Details
Collection
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Additional names
Court
Jurisdiction
+ 105 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (110)fba186a81939bbbe8129f939140c148739a6df9aa35c1e7c38c393a4e2aad58d.pdf
PDF · 22.83 MB
No categories available
3 Cdo 102/99
Legal thesis Official
Zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999, sp. zn. 3 Cdo 102/99)
Žalobca sa žalobou podanou na súde 27. novembra 1997 domáhal určenia neúčinnosti darovacej zmluvy, uzavretej 11. septembra 1996 medzi rodičmi žalovaných A. K. ako darcami a žalovanými ako obdarovanými, ktorou sa previedla domová nehnuteľnosť zapisaná na liste vlastníctva č. 251 ako parc. č. 118/55 - záhrada o výmere 347 m² a parc. č. 118/60 - zast. plocha rozostavaným domom o výmere 152 m², pre obec a kat. úz. L. s odôvodnením, že účelom prevodu nehnuteľnosti bolo zmenšiť svoj majetok do takej miery, aby sa tým ukrátilo a znemožnilo uspokojenie jeho zročnej pohľadávky v sume 375 000 Sk voči týmto rodičom žalovaných.
Okresný súd V. K. rozsudkom z 21. augusta 1998 žalobe vyhovel, lebo dospel k záveru, že je dôvodná a rozhodol o náhrade trov konania medzi účastníkmi.
Na odvolanie žalovaných krajský súd uznesením z 5. novembra 1998 napadnutý rozsudok vo veci samej zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, a to, okrem iného, s pokynom zistiť, „kedy došlo ku vkladovaniu spornej darovacej zmluvy, ktorá skutočnosť mala vplyv na posúdenie otázky, či v čase právneho úkonu, t. j. darovacej zmluvy, bola žalobcova pohľadávka už vymáhateľná alebo ešte nie“. Pri výklade ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka zaujal totiž právny názor, že „veriteľ sa môže odôvodnene domáhať odporovateľnosti právneho úkonu až vtedy, keď takýto právny úkon ukracuje jeho vymáhateľnú pohľadávku; pohľadávka veriteľa voči dlžníkovi sa stala vymáhateľná až dňom právoplatnosti rozsudku o zaplatení dlhu v sume 375 000 Sk, t. j. 19. augusta 1997, lebo až týmto dňom mal žalobca voči svojim dlžníkom exekučný titul“.
Okresný súd rozsudkom zo 7. januára 1999 žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepríznal právo na náhradu trov konania. Vychádzajúc z právneho názoru krajského súdu vzal za preukázané, že v čase prevodu sporných nehnuteľností z dlžníka na žalovaných dňa 22. novembra 1996, žalobca ešte nemal súdnym rozsudkom právoplatne priznanú, a tým aj vymáhateľnú, pohľadávku voči dlžníkovi, a preto ani neboli dané podmienky na odporovanie jeho právneho úkonu (darovacej zmluvy).
Krajský súd na odvolanie žalobcu rozsudkom z 11. marca 1999 rozsudok okresného súdu ako správny potvrdil. Vychádzal z toho, že ukrátenie uspokojenia veriteľovej pohľadávky v zmysle § 42a Občianskeho zákonníka predpokladá, že dlžníkove právne úkony, pokiaľ ukracujú uspokojenie tejto pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné iba vtedy, ak predmetná pohľadávka bola už vymáhateľná a že vymáhateľnou je pohľadávka, ktorá má už kvalitu judikovaného práva v zmysle Občianskeho súdneho poriadku alebo je vykonateľná podľa iných procesných predpisov (§ 274 O. s. p.). V danej veci v čase uzavretia predmetnej darovacej zmuvy, ktorej neúčin
nosti sa žalobca svojou žalobou domáhal, nebola ešte jeho pohľadávka splatná dňom 8. apríla 1996 vymáhateľná; rozsudok Okresného súdu V. K. z 20. decembra 1996, č. k. 3 C 807/96-19, ktorým bol otec žalovaných zaviazaný zaplatiť žalobcovi pohľadávku v sume 375 000 Sk, totiž nadobudol právoplatnosť až dňa 19. augusta 1997, t. j. po uzavretí darovacej zmluvy.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal žalobca včas dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 241 ods. 2 písm. d) O. s. p.]. Namietal, že v konaní nebolo sporné, že otcovi žalovaných poskytol, na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 8. januára 1996, sumu 375 000 Sk s tým, že dlžník túto pôžičku vráti do 8. apríla 1996. To však nesplnil a spolu so svojou manželkou uzavreli dňa 11. septembra 1996 predmetnú darovaciu zmluvu v prospech žalovaných obdarovaných - svojich maloletých detí, o prevode vyššie označenej nehnuteľnosti, takže teraz nie je možné uspokojiť túto pohľadávku. Existencia a zročnosť tejto jeho pohľadávky a aj jej vymáhateľnosť bola preukázaná súdnym rozhodnutím v inom konaní. Podľa názoru žalobcu pre uplatnenie nároku podľa ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka stačilo, že v čase uzavretia darovacej zmluvy dlžníkom s treťou osobou, mal voči nemu splatnú, a teda i vymáhateľnú pohľadávku. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a aby vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, lebo právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí nie je správny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že dovolanie proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu bolo podané v lehote uvedenej v ustanovení § 240 ods. 1 O. s. p. a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 238 ods. 3 písm. b) O. s. p. dovolanie prípustné, preskúmal napadnutý rozsudok bez pojednávania (§ 243a ods. 1, veta za bodkočiarkou, O. s. p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je opodstatnené. Preto napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odvolaciem súdu na ďalšie konanie.
