Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_16Co-247-2013.pdf
PDF · 116.95 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/247/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843 proti odporcovi J. K., nar. XX.X.XXXX, bytom 1. R. XXX, X., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpeného JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom J. Kráľa 5/A, Lučenec, o zaplatenie 1.169,09 € s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 6C/114/2012 - 70 zo dňa 29. 01. 2013, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľa a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu, p o t v r d z u j e .
Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.
Navrhovateľ je povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 69,22 € na účet jeho právneho zástupcu, advokáta, do troch dní.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorý sa domáhal zaplatenia sumy 1.169,09 € s príslušenstvom od odporcu, ako plnenia vyplývajúceho zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej dňa 14. 11. 2005 medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom.
Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania a následného právneho posúdenia sa zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom - zmluva o poskytnutí pôžičky vo výške 35.000,-Sk, spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka a právnymi predpismi, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru v zmysle § 52 a nasl. OZ. Prioritne sa okresný súd zaoberal námietkou premlčania vznesenou vedľajším účastníkom v konaní. Pohľadávku považoval za splatnú dňom 20. júla 2006, preto podanie návrhu na súd dňom 16. 08. 2012 považoval za podanie návrhu po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Následne uzavretú dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku dňa 17. 08. 2010 považoval za nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené zákonné znaky tohto inštitútu, a to nedostatok odbornej starostlivosti na strane dodávateľa ako aj riziko, že takéto konanie naruší správanie spotrebiteľa. Konštatoval, že iniciatíva k uzavretiu takejto dohody nikdy nevychádzala od
spotrebiteľa, naopak, dohoda je podpisovaná spotrebiteľmi po kontakte pracovníka navrhovateľa a po vypísaní formuláru dohody touto osobou ju dlžníkovi predkladá na podpis s vysvetlením, že ide len o dohodu o splátkach dlhu. Spotrebiteľ chcel splátky, avšak musel podpísať celý formulár, pričom netušil význam toho, čo podpisuje. Nemožno preto poskytnúť súdnu ochranu právu, ktoré je uplatňované po použití nekalej obchodnej praktiky a je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods. 1 OZ. Podpisom formulárovej dohody si spotrebiteľ jednoznačne zhoršil svoje zmluvné postavenie a uzatvorenie tejto dohody mu privodilo značnú ujmu, čo je v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 OZ. Právny režim predbežne formulovanej štandardnej zmluvy definovaný v článku 3, ods. 2 Smernice Rady 93/13/ EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, teda dopadá aj na túto dohodu a tiež aj právny režim tejto smernice, z ktorej je odvodený model spotrebiteľskej ochrany zakotvený v našom právnom poriadku. Okresný súd považoval predmetnú dohodu ako právny úkon pre jej nezrozumiteľnosť, neurčitosť, rozpor s dobrými mravmi a rozpor s ustanoveniami spotrebiteľského práva, za neplatnú. Keďže vznesenú námietku premlčania zo strany vedľajšieho účastníka považoval za námietku vznesenú dôvodne, nemohol nárok navrhovateľovi priznať, preto jeho návrh ako nedôvodný zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v konaní.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.) odvolanie navrhovateľ. Mal za to, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil a vychádzal z nedostatočného zistenia skutkového stavu. Pokiaľ ide o dohodu o uzavretí splátkového kalendára a o uznaní záväzku uzavretú dňa 17. 08. 