Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_9Co-377-2012.pdf
PDF · 101.89 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/377/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Evy Barcajovej a JUDr. Márie Klepancovej v právnej veci navrhovateľa: S. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XX P. XXX, právne zastúpený advokátom JUDr. Igorom Klamárom, Družstevná 5, 831 04 Bratislava proti odporkyni: Ing. C. C., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX J. XX, o určenie neúčinnosti darovacej zmluvy, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany, č. k. 8C/146/2011-80 zo dňa 16.8.2012, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporkyňa j e p o v i n n á zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 66,32 eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľa do troch dní.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozhodnutím vyslovil, že darovacia zmluva uzatvorená medzi C. C., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX J. XX a odporkyňou zo dňa 20.10.2008, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 10.11.2008, predmetom ktorej je spoluvlastnícky podiel 1/2-ice na pozemku parc. č. XXX/XX, zastavané plochy a nádvoria vo výmere 155 m2, parcela registra „C“, na pozemku parc. č. XXX/XX, zastavané plochy a nádvoria vo výmere 47 m2, parcela registra „C“, na pozemku parc. č. XXX/XX, zastavené plochy a nádvoria vo výmere 563 m2, parcela registra „C“, na rodinnom dome č. súp. XX, postavenom na pozemku parc. č. XXX/XX a garáži, postavenej na pozemku parc. č. XXX/XX, ktoré sú vedené Katastrálnym úradom v Trnave, Správa katastra Piešťany na LV č. XXX, k.ú. J., je voči navrhovateľovi neúčinná; zároveň odporkyňu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 654,38 eur a náhradu iných trov v sume 99,50 eur. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že navrhovateľ sa domáhal určenia neúčinnosti darovacej zmluvy v časti označených nehnuteľností uzavretej medzi C. C., nar. XX.X.XXXX (ďalej v texte len „matka odporkyne“) a odporkyňou. Z odôvodnenia návrhu vyplývalo, že matka odporkyne bola právoplatným trestným rozkazom zo dňa 4.8.2010 zaviazaná spolu so X. B. nahradiť navrhovateľovi škodu vo výške 26.555,14 eur, a keďže tento záväzok nesplnili, navrhovateľ sa obrátil na súdneho exekútora, pričom sa dozvedel, že matka odporkyne dňa 10.11.2008 na odporkyňu previedla darovacou zmluvou svoj podiel na nehnuteľnostiach. Odporkyňa sa v konaní bránila tým, že úmysel matky jej nebol známy a o trestnom stíhaní svojej matky nevedela. Súd prvého stupňa sa oboznámil s trestným spisom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 3T/84/2010, z ktorého vyplýva, že navrhovateľ podal dňa 14.10.2004 na matku odporkyne a X. B. trestné oznámenie pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia a trestný čin poškodzovania veriteľa. Toto odôvodnil tým, že tieto ako konateľky spoločnosti SLOVSTAV s.r.o. napriek zákazu disponovať s nehnuteľnosťami spoločnosti, previedli nehnuteľnosti na iné osoby, pričom toto trestné stíhanie bolo uznesením ukončené tak, že vec bola 7.12.2006 odmietnutá. Dňa 8.12.2006 bolo však uznesením vyšetrovateľa začaté trestné stíhanie vo veci poškodzovania veriteľa spolupáchateľstvom a dňa 21.5.2008 bolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia pre tento trestný čin proti matke odporkyne a X. B.. Spoluobvinená B. prevzala toto uznesenie dňa 9.10.2008 a matka odporkyne na konci úložnej lehoty dňa 3.11.2008. Následne Okresný súd Bratislava II trestným rozkazom č.k. 3T/84/2010 zo dňa 1.7.