Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_19Co-168-2012.pdf
PDF · 110.21 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/168/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej, v právnej veci žalobcu M. O., bytom Z. - G. Z., V. XXX, právne zast. JUDr. Dušanom Mackom, advokátom, Poprad, Mnoheľova 840/8 proti žalovaným 1/ B. O. - ORMI, O., E., bytom Z. L., E. XXX/X, IČO: 3063850, právne zast. JUDr. Marošom Ježíkom, advokátom, Stará Ľubovňa, Okrušná 871/65, pracovisko Poprad, Nám. sv. Egídia 95, 2/O. Z., bytom L., C. M. XX, o zaplatenie 7.302,66 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k. 7C/250/2000-581 zo dňa 13. júla 2012 takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému v 2/ rade O. Z. povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.203,08 eur so 17,6% úrokom z omeškania odo dňa 23.12.1999 do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovanému v 1/ rade B. O. súd prvého stupňa uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 99,58 eur zo 17,6% úrokom z omeškania odo dňa 23.12.1999 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vyslovil, že o trovách konania a trovách právneho zastúpenia rozhodne po právoplatnosti vo veci samej.
V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že rozhodol tak na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 7.302,66 eur (220.000,-Sk) s prísl., a to s 17,6% úrokom z omeškania od 23.12.1999 do zaplatenia, ktoré žiadal od žalovaných v 1/ a 2/ rade. Dôvodom bolo to, že so žalovaným v 1/ rade v zastúpení predávajúceho B. E. uzavrel dňa 26.03.1999 kúpno-predajnú zmluvu, ktorou kúpil ojazdené motorové vozidlo Škoda Felícia EFF 613, rok výroku 1998, SPŽ: ZC 470 AC, výrobné číslo E výrobné číslo motora XXXXXXX, za dohodnutú kúpnu cenu 220. 000,- Sk čo je 7.302,66 eur, ktorú žalobca v ten istý deň aj žalovanému v 1/ rade vyplatil. Uvedené motorové vozidlo však bolo žalobcovi odňaté, nakoľko bolo ukradnuté. B. E. nebol predávajúcim, jeho doklady boli na tento účel zneužité.
Súd prvého stupňa pôvodne vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 7C 250/2000-224 zo dňa 6. júna 2007. V dôsledku podaného odvolania bol uvedený rozsudok uznesením Krajského súdu Prešov č. k. 2Co/163/2007 zo dňa 21.06.20111 zrušený.
Po doplnení dokazovania a citujúc ustanovenie § 37 ods. 1 až 3, § 39, § 49a, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 457 a § 737 Občianskeho zákonníka súd prvého stupňa zistil, že vozidlo Škoda Felícia s predmetným evidenčným číslom bolo na Dopravnom inšpektoráte v Žarnovici prihlásené na B. E., nar. XX.X.XXXX,
bytom M. XX, G. K., zomrelom dňa XX.X.XXXX. Tento vo výsluchu pred vyšetrovateľom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici vypovedal v tom smere, že nikdy nebol vlastníkom, ani držiteľom vyššie uvedeného motorového vozidla, taktiež mu nikdy nebola vyplatená suma za odpredaj motorového vozidla. Vlastníkom tohto motorového vozidla bola pani B. B., ktorej bolo toto vozidlo ukradnuté a na základe čoho si uplatnila voči poisťovni Ergo poistené plnenie. Toto sa aj stalo a vozidlo je dnes vlastníctvom tejto poisťovne. Vyplýva to aj z unesenia Krajského riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici zo dňa 13.1.2004, vedené pod číslom ČV:KUV-18/OVEK-2000, ako aj z obžaloby, ktorá bola zaslaná príslušnému súdu, a ktoré konanie prebieha na Okresnom súde Banskej Bystrici 1T/181/2007. Trestné konanie doposiaľ nebolo ukončené. B. E. teda nebol vlastníkom predmetného motorového vozidla a nemohol uzatvoriť ani zmluvu o sprostredkovaní o predaji veci, ani kúpnopredajnú zmluvu medzi ním a B. O., pretože iba vlastník môže so svojim vlastníctvom nakladať a predať ho. V zmysle ustanovenia § 123 OZ, podľa ktorého je vlastník v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Z uvedeného teda vyplýva, že kúpna zmluva uzatvorená medzi žalobcom M. O. a predávajúcim B. E., hoci spĺňa po formálnej stránke všetky zákonom predpísané náležitosti, je neplatná, nakoľko B. E. ako predávajúci, nebol oprávnený disponovať s predmetom kúpnej zmluvy, keďže nebol vlastníkom motorového vozidla a o danej skutočnosti taktiež nevedel a túto zmluvy nikdy neuzatvoril a nikdy nikoho na uzatvorenie takejto zmluvy nesplnomocnil. Žiaden subjekt nemôže previesť na iného viac práv, než sám má. Právny úkon v tomto prípade je teda absolútne neplatným právnym úkonom, z ktorého pre účastníkov nevyplývajú žiadne práva a povinnosti. Uvedená skutočnosť bola taktiež konštatovaná v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove.