Z odôvodnenia:
Vady konania, ku ktorým dovolací súd - v súlade s ustanovením § 242 ods. 1 O. s. p. - prihliada z úradnej povinosti (vady vymenované v § 237 a iné vady konania, ktoré mali - v zmysle mohli mať - za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) v dovolaní namietané nie sú a z obsahu spisu nevyplývajú; inak je Najvyšší súd Slovenskej republiky oprávnený preskúmať rozsudok odvolacieho súdu len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O. s. p.).
Dovolací súd sa teda zaoberal len správnosťou posúdenia veci a zistil, že dovolanie žalobcu je dôvodné aj za situácie, že skutkový základ sporu nie je spochybnený dovolateľom a Najvyšší súd Slovenskej republiky z neho pri ďalších úvahách vychádzal.
Právne posúdenie veci je nesprávne, ak odvolací súd posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnej normy, sice správne určenej, ale nesprávne vyložené, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
Preveriť správnosť právneho záveru odvolacieho súdu, vysloveného v napadnutom rozhodnutí, znamená v danom prípade len odpovedať na otázku, či možno podmienovať úspešnosť odporovacej žaloby podľa ustanovenia § 42a a § 42b Občian-
skeho zákonníka existenciou vykonatelného rozhodnutia (exekučného titulu) a či teda je možné stotožní pohľadávku vymáhatelnú (dikcia § 42a ods. 1 citovaného zákona) s pohľadávkou vykonatelnou, teda pohľadávkou už opretou o exekučný titul.
Pre posúdenie správnosti jednej z uvedených dvoch možných právnych úvah, má zásadný význam zákonná definícia uvedená v texte právnej normy; súd pri výklade a použití zákona musí totiž vychádzať jednak zo starého rozhodovacieho kritéria (pozri Vážný, rozh. č. 83), podľa ktorého treba predpisy vydané na ochranu určitých osôb vykladať tak, aby sa im zamýšľaný ochraný skutočne dostalo (a zmyslom odporovacej žaloby je ochrana veriteľa) a jednak z toho, čo zákonodarca v zákone uviedol pre určitý jav. To znamená, aby každý použitý výraz mal vždy ten istý, t. j. len jeden designát; pritom slová zákona majú byť chápáné podľa ich všeobecného zmyslu a nie podľa mienenia jednotlivca. V danom, súdmi riešenom, prípade ide o základnú podmienku pre uplatnenie odporovacieho nároku tak, ako ju vymedzuje prvá veta § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá znie: „Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkové právne úkony podľa odsekov 2 až 4, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhatelnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné“.
Citovaný text zákona a v ňom uvedené pridavné meno „vymáhatelný“ nie je možné interpretovať tak, že právo veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou vykonatelným rozhodnutím (exekučným titulom), ale tak, že ide o vymáhatelnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Na prijatie tohto stanoviska vedie systémový prístup k interpretáciou použitého slova „vymáhatelný“, jednak z hľadiska sémantického a historického rozboru, ale aj z hľadiska účelového významu textu tejto právnej normy.