2010, odporca touto dohodou uznal svoj záväzok čo do dôvodu a výšky a zaviazal sa splatiť svoj záväzok. Predmetná dohoda spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania dlhu zo strany dlžníka, teda má písomnú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Navrhovateľ preto považuje predmetnú dohodu za platnú. Obsahom dohody je uznanie dlhu zo strany odporcu ako právny inštitút zakotvený v občianskom zákonníku, pričom právnym následkom uznania práva, ktorý nastáva priamo zo zákona je prerušenie plynutia premlčacej doby. To znamená, že doba, ktorá dovtedy uplynula sa podľa navrhovateľa stáva právne bezvýznamnou a začína plynúť nová desaťročná premlčacia doba, a to priamo zo zákona. Pokiaľ odporca podpísal vyššie uvedenú dohodu, pričom k tomuto dňu nebolo premlčaných 25 splátok, potom je podľa navrhovateľa nutné aplikovať ust. § 558 Občianskeho zákonníka, a to, že záväzok uznaný odporcom čo do dôvodu a výšky v čase uznania trval. Namietal, že súd sa v konaní len stotožnil s jednostranným nepreukázaným vyjadrením odporcu, že o premlčaní dlhu a o následkoch premlčania nemal vedomosť napriek tomu, že navrhovateľ v konaní predložil relevantný dôkaz, že odporca uznal svoj záväzok voči navrhovateľovi, v ktorom zároveň aj potvrdil svoju vedomosť o premlčaní dlhu. Konanie odporcu preto podľa neho nemožno považovať za morálne a čestné a nie je možné, aby mu súd poskytol aj súdnu ochranu. Nesúhlasil ani s právnym záverom okresného súdu o premlčaní dlhu, nakoľko je zrejmé, že ak by aj odporca v čase uznania dlhu nevedel o jeho premlčaní, právny účinok spojený s uznaním práva, ktorý predpokladá § 110 ods. 1, druhá veta OZ, t. j. prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej doby a začiatok plynutia novej desaťročnej premlčacej doby v takomto prípade nastupuje. Veriteľovi aj po premlčaní práva premlčané právo zostáva naďalej zachované rovnako ako nezaniká záväzok dlžníka voči veriteľovi. V nadväznosti na túto skutočnosť preto nie je nelogické ani vylúčené, že odporca, ktorý si je vedomí svojho existujúceho záväzku voči veriteľovi, ho v súlade s dobrými mravmi a svojím svedomím chce uhradiť, avšak vzhľadom na to, že pre svoju zlú finančnú situáciu ho nemôže uhradiť naraz v plnej výške, slobodne sa rozhodne uzavrieť s navrhovateľom dohodu, v zmysle ktorej mu je umožnené uhradiť existujúci záväzok postupne v splátkach. Naviac namietal, že navrhovateľ ako postupník, nemá postavenie dodávateľa v zmysle spotrebiteľskej úpravy, a preto nie je možné vyhodnotiť predmetnú dohodu ako dohodu, ktorá má spotrebiteľský charakter. Navrhovateľ sa nestotožnil ani s rozhodnutím okresného súdu o náhrade trov konania, keď trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka považoval za neúčelné. V tejto súvislosti poukázal na dôvodovú správu k zákonu č. 384/2008 Z. z. a viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, v Košiciach, Banskej Bystrici, Nitre, Žiline a v Prešove. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ust. § 220 O. s. p. ho zmenil tak, že vyhovie návrhu navrhovateľa v plnom rozsahu, resp. ho zruší a vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Vedľajší účastník na strane odporcu k odvolaniu navrhovateľa v písomnom vyjadrení uviedol, že považuje rozhodnutie prvostupňového súdu za správne po stránke právnej i skutkovej, nakoľko jeho vydaniu predchádzalo dostatočné zistenie skutkového stavu a náležitá aplikácia relevantných právnych predpisov na predmetnú spotrebiteľskú vec. Zdôraznil, že osobitný právny režim spotrebiteľských zmlúv, ktorý modifikuje klasickú zásadu zmluvnej autonómie, vyplýva zo zvýšeného záujmu spoločnosti ochraňovať slabšieho účastníka zmluvného vzťahu (spotrebiteľa), ktorý vstupuje do zmluvných vzťahov s predajcami a poskytovateľmi rôznych plnení a služieb (dodávateľmi), ktorí stále častejšie na trhu vystupujú v monopolnom postavení, resp. konajú v rámci kartelových dohôd. Namietal, že právny predchodca navrhovateľa spornú zmluvu vypovedal výpoveďou zo dňa 21. 11. 2006, pričom počet dní omeškania odporcu už ku dňu 03. 12. 2007, činil spolu 365 dní, ako to vyplýva z prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 03. 12. 