Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozhodnutie_17Co-104-2013.pdf
PDF · 86.02 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/104/2013
Rozhodnutie
Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľov 1/ T. X., nar. X. X. . XXXX, bytom F., X. I č. XX, 2/ P. X., nar. XX. 7. XXXX, bytom bytom F., X. I č. XX a 3/ maloletej J. X., nar. X. X.. XXXX, bytom F., X. I č. XX, zastúpenej zákonnými zástupcami rodičmi T. X., nar. X. X. XXXX a P. X., nar. XX. X. XXXX, obidvaja bytom F., X. I č. XX, navrhovatelia 1/ a 2/ právne zastúpení Mgr. Martinom Vigašom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Banská Bystrica, Železničiarska 6, proti odporcovi H. A., nar. XX. X.. XXXX, bytom D. F. č. XXX, právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou Ulianko & Holčík, s. r. o., so sídlom Zvolen, Nám. SNP 41, IČO: 36 856 517, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., so sídlom Bratislava, Dostojevského rad č. 4, IČO: 00151700, o náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, o odvolaní vedľajšieho účastníka na strane odporcu proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. 14C/145/2006-793 zo dňa 22. 1. 2013, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd zaviazal odporcu nahradiť navrhovateľom 1/-3/ trovy konania v sume 37.964,06 EUR na účet právneho zástupcu navrhovateľov v lehote troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovatelia sa návrhom na začatie konania domáhali voči odporcovi náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Okresný súd rozsudkom č. k. 14C/145/2006-307 zo dňa 20. 9. 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/49/2008-406 zo dňa 3. 4. 2008 priznal navrhovateľovi 1/ náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 5.586,54 EUR, navrhovateľke 2/ náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 13.144,79 EUR a navrhovateľke 3/ náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 9.370,64 EUR. Rozsudkom okresného súdu č. k. 14C/145/2006-718 zo dňa 8. 9. 2011 bola navrhovateľovi 1/ priznaná náhrada za bolesť v sume 5.927,60 EUR, navrhovateľke 2/ náhrada za bolesť v sume 5.215,59 EUR a navrhovateľke 3/ náhrada za bolesť v sume 22.151,26 EUR. O trovách konania okresný súd v citovanom rozsudku vyslovil, že o nich s poukazom na § 151 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“) rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Po nadobudnutí právoplatnosti vyššie uvedených rozsudkov okresný súd o náhrade trov konania rozhodoval podľa § 142 ods. 3 O. s. p., a v konaní čiastočne úspešným navrhovateľom priznal plnú náhradu trov konania z dôvodu, že rozhodnutie o výške priznaného plnenia záviselo od úvahy súdu. Základnú sadzbu tarifnej odmeny právneho zástupcu navrhovateľov 1/-3/ potom určoval z výšky plnenia, ktoré bolo navrhovateľom 1/ - 3/ súdom priznané, t. j. zo sumy 61.396,42 EUR, pričom zohľadnil zároveň skutočnosť, že právne úkony pre navrhovateľov 1/ - 3/ boli uskutočnená ako úkony spoločné (§ 13 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom do 31. 5. 2009, resp. § 13 ods. 2 citovanej vyhlášky v platnom znení). Na základe uvedeného priznal navrhovateľom tarifnú odmenu za 18 spoločných úkonov právnej služby z tarifnej hodnoty veci 61.396,42 EUR (za úkony uskutočnené v čase, keď bolo predmetom konania bolestné i sťaženie spoločenského uplatnenia) v celkovej sume 29.159,07 EUR, tarifnú odmenu za 8 spoločných úkonov právnej služby z tarifnej hodnoty veci 33.294,45 EUR (za
úkony uskutočnené v čase, keď bolo predmetom konania len bolestné) v celkovej sume 8.429,1 EUR, náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné v sume 145,53 EUR a náhradu za stratu času 230,36 EUR; celkovo teda trovy konania vo výške 37.964,06 EUR. Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie vedľajší účastník na strane odporcu. Uviedol, že okresný súd mal správne na určenie základnej sadzby tarifnej odmeny právneho zástupcu navrhovateľov aplikovať § 13 ods. 4 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. (od 1. 6. 2009 ust. § 13 ods. 3 tejto vyhlášky) nakoľko bolo žalobou uplatnených viacero peňažných nárokov, z ktorých každý mohol byť uplatnený samostatnou žalobou. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 6 M Cdo 15/2011 a sp. zn. 3 M Cdo 18/2007. Z úkonov právnej služby, ktoré okresný súd navrhovateľom priznal, odvolateľ namietal písomné podanie na súd zo dňa 19. 2. 2007, keď poukázal na skutočnosť, že v rámci uvedeného podania navrhovatelia na výzvu súdu len oznámili navrhovaných svedkov a predložili lekárske správy. Rovnako sa nestotožnil s priznaním trov konania za úkon vyjadrenie k výsledkom vykonaného dokazovania zo dňa 10. 9. 2007. Tento úkon odvolateľ považoval za neúčelný vychádzajúc zo zásady ústnosti občianskoprávneho konania, keďže nasledujúci deň po uskutočnení tohto úkonu (t. j. dňa 11. 9. 2007) bolo vytýčené pojednávanie, kde sa navrhovatelia mohli vyjadriť k vykonanému dokazovaniu. V závere odvolania vedľajší účastník namietol priznanie úkonov predstavujúcich porady právneho zástupcu navrhovateľov s klientmi. Na základe uvedeného odvolateľ navrhol napadnuté uznesenie okresného súdu zmeniť tak, že navrhovateľom budú priznané len oprávnené trovy konania. Navrhovatelia sa v písomnom vyjadrení k odvolaniu nestotožnili sa s aplikáciou § 13 ods. 4 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. s odôvodnením, v predmetnej veci súd nespojil na spoločné konanie dve alebo viaceré veci a zo strany okresného súdu vôbec nedošlo k použitiu ust. § 112 Občianskeho súdneho poriadku týkajúceho sa spojenia vecí tak, ako to predpokladajú ustanovenia tejto vyhlášky. K vedľajším účastníkom namietaným úkonom uviedli, že zo žiadnej právnej normy pre navrhovateľa nevyplýva povinnosť predložiť všetky dôkazy už pri prvom uplatnení nároku, naopak, v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. je právom všetkých účastníkov konania označovať a predkladať dôkazy až do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie. Navyše písomným podaním zo dňa 19. 2. 2007 navrhovatelia plnili povinnosť, ktorá im bola uložená uznesením súdu. K spochybňovanému úkonu zo dňa 10. 9. 2007 uviedli, že skutočnosť, že účastníci konania predložia písomné podania neznamená, že konajú v rozpore so zásadou ústnosti konania. Obsahom predmetného podania bolo vyjadrenie a zhrnutie zásadných skutočností z dovtedy vykonaného rozsiahleho dokazovania, ktorého súčasťou bol aj vyše 4 hodinový výsluch siedmych svedkov na pojednávaní. V prípade, ak by navrhovatelia predmetné vyjadrenie prezentovali ústnou formou na nasledujúcom pojednávaní dňa 11. 9. 2007, ktoré trvalo 1 hod a 50 min, je nepochybné, že by dané pojednávanie presiahlo 2 hodiny, čo by znamenalo vyčíslenie odmeny za toto pojednávanie nie sumou za jeden úkon (tak ako bolo vyčíslené), ale až za dva úkony právnej služby. Pokiaľ sa jedná o namietané úkony porád s klientmi poznamenali, že odvolateľ vôbec neuviedol, v čom rozhodnutie okresného súdu v tejto časti považuje za nesprávne, čím si nesplnili povinnosť podľa § 205 ods. 1 O. s. p.. Všetky uplatnené porady navyše boli súdu riadne preukázané, boli uplatnené len štyri porady v priebehu šiestich rokov trvania konania, pričom ďalšie tri porady s klientmi uplatnené neboli. Z týchto dôvodov navrhli napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdiť. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa § 142 ods. 3 O. s. p. aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. Podľa § 13 ods. 4 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej aj „vyhláška“) v znení účinnom do 31. 5. 2009 pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o polovicu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach. Pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach (§ 13 ods. 3 vyhlášky v platnom znení). Návrhom na začatie konania sa navrhovatelia voči odporcovi domáhali každý samostatne náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. V konaní boli navrhovatelia ohľadne každého uplatňovaného plnenia úspešní len čiastočne. Nakoľko však rozhodnutie o výške uplatňovaných plnení záviselo od úvahy súdu okresný súd aplikujúc § 142 ods. 3 O. s. p. priznal navrhovateľom plnú náhradu
