Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_2Er-1050-2013.pdf
PDF · 109.77 KB
No categories available
2Er/1050/2013
Uznesenie
Okresný súd Trebišov v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35807598, Pribinova 25, Bratislava, právne zastúpeného Advocate, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému: L. Z., S.. S.. XX.XX.XXXX, M. N., F.. F. XXX/XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 14197/13, v konaní o vymoženie pohľadávky vo výške 338,00 Eur s prísl. a trov exekúcie, o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia takto
rozhodol:
Žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému z a m i e t a.
odôvodnenie:
Oprávnený podal dňa 18.7.2013 na Exekútorskom úrade JUDr. Rudolfa Krutého, súdneho exekútora so sídlom v Bratislave, návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému pre uspokojenie pohľadávky vo výške 338,00 Eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy od 29.7.2011 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6% ročne z dlžnej sumy od 23.20.2011 do zaplatenia a trovami konania vo výške 154,15 Eur, priznanej právoplatným rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava č.k. SR 10482/11 zo dňa 20.3.2012 a trov exekúcie.
Súdny exekútor dňa 27.8.2013 požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému v súlade s návrhom oprávneného.
Súd zistil, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu; táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Tieto zákonné ustanovenia pritom môžu mať rozmanitý charakter - môže ísť o ustanovenia paušálne vylučujúce určité nároky z uspokojenia v exekúcii, prípadne ustanovenia ustanovujúce tzv. exekučné imunity a podobne. Výnimočne môže ísť aj o ustanovenia, ktoré stanovujú povinnosť exekučného súdu skúmať aj materiálnu správnosť exekučného titulu, teda posúdiť, či nárok priznaný exekučným titulom je v súlade s právom.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, presnosti označenia subjektov práv a povinností, presnosti vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.
Ak v určitej veci nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.
V predmetnej veci je preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nie je posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeruje k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Exekučný súd iba skúma, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľným exekučným titulom, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky exekučný súd nie je viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno teda uzavrieť, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (IV. ÚS 78/2011).
Podkladom na vykonanie exekúcie je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenskou rozhodcovskou a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, sp. zn. SR 10482/11 zo dňa 20.3.2012. Rozhodcovský súd mal za to, že zmluvu o úvere, z ktorej záväzok povinnej vznikol, nie je možné posudzovať podľa ustanovení zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pretože žalovaný pri uzatváraní zmluvy o úvere vyhlásil, že poskytnuté peňažné prostriedky si berie na účel, ktorý vylučuje záver o tom, že v tomto právnom vzťahu vystupuje ako spotrebiteľ. Bez existencie spotrebiteľa nemôže existovať ani spotrebiteľský vzťah.
Súd predmetnú úverovú zmluvu preskúmal, posúdil a dospel k opačnému záveru ako rozhodcovský súd. Exekučný je toho názoru, že medzi oprávneným a povinným zmluvou o úvere vznikol spotrebiteľský vzťah a že sa teda jedná o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. O spotrebiteľskú zmluvu môže ísť aj vtedy, keď zmluva nespadá zároveň pod režim zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) účinný v čase uzavretia zmluvy medzi oprávnenou a povinným (t.j. dňa 29.4.2010) sa spotrebiteľským úverom rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.
Podľa § 2 ods. 1 zákona je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.2008 je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Z týchto ustanovení celkom jednoznačne vyplýva, že definícia spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy v Občianskom zákonníku je síce podobná definícii podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, v smere ochrany spotrebiteľa je však dokonca ešte prísnejšia. Tento záver treba vyvodiť z toho, že kým ustanovenie § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za spotrebiteľa fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (z čoho tak a contrario opakom plynie, že dlžníkov úverov poskytnutých na výkon zamestnania, povolania či podnikania zásadne za spotrebiteľov považovať nemožno), výkladom úpravy Občianskeho zákonníka citovanej vyššie treba dospieť k tomu, že tzv. nespotrebiteľom je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (teda v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej rovnako ako u dodávateľa dosiahnutiu zisku a nielen uspokojovaniu osobných potrieb odberateľa či príslušníkov jeho domácnosti). Ak takto ustanoveným rámcom a nevybočením z neho sú zásadne len medze ustanovené živnostenským alebo iným, jemu na roveň postaveným oprávnením, nemôže byť pochybností o tom, že dopad ochrany podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách musí byť oproti zákonu o spotrebiteľských úveroch širší. V prípade definícií v Občianskom zákonníku teda celkom odpadá význam diskusie o tom, či prípadné plnenie zo zmluvy bolo poskytnuté na výkon zamestnania. U činností vykonávaných ako zamestnania je totiž pojmovo vylúčené, aby tieto mohli byť obchodnými či inými obdobnými podnikateľskými činnosťami.