Súd prvého stupňa teda ustálil, že B. E. nemohol byť v tomto prípade ani objednávateľom, nakoľko uvedené zmluvy, t.j. ani kúpno-predajnú zmluvu, ani zmluvu o obstaraní predaja veci vôbec nepodpisoval, nemohol vystupovať ani ako predávajúci, nakoľko nebol vlastníkom predmetného motorového vozidla a ani nikdy nesplnomocnil nikoho na podpis zmluvy o obstaraní predaja veci. Je teda zrejmé, že aj táto zmluva je od počiatku neplatná a jedná sa o absolútne neplatný právny úkon, z ktorého pre účastníkov nevyplývajú žiadne práva a povinnosti. Žalovanému v 1. rade B. O. bola vyplatená aj obstarávateľská odmena, ktorú aj v tomto prípade možno kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenie.
V konaní bolo jednoznačne zistené, že žalovanú sumu žalobca vyplatil ako kúpnu cenu za osobné motorové vozidlo Škoda Felícia EFF 613, rok výroby 1998, EVČ ZC470AC a podľa príjmového dokladu zo dňa 26.3.1999 sumu 7.302,66 eur (220.000,- Sk) vyplatil Autobázaru ORMI CAR - B. O., ktorý však následne 7.203,08 eur (217.000,- Sk) odovzdal ešte v ten deň, t.j. 26.03.1999 do rúk žalovaného v 2. rade O. Z. a 99,58 eur (3.000,- Sk) si ponechal ako províziu z predaja uvedeného motorového vozidla, a to na základe zmluvy PPD číslo 91 zo dňa 26.03.1999. Súd mal za to, že týmto konaním došlo k plneniu žalovaným t.j. k zaplateniu sumy 7.302,66 eur (220.000,- Sk), a to jednak žalovanému v 1. rade, ktorý následne odovzdal sumu 7.203,08 eur (217.000,- Sk) O. Z., t.j. žalovanému v 2. rade, ktorí sa teda na úkor iného bezdôvodne obohatili. Pre žalobcu vznikla však škoda vo výške 7.302,66 eur (220.000,- Sk) a suma 99,58 eur (3.000,- Sk), ktorá tvorila províziu za predaj, vznikla žalobcovi ako náhrada škody v príčinnej súvislosti s bezdôvodným obohatením a plnením z neplatnej zmluvy.
Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že poskytnuté plnenie z kúpnej ceny prijal v konečnom dôsledku nie predávajúci, ale O. Z., čo tento pri svojom výsluchu nepoprel, a preto je povinný plnenie vydať. Navyše tieto peniaze nikdy neodovzdal B. E., ako predávajúcemu, čo vyplynulo z predloženej obžaloby v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica sp. zn. 1T/180/2007 a jednak z výpovede žalovaného v 2. rade pred dožiadaným súdom dňa 24.2.2012. Z uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa zaviazal O. Z., t.j. žalovaného v 2. rade na zaplatenie sumy 7.203,08 eur (217.000,- Sk), t.j. celú kúpnu cenu. Akým spôsobom naložil s uvedenou sumou ďalej, je pre účely tohto konania právne irelevantné. V zbytku, t.j. čo sa týka sprostredkovateľskej odmeny vo výške 99,58 eur (3.000,- Sk) súd zaviazal na úhradu žalovaného v 1. rade, pretože aj toto bolo plnenie z neplatnej zmluvy.