Vymáhatelný je, podľa Slovníka slovenského jazyka vydaného vo vydavateľstve SAV Bratislavava v roku 1965 alebo podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka vydaného vo vydavateľstve Veda v roku 1989, taký, „ktorý možno na základe právneho nároku žiadať, získať, vydobyť a pod.“, teda „čo možno vymáhať“; naproti tomu vykonatelný je podľa prvého z uvedených slovníkov taký, „ktorý môže byť uskutočnený, vykonaný“, pričom sa tu výslovne odkazuje na slovné spojenia „vykonateľná listina, vykonateľné rozhodnutie, vykonateľný rozsudok“.
To, že zákonodarca použil termín „vymáhatelná pohľadávka“ celkom vedome, svedčí aj dikcia druhej vety ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka (kde stanovuje, že: „Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhatelný alebo ak už bol uspokojený“), potom rovnaká dikcia sa objavuje aj v ustanovení § 350 ods. 1, 2, či v ustanovení § 845 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kde by nemalo byť sporné, že tam uvedené pohľadávky nemožno vymáhať pred súdom v základnom konaní a nie až v konaní o výkon rozhodnutia (kde by to možné bolo) a nakoniec takúto dikciu obsahuje celý rad ustanovení Obchodného zákonníka (§ 584 ods. 2 „... vymáhať nárok na plnenie závislých ...“, § 586 „... splnenie týchto záväzkov vymáhať ...“ a § 599), či zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnani v znení neskorších predpisov v ustanovení § 15 ods. 1 hovorí o „vymáhatelnej pohľadávke“, ale ustanovenie § 23 ods. 3 už o „vykonatelnej pohľadávke“. Všeobecne je uznávané, že ak zákon použije rôzne výrazy, myslí tým rôzne predmety, vzťahy, či situácie.
Z uvedeného bezpečne vyplýva, že zákonné pojmy „vymáhatelná pohľadávka“ a „vykonatelná pohľadávka“ nie sú v žiadnom prípade synonymické. Hovoria preto - okrem zjavnej rôznosti slovných označením vlastností týchto pohľadávok - ako ustále
né pravidlá výkladu zákonných ustanovení, tak rôzny zmysel prídavných mien „vymáhatelný“ a „vykonatelný“, ako nakoniec, či predovšetkým i celkový kontext zákonného úpravy. Vymáhalná je pohľadávka (ako to bolo už naznačené), ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní; vymáhatelná je teda pohľadávka, ktorá už dospela (je zročná), ktorá čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou a ktorá však ani nevznikla, či už splnením, kompenzáciou, preklúziou či z iného právneho dôvodu. Vymáhatelnú pohľadávku môžeme teda charakterizovať ako pohľadávku žalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa možno domáhať na súde (a contrario porovnaj „pohľadávky, ktorých sa nemožno domáhať na súde“ - § 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka), alebo - ako stanovuje § 358 Obchodného zákonníka - ktoré možno uplatniť na súde. Na rozdiel od toho je vykonatelnou taká pohľadávka, ktorú možno exekuovať, ktorej majiteľovi (alebo jeho právnemu predchodcovi) teda svedčí vykonateľné rozhodnutie súdu alebo iný exekučný titul.
Pre uvedený záver de lege lata hovorí podporne, ale najmä presvedčivo, aj argument o tom, že za zmenenej spoločensko-ekonomickej situácie po prijatej novele, zákona č. 509/1991 Zb., ktorou sa menil a dopĺňal Občiansky zákonník, tento zákon neposkytuje veriteľom predtým, než sa jeho pohľadávka stane vykonatelnou (na rozdiel od iných právnych úprav - ako to bolo napr. v § 51 zákona č. 141/1950 Zb., ktorý po prvýkrát zmenil pojem „vykonateľná pohľadávka“ na pojem „vymáhatelná pohľadávka“ či „vymáhatelný nárok“ - § 46 zákona a pod.), žiadnu ochranu. Preto by aj súdna prax pri interpretácii citovaného ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka mala slúžiť v prospech tých, ktorým je toto ustanovenie určené, t. j. na ochranu veriteľov.
Z uvedeného je zrejmé, že rozsudok odvolacieho súdu nie je správny, lebo spočíva na nesprávnom právnom posúdení vecí; Najvyšší súd Slovenskej republiky ho preto zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v B. B. na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, časť vety za bodkočiarkou, § 243 ods. 2 veta prvá, O. s. p.).