Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Co-490-2012.pdf
PDF · 113.12 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/490/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, členiek senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ F.. F. R., bytom M., M. X, 3/ R. M. L. Ľ. M., obaja bytom M., M. X, 4/ L. X., bytom M., M. X, všetci zastúpení JUDr. Petrom Árendáckym, advokátom v Bratislave, Čapkova 2, proti odporcovi: X.-X. P., V..R..J.., M., M. X, zast. JUDr. Ľubomírom Volochom, advokátom v Bratislave, Robotnícka 9, o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o predaji bytov podľa zákona č. 182/1993 Z.z., na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 10. júla 2012, č.k. 17C 247/2002-430, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Navrhovatelia 1/ až 4/ sú povinní zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 66,32 € k rukám ich právneho zástupcu do 3 dní.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov, ktorým sa domáhali uloženia povinnosti odporcovi uzavrieť s nimi s každým samostatne zmluvu o prevode vlastníctva bytu, ktorý užívajú v objekte na Y.. M. X W. M., a to tak, že odporca predáva a navrhovateľka F.. F. R., r.č. XXXXXX/XXX kupuje do svojho vlastníctva podľa ustanovení zákona č. 182/1003 Z.z. X- izbový byt s príslušenstvom podrobnejšie špecifikovaný v ďalších ustanoveniach zmluvy, nachádzajúci v nehnuteľnosti- stavbe č. XXXX, postavenej na parc.č. XXXXX/X, kat.úz. N., súp.č. XXXX, na Y.. M. X W. M., E.. poschodie s obytnou plochou 50m2, plochou vedľajších miestností 11m2 podľa evidenčného listu a spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach, a to za cenu stanovenú podľa § 18 zák.č. 182/1993 Z.z., ktorú sa kupujúca zaväzuje uhradiť v lehote 10 dní od podpísania zmluvy a návrhu na vklad vlastníckeho práva k bytu v katastri nehnuteľností na jej meno a súčasne sa zaväzuje pristúpiť k zmluve o výkone správy domu, odporca predáva a navrhovateľka Q.. L. Q., r.č. XXXXXX/XXX, trvale bytom M. M. X, kupuje do svojho vlastníctva podľa ustanovení zák.č. 182/1993 Z.z. X-izbový byt s príslušenstvom podrobnejšie špecifikovaný v ďalších ustanoveniach zmluvy, nachádzajúci sa v nehnuteľnosti - stavbe č. XXXX postavenej na parc.č. XXXXX/X, kat.úz. N., súp.č. XXXX, na Y.. M. X W. M., E.. poschodie s obytnou plochou 11,4m2, plochou vedľajších miestností 6,35m2 podľa evidenčného listu a spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach a to za cenu stanovenú podľa § 18 zák.č. 182/1993 Z.z., ktorú sa kupujúca zaväzuje uhradiť v lehote 10 dní od podpísania zmluvy a návrhu na vklad vlastníckeho práva k bytu v katastri nehnuteľností na jej meno a súčasne sa zaväzuje pristúpiť k zmluve o výkone správy domu, odporca predáva a navrhovateľ R. M., r.č. XXXXXX/XXX s manželkou Ľ. M., nar. XX.XX.XXXX, obaja trvale bytom M., M. X, kupujú do bezpodielového spoluvlastníctva podľa ustanovení zák.č. 182/1993 Z.z. X-izbový byt s príslušenstvom, podrobnejšie špecifikovaný v ďalších ustanoveniach zmluvy, nachádzajúci sa v nehnuteľnosti - stavbe so súp.č. XXXX postavenej na parc.č. XXXXX/X,