Obe zmluvy, t.j. i kúpna zmluva, i zmluva o obstaraní predaja vecí, sú od počiatku neplatné, je potrebné preto posúdiť danú vec ako vydanie bezdôvodného obohatenia. Ak sa totiž plní z neplatných zmlúv, ako je v tomto prípade, jedná sa o bezdôvodné obohatenie.
Súd prvého stupňa v zmysle ustanovenia § 517 ods. 1, 2 OZ ako aj Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. priznal aj úrok z omeškania od dňa 23.12.1999, t.j. od doby, keď bolo auto colnými úradmi zaistené.
S poukazom na ustanovenie § 475 OZ uviedol prvostupňový súd, že motorové vozidlo je vo vlastníctve poisťovne Ergo, preto zaniká povinnosť vrátiť toto pre nemožné plnenie.
Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Navrhol napadnutý rozsudok postupom podľa § 220 O.s.p. zmeniť a zaviazať oboch žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 7.302,66 eur so 17,6% úrokom z omeškania a priznať trovy konania tak prvostupňového ako aj odvolacieho.
V odvolaní uviedol, že pred dvanástimi rokmi žalobca podal žalobu z dôvodu, že v autobazáre žalovaného v 1/ rade uzavrel so žalovaným v 1/ rade kúpnu zmluvu na ojazdený automobil, za ktorý zaplatil žalovanému v 1/ rade celú kúpnu cenu. Žalobca neuzavrel so žalovaným v 2/ rade kúpnu zmluvu o predaji vozidla a súd ho zaviazal na vrátenie žalobcovi kúpnej ceny. Predmetné vozidlo dodal žalovanému v 1/ rade na predaj žalovaný v 2/ rade, no toto motorové vozidlo bolo následne žalobcovi odňaté, lebo išlo o kradnuté vozidlo vlastníčke B. B.. Žalobca tak nemá ani vozidlo, za ktoré zaplatiť žalovanému v 1/ rade kúpnu cenu, ani kúpnu cenu. Žiadal preto zaviazať oboch žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť mu kúpnu cenu, lebo o tieto peniaze ho pripravili obaja žalovaní spoločným konaním. Žalovaný v 1/ rade s nim uzavrel neplatnú kúpnu zmluvu o predaji motorového vozidla, prijal kúpnu cenu, ktorá je bezdôvodným obohatením žalovaného v 1/ rade, ktorý je povinný ju podľa § 451 a § 457 OZ vrátiť žalobcovi a žalovaný v 2/ rade tým, že vydal žalovanému v 1/ rade predmetné kradnuté vozidlo so sfalšovanými dokladmi, teda konal protiprávne, nepredchádzal vzniku škody (§ 415, § 420 OZ) a podľa tvrdenia žalovaného v 1/ rade prevzal od neho kúpnu cenu za vozidlo, ktorú zaplatil žalobca žalovanému v 1/ rade. Následkom tohto spoločného konania vznikla žalobcovi ujma v podobe zníženia jeho majetku o zaplatenú kúpnu cenu za vozidlo, t.j. 7.302,66 eur.
