Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Co-359-2012.pdf
PDF · 88.88 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/359/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr. Márie Hušekovej a JUDr. Jarmily Pogranovej v právnej veci navrhovateľa: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. so sídlom Bratislava, Mamateyova 17, IČO: 35 937 874, proti odporcovi: P. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., Tr. M. E. č. XXX/X, občan SR, toho času B. X., A. XX/XXX, zastúpený: JUDr. Iveta Lenčéšová, advokátka v Nitre, Farská 28, o zaplatenie 24.993,71 Eur, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu v Nitre č. k. 25C/224/2011-130 zo dňa 11. októbra 2012, takto jednohlasne
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Návrhom (žalobou) zo dňa 6.7.2011 sa navrhovateľ (žalobca) domáhal vydania rozhodnutia súdu, ktorým by bol odporca (žalovaný) zaviazaný zaplatiť mu sumu 25.714,86 Eur a náklady trov konania vo výške 1,40 Eur na tom skutkovom základe, že odporca dňa 16.9.2008 ublížil na zdraví jeho poistencom V. S., Y. H. a K. J., za čo bol aj právoplatne odsúdený v konaní vedenom na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn. 6T/103/2009, kde bol uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu s následkom ťažkej ujmy na zdraví. V trestnom konaní mu nebola priznaná náhrada za zdravotnú starostlivosť poistenca K. J. vo výške 722,55 Eur a neboli vyčíslené kompletné liečebné náklady za poistenca V. S., ktoré sa navýšili o čiastku vo výške 24.992,31 Eur, pričom liečebné náklady u poistenca Y. H. predstavujú spolu 1.559,78 Eur. V tomto konaní si uplatňuje vynaložené liečebné náklady za poistencov V. S. a K. J. v čiastke 25.714,86 Eur a náklady konania (poštovné) vo výške 1,40 Eur. Právne svoj návrh odôvodnil navrhovateľ poukazom na ustanovenie § 42 ods. 4 písm. a/ zákona NR č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a ustanovenia Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov) - § 420 ods. 1, § 415 a § 559a nasl..
Vo veci bol vydaný platobný rozkaz, voči ktorému podal odporca včas odpor s odôvodnením, v dôsledku čoho sa tento platobný rozkaz podaním odporu zrušil. Podaním zo dňa 1.6.2012 navrhovateľ so súhlasom odporcu vzal svoj návrh v časti o zaplatenie 722,55 Eur náhrady za poskytnutú zdravotnú starostlivosť poistencovi K. J. späť a Okresný súd Nitra ako súd prvého stupňa konanie v tejto časti istiny uznesením č. k. 25C/224/2011-112 zo dňa 17. júla 2012 zastavil a v zastavenej časti konania žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal.
Napadnutým rozsudkom následne Okresný súd Nitra ako súd prvého stupňa vo zvyšku žalovanej sumy predstavujúcej náhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť poistencovi V. S. rozhodol tak, že
odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 24.993,71 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, pričom súčasne o trovách účastníkov voči sebe navzájom rozhodol tak, že navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie, citované ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 415, § 420 ods. 1, § 441, § 449 ods. 1 a 3, § 450), citované ustanovenia zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (§ 136 a § 139) a citované ustanovenie § 2 ods. 4 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, dôvodnosťou podaného návrhu, keď v konaní úspešnému navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli, keď poštovné zahrnul do istiny. Mal za preukázané, že v noci dňa 16.9.2008 sa odporca pokúsil usmrtiť príslušníkov Policajného zboru SR V. S. a Y. H., za čo bol Okresným súdom v Nitre rozsudkom (6T 103/2009-957 zo dňa 24.11.2009) v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre (rozsudkom 5To/6/2010-1022 zo dňa 25.3.2010) uznaný vinným z obzvlášť závažného pokusu vraždy v štádiu pokusu, keď uvedeným členom Policajného zboru spôsobil vážne strelné poranenia vyžadujúce si lekársku starostlivosť, ktorú uhradil navrhovateľ. Celkové liečebné náklady na V. S. predstavovali sumu 25.034,82 Eur a navýšené boli o sumu 24.992,31 Eur