kat.úz. N., súp.č. XXXX, na Y.. M. X W. M., E.. poschodie s obytnou plochou 32m2, plochou vedľajších miestností 14,2m2 podľa evidenčného listu a spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach a to za cenu stanovenú podľa § 18 zák.č. 182/1993 Z.z., ktorú sa kupujúci zaväzuje uhradiť v lehote 10 dní od podpísania zmluvy a návrhu na vklad vlastníckeho práva k bytu v katastri nehnuteľností na ich meno a súčasne sa zaväzujú pristúpiť k zmluve o výkone správy domu, odporca predáva a navrhovateľka L. X., r.č. XXXXXX/XXX, trvale bytom M., M. X, kupuje do svojho vlastníctva podľa ustanovení zák.č. 182/1993 Z.z. X-izbový byt s príslušenstvom podrobnejšie špecifikovaný v ďalších ustanoveniach zmluvy, nachádzajúci sa v nehnuteľnosti - stavbe so súp.č. XXXX postavenej na parc.č. XXXXX/X, kat.úz. N., na Y.. M. Č.. X W. M., na prízemí, s obytnou plochou 16m2, plochou vedľajších miestností 11,63m2 podľa evidenčného listu a spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach a to za cenu podľa § 18 zák.č. 182/1993 Z.z., ktorú sa kupujúca zaväzuje uhradiť v lehote 10 dní od podpísania zmluvy a návrhu na vklad vlastníckeho práva k bytu v katastri nehnuteľností na jej meno a súčasne sa zaväzuje pristúpiť k zmluve o výkone správy a v prípade nesplnenia tejto povinnosti po nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti tohto rozsudku sa podľa § 161 ods. 3 O.s.p. nahrádza vyhlásenie vôle uzavrieť zmluvu o predaji bytov s navrhovateľmi s každým samostatne týmto rozsudkom. V priebehu konania navrhovateľka 2/ Q.. L. Q. svoj návrh voči odporcovi vzala späť, z ktorého dôvodu súd prvého stupňa konanie vo vzťahu k navrhovateľke 2/ podľa § 96 ods. 1 O.s.p. zastavil. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že odporca ako prenajímateľ uzavrel dňa 01.02.2002 s jednotlivými navrhovateľmi nájomné zmluvy, na základe ktorých sa navrhovateľom prenechali do užívania byty nachádzajúce sa v zdravotnom stredisku na ul. M. X, v ktorých zmluvách bolo špecifikované, že byty sa nachádzajú v objekte zdravotného strediska na ul. M. X W. M., nehnuteľnosť je v zmysle zmluvy o predaji časti podniku č. XXXX/XXXX čl. IV bod 1 vo vlastníctve prenajímateľa a nájom bol dojednaný na dobu neurčitú. Zistil, že Q. R. uzavrela v roku 1998 s navrhovateľmi zmluvy o budúcich zmluvách o prevode vlastníctva bytov a mali byť s nimi v budúcnosti uzavreté zmluvy o prevode vlastníctva bytov s náležitosťami podľa § 5 zák.č. 182/1993 Z.z. do 6 mesiacov odo dňa účinnosti kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti ako majetku štátu na nadobúdateľa podľa zákona č. 92/1991 Zb. v znení neskorších predpisov. Vychádzal zo zistenia, že vláda SR svojim rozhodnutím č. 689 zo dňa 18.07.2001 rozhodla o privatizácii časti zdravotníckeho zariadenia - Q. R. a odporca ako kupujúci bol podľa čl. 7 bod 7.2 FNM SR v zmluve o predaji časti zdravotníckeho zariadenia zaviazaný predať byty ich nájomcom v súlade so zákonom č. 182/1993 Z.z. . Podľa LV č. XXXX V. Z. pre A.. X. V. M. kat.úz. N.a objekt postavený na parc.č. XXXXX/X, súp.č. XXXX je charakterizovaný ako „zdravotné stredisko“ a aj z Výmeru ústredného NV M. zo dňa 07.01.1952 vyplývalo, že S. Q. W. M. bolo povolené užívanie novostavby - „Okresného C. V. W. M., N., M. X“, Výmerom č. XXX/X-XX/X-XXXX-T. S. W. M. na Q.. Č.. XXXXX/X.