Odvolateľ v dôvodoch odvolania opísal priebeh konania v predmetnej veci tak na okresnom súde, odvolacom súde ako aj Ústavnom súde SR, kde kriticky zhodnotil závery odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení s tým, že nebol zákonný dôvod na zrušenie pôvodného rozhodnutia súdu prvého stupňa a na vrátenie veci prvostupňovému súdu. Za správne považoval konštatovanie odvolacieho súdu, že všetky zmluvy sú absolútne neplatné pre rozpor so zákonom a že nárok žalobcu na zaplatenie 7.3202,66 eur je daný. Poukázal na ustanovenie § 451 a 457 OZ a konštatoval, že žalovaný v 1/ rade prijal od žalobcu kúpnu cenu za vozidlo, čím sa obohatil. Na uvedenom nič nemení ani nepreukázané tvrdenie žalovaného v 1/ rade, že po prijatí časť kúpnej ceny dal žalovanému v 2 /rade. V predmetnom prípade neprichádza do úvahy synalagmatické vrátenie vozidla žalobcom žalovanému v 1/ rade, nakoľko toto bolo odňaté orgánmi verejnej moci. Odvolacím súdom v zrušujúcom rozhodnutí nebola spochybnená zodpovednosť žalovaného v 1/ rade. Aj keď sa žalovaný v 2/ rade vo veci neodvolal, odvolací súd mu poskytol ochranu jeho práv a nešlo o nerozlučné procesné spoločenstvo žalovaných, lebo ich povinnosť zaplatiť žalovanú sumu spoločne založil až súd svojím rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 511 OZ. Vytkol teda odvolaciemu súdu, že tento porušil zásadu viazanosti dôvodmi odvolania, ako aj zásadu, podľa ktorej možno začať odvolacie konanie vo vzťahu ku konkrétnemu účastníkovi len na základe odvolania konkrétneho účastníka (§ 212 ods. 1, ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Namietal ďalej zmätočnosť konania a rozhodnutia prvostupňového súdu. Aj keď tento sa pokúsil vypočuť svedka E., tento zomrel. Aj bez jeho výsluchu je skutočnosťou, že tento vozidlo nevlastnil, ale bolo ukradnuté B. B..
Aj výsluch žalovaného v 2/ rade dožiadaným súdom kde tvrdil, že auto predával na základe splnomocnenia od pána L. a bol v osobnom kontakte so žalovaným v 1/ rade, ktorému do autobazáru vozil autá priebežne. On nebol vlastníkom tohto motorového vozidla a ani žalovaný v 1/ rade L. mu auto odovzdal na predaj, aby sa z provízie uspokojil pôžičku, ktorú mu poskytol. O uvedenom nepredložil žiaden dôkaz. Vo svojej výpovedi však neuviedol, aby mu bol žalovaný v 1/ rade dal kúpnu cenu, ktorú prijal od žalobcu. Súd prvého stupňa z uvedeného vyvodil záver, že poskytnuté plnenie prijal v konečnom dôsledku nie predávajúci ale O. Z., čo nepoprel, a preto je povinný plnenie vydať. Je ťažko pochopiteľný takýto výklad mlčania žalovaného v 2/ rade, ako to zrealizoval súd prvého stupňa. Ide o účelový záver prvostupňového súdu s cieľom zbaviť sa povinnosti žalovaného v 1/ rade. Z príjmového dokladu vydaného žalovaným v 1/ rade z 26.03.1999 nepochybne vyplýva, že kúpnu cenu prijal od žalobcu žalovaný v 1/ rade, z čoho plynie, že žalobcove peniaze skončili u žalovaného v 1/ rade. Poukázal na to, že žalovaný v 2/ neuzavrel so žalobcom žiadnu neplatnú kúpnu zmluvu, na základe ktorej jej účastníci plnili jej účastníci majú vzájomne vrátiť prijaté plnenia.