trov konania, pričom základnú sadzbu tarifnej odmeny právneho zástupcu navrhovateľov určoval zo súdom priznaného plnenia. Zároveň zohľadnil skutočnosť, že právne úkony pre navrhovateľov 1/ - 3/ boli uskutočnené ako úkony spoločné, preto pri určovaní základnej sadzby tarifnej odmeny právneho zástupcu navrhovateľov aplikoval § 13 ods. 3 vyhlášky v znení účinnom do 31. 5. 2009, resp. § 13 ods. 2 citovanej vyhlášky v platnom znení. . S uvedeným postupom okresného súdu sa odvolací súd mohol stotožniť len čiastočne. V prvom rade je potrebné súhlasiť s okresným súdom pokiaľ tento na rozhodovanie o riadne uplatnených trovách konania navrhovateľov 1/ - 3/ aplikoval § 142 ods. 3 O. s. p. so záverom, že pokiaľ boli navrhovatelia 1/ - 3/ v konaní úspešní len čiastočne, avšak rozhodnutie o výške nimi uplatnených plnení záviselo od úvahy súdu (§ 136 O. s. p.), majú títo nárok na plnú náhradu trov konania s tým, že základná sadzba tarifnej odmeny advokáta, ktorý ich v konaní zastupoval, sa vypočíta z výšky okresným súdom priznaného plnenia. Citované ustanovenie totiž čiastočne prelamuje zásadu zodpovednosti za výsledok konania vzhľadom na špecifickú situáciu, v ktorej navrhovatelia objektívne nemohli ovplyvniť výsledok konania z dôvodu, že výšku nimi uplatňovaných nárokov nebolo možné zistiť, a preto konajúci súd túto určoval podľa svojej úvahy. Rovnako bol správny záver okresného súdu, že právny zástupca navrhovateľov 1/-3/ jednotlivé úkony v rámci konania uskutočnil ako úkony spoločné pre všetkých troch navrhovateľov, t. j. boli uskutočnené tak, že právny zástupca navrhovateľov 1/ - 3/ vždy súčasne uskutočnil jeden úkon pre viacerých zastúpených. Uvedené potom odôvodňovalo aplikáciu § 13 ods. 3 vyhlášky v znení účinnom do 31. 5. 2009 (§ 13 ods. 2 citovanej vyhlášky v platnom znení) tak, ako to okresný súd aj učinil. Zisťovaniu, či jednotlivé úkony v konaní boli právnym zástupcom navrhovateľov 1/
- 3/ uskutočnené ako úkony spoločné, a teda i následnej aplikácii § 13 ods. 3 vyhlášky v znení účinnom do 31. 5. 2009 (§ 13 ods. 2 citovanej vyhlášky v platnom znení), však malo predchádzať skúmanie, či v prejednávanom prípade nedošlo k prejednávaniu viacerých právnych vecí, podaním návrhu na začatie konania spojených na spoločné konanie, ktoré kladné zistenie by potom ešte pred aplikáciou ustanovení vyhlášky o spoločných úkonoch pre viacerých zastúpených navrhovateľov, ukladalo okresnému súdu povinnosť aplikovať i ust. § 13 ods. 4 vyhlášky v znení účinnom do 31. 5. 2009 (§ 13 ods. 3 citovanej vyhlášky v platnom znení). V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ust. § 13 ods. 4 vyhlášky v znení účinnom do 31. 5. 2009 (§ 13 ods. 3 citovanej vyhlášky v platnom znení) o spojení dvoch alebo viacerých vecí na jedno konanie nemožno vzťahovať len na prípady, ak súd v záujme hospodárnosti konania postupom podľa § 112 O. s. p. spojí na spoločné konanie viac vecí, ktoré skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov (ako to tvrdili navrhovatelia), ale je ho potrebné vzťahovať aj na situácie, ak je v rámci návrhu na začatie konania uplatnených viacero peňažných nárokov, z ktorých každý by mohol byť predmetom samostatnej žaloby (k uvedenému pozri uznesenie NS SR sp zn. 6 Obo 35/93, sp. zn. 6 M Cdo 15/2011, sp. zn. 3 M Cdo 18/2007 a podobne). V prejednávanom prípade je predmetom konania bolestné navrhovateľa 1/, bolestné navrhovateľky 2/, bolestné navrhovateľky 3/, ako aj sťaženie spoločenského uplatnenia každého z týchto účastníkov. Nárok na bolestné i nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia majú povahu peňažných nárokov a napriek skutočnosti, že tieto nároky oba kompenzujú poškodenie na zdraví a častokrát vznikajú ako následok tej istej udalosti, majú povahu vzájomne nezávislých nárokov, z ktorých každý mohol byť predmetom samostatnej žaloby. Na základe uvedeného je potrebné súhlasiť s názorom odvolateľa, že predmetom konania bolo šesť samostatných nárokov, na ktorú skutočnosť mal okresný súd reagovať aplikovaním ust. § 13 ods. 4 vyhlášky v znení účinnom do 31. 5. 2009 (§ 13 ods. 3 citovanej vyhlášky v platnom znení) tak, že by základnú sadzbu tarifnej odmeny z hodnoty priznaného plnenia s najvyššou hodnotou a/ zvýšil o polovicu základnej sadzby tarifnej odmeny z hodnoty každého ďalšieho jednotlivého priznaného plnenia (pre úkony uskutočnené do 31. 5. 