Po vykonanom dokazovaní, v rámci ktorého súd prvého stupňa dal stavebnému úradu podnet na začatie konania o vydanie rozhodnutia podľa § 3 ods. 5 zák.č. 182P1993 Z.z. v znení neskorších predpisov o charaktere objektu nachádzajúceho sa na ul. M. X W. M. so súp.č. XXXX, zapísanom V. Z. pre A.. X. V. M., kat.úz. N. dospel súd prvého stupňa k záveru, že na priestory, ktoré užívajú navrhovatelia, nie je možné aplikovať ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov, z ktorého dôvodu odporcovi nevyplýva povinnosť previesť uvedené priestory do vlastníctva tak, ako sa k tomu zaviazal na základe zmluvy o budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytov jeho právny predchodca. Konštatoval, že X. Č. M. - R. ako príslušný stavebný úrad vydal dňa 01.07.2011 rozhodnutie pod č. V. XXXX/XXXX/XXXX/XXXX/X/MML/P./C., ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 11.08.2011, v ktorom jednoznačne určil, že objekt so súp.č. XXXX, postavený na parc.č. XXXXX/X v kat.úz. N., ktorá je zapísaná na LV č. vlastníctva č. XXXX je stavbou, ktorej väčšia časť úžitkovej plochy slúži na nebytové účely - zdravotnícke zariadenie, pričom stavbu je potrebné posudzovať ako jeden celok, nakoľko bola ako jeden celok povolená a skolaudovaná a má pridelené jedno súpisné číslo, celá stavba (v ktorej sa nachádzajú aj priestory navrhovateľov) nie je bytovým domom a nemôže sa na ňu vzťahovať režim zákona č. 182/1993 Z.z., ktorý upravuje podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov, nebytových priestorov v bytovom dome. Vyslovil, že zákon č. 182/1993 Z.z. s použitím zákona č. 237/2000 Z.z. v znení neskorších zmien(stavebný zákon) pod bytovým domom rozumie budovu, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na bývanie a má viac ako tri byty a v ktorej byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu a spoločné zariadenia tohto domu sú určené v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Poukázal na to, že už W. S. W. M. č. XXX/X-XX/X-XXXX-T. zo dňa 22.08.1952 bola stavba označená ako novostavba Okresného
zdravotného strediska v M. a doposiaľ je na LV zapísaná s označením jej charakteru ako „zdravotné stredisko“. V závere svojho rozhodnutia uviedol, z akého dôvodu neakceptoval druhé ospravedlnenie sa právneho zástupcu odporcu na pojednávanie, a to z dôvodu, že ho nepovažoval za vážny dôvod, ktorý nebol ním ani preukázaný, keď svoje ospravedlnenie sa nedoložil hodnoverným dôkazom napriek tomu, že išlo o jeho druhé ospravedlnenie v poradí z rovnakého dôvodu a napriek jeho výzve sa k návrhu nevyjadril a nepredložil ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal odporcovi, úspešnému v konaní, náhradu trov konania proti navrhovateľom.
Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovatelia, ktorí žiadali napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie považujúc ho za nesprávny a v rozpore so zákonom č. 182/1993 Z.z. Poukázal na ust. § 24 cit. zákona, podľa ustanovenia tohto zákona sa primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu. Mali za to, že podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov upravuje zákon č. 182/1993 Z.z. nielen v bytových domoch, ale v hociktorých budovách, v ktorých sa byty nachádzajú, t.j. aj v budove „zdravotného strediska“. Vytýkali súdu prvého stupňa, že sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s ďalšími rozhodujúcimi okolnosťami (existencia rozhodnutí vlády SR o privatizácii, projektová dokumentácia preukazujúca samostatné časti budovy, obsah zmlúv o budúcich zmluvách, a pod.) a na vec sa vzťahujúcimi predpismi (napr. zák.č. 92/1991 Zb.), či ich vôbec zhodnotil a ako, z ktorého dôvodu považoval rozsudok súdu prvého stupňa aj za nepreskúmateľný. Poukázali tiež na to, že navrhovatelia si svoj nárok uplatňujú nielen podľa ustanovení zák.č. 182/1993 Z.z., ale aj zo zmlúv o budúcich zmluvách, ktoré s nimi uzatvorila Q. R. ako správca majetku a rovnako z rozhodnutia vlády SR č. 689 z 18.07.2001. Uviedli, že predmetná budova bola následne prevedená na odporcu na základe ustanovení zákona č. 92/1991 Zb. v § 15 ktorého sa výslovne uvádza, že „s vlastníckym právom k privatizovanému majetku prechádzajú na jeho nadobúdateľa práva a záväzky súvisiace s privatizovaným majetkom vrátane neznámych“. Podľa nich v konaní bolo preukázané, že v danom prípade nešlo ani o záväzky neznáme, nakoľko Fond národného majetku v privatizačnej zmluve (Zmluva o predaji podniku č. XXXX/XXXX) výslovne oboznámil odporca so záväzkami vyplývajúcimi zo zmlúv o budúcich zmluvách uzatvorených s navrhovateľmi a odporca sa v privatizačnej zmluve zaviazal tieto záväzky dodržať a naplniť a previesť byty na nich. Jeho neskorší odpor považovali za v rozpore s dobrými mravmi. Nestotožnili sa ani s názorom súdu prvého stupňa, keď posudzoval predmetnú budovu ako stavbu jednotnú, neoddeliteľnú budovu, pričom časť prevádzková a časť bytová podľa projektovej dokumentácie pôsobia ako samostatné konštrukčné časti a každá z nich má samostatný vchod a na jednotlivých poschodiach nie sú prepojené.
Mali tiež za to, že súdom prvého stupňa im bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože ich právny zástupca ospravedlnil jeho a ich neúčasť na pojednávaní vytýčenom na deň 31.05.2012 vopred, a to dňa 28.05.2012 a rovnako neúčasť na pojednávaní vytýčenom na deň 10.07.2012 s ospravedlním sa dňa 07.06.2012, pričom k prevzatiu zastupovania ich právnym zástupcom došlo dňa 28.05.2012 a predvolanie na pojednávanie vytýčené na deň 10.07.2012 bolo ich právnemu zástupcovi doručené 06.06.2012 a svoju neúčasť ospravedlnil bezodkladne, teda včas, čo nespochybnil ani súd prvého stupňa. S obidvoma ospravedlneniami požiadali aj o odročenie pojednávania. Boli toho názoru, že žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku neukladá účastníkovi povinnosť preukazovať dôvod absencie konkrétnymi dokladmi, pokiaľ sa nejedná o neúčasť na pojednávaní zo zdravotných dôvodov, že neexistuje zákonné ustanovenie, ktoré by určovalo akým spôsobom má účastník, resp. jeho právny zástupca preukázať kolíziu pojednávaní. Mali za to, že súd nie je oprávnený vyžadovať od účastníkov plnenie žiadanej povinnosti nad rámec zákona, účastník nie je povinný v konaní konať nič, čo mu zákon neukladá, preto ani súd nesplnenie takejto neexistujúcej povinnosti nemôže ísť účastníkovi na ťarchu. Poukázal na to, že súd prvého stupňa mal bezodkladne oznámiť účastníkovi, resp. jeho právnemu zástupcovi, ako posúdil jeho návrh na odročenie pojednávania v zmysle § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a túto svoju povinnosť si nesplnil. Právny zástupca navrhovateľov poukázal na to, že súd prvého stupňa pritom jeho ospravedlnenie z neúčasti na predchádzajúce pojednávanie na deň 31.05.2013 z podobného dôvodu neúčasti akceptoval. Namietali, že ich právny zástupca v dôsledku takéhoto rozhodnutia súdu prvého stupňa nemal možnosť dozvedieť sa o osobitných požiadavkách súdu na obsah listín preukazujúcich kolíziu pojednávaní a mali za to, že tento ani neodôvodnil, v čom je predloženie predvolania na kolidujúce pojednávanie nepostačujúce. Dôvod neúčasti spočívajúci v kolízii pojednávaní považovali za objektívne zistiteľný.