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 4.8.2010, uznal matku odporkyne a X. B. za vinné z úmyselného prečinu poškodzovania veriteľa spolupáchateľstvom, za čo boli odsúdené každá k trestu odňatia slobody na jeden rok s podmienečným odkladom výkonu trestu na skúšobnú dobu tridsať mesiacov a bola im uložená povinnosť nahradiť navrhovateľovi škodu vo výške 26.555,14 eur. Darovacou zmluvou zo dňa 20.10.2008 matka odporkyne darovala odporkyni spoluvlastnícky podiel 1/2-ice na pozemku parc. č. XXX/XX, zastavané plochy a nádvoria vo výmere 155 m2, parcela registra „C“, na pozemku parc. č. XXX/XX, zastavané plochy a nádvoria vo výmere 47 m2, parcela registra „C“, na pozemku parc. č. XXX/XX, zastavené plochy a nádvoria vo výmere 563 m2, parcela registra „C“, na rodinnom dome č. súp. XX, postavenom na pozemku parc. č. XXX/XX a garáži, postavenej na pozemku parc. č. XXX/XX, ktoré sú vedené Katastrálnym úradom v Trnave, Správa katastra Piešťany na LV č. XXX, k.ú. J.. Táto zmluva bola s návrhom na vklad vlastníckeho práva Správe katastra Piešťany doručená dňa 20.10.2008 a vklad bol povolený dňa 10.11.2008. Následne prišlo k zameraniu stavieb a rozdeleniu pôvodných parciel tak, že v súčasnosti sa označenie predmetných nehnuteľností nezhoduje s pôvodným označením v darovacej zmluve, je však zhodné s požadovaným výrokom rozhodnutia. Podľa výpisu z LV č. XXX pre k.ú. J. sú predmetné nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve I. C. a odporkyne, každý v 1/2-ici. Navrhovateľ v konaní uviedol, že súdny spor medzi navrhovateľom a spoločnosťou SLOVSTAV s.r.o. (kde bola konateľkou a spoločníčkou matka odporkyne) prebiehal asi 10 rokov a vo veci bolo vydané predbežné opatrenie, ktoré odporkyňa a druhá konateľka X. B. nerešpektovali a spôsobili svojím konaním ukrátenie navrhovateľa ako veriteľa o viac ako 2,5 milióna slovenských korún. Darovacia zmluva medzi matkou odporkyne a odporkyňou bola uzavretá ihneď potom, ako sa matka odporkyne mohla dozvedieť o tej skutočnosti, že voči nej je vznesené obvinenie. Uznesenie o vznesení obvinenia si najskôr vyzdvihla obvinená B., a keďže s matkou odporkyne boli v blízkom vzťahu, je jednoznačné, že jej toto oznámila. To preukazuje synchronizovaný postup, ako obvinenej B., tak matky odporkyne, ktoré obe následne previedli darovacou zmluvou svoje nehnuteľnosti na svoje dcéry. Pri následnom podaní návrhu na exekúciu bolo súdnym exekútorom zistené, že jediným postihnuteľným majetkom matky odporkyne je jej dôchodok. Odporkyňa od roku 2004 býva u rodičov a pracuje na Správe katastra Hlohovec. Darovaciu zmluvu nepovažuje za účelový právny úkon, rodinný dom bol postavený už v roku 1948 a rodičia ho nadobudli v roku 1982, a následne od roku 2007 postupne do tejto nehnuteľnosti investovala aj odporkyňa spolu sumu vo výške 20.000 eur na rekonštrukčné práce. Financovala výmenu okien, úhradu brány a ďalšie náklady. Rodičia odporkyne boli podielovými spoluvlastníkmi rodinného domu s pozemkom každý v 1/2-ici a matka odporkyne okrem toho vlastnila aj pozemok, ktorého časť v roku 2001 darovala bratovi odporkyne, ktorý si tu