Takto jednoznačnou však už nemusí byť odpoveď na otázku, čo je povolaním alebo jeho výkonom. Povolania sú totiž radené k činnostiam, ktoré môžu byť vykonávané ako samostatné zárobkové činnosti (napr. tzv. slobodné povolania), ale aj v pomeroch obdobných tým zamestnaneckým (napr. sudcovia). Práve nepochybná priraditeľnosť toho - ktorého povolania k jednej či druhej skupine potom môže mať zásadný význam v prípadoch, kde by síce nemuselo ísť o spotrebiteľský úver, napriek tomu však môžu vzniknúť pochybnosti o tom, či tu nejde o zmluvu spadajúcu aj pod úpravu spotrebiteľských zmlúv. Len vtedy, ak ide o povolanie vykonávané v režime obdobnom obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti
a aj o súvis uzavretia zmluvy či jej plnenia s takýmto povolaním odberateľa, ide o vzťah nespadajúci pod úpravu spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku.
V preskúmavanej zmluve o úvere bolo vyznačené, „že dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania“. Zaznačením kolónky, že povinný mal zmluvu uzavrieť za účelom získania finančných prostriedkov na výkon povolania sa teda malo formálne vyhovieť požiadavke zákona o spotrebiteľských úveroch na zmluvu o inom než spotrebiteľskom úvere. Vyvstáva tu však otázka použiteľnosti noriem všeobecného spotrebiteľského práva, ktorej zodpovedanie je závislým jednak na zaradení povolania povinného, na ktorého výkon mal byť podľa údajov zo zmluvy úver poskytnutý, do skupiny povolaní vykonávaných v tzv. nepodnikateľskom režime, ale aj na vyhodnotení zhody zmluvou proklamovanej okolnosti poskytnutia úveru na výkon povolania so skutočnosťou. Zo zmluvy o úvere však jednoznačne nevyplýva, na výkon akého povolania bol úver poskytnutý a aký konkrétny súvis má poskytnutý úver s takýmto povolaním či predmetom činnosti, teda či úver bol poskytnutý na výkon podnikateľského resp. nepodnikateľského povolania. Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon podnikateľského povolania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver majúci sa takto riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku, teda veriteľa. Túto povinnosť si však oprávnený ako veriteľ nesplnil. Oprávnený teda neuniesol dôkazné bremeno preukázania toho, že úver bol poskytnutý za účelom výkonu podnikateľského povolania. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné na povinnú nazerať ako na spotrebiteľku podľa Občianskeho zákonníka. Na právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy o úvere je teda nutné okrem ustanovení zmluvy, Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, na ktoré sa zmluva odvoláva, aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán.
Vo vzťahu k skutočnosti, že predložený exekučný titul vychádza podľa svojho odôvodnenia zo zmenky vyplnenej oprávneným dňa 7.10.2011, súd poznamenáva, že zmenkový vzťah je akcesorickým právnym vzťahom, ktorý zabezpečuje základný úverový vzťah založený medzi účastníkmi. Akcesorický záväzok nemôže vzniknúť bez hlavného záväzkovo-právneho vzťahu, ku ktorému sa viaže, ktorý má zabezpečovať. Preskúmanie spôsobilosti exekučného titulu spočíva v preskúmaní právneho dôvodu vzniku záväzku. Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, tak súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní je hmotnoprávnym predpokladom na vykonanie exekúcie. Existencia zabezpečujúcej zmenky, na podklade ktorej bol vydaný exekučný titul, nie je podľa súdu právne významná v súvislosti s oprávnením súdu preskúmať zákonnosť rozhodcovského rozsudku vo vzťahu k nekalým, neprijateľným zmluvným podmienkam obsiahnutým v hlavnom záväzkovom vzťahu medzi účastníkmi - zmluvou o úvere. Aj samotný oprávnený považuje za právny dôvod vzniku záväzku zmluvu o úvere. Súd posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu a právny vzťah účastníkov je podľa súdu vzťahom spotrebiteľským.
Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia sú neplatné.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
Podľa § 54 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý teória a prax označujú za fakticky nerovný, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Za neprijateľnú podmienku sa považuje podmienka, ktorá 1. je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, 3.nerovnováha musí byť v neprospech spotrebiteľa. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka sú neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách absolútne neplatné, a teda súd na ich neplatnosť prihliada aj bez návrhu. Tým sa vytvára priestor pre docielenie rovnosti zmluvných strán
Súd preto podrobil súdnej kontrole rozhodcovskú doložku berúc do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a teda či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali túto právomoc. Častokrát sa takáto rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva rozhodcom vrátane princípu dobrých mravov je plne opodstatnená. V prípade rozhodovania rozhodcom nejde o výkon verejnej moci. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne na mieste.
Rozhodcovská doložka je obsiahnutá v ustanovení bode 15 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou Zmluvy o úvere č. 901500262 zo dňa 29.4.2010. Podľa tejto: „Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, ručiteľského vyhlásenia, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava (ďalej len rozhodcovský súd) ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj sporu, ktorý vznikne z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.“
Takto formulovaná rozhodcovská doložka je súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však táto rozhodcovská doložka neprijateľnou podmienkou, pretože nebola osobitne vyjednaná, je súčasťou všeobecných obchodných podmienok tvoriacich súčasť spotrebiteľskej zmluvy. Obsah zmluvy bol dopredu daný a spotrebiteľ ju mohol len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným podmienkam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádzal v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj pokiaľ ide o úroveň informovanosti, pričom táto situácia ho viedla k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby zásadným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že spotrebiteľ si bo vedomý všetkých následkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo v obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou (§ 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka), ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Aj keď ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka upravuje, že za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, toto ustanovenie nie je len o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale o dôsledkoch, či doložka nenúti podrobiť sa arbitráži. Súd zastáva názor, že možnosť voľby pre spotrebiteľa je v danom prípade len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Obsah zmluvy bol dopredu daný a spotrebiteľ ju mohol len ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným podmienkam poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. To je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Keďže dodávateľ uplatnil svoje právo na zaplatenie dlžnej sumy na rozhodcovskom súde, nie na všeobecnom súde, zo spotrebiteľa sa stal žalovaný, ktorý si už nemôže zvoliť všeobecný súd a teda táto doložka ho núti podrobiť sa arbitráži, teda vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spor na rozhodcovskom súde.
Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že podľa uzavretej rozhodcovskej doložky (bod 15 Všeobecných obchodných podmienok) mal byť spor riešený pred rozhodcovským súdom, ktorý vopred určil oprávnený. Povinný sa k tejto skutočnosti nemal ani možnosť vyjadriť.
Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a musí to platiť aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch osôb, ktoré môžu výrazne zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní vrátane rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovské doložky nemôžu predstavovať pasce pre spotrebiteľov za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie.
Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, a núti ho bezvýhradne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Exekučný súd takto formulovanú rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľná zmluvná podmienka je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
Okrem uvedeného rozhodcovská zmluva, ktorá má formu rozhodcovskej doložky, je neplatná aj pre nedodržanie zákonom predpísanej formy podľa § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, pretože nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami. Ako vyplynulo z obsahu spisu, VOP úveru, v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská doložka, neboli podpísané zmluvnými stranami, preto rozhodcovskú doložku v nich uvedenú nie je možné posúdiť ako platne dohodnutú v zmluve o úvere. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v §4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp.zn. 2Cdo 245/2010).
Neplatnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve spôsobuje nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na rozhodnutie sporu, čo má za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci na základe neplatnej rozhodcovskej doložky je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, preto súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Po právoplatnosti tohto uznesenia súd exekučné konanie zastaví.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha /§205 ods. 1 O.s.p./.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.