Odporca žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že stavbu “zdravotné stredisko“ na ul. M. X W. M. nadobudol na základe privatizačnej zmluvy ako objekt zdravotného strediska, pričom ide o jeden celok, ako jeden celok bola povolená a skolaudovaná a má pridelené jedno súp. číslo. Ide o stavbu, ktorej väčšia časť úžitkovej plochy slúži na nebytové účely (zdravotné stredisko) a nie je možné stavbu rozdeliť na dve časti, nie je možné jej priznať status bytového domu, preto mal za to, že sa nemôže na ňu vzťahovať režim zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. K poukazu navrhovateľov na ust. § 24 ods. 1 tohto zákona uviedol, že v zdravotnom stredisku sa žiadne byty nenachádzali a ani nenachádzajú, na výkresoch je vyznačená len obytná neambulantná časť zdravotného strediska, slúžiaca k zabezpečeniu prevádzky a riadneho chodu zdravotného strediska, obzvlášť ak táto časť zdravotného strediska nie je samostatne prevádzky schopná. Poukázal na LV č. XXXX, kde predmetná nehnuteľnosť nie je zapísaná ako obytný dom, ani ako nehnuteľnosť, v ktorej by sa nachádzali byty, pri popise uvedenej nehnuteľnosti je uvedené , že ide o zdravotné stredisko s funkciou určenou na iné ako bytové účely, ide o budovu s jedným súp. číslom. V existujúcom bytovom fonde neboli v zdravotnom stredisku nikdy vedené žiadne byty, nikdy ako byty neboli skolaudované, stavba zdravotného strediska nikdy nebola určená na trvalé bývanie a ani na takýto účel nikdy nebola povolená. Mal za to, že z technického, stavebného a prevádzkového dôvodu nie je možné túto časť užívať oddelene od zdravotného strediska a nie je možný ani zápis takého vlastníctva do katastra nehnuteľností, nie je možné, aby sa navrhovatelia stali „spoluvlastníkmi“ zdravotného strediska. Poukázal na to, že Katastrálnym úradom bola predmetná stavba evidovaná ako zdravotné stredisko a ako zdravotné stredisko bola vedená aj v majetku Slovenskej republiky v správe Štátnych zdravotníckych zariadení, neambulantná časť je taktiež Katastrálnym úradom evidovaná ako Zdravotné stredisko a nemá mimo vnútorného prevádzkového dvora, prislúchajúcemu zdravotnému zariadeniu k jeho prevádzke žiadny iný prístup z verejnej komunikácie. Tvrdenia navrhovateľov považoval preto za účelové a zavádzajúce. Existujúce výkresy založené v spise nemajú náležitosti projektovej dokumentácie a vyplýva z nich len orientačné usporiadanie zdravotného strediska, čo však nepreukazuje existenciu bytov. Uviedol, že nie je vlastníkom žiadnych bytov v objekte, ktoré by mohol navrhovateľom odpredať.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, tento zákon upravuje spôsob a podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, práva a povinnosti vlastníkov týchto bytových domov, práva a povinnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ich vzájomné vzťahy a práva k pozemku.