Podľa odvolateľa v predmetnej veci existujú dva odlišné zodpovednostné právne vzťahy, na základe ktorých vzniká odlišná právna zodpovednosť každého zo žalovaných voči žalobcovi. Zodpovednosť žalovaného v 1/ rade vyplýva z neplatnej kúpnej zmluvy vrátiť žalobcovi prijaté plnenie - kúpnu cenu. Zodpovednosť žalovaného v 2/ rade, keďže nebol účastníkom predmetnej kúpnej zmluvy, nemôže zodpovedať voči žalobcovi za plnenie, ktoré na jej základe prijal žalovaný v 1/ rade od žalobcu, lebo povinnosť vzájomne (synalagmaticky) vracať si pnenie prijaté z neplatnej kúpnej zmluvy vzťahu je zákon výlučne a expresis verbis na účastníkov zmluvy a nie na osoby, ktoré účastníkmi zmluvy neboli. Žalovaný v 1/ rade, preto má povinnosť v zmysle ustanovenia § 457 vrátiť žalobcovi kúpnu cenu, ktorú od neho prijal z neplatnej kúpnej zmluvy, a to bez ohľadu na to, čo s ňou po jej prijatí plnil. Súd prvého stupňa v rozpore s uvedeným zaviazal aj žalovaného v 2/ rade, ktorý nebol účastníkom kúpnej zmluvy, vrátiť kúpnu cenu z nej. Žalovaný v 2/ rade je zodpovedný za porušenie právnej povinnosti, keď dal na predaj ukradnuté auto. V čestnom prehlásení zo 14.01.2000 uvádza, že auto nemá právne vady, teda že nie je kradnuté. Následne vo výpovedí tvrdí, že auto asi patrilo E., ktorého však nepozná a že predáva L. autá. Toto protiprávne konanie žalovaného v 2/ rade je preukázané dôkazmi vykonanými v trestnom konaní voči nemu vedenom na Okresnom súde v Banskej Bystrici, s ktorým spisom a v ňom sa nachádzajúcimi dôkazmi sa súd oboznámil. Skutočnosti zistené v trestnom konaní a uvedené v uznesení o začatí trestného stíhania i v obžalobe, ktoré sú verenými listinami v zmysle § 134 O.s.p. sú skutočnosťami, považujúcimi sa za pravdivé, pokiaľ sa nepreukáže opak. Nebolo by preto správne nevziať do úvahy závery a zistenia urobené v trestnom konaní. Aj tieto dôkazy sú preto dôkaznými prostriedkami použiteľnými v občianskom súdnom konaní v zmysle ustanovenia § 125 O.s.p. Z obžaloby voči žalovanému v 2/ rade je možné zistiť, že tento je trestne stíhaný pre legalizáciu príjmov z trestnej činnosti, okrem iného aj za to, že predmetné vozidlo bolo odcudzené B. B., toto zlegalizoval, prihlásil na meno B. E. na dopravnom inšpektoráte a dodal do bazáru žalovaného v 1/ rade na odpredaj, kde bolo predané žalobcovi. Uvedené protiprávne konanie žalovaného v 2/ rade mal súd ustáliť pre jeho občiansko-právnu zodpovednosť bez potreby čakať na uznanie jeho trestnoprávnej zodpovednosti. Žalovaný v 2/ rade svojím konaním prinajmenšom poručil právnu povinnosť predchádzať škodám v zmysle § 415 OZ, konal v rozpore so zákonom, keď kradnuté auto legalizoval falšovaním dokladov a potom ho dal žalovanému v 1/ rade na predaj. Daná je preto jeho zodpovednosť za ujmu vzniknutú žalobcovi podľa § 415 a 420 OZ.
Žalovaný v 1/ rade preto zodpovedá žalobcovi podľa ustanovenia § 452 a § 457 OZ z titulu účastníka neplatnej kúpnej zmluvy, keď je povinný žalobcovi vrátiť od neho prijaté plnenie. Žalovaný v 2/ rade zodpovedá voči žalobcovi z titulu § 415 a 420 OZ za porušenie povinnosti prechádzať škodám a protiprávnej legalizácii kradnutého auta a činnosti smerujúcej k jeho predaju žalobcovi. Následkom takejto spoločnej zodpovednosti oboch žalovaných je daná spoločná a nerozdielna zodpovednosť oboch žalovaných, i keď každého z nich na inom právnom základe.
Obaja žalovaní sú preto povinní vrátiť žalobcovi žalovanú sumu spoločne a nerozdielne, pretože obaja spoločným konaním ho o túto sumu pripravili. Ich spoločný záväzok voči žalobcovi vznikne rozhodnutím súdu podľa § 511 OZ. Žalobcovi sa tým zvýši reálnosť vymoženia žalovanej sumy, ktorá je vzhľadom na dlhodobosť súdneho konania iluzórna. Žalovaný v 1/ rade značne obmedzil svoje podnikanie a majetok, a žalovaný v 2/ rade je nemajetný, tresne stíhaný za rozsiahlu majetkovú trestnú činnosť, nezamestnaný, u ktorého vymoženie žalovanej sumy je prakticky nemožné. Súd prvého stupňa svojim rozhodnutím tak minimalizoval žalobcovi možnosť uspokojenia jeho pohľadávky, lebo tento má v ruke len reálne nevymožiteľný rozsudok.