postavil dom. To, že následne darovala nehnuteľnosti matka aj svojej dcére svedčí podľa odporkyne len o snahe rovnakým spôsobom vysporiadať svoje deti. Odporkyňa, hoci žila s rodičmi, nevedela, že jej matka bola obvinená, keďže sa jej s týmto rodičia nezdôverili. O existencii spoločnosti SLOVSTAV s.r.o. vedela, ale o ňu sa nezaujímala. O trestnom stíhaní matky sa mala dopočuť v auguste 2011 a v tomto čase jej umožnili rodičia sa oboznámiť so spisovým materiálom. Pred súdom uviedla, že matke odporučila darovacou zmluvou previesť všetky nehnuteľnosti v jej vlastníctve, nakoľko po prevode domu s pozemkom by vo vlastníctve matky ostal len podiel 1/16 na ornej pôde a nemuselo by sa v prípade smrti matky otvárať dedičské konanie. Podľa odporkyne išlo o ochranu jej investícií do tejto nehnuteľnosti. Právne odôvodnil súd prvého stupňa svoje rozhodnutie ustanovením § 42a ods. 1 a 2, § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že návrh je dôvodný. Matka odporkyne darovacou zmluvou zo dňa 20.10.2008, ktorej vklad bol povolený dňa 10.11.2008, darovala odporkyni viacero nehnuteľností, pričom tento prevod žiadal určiť neúčinným navrhovateľ v časti nehnuteľností týkajúcich sa rodinného domu s pozemkom a garáže na tomto pozemku. Navrhovateľ vo svojom návrhu identifikoval darovaciu zmluvu, uviedol ako deň uzavretia zmluvy dátum povolenia vkladu predmetnej zmluvy do katastra nehnuteľností a nehnuteľnosti označil podľa ich aktuálneho zápisu po zmene vykonanej geometrickým plánom z roku 2010. Navrhovateľ disponuje pohľadávkou vo výške 26.555,14 eur voči matke odporkyne a X. B., ktorú exekučne vymáha. Súd prvého stupňa uviedol, že odporovateľnosť znamená veriteľovo právo domáhať sa na súde právnej neúčinnosti právneho úkonu dlžníka. Navrhovateľ ako veriteľ matky odporkyne, ktorá je z titulu náhrady škody jeho dlžníčkou, je v konaní aktívne legitimovaný a odporkyňa je pasívne legitimovanou, nakoľko mala z právneho úkonu matky odporkyne vo forme darovacej zmluvy prospech. Právnym úkonom, ktorým sa ukrátila pohľadávka navrhovateľa, bola platne uzavretá darovacia zmluva medzi matkou odporkyne a odporkyňou dňa 20.10.2008. Vymáhateľnou pohľadávkou je už existujúci exekučný titul na pohľadávku navrhovateľa, a to trestný rozkaz vydaný Okresným súdom Bratislava II č.k. 3T/84/2010 zo dňa 1.7.2010. Matka odporkyne ako dlžníčka navrhovateľa previedla na odporkyňu všetky nehnuteľnosti v jej vlastníctve bezodplatne, čiže objektívne došlo k zmenšeniu majetku matky odporkyne bez reálnej protihodnoty. Súčasný príjem matky odporkyne spočívajúci len v dôchodkových dávkach nestačí na uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Úmyslom ukrátiť veriteľa sa rozumie vedomie dlžníka, že svojím právnym úkonom ukráti veriteľovu pohľadávku a vôľa tak urobiť. Súd prvého stupňa ďalej preskúmaval včasnosť podania žaloby v intenciách ust. § 42a ods. 2 až 5, keďže právnym úkonom dlžníka možno úspešne odporovať v trojročnej lehote, v ktorej musí byť žaloba doručená na súd. Od urobenia právneho úkonu dňa 20.10.2008 (uzavretie darovacej zmluvy) do podania žaloby na súd dňa 28.7.2011 uplynula lehota kratšia ako tri roky, teda žaloba bola podaná včas. Čo sa týka ustálenia potreby preskúmavania podmienok pre určenie neúčinnosti právneho úkonu, súd prvého stupňa vychádzal z ust. § 42a ods. 2, keďže v prejednávanej veci