Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Co-164-2013.pdf
PDF · 96.33 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/164/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a sudcov JUDr. Márie Rišiaňovej a JUDr. Danice Kočičkovej v právnej veci navrhovateľa: E. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX W., I. XXXX/XX, proti odporkyniam: v 1. rade D.. R. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX W., H. XXXX/XX, v 2. rade D.. O. G., nar. XX. XX. XXXX, Advokátska kancelária 960 01 Zvolen, Kozáčeka 146/13, o zaplatenie 829,84 €, o odvolaní navrhovateľa zo dňa 27. 02. 2013 proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13C/63/2012-105 zo dňa 11. 12. 2012, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh o zaplatenie 829,84 € zamietol, navrhovateľovi uložil nahradiť odporkyni v 2. rade trovy konania v sume 24,10 € do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo veci samej mal za preukázané, že odporkyňa v 1. rade bola zákonnou sudkyňou v konaní na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 4T/64/2005. Je nepochybné, že v tejto súvislosti vykonávala verejnú moc prostredníctvom orgánu verejnej moci t. zn. súdu , pričom v danom prípade existuje zodpovednosť štátu za prípadný nesprávny úradný postup. Takáto zodpovednosť ale nedopadá v žiadnom prípade na odporkyňu v 1. rade z dôvodov uvedených v zákone č. 514/2003 Z. z. Súd potom konštatoval, že odporkyňa v 1. rade nie je pasívne legitimovaná, teda žaloba voči nej nemôže smerovať, pokiaľ by aj nárok navrhovateľa bol oprávnený. Z tohto dôvodu zamietol návrh navrhovateľa vo vzťahu k odporkyni v 1. rade.
Vo vzťahu k odporkyni v 2. rade nebolo v konaní preukázané zo strany navrhovateľa žiadne porušenie právnej povinnosti, ktoré by ukladalo tejto, aby rozhodnutie, ktoré jej bolo zo strany súdu doručené ako osobe neoprávnenej, mala navrhovateľovi sama doručiť, prípadne vykonávať akékoľvek iné úkony s ním. Toto je potom jeden z dôvodov, pre ktorý súd návrh zamietol aj vo vzťahu k odporkyni v 2. rade.
Súd skúmal otázku preukázania škody, ktorá mala vzniknúť na strane navrhovateľa. Táto skutočnosť zo strany navrhovateľa nebola jednoznačným spôsobom preukázaná. Listinný dôkaz, ktorý navrhovateľ predložil vo forme faktúry, ktorou mu JUDr. František Polák fakturoval sumu 25 000,--Sk za poskytnutie právnych služieb a to podanie dovolania, nepreukazuje ešte tú skutočnosť, že navrhovateľ skutočne tieto finančné prostriedky aj vynaložil, teda, že túto sumu právnemu zástupcovi zaplatil. Na základe uvedeného súd konštatoval, že nie je splnený ani predpoklad pre právo na priznanie náhrady škody.
Ďalšou náležitosťou úspešného domáhania sa náhrady škody je preukázanie príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vzniknutou škodou. Táto skutočnosť zo strany navrhovateľa nebola preukázaná. Navrhovateľ v konaní preukázal len tú skutočnosť, že s právnym zástupcom mal uzavretú zmluvu o právnej pomoci, udelil mu plnomocenstvo na podanie (ale len) dovolania, zo žiadneho iného listinného dôkazu nevyplýva tá skutočnosť, že právny zástupca bol splnomocnený aj na podanie ústavnej sťažnosti. Za dohodnutú odmenu zástupca navrhovateľa podal dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý o ňom rozhodol svojim rozhodnutím zo dňa 04. 06. 2008. Tento vzájomný záväzkový vzťah bol teda naplnený. Advokát podal dovolanie za dohodnutú odmenu, o tomto dovolaní bolo aj rozhodnuté. Škoda navrhovateľa nemôže spočívať v tom, že takúto odmenu vyplatil a na ďalšie úkony advokáta nesplnomocnil. Navrhovateľ ak finančné prostriedky zástupcovi vyplatil, vyplatil mu len tú odmenu, na ktorej sa vzájomne dohodli za úkon právnej pomoci, ktorý aj bol v skutočnosti podaný t. zn. na podanie dovolania.
Súd poukázal na okolnosť, že keby aj bolo došlo k správnemu doručovaniu, odmena právnemu zástupcovi bola koncipovaná ako odmena za podanie dovolania, čo sa v skutočnosti aj vykonalo. Neboli potom splnené náležitosti pre priznanie nároku na náhradu škody navrhovateľovi. Súd sa tiež zaoberal aj otázkou premlčania, ktorú vzniesla odporkyňa v 2. rade. V tejto súvislosti poukázal, že pokiaľ by aj nárok navrhovateľa bo odôvodnený, v zmysle jednotlivých atribútov náhrady škody jeho nárok je v celom rozsahu premlčaný, pretože právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky od dňa, kedy sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Navrhovateľ sa dozvedel o škode a kto za ňu zodpovedá dňa 15. 12. 2008, kedy mu bolo doručené oznámenie zo strany odporkyne v 1. rade zo dňa 09. 12. 2008 o tom, že pracovníčka Okresného súdu Zvolen, ktorá urobila úpravu na doručenie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutie nedala doručiť D.. H., ale omylom D.. G.. Z uvedeného je potom zrejmé, že nárok navrhovateľa sa premlčal po uplynutí dvoch rokov od doručenia takejto písomnosti, z ktorej sa navrhovateľ dozvedel, že mu vznikla škoda a kto za ňu zodpovedá.