Poukázal na to, že zodpovednostný vzťah medzi žalovanými navzájom nie je predmetom tohto súdneho konania a preto aj to, či žalovaný v 1/ rade dal od žalobcu prijatú kúpnu cenu žalovanému v 2/ rade, je pre predmetné konania bezvýznamné a nech si to riešia vzájomne žalovaní medzi sebou. Súdu prvého stupňa odvolateľ vytýkal to, že z vykonaných dôkazov vyvodil nesprávny skutkový právny záver a vec nesprávne právne posúdil. Nekonal v súlade so záväzným právnym názorom krajského súdu, v zmysle ktorého mal preskúmavať len zodpovednosť žalovaného v 2/ rade, nie aj zodpovednosť žalovaného v 1/ rade.
K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný v 1/ rade tak, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, nárok za správne právne posúdený a preto navrhol odvolanie žalobcu zamietnuť. Žiadal zároveň priznať trovy odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby a to vyjadrenie k odvolaniu.
Žalovaný v 2/ rade sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O. s. p.), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu prechádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O. s. p., a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 1, 2 O. s. p. zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení zmien a doplnkov, ďalej len OZ).
Záväzkový vzťah bezdôvodného obohatenia vznikne, ak sa naplnia všetky zákonom ustanovené predpoklady pre jeho vznik, teda ak sa niekto na úkor iného bezdôvodne obohatí. Bezdôvodné obohatenie preto predstavuje taký záväzkový právny vzťah, z ktorého pohľadávka vzniká tomu, na koho úkor sa iný bezdôvodne obohatil, a dlh tomu, kto obohatenie získal. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným záväzkovým právnym vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu, napríklad plnenie z neplanej zmluvy, pri ktorej dôvod na plnenie vôbec nevznikol, alebo na základe určitej právnej skutočnosti, napr. bezdôvodné obohatenie získané z nepoctivých zdrojov.
Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne za splnenia týchto predpokladov: a) vznik bezdôvodného obohatenia objektívne merateľného v peňažných jednotkách na strane určitej osoby, b) k získaniu majetkového prospechu na strane obohateného došlo na základe právnych skutočností, ktoré sú výslovne uvedené v zákone v § 451 ods. 2 a § 454 OZ, c) vznik majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, ktorá postihuje inú určitú osobu, t.j. oprávneného, pričom táto majetková ujma zodpovedá zmienenému bezdôvodného obohatenia na strane obohateného.
Pri naplnení uvedených znakov vzniká v rámci záväzkového právneho vzťahu bezdôvodné obohatenie povinnému subjektu, t.j. obohatenému povinnosť vydať to, o čo sa bezdôvodne obohatil, a právo toho, na koho úkor k obohateniu došlo, t.j. oprávnenému požadovať vydanie tohto plnenia (§ 456 OZ).
Subjektmi záväzkového právneho vzťahu bezdôvodného obohatenia sú ten, na koho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané, teda oprávnený subjekt, a ten, kto bezdôvodné obohatenie získal, povinný subjekt, teda obohatený.
Základným predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia je vznik majetkového prospechu obohateného, pričom k zväčšeniu jeho majetku došlo v rozpore s právom uznanými dôvodmi. Pritom dôkaz o existencii bezdôvodného obohatenia na strane obohateného musí ponúknuť postihnutý, teda žalobca. Bezdôvodné obohatenie teda spočíva v tom, že sa obohatený obohatí na úkor inej osoby o určité majetkové hodnoty, ktoré sú vyjadriteľné v peniazoch. Ak teda dôjde k bezdôvodnému obohateniu, t. j. naplnia sa všetky vyššie uvedené zákonné predpoklady, vznikne medzi osobami samostatný záväzkový právny vzťah bezdôvodného obohatenia (§ 489 OZ). Jeho obsahom je, aby ten, kto sa obohatí z niektorých dôvodov uvedených v zákone, vydal obohatenie tomu, na úkor koho k obohateniu došlo. Medzi konkrétne skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia patrí okrem iného aj plnenie z neplatného právneho úkonu (condictio ob iniustam causam), kedy vznik bezdôvodného obohatenia je založený na tom, že právny úkon, na základe ktorého došlo k plneniu je od začiatku (ex tunc) neplatný. Ide o prípad, keď právny úkon tu síce formálne existoval, avšak je neplatný (napríklad aj absolútne neplatná zmluva v zmysle ustanovenia § 39 OZ).