2007. Tvrdenia navrhovateľa o nepreukázaní výpovede, resp. nepreukázaní odstúpenia od zmluvy, sú nepresvedčivé a účelové. Z vykonaného dokazovania bolo možné bezpečne ustáliť, že zmluva bola vypovedaná výpoveďou v novembri v roku 2006. Naviac, dohoda o uzavretí splátkového kalendára a o uznaní záväzku je vo vzťahu k hlavnej spotrebiteľskej zmluve akcesorickým právnym úkonom, ktorý bezpochyby v rámci predmetu svojho podnikania uzatvára navrhovateľ v právnom postavení dodávateľa s dlžníkom v postavení spotrebiteľa. Akékoľvek argumentačné snahy navrhovateľa o spochybnenie vyššie uvedeného právneho a skutkového stavu sú iba jeho účelovou snahou vyhnúť sa tomu, aby bol navrhovateľ v rámci svojej podnikateľskej činnosti pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv považovaný za dodávateľa, teda, aby sa navrhovateľ vyhol tomu, že predmetnú dohodu súd podrobí kontrole podľa ustanovení spotrebiteľských predpisov. Opätovne poukázal na to, že predmetná dohoda je formulár, ktorý vopred pripravil dodávateľ pre spotrebiteľa a spotrebiteľ nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť jeho obsah. Takto predformulovaná dohoda predstavuje neprijateľné zmluvné podmienky, a to predĺženie premlčacej doby formou uznania dlhu a rozhodcovskú doložku. Ich právny význam a dôsledky sú pre väčšinu spotrebiteľov neznámymi kategóriami, a preto ako neprijateľné zmluvné podmienky sú absolútne neplatné. V tejto súvislosti poukázal aj na súčasnú platnú právnu úpravu Zákona o ochrane spotrebiteľa, a to ust. § 4 ods. 8 zák. č. 250/2007 Z. z. Je známou skutočnosťou, že priemerný spotrebiteľ je nielen právne neznalý a neinformovaný, ale je súčasne mimoriadne manipulovateľný v situácii, pokiaľ sa dostane pod psychický tlak a sú u neho vyvolané emócie strachu a obáv, čo školená osoba pracujúca pre inkasnú spoločnosť dokáže v rámci štandardizovanej procedúry bez ťažkostí dosiahnuť vhodným vystupovaním pri použití správnych slovných formulácií v určitom poradí. Vzhľadom k predformulovanému obsahu dohody možno mať vážne pochybnosti o tom, že skutočný prejav vôle dlžníka zodpovedá aj jej obsahu. V dohodách s niektorými dlžníkmi sa dokonca neuvádza ani výška splátky, ako esenciálna náležitosť dohody o splátkach a prehlásenie dlžníka o vedomosti premlčania dlhu je sofistikovane skryté do dohody o splátkach v bode 3, pričom by malo byť súčasťou uznania záväzku v bode 2 tejto dohody. Formulácia uznania dlhu je predtlačená na všetkých dohodách bez ohľadu na to, či je dlh v čase uznania premlčaný alebo nie. Je preto zrejmé, že predmetná dohoda je nekalou obchodnou praktikou o to viac, že spotrebiteľ síce pôvodne pri uzatváraní tejto dohody chcel splátky, avšak musel podpísať celý formulár, pričom ani len netušil význam toho, čo podpisuje.
Pokiaľ ide o náhradu trov konania jednoznačne uviedol, že trovy právneho zastúpenia vynaložené vedľajším účastníkom boli vynaložené účelne, keď v tejto súvislosti poukázal na ústavný rozmer práva účastníka na náhradu trov konania v úspešnom súdnom spore, vyplývajúci z nálezov Ústavného súdu SR, napr. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 147/08, II. ÚS 122/09. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu potvrdil ako dôvodný a správny.
Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie navrhovateľa viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu vo veci samej, teda vo výroku, ktorým bol návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietnutý a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil ako vo výroku vecne správny.
Výrok, ktorým súd odporcovi nepriznal právo na náhradu trov konania nebol odvolaním napadnutý, preto zostáva podľa § 206 ods. 2, 3 O. s. p. nedotknutý.
Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite a podrobne odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p..
Keďže okresný súd návrh navrhovateľa zamietol ako bezdôvodný vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania vedľajším účastníkom na strane odporcu, odvolací súd zameral preskúmanie veci v prvom rade na okolnosť, či predmetné vznesenie námietky premlčania je dôvodné. Ak je totiž vznesenie námietky premlčania odôvodnené, nezostávalo okresnému súdu nič iné, ako návrh navrhovateľa - veriteľa, ktorým sa tohto premlčaného práva domáha, zamietnuť. Uplatnením námietky premlčania na súde totiž prestáva byť subjektívne právo vynútiteľné a podľa platného právneho stavu súd nemá možnosť premlčanie práva odpustiť, ba práve naopak, premlčané právo veriteľovi nemôže priznať.