2010), b/ zvýšil o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny z hodnoty každého ďalšieho jednotlivého priznaného plnenia (pre úkony uskutočnené od 1. 6. 2010). Až následne mal potom okresný súd zohľadňovať skutočnosť, že právny zástupca navrhovateľov 1/-3/ jednotlivé úkony v rámci konania uskutočnil ako úkony spoločné pre všetkých troch navrhovateľov, a to aplikáciou § 13 ods. 3 vyhlášky v znení účinnom do 31. 5. 2009 (§ 13 ods. 2 citovanej vyhlášky v platnom znení). Pokiaľ okresný súd uvedeným spôsobom nepostupoval, vec nesprávne právne posúdil. Pokiaľ sa jedná o ďalšie odvolacie dôvody spochybňujúce účelnosť niektorých úkonov právnej služby právneho zástupcu navrhovateľov, odvolací súd len v stručnosti udáva: Úkon právnej služby písomné podanie zo dňa 19. 2. 2007 podľa zistení odvolacieho súdu zo súdneho spisu obsahuje oznámenie svedkov a predloženie listinných dôkazov. V uvedenom podaní navrhovatelia teda reagovali na pokyn uložený okresným súdom v tom, že zaslali súdu požadované podklady. Podanie neobsahuje žiadne vyjadrenie týkajúce sa veci samej, žiadne hodnotiace závery, myšlienkové postupy, či právne názory. Nemožno ho teda považovať za úkon podľa § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky v platnom znení (písomné podanie na súd vo veci samej), za ktorý by právnemu zástupcovi navrhovateľov
patrila tarifná odmena a náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (režijný paušál) tak, ako o tom rozhodol okresný súd. Nemožno totiž opomínať, že v konaní úspešný účastník má nárok na náhradu nie všetkých, ale len účelne vynaložených, trov konania. Trovy právneho zastúpenia pritom za účelne vynaložené vo všeobecnosti považovať možno. Vzhľadom na ich špecifickú vlastnosť, ktorou je, že ich uskutočnila osoba advokáta, je však potrebné osobitne skúmať charakter týchto úkonov, a to z hľadiska toho, či tieto úkony bolo nutné v konaní vynaložiť, čo je ich obsahom, ako aj skúmať ich skutkovú a právnu náročnosť. Vo svetle uvedeného, úkon síce uskutočnený advokátom, avšak ktorého obsahom je len oznámenie mien a kontaktných údajov svedkov a predloženie listinných dôkazov, citované predpoklady nespĺňa. Nie je úkonom vypočítaným v § 14 ods. 1 - 5 vyhlášky, ani úkonom, na ktorý by sa vzťahoval ods. 6 tohto ustanovenia, a vzhľadom na skutočnosť, že jeho obsahom je len predloženie dôkazov, skutková alebo právna náročnosť z tohto nevyplýva. Jedná sa teda síce o úkon, ktorý v konaní bolo pre úspech v konaní potrebné vykonať, keď povinnosť predložiť dôkazy bola navrhovateľom 1/ - 3/ navyše uložená i súdom, nie však o úkon právnej služby, za ktorý by právnemu zástupcovi navrhovateľov vzniklo právo na tarifnú odmenu a náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (režijný paušál). Pokiaľ sa jedná o vedľajším účastníkom namietané úkony porád s klientmi, uvedené odvolací súd za účelne vynaložené považoval. Všetky uvedené úkony (zo dňa 5. 11. 2007, zo dňa 4. 1. 2008, zo dňa 4. 12. 2008, zo dňa dňa 11. 3. 2011 a zo dňa 31. 10. 2011) mal totiž odvolací súd verifikované priamym výstupom z týchto porád založených do spisu. Naviac, vzhľadom na fázu konania, kedy boli uskutočnené a jeho ďalší priebeh, bolo ich uskutočnenie opodstatnené a teda plne účelné. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, keď okresný súd pri svojom rozhodovaní opomenul aplikovať ust. § 13 ods. 4 vyhlášky v znení účinnom do 31. 5. 2009 (§ 13 ods. 3 citovanej vyhlášky v platnom znení), čím vec nesprávne právne posúdil, neostávalo odvolaciemu súdu nič iné, len napadnuté uznesenie okresného súdu s poukazom na § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Po vrátení veci okresný viazaný názorom odvolacieho súd znovu posúdi navrhovateľmi uplatnené trovy prvostupňového konania spôsobom v zmysle tohto rozhodnutia a v predchádzajúcich odsekoch, vysporiada sa aj s ďalšími námietkami vedľajšieho účastníka týkajúcimi sa účelnosti vynaloženia úkonu vyjadrenie k výsledkom vykonaného dokazovania zo dňa 10. 9. 2007. Následne okresný súd rozhodne v súlade so zákonom. Osobitne odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že úlohou okresného súdu bude rozhodnúť aj o trovách konania štátu (§ 151 ods. 6 O. s. p.). Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.