Uvedené ustanovenie § 451 ods. 2 OZ uvádza ako dôvod vzniku bezdôvodného obohatenia aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (condictio ob turpem causam). Podľa súdnej praxe sa za nepoctivý zdroj považuje zdroj, ktorý nie je právnym poriadkom uznaný. Vo všeobecnosti sa považuje za takýto zdroj príjem z činnosti, ktorá sa kvalifikuje ako trestná činnosť. Na vznik bezdôvodného obohatenia z nepoctivých zdrojov postačuje, aby išlo o činnosť, ktorou bolo bezdôvodné obohatenie získané a ktorá nie je právom uznaná.
Súd prvého stupňa sa dôsledne riadil vyššie uvedeným, preto vo veci správne rozhodol. Aj odvolací súd je toho názoru, že bezdôvodné obohatenia v súvislosti s neplatnými, tak kúpnou zmluvou, ako aj zmluvou o sprostredkovania predaja - ojazdeného osobného motorového vozidla Škoda Felícia, typ EFF613, rok výroby 1998, EVČ: ZC 470 AC, číslo motora XXXXXXX, číslo podvozku E boli neplatné. Tieto zmluvy mali byť uzavreté B. E., ktorý mal vystupovať ako vlastník uvedeného motorového vozidla a ktorý mal splnomocniť žalovaného v 2/ rade, podpísať zmluvu o obstaraní predaja veci, pričom vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že B. E. nebol vlastníkom predmetného motorového vozidla a nesplnomocnil žalovaného v 2/ rade na žiadne úkony. Na tieto účely boli podľa všetkého zneužité jeho doklady.
Keďže na základe takýchto neplatných zmlúv žalobca vyplatil žalovanému v 1/ rade sumu 220.000-, Sk, čo zodpovedá sume 7.302,66 eur, pôvodne určenú ako kúpna cena, z ktorej si sumu 3.000,- Sk, čo zodpovedá sume 99,58 eur ponechal žalovaný v 1/ rade a sumu 7.203,08 eur zodpovedajúcu sume 217.000,- Sk získal žalovaný v 2/ rade, správne bolo súdom prvého stupňa ustálené, že práve v uvedených rozsahoch sa tak žalobca v 1/ rade ako aj žalovaný v 2/ rade bezdôvodne obohatili na úkor žalobcu. Správne preto súd prvého stupňa uložil týmto žalovaným zaplatiť žalobcovi konkrétne sumy, t.j. sumy, o ktoré sa uvedení žalovaný v 1/ rade a žalovaný v 2/ rade na úkor žalobcu obohatili. Správne preto ich súd zaviazal toto obohatenie žalobcovi vydať a to aj spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6% odo dňa 23.12.1999. Tiež správne súd prvého stupňa neuložil žalobcovi v zmysle ustanovenia § 475 OZ žiadnu povinnosť ohľadom vrátenia motorového vozidla, nakoľko toto nie je v držbe žalobcu.
K odvolacím námietkam žalobcu, že súd prvého stupňa zaviazal žalovaného v 2/ rade vrátiť mu kúpnu cenu odvolací súd uvádza, že v konaní bolo preukázané, že práve žalovaný v 2/ rade sa na úkor žalobcu obohatil v rozsahu 7.203,08 eur, čo zodpovedá sume 217.000,- Sk, ktorá bola na základe výdavkového pokladničného dokladu zo dňa 26.02.1999 žalovaným v 2/ rade prevzatá. Vo vzťahu k obom žalovaným bolo v konaní preukázané bezdôvodné obohatenie v takom rozsahu v akom ich súd zaviazal ho vydať žalobcovi. Vo vzťahu k žalovaným bolo jednoznačne preukázané splnenie všetkých zákonom daných podmienok na vznik bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu a tým ich povinnosť vydať toto obohatenie žalobcovi v rozsahu, v akom u žalovaných vzniklo.