V citovanom ustanovení zákona č. 182/1993 Z.z. na prvom mieste pozitívne vymedzuje spôsob a podmienky nadobudnutia ktorých bytov a nebytových priestorov upravuje. Výslovne uvádza, že musí ísť o byty a nebytové priestory v bytovom dome. Tým, že ďalej do svojej pôsobnosti zaraďuje aj úpravu práva povinností vlastníkov bytových domov, v podstate bližšie špecifikuje, byty v akom dome má na mysli. Bezpochyby sú nimi len byty v dome, ktorý buď už vykazuje znaky bytového domu, alebo je spôsobilý na to, aby bol v súlade so zákonom pretransformovaný na bytový dom a mohol vykazovať znaky pre tento dom stanovené zákonom. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že zákon sa v pôvodnom znení nevzťahoval a nevzťahuje sa ani teraz na všetky byty, bez ohľadu na to, v akej stavbe sa nachádzajú a aké je ich riešenie.
Bytovým domom sa rozumie dom, v ktorom byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v uvedenom zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu a spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve bytov a nebytových priestorov (§ 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z.)
Bytový dom v zmysle uvedeného ustanovenia medziiným charakterizuje existencia bytov (t.j. aspoň dvoch) a nebytových priestorov, ktoré sú (môžu byť) za podmienok ustanovených v zákone č. 182/1993 Z.z. vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a jeho spoločné časti a spoločné zariadenia sú (môžu byť) súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov.
Podľa takéhoto zákonného vymedzenia pojmu bytového domu v zákone č. 182/1993 Z.z. nie je možné v každom prípade jednoznačne určiť povahu toho - ktorého konkrétneho domu, v ktorom boli byty a nebytové priestory, najmä v prípadoch, ak vznikli pochybnosti o povahe domu vzhľadom na pomer podlahových plôch určených na bývanie a podlahových plôch určených na iný účel. Pochybnosti o povahe konkrétneho domu možno odstrániť pomocou výkladu noriem z oblasti stavebného práva, prípadne iných noriem vymedzujúcich pojem bytového (obytného) domu, platných v čase vzniku právneho vzťahu účastníkov.
Podľa § 1a písm. a/ vyhlášky č. 465/1991 Zb. o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a náhradách za dočasné užívanie pozemkov pre účely tejto vyhlášky obytný dom je dom, v ktorom zo súčtu podlahovej plochy všetkých miestností v dome pripadajú aspoň dve tretiny na byty, vrátane miestností a príslušenstvo patriace k bytom. Pri zisťovaní tohto pomeru podlahových plôch sa neprihliada na priestory prístupné všetkým obyvateľom domu a iným osobám, na iné spoločné vedľajšie miestnosti a vedľajšie priestory, na miestnosti pre poľnohospodársku výrobu, ani vedľajšie stavby postavené na pozemku.
Pri výklade pojmu bytový dom nemožno neprihliadnuť na to, že zákonom č. 268/2007 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 01.07.2007, bol zmenený a doplnený zákon č. 182/1993 Z.z. okrem iného, aj v ust. § 2 ods. 2 tak, že dovtedajšie znenie bolo nahradené znením: „Bytovým domom sa na účely tohto zákona rozumie budova, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na bývanie s má viac ako tri byty a v ktorej byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v tomto zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti a spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov.“ Predmetnou novelou sa iba spresnila definícia pojmu bytový dom.
Treba tiež poznamenať, že stavba má povahu samostatnej (jednej) veci dovtedy, kým jej reálnym rozdelením na základe stavebných úprav vykonaných podľa stavebnoprávnych predpisov nevzniknú dve alebo viac samostatných vecí. Je vylúčené, aby časť budovy (jednej veci) mala povahu obytného domu a aby jej ďalšia časť mala inú povahu. Všetky budovy trvalého charakteru (obytné, prevádzkové, zdravotnícke, sociálne, obchodné, kultúrne, školské a pod.) musia mať súpisné číslo. Súpisným číslom sa označuje každá samostatná stavba, ktorá má vlastný vchod. Ak ide o zoskupené stavby, súpisným číslom treba označiť každú stavbu, ktorá má vlastný vchod. V pochybnostiach, či určitá budova má povahu samostatnej budovy, je rozhodujúce stanovisko stavebného úradu. Orientačné čísla slúžia len na orientáciu na uliciach a iných verejných priestranstvách, ktoré sú označené názvami.