Premlčanie možno považovať za všeobecný občianskoprávny inštitút, ktorý sa uplatňuje pri všetkých subjektívnych občianskych právach upravených v Občianskom zákonníku a v iných občianskoprávnych predpisoch, okrem tých, ktoré sa buď nepremlčujú vôbec, alebo ktoré sa premlčujú v prípadoch výslovne ustanovených v zákone, alebo ktoré zanikajú uplynutím doby. Funkciou premlčania je práve uľahčiť obranu povinného subjektu proti právam, ktoré trvali dlho, a preto často možno predpokladať, že už zanikli.
V danej veci sa odvolací súd stotožňuje s právnym záverom okresného súdu, ktorý považoval zmluvu uzavretú s právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom za zmluvu o pôžičke, tak ako je to uvedené i v rámci čl. VII. tejto zmluvy. V zmysle takto uzavretej zmluvy bola odporcovi poskytnutá pôžička vo výške 35.000,-Sk v pôvodne platnej mene, ktorú pôžičku mal odporca vrátiť veriteľovi v 46. mesačných splátkach po 1.132,-Sk v pôvodne platnej mene. Charakter zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom má spotrebiteľský charakter. Platná právna úprava už v čase uzavretia zmluvy umožňovala vyvodiť právny záver, že ide o zmluvu spotrebiteľského charakteru v zmysle ust. § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého zmluva uzavretá podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, je zmluvou spotrebiteľskou. Je preto právne irelevantný právny prameň, podľa ktorého sa príslušná zmluva spravuje. Sám navrhovateľ k návrhu pripojil ako dôkaz o vzniku právneho vzťahu medzi jeho právnym predchodcom a odporcom, žiadosť a zmluvu o poskytnutí pôžičky zo dňa 14. 11. 2005. Premlčanie, ako právny inštitút sa v prípade spotrebiteľskej zmluvy majúcej formu zmluvy o pôžičke spravuje výlučne Občianskym zákonníkom, ako aj právnymi predpismi, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Premlčacia doba v zmysle Občianskeho zákonníka je trojročná a plynie odo dňa keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Z obsahu spisu je zrejmé, že k vypovedaniu zmluvy došlo ku dňu 21. 11. 2006, preto v tomto rozsahu sa odvolací súd so záverom okresného súdu nestotožňuje. Uvedené vyplýva z Prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávky ( č.l. 13 spisu), podľa ktorej došlo zo strany navrhovateľa k vypovedaniu zmluvy dňom 21.11.2006. I napriek tomu, že právny predchodca navrhovateľa zmluvu o pôžičke vypovedal výpoveďou zo dňa 21. 11. 2006, a nie ku dňu prvej neuhradenej splátky ( 20.07.2006 ), je nutné konštatovať, že k uplynutiu všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty došlo dňa 21. 11. 2009, pričom k podaniu návrhu na súd došlo až dňa 16. 08. 2012, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Uvedený právny záver odvolacieho súdu preto nič nemení na vecnej správnosti prvostupňového súdu vo vzťahu k premlčaniu nároku navrhovateľa. Vedľajší účastník na strane odporcu teda prípustne vzniesol námietku premlčania, preto súd opierajúc sa v ďalších súvisiacich otázkach o argumentáciu vyššie, nemohol návrhu vyhovieť.
Pokiaľ ide o Dohodu o splátkovom kalendári a uznaní dlhu zo dňa 17. 08. 2010 ( ďalej v texte „Dohoda“), okresný súd dôvodne považoval predmetnú dohodu za neplatnú.
Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie.
Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a morálnych noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Dobré mravy fungujú aj ako korektív zmluvnej slobody. Ide tu predovšetkým o aspekt zmluvnej slobody spočívajúci v slobodnom určovaní obsahu zmluvy zmluvnými stranami. Uvedený aspekt zmluvnej slobody, tak ako zmluvná sloboda sama, má svoje limity, ustanovené právnymi normami, ktorých prekročenie je sankcionované. Jedným z takýchto limitov, ktorý zákon stavia do cesty zmluvnej slobode, je aj inštitút dobrých mravov. Je potom nesprávny záver, že obsah právneho úkonu nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi len preto, lebo bol výsledkom konsenzu zmluvných strán. Ak výkon práva, ktorý je objektívne v rozpore s dobrými mravmi, spočíva v konaní právneho úkonu, je tento právny úkon tiež neplatný pre rozpor s dobrými mravmi, a to i v prípade, že samotný obsah tohto právneho úkonu v rozpore s dobrými mravmi nie je.
Podľa § 6 ods. 3 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia zmluvy, predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa považuje konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Totožné ustanovenie je aj súčasťou platného právneho poriadku v ust. § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, účinného v čase uzavretia Dohody, ktorý zákon upresňuje aj charakteristiku nekalej obchodnej praktiky, za ktorú sa v zmysle § 7 ods. 2 tohto zákona považuje praktika, ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, alebo podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.
Podľa § 8 ods.1 vyššie uvedeného zákona obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa.
Podľa § 8 ods. 4 vyššie uvedeného zákona za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu postup navrhovateľa v prejednávanej veci je jednoznačne nekalou obchodnou praktikou a ako taký je hrubo rozporný s dobrými mravmi.
Dohodu o splátkovom kalendári a uznaní záväzku dal navrhovateľ podpísať odporcovi ako ním vopred pripravený formulár, kde okrem dvojstranného právneho úkonu vo forme dohody o splátkach, ktorý
dlžníkom zvyčajne prezentuje vložil aj pre ňu zjavne nevýhodný jednostranný úkon uznania záväzku, ktorý dlžníkom na rozdiel od dohody o splátkach už výslovne neinterpretoval. V uvedených súvislostiach ide preto o laesio enormis, pretože dlžník podpísaním dohody nič nezískal, ale naopak, naoko „vlastným“ úkonom si z vôle navrhovateľa svoje postavenie podstatne zhoršil. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožňuje s právnym záverom okresného súdu, podľa ktorého nemožno poskytnúť súdnu ochranu právu, ktoré je uplatňované po použití nekalej obchodnej praktiky a je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ, nakoľko podpisom formulárovej dohody si spotrebiteľ zhoršil svoje zmluvné postavenie a uzatvorenie tejto dohody mu privodilo značnú ujmu, čo je v rozpore s ust. § 54 ods. 1 OZ. To znamená, že postavenie spotrebiteľa nesmie byť zhoršené, a to ani s jeho súhlasom. Naopak, odchylky v nesprospech dodávateľa možné sú. Vychádzajúc potom z podstaty práva na ochranu spotrebiteľa, ktoré je založené na tom, že spotrebiteľ z dôvodu svojej neskúsenosti alebo neznalosti nie je schopný konkurovať v obratnosti vyškoleným a skúseným profesionálom znalým práva a techník moderného obchodu, nemožno spôsobu, ktorý zvolil navrhovateľ poskytnúť ochranu.
Odvolací súd následne poukazuje aj na to, že aj samotná navrhovateľom vypracovaná dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je pre bežného spotrebiteľa či už úmyselne alebo nevedome nejednotnej terminológie mätúca, keď obsahuje pojem „uznanie záväzku“, ale v čl. 3 v bode 3.1 poslednej vete deklaruje že dlžníci majú vedomosť o premlčaní „dlhu“. Spotrebiteľ tak nemusí vedieť, že pojem záväzok v právnej terminológii môže znamenať nielen záväzkový vzťah ako taký, alebo jednotlivú povinnosť zo záväzkového vzťahu alebo záväzok v zmysle dlhu. Keďže zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom má spotrebiteľský charakter, spotrebiteľský charakter má aj dohoda, ktorá túto zmluvu mení v niektorej časti (splatnosti). Ak podnikateľ ako dodávateľ do dohody „tváriacej“ sa ako dohoda o zmene splatnosti záväzku inkorporuje jednostranný zmluvný záväzok dlžníka týkajúci sa uznania dlhu, je nutné dôjsť k záveru, že takáto zmluvná podmienka (dohoda) spôsobuje vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto je neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd teda uzatvára, že dohodu, z ktorej navrhovateľ odvodzuje nepremlčanosť svojho nároku považuje aj odvolací súd podľa § 3, § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka za neplatnú. K uvedenému na záver odvolací súd poukazuje i na rozhodnutie 6MCdo 9/2012.