O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že navrhovateľovi ako neúspešnému účastníkovi v spore právo na náhradu trov konania nepriznal. Odporkyňa v 2. rade si uplatnila náhradu trov konania. Jej trovy konania pozostávajú z cestovného z miesta jej trvalého bydliska do sídla súdu v dňoch 28. 11. 2012, 11. 12. 2012. Trovy konania predstavujú cestovné v sume 24,10 €.
Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ. Uviedol, že okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Je tu aj ďalšia skutočnosť, prípadne dôkaz, ktorý nebol doteraz uplatnený, teda súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd mal predložených viacero dôkazov, že nárok nie je premlčaný, pretože v danej veci konala Advokátska kancelária Bratislava ako aj Okresný súd Zvolen, či „bezplatná právna kancelária v KE“. Všetky potrebné veci sú priložené ako dôkazy v spise 13C/63/12. Navrhol, aby vo veci bol vypočutý D.. H., „ktorý by mohol objasniť konkrétne veci, taktiež by potvrdil, že finančné prostriedky mu boli skutočne vyplatené“. Žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Odporkyňa v 2. rade vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že žiada rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Vzniesla námietku premlčania, uviedla, že navrhovateľovi mala vzniknúť škoda uhradením sumy 829,84 € ako odmena jeho právnemu zástupcovi D.. H., túto mal zaplatiť dňa 11. 02. 2008. Návrh na začatie konania navrhovateľ podal dňa 11. 12. 2011. Navrhovateľ sa najneskoršie dozvedel dňa 15. 12. 2008 o tom, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR bolo mylne doručené odporkyni v 2. rade a nie jeho právnemu zástupcovi. Od tohto dátumu do podania návrhu prešli viac ako dva roky. Poukázala na ust. § 120 ods. 4 OSP.
Odporkyňa v 1. rade vo vyjadrení k podanému odvolaniu žiadala rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť.
V dôsledku podaného odvolania krajský súd vec v medziach daných ust. § 212 ods. 1 OSP prejednal a rozsudok okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil z týchto dôvodov.
Okresný súd o návrhu rozhodol na základe vykonaného dokazovania (§ 153 ods. 1 OSP), v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, tento správne právne posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu.
Podľa ust. § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy skutočnosti z vykonaných dôkazov, prednesov účastníkov, predložených listinných dôkazov, vec je tiež správne právne posúdená.
Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Rozsah preskúmavacieho práva (aj povinnosti) odvolacieho súdu je určený rozsahom odvolania, ktorým sa rozumejú napadnuté výroky rozhodnutia súdu prvého stupňa, ale tiež dôvody odvolania, ktorými sú námietky proti odôvodneniu napadnutého rozhodnutia v súlade s § 205 a 205a OSP.
Okresný súd pri rozhodovaní veci vychádzal z tvrdení navrhovateľa uvedených v podanom návrhu a s ohľadom na tvrdené skutočnosti potom z predložených listinných dôkazov.
Podľa ust. § 101 ods. 1 OSP, „účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu“.
Podľa ust. § 120 ods. 1 OSP, „účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhnú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci“.
V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich neuplatnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.
Podľa ust. § 120 ods. 4 OSP súd je povinný, okrem vecí podľa odseku 2 (vo veciach, v ktorých konanie možno začať aj bez návrhu, ako aj v konaniach o povolenie uzavrieť manželstvo, o určenie a zapretie rodičovstva, o osvojiteľnosti, o osvojenie, vo veciach obchodného registra a v konaniach o niektorých otázkach obchodných spoločností a družstiev (§ 200e) súd je povinný vykonať ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli) poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Podľa ust. § 205a ods. 1 OSP skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenie súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Navrhovateľ v odvolaní uviedol, že navrhuje „k tejto veci vypočuť JUDr. Poláka, ktorý by mohol objasniť konkrétne veci...“.
Okresný súd už v predvolaniach na pojednávania a rovnako pred vyhlásením rozsudku postupom podľa ust. § 120 ods. 4 OSP poučil účastníkov konania „o možnosti predkladať návrhy na vykonanie dokazovania len do času, pokiaľ nie je vyhlásené dokazovanie za skončené“; po takomto poučení navrhovateľ uviedol: „žiadne ďalšie návrhy na dokazovanie nemám“ (zápisnica o pojednávaní zo dňa 11. 12. 2012; č. l. 89-93 spisu). Okresný súd teda dostatočne poučil navrhovateľa o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa končí dokazovanie. Nebolo potom možné v odvolacom konaní prihliadnuť na tvrdenie navrhovateľa, že žiada v konaní vypočuť D.. H., „ktorý by mohol objasniť konkrétne veci“.