Medzi účastníkmi je nesporné, že odporca je vlastníkom predmetnej budovy, ktorú nadobudol ako kupujúci priamym predajom na základe rozhodnutia Vlády SR č. 689 ako časť zdravotníckeho zariadenia Q. R. - časť J. C. V. M. X v procese tzv. veľkej privatizácie (zákon č. 92/1991 Zb. v znení neskorších predpisov). V čase získania nehnuteľnosti odporcom nešlo o bytový dom, ako je definovaný v ustanovení § 2 ods. 2 zákona, ale o časť zdravotníckeho zariadenia. Odporca teda nenadobudol vlastníctvo k stavbe ako bytovému domu. Z obsahu LV č. XXXX V. Z. pre A.. X. V. M., kat. územie N. objekt postavený na parc.č. XXXXX/X súp.č. XXXX je charakterizovaný ako „zdravotné stredisko“, z obsahu Výmeru ústredného S. M. zo dňa 07.01.1952 vyplýva, že išlo o povolenie užívania stavby „Okresné C. V. W. M., N., M. X“ a stavebné povolenie bolo vydané na výstavbu „ambulancie“ na ul. M. W. M..
Na odstránenie spornosti, či nehnuteľnosť podlieha režimu zákona č. 182/1993 Z.z., súd prvého stupňa dal stavebnému úradu podnet na začatie konania o vydanie rozhodnutia podľa § 3 ods. 5 zák.č. 182/1993 Z.z. v znení neskorších zmien o charaktere objektu nachádzajúceho sa na ul. M. X W. M. so súp.č. XXXX, zapísanom V. Z. pre A.. X. V. M., kat.úz. N.. Mestská časť M. - R. vydala dňa 01.07.2011 rozhodnutie pod č. V. XXXX/XXXX/XXXX/XXXX/X/X./P./C., ktorým určila, že 4 priestory užívané na bývanie sa nachádzajú v stavbe „C. V. na Y.. M. X W. M., ktorá je nebytovou budovou a byty nie sú bytmi osobitného určenia s konštatovaním, že aj Krajský stavebný úrad dospel k záveru, že objekt nemá charakter bytového domu a nejde ani o dom osobitného určenia a byty nie sú bytmi osobitného určenia. Poukázal na to, že objekt nie je bytovým domom z dôvodu, že väčšia časť úžitkovej plochy slúži na nebytové účely - na účely zdravotníckeho zariadenia, pričom stavbu je potrebné posudzovať ako celok, nakoľko ako na jeden celok bolo stavebné povolenie, ako jeden celok bol objekt skolaudovaný a má pridelené jedno súpisné číslo. Toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 11.08.2011. Odporca na základe námietky navrhovateľov napriek tomu požiadal Krajský stavebný úrad v M. o vydanie metodického usmernenia a tento vo svojom podaní zo dňa 30.03.2012 uviedol, že ide o stavbu, v ktorej väčšia časť úžitkovej plochy slúži na nebytové účely (zdravotnícke zariadenie) preto charakterom ide o nebytovú budovu a stavbu treba posudzovať ako jeden celok, nakoľko bola ako jeden celok povolená a skolaudovaná a má jedno súpisné číslo.