K ďalšej odvolacej námietke žalobcu, že vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade jeho nárok bolo potrené hodnotiť ako nárok na náhradu škody v súvislosti s trestným konaním začatým voči nemu odvolací súd uvádza, že až do právoplatného rozhodnutia v trestnej veci platí princíp prezumpcie neviny obžalovaného. V štádiu podania obžaloby existujú iba dôvodné podozrenia o spáchaní trestného činu. Je však potrebné súhlasiť s odvolateľom, že dôkazy vykonané v trestnom konaní je možné použiť aj pre konanie v občiansko-právnych veciach. Ak však trestné konanie nie je právoplatne skončené, nie je možné ustáliť trestnoprávnu zodpovednosť obžalovaného.
Vo vzťahu k nárokom vyplývajúcim z bezdôvodného obohatenia a nárokom vyplývajúcim z titulu náhradu škody je potrebné uviesť, že ide o dva odlišné skutkové nároky, vychádzajúce z rôznych predpokladov a vyžadujúce splnenie odlišných podmienok. Tak bezdôvodné obohatenia ako aj náhrada škody vychádzajú z odlišných skutočností zodpovedajúcich podmienkam, s ktorými zákon spája vznik tej-ktorej zodpovednosti.
K námietke odvolateľa ohľadom spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti oboch žalovaných, i keď každého z nich na inom právnom základe a z toho dôvodu potreby oboch žalovaných spoločne a nerozdielne zaviazať žalobcovi zaplatiť žalovanú istinu vo výške 7.302,66 eur s prísl. odvolací súd uvádza, že medzi ustanoveniami o bezdôvodnom obohatení nie je osobitný predpis o možnosti založiť solidárnu povinnosť súdnym výrokom. V súvislosti s rozhodnutím o nárokoch na vydanie bezdôvodného obohatenia možno preto založiť solidárnu povinnosť súdnym výrokom iba vtedy, keď je podložená osobitným ustanovením. Bolo by to možné v prípade aplikácie, napr. ustanovenia § 139 ods. 1, tiež §
145 ods. 2 OZ. Podľa odvolacieho súdu v prejednávanom prípade nie je možné založiť rozhodnutím súdu podľa § 511 OZ vrátiť kúpnu cenu (vrátiť bezdôvodné obohatenie) obom žalovaným ako spoločný záväzok. V tejto súvislosti je treba poukázať aj na žalobný petit uvedený v žalobe, kde petit neznel na takýto spoločný záväzok žalovaných. V priebehu konania ani žalobca nepožiadal o zmenu petitu, podľa ktorého by mal súd rozhodnúť o spoločnom záväzku oboch žalovaných.
K ďalším odvolacím námietkam týkajúcim sa kritiky rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bol pôvodný rozsudok zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie odvolací súd uvádza, že preskúmavať rozhodnutie odvolacieho súdu prináleží súdu vyššej inštancie. Účastníci konania preto by mali sústrediť svoju pozornosť najmä na podanie riadnej žaloby, z ktorej bude jednoznačne vyplývať, čoho sa domáhajú, na základe akých skutkových okolností a ako navrhujú rozhodnúť. V predmetnom konaní bola žaloba podaná pôvodne voči štyrom žalovaným, v priebehu konania bola žaloba rozšírená na piateho žalovaného s tým, že počas konania bola žaloba okrem teraz žalovaných v 1/ a 2/ rade, vzatá späť a konanie voči ostatným bolo zastavené. Z uvedeného teda vyplýva, že ani sám žalobca v štádiu podania žaloby nemal presne ujasnené, čoho a voči komu sa domáha. Kritizovanie činnosti súdov zo strany žalobcu je preto prinajmenšom nie na mieste. Ak by totiž bola žaloba podaná jednoznačne proti zodpovedným subjektom, konanie by bolo určite pružnejšie a rýchlejšie a bolo by možné vo veci rozhodnúť v kratšom časovom úseku od podania žaloby. Za situácie, keď žalobca sám nemal ujasnený svoj nárok a ani voči komu ho uplatňuje, nemôže v konečnom dôsledku za to viniť súdy.
Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vo výroku vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania postupom podľa § 224 ods. 4 O.s.p. nebolo rozhodnuté, nakoľko aj o týchto trovách bude rozhodovať súd prvého stupňa.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.