2/ pasívne legitimovaný v predmetnom konaní.
Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. októbra 2013 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.).
Základnými predpokladmi vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi v daňovom konaní v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. sú existencia škody (nemajetkovej ujmy), nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Nakoľko navrhovateľ sa v konaní domáhal náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu s poukazom na rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, ktorými ako odvolací orgán v daňovom konaní zmenil platobné výmery navrhovateľa ako správcu dane tak, že zaviazal prevádzkovateľov jadrových zariadení na zaplatenie dane pomerne, súd prvého stupňa sa správne zaoberal uvedenými základnými predpokladmi vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu v predmetnej veci.
Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti a tieto právne posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. Vecnú správnosť rozhodnutí daňových orgánov preto nemožno posudzovať v konaní o náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý mal týmto rozhodnutiam predchádzať. Vzhľadom na uvedené je odvolací súd toho názoru, že súd prvého stupňa nesprávne postupoval, keď hodnotil súlad postupu správnych orgánov so zákonom, nakoľko posudzovať zákonnosť rozhodnutí vydaných správnymi orgánmi je možné v rámci správneho súdnictva podľa § 244 a nasl. O.s.p.. Uvedená skutočnosť však nemá za následok odlišné právne posúdenie nároku navrhovateľa na náhradu škody odvolacím súdom.
Otázku nezákonnosti právoplatného rozhodnutia nemožno riešiť v konaní o náhradu škody titulom zodpovednosti štátu ako predbežnú bez toho, aby toto rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom; takýmto rozhodnutím by bol súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný (ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.). Na uvedenom základe nemožno zasahovať do výsledku daňového konania prehodnocovaním záverov správneho orgánu v tom smere, či mal vyrubiť každému daňovému subjektu daň za jadrové zariadenie v plnej výške alebo pomerne, teda posudzovať správnosť aplikácie § 73 zák. č. 582/2004 Z.z. Titulom nesprávneho úradného postupu teda nemožno uplatňovať také pochybenia v postupe daňových orgánov, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia vzniku nároku a výšky daňovej povinnosti a nemožno sa dovolávať nezákonnosti ich postupu v daňovom konaní ako podkladu pre ich rozhodovanie, pretože takéto hmotnoprávne či procesné pochybenia sa môžu priamo odraziť v ich rozhodnutiach, ktorých nezákonnosť môže byť vyslovená jedine príslušným orgánom, ktorý by právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, zrušil alebo zmenil pre nezákonnosť, k čomu však v predmetnej veci nedošlo.
Pri absencii základného predpokladu vzniku zodpovednosti štátu za škodu (nezákonné rozhodnutie či nesprávny úradný postup) je potom nedôvodný poukaz navrhovateľa na tvrdenú nedôvodne zúženú ústavne zakotvenú množinu subjektov ústavnoprávnej ochrany.
V súvislosti s pochybeniami štátnych orgánov pri výkone ich pôsobnosti ako orgánov verejnej moci sa navrhovateľ nemôže domáhať náhrady škody podľa § 420 ods. 1 Obč. zák. (lex generalis), pretože táto všeobecná zodpovednosť je vylúčená práve osobitnou úpravou zák. č. 514/2003 Z.z. (lex specialis). V prípade škody vzniknutej pri výkone verejnej moci, t.j. pri úradnom postupe a rozhodovaní orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb je potrebné pre posúdenie zodpovednosti za škodu aplikovať práve zák. č. 514/2003 Z.z. Pokiaľ teda pri výkone verejnej moci došlo k nesprávnemu úradnému postupu orgánov verejnej moci alebo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, nemožno na zodpovednosť štátu či štátneho orgánu za škodu aplikovať § 420 ods. 1 Obč. zák., ako správne uviedol súd prvého stupňa.
Správny je aj záver o nedostatku pasívnej legitimácie pôvodného odporcu 2/, keďže pasívne legitimovaným pri nárokoch na náhradu škody uplatňovaných podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je vždy štát; pretože škoda mala vzniknúť pri výkone verejnej moci v oblasti správy daní, za štát v danom prípade koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre oblasť daní.
Na uvedenom základe odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odporcov 1/ a 2/ odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešní odporcovia 1/ a 2/ by mali právo na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko si však náhradu trov konania neuplatnili, odvolací súd im ich náhradu nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.