Správne okresný súd konštatoval, že odporkyňa v 1. rade nie je pasívne legitimovaná. Pasívna legitimácia je stav, ktorý znamená, že subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva. K pasívnej legitimácii sa súd vyjadruje v rozhodnutí vo veci samej, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním. Pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok na náhradu škody spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci môže byť v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. len štát. V tomto smere odvolateľ nenamieta právne posúdenie okresného súdu.
Odvolateľ v podanom odvolaní nenamietal právne posúdenie okresného súdu ani v časti, v ktorej okresný súd uviedol, že vo vzťahu k odporkyni v 2. rade nebolo preukázané žiadne porušenie právnej povinnosti, ktoré by ukladalo tejto aby rozhodnutie, ktoré jej bolo zo strany súdu doručené ako osobe neoprávnenej mala sama doručiť, prípadne vykonať akékoľvek iné úkony s ním.
Tiež okresný súd v konaní skúmal preukázanie škody, v tomto smere skonštatoval, že nie je naplnený predpoklad pri práve na priznanie náhrady škody. V tomto smere odvolateľ v podanom odvolaní nespochybnil právne posúdenie okresného súdu.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že pokiaľ by aj nárok navrhovateľa bol odôvodnený v zmysle jednotlivých atribútov náhrady škody, jeho nárok je v celom rozsahu premlčaný. Navrhovateľ sa dozvedel o okolnostiach, teda o škode a kto za ňu zodpovedá dňa 15. 12. 2008, kedy mu bolo doručené oznámenie zo strany odporkyne v 1. rade zo dňa 09. 12. 2008 o tom, že pracovníčka Okresného súdu Zvolen, ktorá robila úpravu na doručenie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ho nedala doručiť D.. H., ale omylom ho doručila D.. G.. V tomto smere sa odvolací súd plne stotožňuje s dôvodmi okresného súdu a na zvýraznenie správnosti dodáva.
Podľa ust. § 106 ods. 1 OZ právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskôršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí ak ide o škodu na zdraví.
Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a na začatie jej plynutia vždy treba rešpektovať subjektívnu stránku poškodeného týkajúcu sa jeho vedomosti o škode, teda nie o protiprávnom úkone či o škodnej udalosti (ako určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde). Okamih vzniku škody, prípadne vedomosť poškodeného o tejto škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti či s protiprávnym konaním; ďalšou stránkou vedomosti
o tom kto za vzniknutú škodu zodpovedá, teda o zodpovednom subjekte. Za škodu bude obvykle zodpovedať priamo škodca, ktorý ju spôsobil. Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o škode a kto za ňu zodpovedá, treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o týchto prvkoch.
V súdenej veci okresný súd uviedol, že poškodený (navrhovateľ) sa dozvedel o škode a o tom kto za ňu zodpovedá dňa 15. 12. 2008 kedy mu bolo doručené oznámenie zo strany odporkyne v 1. rade zo dňa 09. 12. 2008 o tom, že pracovníčka Okresného súdu Zvolen, ktorá robila úpravu na doručenie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ho nedala doručiť D.. H., ale omylom ho doručila D.. G.. V tomto smere odvolateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd mal „predložených viacero dôkazov, že nemohlo ísť o premlčanú dobu, nakoľko v danej veci konala AK BA ako aj OS vo ZV či Bezplatná právna kanc. v KE“. Z uvedeného vyplýva, že odvolateľ v podanom odvolaní nenamieta skutočnosť, že o škode a kto za ňu zodpovedá sa dozvedel dňa 15. 12. 2008 tak ako na to poukazuje okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. V tomto smere ale navrhovateľ v podanom odvolaní neuviedol nič čím by spochybnil právne posúdenie okresného súdu.
Odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu aj v časti, v ktorej okresný súd rozhodol o náhrade trov konania. Pri rozhodovaní o trovách konania súd vychádzal z ust. § 142 ods. 1 OSP a to účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Odporkyňa v 2. rade mala v konaní úspech, žiadala priznať náhradu trov konania, tieto vyčíslila (§ 151 ods. 1 OSP). Aj v tejto časti okresný súd dostatočne a riadne odôvodnil svoje rozhodnutie. Uviedol, za ktoré úkony právnej služby priznal odporkyni v 2. rade náhradu trov konania a v akej sume. V tomto smere ale odvolateľ v rámci podaného odvolania neuviedol žiadne dôvody v čom vidí nesprávnosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu a čoho sa domáha.
Odvolací súd nerozhodol o náhrade trov odvolacieho konania. Účastníci konania nepodali návrh na náhradu trov odvolacieho konania.
O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.
Poučenie:
proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.