Odvolací súd konštatuje, že i napriek tomu, že v čase uznania dlhu v zmysle uzavretej dohody o splátkovom kalendári a uznaní záväzku nebol nárok navrhovateľa, resp. právneho predchodcu navrhovateľa premlčaný, v čase podania návrhu na súd k jeho premlčaniu už došlo, a to najmä s prihliadnutím na okolnosť, že tak okresný, ako i odvolací súd považuje dohodu o splátkovom kalendári a uznaní záväzku za absolútne neplatnú.
Z uvedených dôvodov preto odvolací súd považoval návrh navrhovateľa zhodne s právnym záverom okresného súdu ako nedôvodný a vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania napadnutý rozsudok vo veci samej, ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil ako vo výroku vecne správny.
Pokiaľ ide o súvisiaci výrok o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu, aj v tomto rozsahu postupoval okresný súd správne, ak aplikujúc ust. § 142 ods. 1 O. s. p. priznal náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, teda vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu.
Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 až 3 Ústavy Slovenskej republiky je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní uspel, má zásadne právo na to, aby sa mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť, inak porušuje základné
právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka. Základným predpokladom, za splnenia ktorého vznikne nárok na náhradu trov konania, je však i účelnosť trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle vyššie uvedeného článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú. Okresný súd teda dôvodne považoval trovy vynaložené vedľajším účastníkom na strane odporcu za účelné.
Je nepochybné, že vedľajší účastník bol v konaní úspešný. Konanie vo veci vyvolal práve navrhovateľ, pričom vstup vedľajšieho účastníka do konania a oprávnenie na tento vstup mu vyplýva priamo z Občianskeho súdneho poriadku, a to ust. § 93 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.
Osobitným predpisom mal zákonodarca na mysli najmä zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Úprava má za cieľ umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby najmä združenia a súvisí aj s transpozíciou rôznych smerníc určených na ochranu spotrebiteľa, osôb, vo vzťahu ku ktorým bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a pod.. Cieľom navrhovanej úpravy je rozšíriť ochranu práv na prípady, na ochrane ktorých existuje dôležitý verejný záujem, avšak v ktorých by bolo veľmi problematické zo strany subjektov - ktoré majú vzhľadom na svoje zameranie alebo predmet činnosti záujem na ochrane tohto verejného záujmu - vstupovať do konania ako vedľajší účastníci. V praxi ide hlavne o Združenie na ochranu spotrebiteľov. Ako už bolo uvedené, právo na právnu pomoc sa priznáva každému - fyzickej ako aj právnickej osobe, štátnemu orgánu, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana. Odvolací súd už konštatoval, že trovy právneho zastúpenia boli vynaložené účelne, nakoľko boli v príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka k predmetu konania, ak po dôvodne vznesenej námietke premlčania pôsobil jeho vstup v tom zmysle, že návrh navrhovateľa bol zamietnutý, a to v celom rozsahu. K uvedenému argumentu odvolací súd na záver dodáva, že k neúčelnému vzniku trov konania dochádza samotným podaním návrhu v prípade, ak bol následne v celom rozsahu zamietnutý.
Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody preto odvolací súd nepovažoval odvolanie navrhovateľa v časti náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu za dôvodné, a aj v tomto rozsahu rozhodnutie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vo výroku vecne správne.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Navrhovateľ v odvolacom konaní nebol úspešný, preto mu súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Úspešným v odvolacom konaní bol vedľajší účastník na strane odporcu, ktorému súd priznal náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia. Uvedené trovy právneho zastúpenia predstavujú odmenu za jeden úkon právnej služby v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o náhradách a odmenách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej v texte len „vyhláška“), a to za vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 19. apríla 2013 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky) vo výške 61,41 € + režijný paušál vo výške 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Trovy právneho zastúpenia tak spolu predstavujú sumu 69,22 €, ktoré trovy odvolacieho konania je navrhovateľ povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu na účet jeho právneho zástupcu, advokáta, v zmysle ust. § 149 ods. 1 O. s. p..
Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.