Odporcovi preto na základe vyššie uvedených skutočností nevznikla povinnosť predať byty navrhovateľom ako nájomcom na ich žiadosť a to za cenu regulovanú podľa § 18, § 18a zákona č. 182/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov. Pokiaľ okresný súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol, rozhodol vecne správne a námietky navrhovateľov v odvolaní neboli dôvodné. Nebola dôvodná ani ich námietka, že predmetná budova bola následne prevedená na odporcu na základe ustanovení zákona č. 92/1991 Zb. v § 15 ktorého sa výslovne uvádza, že „s vlastníckym právom k privatizovanému majetku prechádzajú na jeho nadobúdateľa práva a záväzky súvisiace s privatizovaným majetkom vrátane neznámych“ a podľa nich v konaní bolo preukázané, že v danom prípade nešlo ani o záväzky neznáme, nakoľko Fond národného majetku v privatizačnej zmluve (Zmluva o predaji podniku č. XXXX/XXXX) výslovne oboznámil odporca so záväzkami vyplývajúcimi zo zmlúv o budúcich zmluvách uzatvorených s navrhovateľmi a odporca sa v privatizačnej zmluve zaviazal tieto záväzky dodržať a naplniť a previesť byty na nich. Odporca sa ako kupujúci nestal vlastníkom bytového domu - stavbu odkúpil na základe rozhodnutia Vlády SR č. 689 ako časť zdravotníckeho zariadenia Q. R. - Č. J. C. V. M. X v procese tzv. veľkej privatizácie (zákon č. 92/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), budova ani nenadobudla charakter bytového domu, preto mu nebolo možné uložiť povinnosť uzavrieť s navrhovateľmi zmluvy o prevode vlastníctva bytov. Podľa § 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
Odvolací súd tiež dospel k záveru, že nebola dôvodná ani námietka navrhovateľov, že im bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď súd prvého stupňa prejednal vec v ich neprítomnosti a v neprítomnosti ich právneho zástupcu, ktorý požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie s iným pojednávaním.
Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. určuje dve podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené, aby súd mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu, a to a/ riadne predvolanie a b/ absencia žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. O takú absenciu ide vtedy, keď účastník konania vôbec nepožiada o odročenie pojednávania, alebo keď o odročenie pojednávania síce požiada, avšak nepreukáže existenciu dôležitého dôvodu na odročenie pojednávania. Kolízia pojednávania zástupcu účastníka v tom istom termíne nie je bez ďalšieho akceptovateľným predpokladom uznania existencie dôležitého dôvodu na odročenie vytýčeného pojednávania. Obsahom základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti na odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ (§ 101 ods. 2 O.s.p.) v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu. Ak súd skúma, či účastník (jeho právny zástupca) žiada o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, môže vychádzať len zo skutočnosti, ktoré sú mu známe v čase jeho rozhodovania o tejto žiadosti. Žiadosť o odročenie pojednávania je podložená „dôležitým dôvodom“ vtedy, ak právny zástupca účastníka tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasti na pojednávaní súdu ospravedlniť. Ak je takouto prekážkou účasť zástupcu účastníka kolízia s iným pojednávaním, je potrebné preukázať, že v skutočnosti ide o úkon kolidujúci, prípadne, aj či ide o kolidujúci úkon inak naliehavejší alebo časovú kolíziu viacerých pojednávaní a že túto situáciu nebolo možné vyriešiť inak. Iba na základe konkrétnych okolností môže súd ustáliť, či sa žiada o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. ( Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2912 sp. zn. 1Cdo 136/2010).
Odvolací súd tak nezistil ani procesné pochybenie súdu prvého stupňa, ktorý po tom, ako nemal preukázaný dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania zo strany zástupcu navrhovateľov, prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľov a jeho právneho zástupcu v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. a nedošlo tak k odňatiu možnosti im konať pred súdom. Konštatovanie právneho zástupcu navrhovateľov, že súd prvého stupňa mu predtým obdobné ospravedlnenie neúčasti akceptoval, nie je dôvodné, naopak svedčí len
o tom, že takéto viaceré ospravedlnenia nemožno neustále akceptovať aj vzhľadom na hospodárnosť konania a ochranu práv záujmov aj druhej procesnej strany.
Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok v celom rozsahu vo veci samej, vrátane trov konania, ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, úspešnému v odvolacom konaní, priznal náhradu trov odvolacieho konania za 1 úkon poskytnutých právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu) v sume 58,69 €, 1x režijný paušál 7,63 € (§ 10ods. 1, § 14 ods. 1písm. a/, § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov), spolu v sume 66,32 €.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.