ide o právny úkon, ktorými bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou alebo ktoré urobil dlžník v uvedenom čase v prospech týchto osôb, s výnimkou prípadu, keď druhá strana dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa nemohla rozpoznať ani pri náležitej starostlivosti. Teda osoba blízka dlžníkovi sa môže odporovacej žalobe ubrániť iba ak preukáže, že o dlžníkovom úmysle ukrátiť veriteľa nevedela a ani nemohla vedieť, napriek tomu, že vyvinula potrebnú starostlivosť na poznanie tohto dlžníkovho úmyslu a šlo o náležitú starostlivosť. Bolo na odporkyni, aby v konaní nielen tvrdila, ale aj preukázala, že matkin úmysel ukrátiť navrhovateľa pri náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať. Vyhodnotením všetkých preukázaných skutočností a súvislostí súd prvého stupňa mal dostatočne preukázané, že v čase uzavretia darovacej zmluvy bolo úmyslom matky odporkyne previesť všetky jej nehnuteľnosti na inú osobu s cieľom ukrátiť veriteľa. Súd prvého stupňa vychádzal z chronológie a priebehu trestného stíhania, momentu vznesenia obvinenia a následného prevodu nehnuteľností oboch obvinených na svoje dcéry. Súd prvého stupňa nemal preukázané, že by odporkyňa matkin úmysel ukrátiť navrhovateľa nemohla poznať. Odporkyňa žila od roku 2004 v obci J. v spoločnej domácnosti rodičov, denne sa s nimi stretávala. Samotný spôsob života v malej obci svedčí skôr o tom, že okolnosti prešetrovania spoločnosti, v ktorej matka odporkyne pôsobila ako konateľka a ktorá mala v obci sídlo, a spoločníkom bola aj samotná obec, museli byť odporkyni dostatočne známe. Hoci odporkyňa súdu predložila z augusta 2008 faktúry o úhrade dodávky plastových okien a pokladničný doklad o úhrade materiálu za posuvnú bránu, tieto nesvedčia o tom, že by odporkyňa výhradne použila svoje finančné prostriedky, ani to nepreukazuje žiadny morálny záväzok matky odporkyne darovať dcére svoj podiel na predmetnej nehnuteľnosti. Odporkyňa s rodičmi od roku 2004 v doma bývala a súd prvého stupňa vyhodnotil ako bežné, že sa zo svojho príjmu podieľala aj na zveľaďovaní nehnuteľnosti. Keďže ide o rodinný dom ako celok, tiež sa nejaví logickým v prípade investície do nehnuteľnosti darovať odporkyni len jednu polovicu, ktorú vlastní matka, pričom polovica vo vlastníctve otca zostala v jeho majetku. Neobstoja ani argumenty o následnom dedení. Odporkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno preukázania toho, že ani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať úmysel svojej matky ukrátiť navrhovateľa, pričom ostatné predpoklady a podmienky odporovateľnosti boli vykonaným dokazovaním preukázané, na základe čoho súd prvého stupňa žalobe vyhovel. Vo svojom rozhodnutí súd prvého stupňa konštatoval, že žalobe vyhovel s upresnením označenia dátumu uzavretia darovacej zmluvy, keďže rozhodnutie nemusí obsahovať doslovné znenie navrhovaného petitu a nebolo potrebné formálne tento nedostatok odstraňovať. Vo vzťahu k identifikácií nehnuteľnosti vyhovel návrhu tak, ako ho navrhovateľ navrhoval a rozhodol o neúčinnosti darovacej zmluvy len vo vzťahu k označením nehnuteľnostiam, hoci darovacia zmluva sa vzťahuje aj na ďalšie nehnuteľnosti. O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a zaviazal odporkyňu k náhrade trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku a v trovách právnej služby.
Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa včas podala odvolanie odporkyňa. Vo svojom odvolaní uviedla, že s rozhodnutím nesúhlasí a považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za napadnuteľné s poukazom na § 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP. Súd prvého stupňa dôkazy hodnotil jednostranne a má za to, že logicky podávali aj iný výklad ako ten, ktorý zaujal súd prvého stupňa. Tento neprihliadol na časový priebeh investícií, ktoré odporkyňa vložila do domu pred tým ako prevzala matka uznesenie o vznesení obvinenia. Investície do nehnuteľnosti nemali súvis s problémami matky a zároveň uviedla, že s týmto vykonávaním investícií nemal žiaden súvis prevod vlastníckych práv. Úmysel matky ukrátiť veriteľa nemala, pretože úmyslom matky v súvislosti s prevodom nehnuteľností bolo splnenie si morálnej a právnej povinnosti voči odporkyni. Išlo o usporiadanie majetku medzi deťmi a nemohla spoznať iný úmysel, keďže išlo o zabezpečenie ďalšej starostlivosti o dom. Uviedla, že darovanie bol logický postup, keďže následne v prípade exekúcie by podiel matky musela kupovať, a to po zhodnotení samotnou odporkyňou. Súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil investície odporkyne do nehnuteľnosti, pričom nemal hodnotiť pôvod finančných prostriedkov, ktoré ona do nehnuteľnosti vložila a ide o hypotetickú úvahu. Je obvyklé, že už počas života rodičia riešia svoje majetkové pomery prevodom svojho majetku na deti z dôvodu, aby následne bolo dedenie zjednodušené. Súd prvého stupňa podľa odvolateľky použil len domnienky a predpoklady na to, aby dospel k záveru, že úmysel matky poznala. Odvolateľka zotrvala na tvrdení, že sa súd prvého stupňa nedostatočne vysporiadal s hlavným dôkazom o tom, že o úmysle matky nevedela, a to preukázaním investícií do predmetnej nehnuteľnosti. Odvolateľka si je síce vedomá, že navrhovateľ nemusel nič dokazovať, ale podľa jej mienky vyvrátenie tvrdení odporkyne tým, že išlo o synchronizovaný postup matky odporkyne a druhej obvinenej, nie je vhodný spôsob oslabovania dôkazov odporkyne týkajúcich sa skutočnej príčiny darovania. Poukázala na skutočnosti súvisiace s exekúciou na majetok spoločnosti SLOVSTAV s. r. o. ešte z roku 2003 a na to, že v danom konaní došlo k chybe exekútora. V závere svojho odvolania žiadala napadnutý rozsudok zmeniť tak, že odvolací súd návrh zamietne.
K odvolaniu odporkyne sa vyjadril navrhovateľ, ktorý žiadal rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť. Stotožnil sa s argumentáciou súdu prvého stupňa a poukázal na to, že v odvolaní odporkyňa len opakovane uvádza skutočnosti, ktoré už uviedla pred súdom prvého stupňa a s ktorými sa tento vysporiadal. Jej tvrdenie, že odporovaným úkonom si matka plnila svoju morálnu a právnu povinnosť voči odporkyni, nepovažuje za relevantné. Investovanie finančných prostriedkov do rodinného domu rodičov nezakladá žiadnu povinnosť rodičov na prevod vlastníckeho práva na dieťa. Odporkyňa týmto zvyšovala komfort bývania nielen rodičom, ale aj sebe, keďže v dome žila. Poukázal zároveň na to, že odporkyni bol darovaný nielen spoluvlastnícky podiel na rodinnom dome a priľahlých pozemkoch, ktorých hodnota niekoľkonásobne prevyšuje výšku investícií odporkyne, ale boli na ňu prevedené aj ďalšie pozemky nachádzajúce sa v k.ú. J. a T.. Takéto konanie matky odporkyne dokazuje, že táto si voči nej neplnila údajnú morálnu a právnu povinnosť z obohatenia z investícií do rodinného domu, ale že sa týmto zbavovala svojho nehnuteľného majetku. Poukázal na to, že keďže išlo o investíciu do domu ako celku, mal by rovnakú morálnu a právnu povinnosť aj otec odporkyne, pričom jeho podiel na nehnuteľnosti zostal v jeho vlastníctve. Dokazovaním bola preukázaná časová súvislosť medzi prevzatím uznesenia o vznesení obvinenia voči matke odporkyni a uzatvorením darovacích zmlúv medzi obvinenými a ich dcérami. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - podal ho včas účastník konania (§ 201, 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 204 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Odvolací súd vo veci rozhodol podľa § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, keďže vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje.
Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd len za účelom zdôraznenia správnosti záverov súdu prvého stupňa uvádza nasledujúce:
Ako vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. decembra 2001, sp.zn. 3 Cdo 71/98, žaloba o určenie, že dlžníkov právny úkon je voči veriteľovi neúčinný, môže byť úspešná len vtedy, ak bola podaná voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol právny úkon urobený. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999, sp.zn. 3 Cdo 102/99 (R 44/2001) vyplýva, že zákonnému pojmu "vymáhateľná pohľadávka" zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní.
Súd prvého stupňa správne vyhodnotil existujúci skutkový stav a z neho vyvodil aj správne právne závery. Odvolací súd len zdôrazňuje s poukazom na existujúcu aplikačnú prax súdov a jednoznačné závery vyplývajúce z existujúcich komentárov k odporovateľnosti právnych úkonov, že účelom odporovateľnosti ako inštitútu občianskeho práva je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorými zmenšuje svoj majetok na úkor veriteľov. Podstatou odporovateľnosti je neúčinnosť právneho úkonu voči určitej osobe, t.j. dosiahnutie chráneného postavenia veriteľa, ktorý tak môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z predmetu odporovaného právneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo. V prejednávanej veci ide o úkon medzi blízkymi osobami a v takomto prípade sa úmysel ukrátiť veriteľa predpokladá. Táto vyvrátiteľná právna domnienka uľahčuje právnu pozíciu veriteľa, hoci aj tu existuje zákonná výnimka. Uvedené neplatí, ak druhá strana (blízka osoba, ktorá úkonom majetok získala) dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať. Náležitá starostlivosť a schopnosť rozpoznať úmysel dlžníka sú skutkové okolnosti, ktoré treba zisťovať konkrétne, diferencovane a špecificky v každom jednotlivom prípade. Blízkou osobou je osoba uvedená v § 116 a 117 (§ 42a ods. 3), teda aj odporkyňa ako dcéra dlžníčky, pri ktorej platí vyvrátiteľná domnienka o úmysle ukrátiť veriteľa dlžníka. Dôkazným bremenom zákon zaťažuje druhú stranu odporovateľného úkonu, keďže ustanovuje, že táto domnienka neplatí len vtedy, ak druhá strana preukáže, že ani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Žalobcovi stačí tvrdiť, že napádaným úkonom došlo k jeho ukráteniu. Žalovaná má nielen povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť a nadväzne aj dôkazné bremeno. V danej veci súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním precízne rešpektujúc hmotnoprávnu úpravu dostatočne skutkový stav osvedčil, pričom bolo na odporkyni vyvinúť dôkaznú aktivitu, pokiaľ chcela preukázať nedostatok svojej schopnosti rozpoznať úmysel dlžníka, v čom však bola neúspešná a dôkazné bremeno takéhoto tvrdenia neuniesla. Súd prvého stupňa vyhodnotil skutkový stav a odôvodnil svoje rozhodnutie vysporiadajúc sa so všetkými aspektami tvrdených okolností a s jeho závermi sa odvolací súd stotožňuje.
S poukazom na správne závery súdu prvého stupňa, poukazujúc na citované rozhodnutia ústavného súdu, plne sa stotožňujúc s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa a jeho odôvodnením, odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 OSP rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a s poukazom na ods. 2 citovaného ustanovenia svoje rozhodnutie odvolací súd podrobnejšie neodôvodňuje s konštatovaním správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 OSP v spojení s ust. § 142 ods. 1 a 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov odvolacieho konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 66,32 eur (právny úkon vyjadrenia k podanému odvolaniu 58,69 eur a režijný paušál vo výške 7,63 eur).
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.