a na Y. H. sumu 1.559,78 Eur. Po obrane odporcu namietajúceho spoluzodpovednosť poškodených v tom zmysle, že títo pri zákroku voči jeho osobe nemali ochrannú balistickú vestu a túto si mali pred zákrokom obliecť, keď ich mali vo výstroji, teda že nepoužili prostriedky na ochranu zdravia a bezpečnosti a nedbali o svoju bezpečnosť nepoužitím predpísaných ochranných prostriedkov, Ministerstvo vnútra - sekcia kontroly a inšpekčnej služby po vykonanej kontrole zistilo, že zo strany poškodených policajtov porušené predpisy neboli, keď ako členovia hliadky nemali povinnosť mať na sebe oblečenú ochrannú balistickú vestu. Liečebné náklady boli nutné z dôvodu strelných poranení, ktoré menovaným spôsobil odporca úmyselným konaním, pre ktoré bol uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu, keď výšku žalovanej sumy odporca nenamietal. Súd prvého stupňa mal za to, že v zmysle trestného rozsudku a uhradených nákladov na zdravotnú starostlivosť navrhovateľom bol návrh navrhovateľa dôvodný. Z citovaných zákonných ustanovení a z interných predpisov Ministerstva vnútra SR nevyplývala povinnosť poškodeným mať v čase zásahu voči odporcovi ochrannú balistickú vestu. Je pravdou, že členovia Policajného zboru majú dodržiavať bezpečnosť práce a používať technické ochranné prostriedky, avšak tieto nie sú v citovaných zákonných predpisoch presne špecifikované pre tú ktorú činnosť a z Nariadení prezidenta Policajného zboru nevyplývala povinnosť mať túto ochrannú balistickú vestu dňa 16.9.2008 pri výkone ich povolania. Za tým účelom nepovažoval za potrebné vykonávať znalecké dokazovanie, keď túto skutočnosť mal zistenú zo správy Ministerstva vnútra a tak isto túto skutočnosť sám vyhodnotil. Odporca hodnoverným spôsobom tieto skutočnosti nevyvrátil a to, že sa s nimi nestotožnil, nie je dôvod pre vykonávanie ďalšieho dokazovania, v dôsledku čoho považoval znalecké dokazovanie za nadbytočné. Za nehospodárne tiež považoval ďalšie doplnenie dokazovania zabezpečením komunikácie poškodených pri spáchaní trestného činu a to aj z dôvodu relevantnosti takéhoto dokazovania. V zmysle ustanovenia § 450 Občianskeho zákonníka nevidel dôvod pre zníženie náhrady škody spôsobenej odporcom úmyselne a mal za to, že neprišlo k zavineniu poškodených pri vzniku škody. Napriek tejto skutočnosti hypoteticky dodal, že ak by bolo predsa len bolo povinnosťou poškodených mať nepriestrelnú ochrannú balistickú vestu, túto nedbanlivosť nemožno vyhodnotiť vo vzťahu k úmyselnému činu odporcu, za dôvod preto, aby škodu znášali pomerne. Občiansky zákonník vyslovene neupravuje, či sa berie do úvahy nedbanlivostné konanie poškodeného vtedy, keď škodca spôsobil škodu úmyselným konaním. Podľa názoru (súdnej) praxe sa nedbanlivosť v takomto prípade neberie do úvahy ako dôvod rozdelenia bremena znášať škodu aj poškodeným (komentár k § 441 Občianskeho zákonníka). Konanie odporcu bolo závažného zavrhnutiahodného charakteru, keď strelnou zbraňou strieľal na poškodených, pričom pri použití tejto zbrane je logický predpoklad najzávažnejších zdravotných následkov pre poškodených. V čase spáchania skutku bol odporca sám členom Policajného zboru, dobre poznajúc následky použitia strelnej zbrane, ako aj zákony Slovenskej republiky neoprávňujúce použitie strelnej zbrane voči komukoľvek, keď ako policajt mal od takýchto činov občanov SR práve chrániť. Zo strany odporcu išlo o najzávažnejšie porušenie zákonov Slovenskej republiky, i morálnych aspektov spolužitia, ktoré nemožno ničím ani čo len čiastočne ospravedlniť, pre ktoré, ani s poukazom na dobré mravy a § 441 Občianskeho zákonníka, nemožno znížiť zodpovednosť jeho úmyselného činu z pohľadu teoreticky prípadného nedbanlivostného konania poškodených. Výlučne teoretická nedbanlivosť poškodených v pomere k úmyselnému zavineniu odporcu je taká nepatrná, že na ňu nie je možné prihliadať. V podstate sa odporca obhajoval spôsobom, z ktorého by vyplývalo, že je možné na ktoréhokoľvek hliadkujúceho policajta strieľať, veď nič sa nestane, keď tento má mať nepriestrelnú ochrannú balistickú vestu a teda nebude zodpovedať za prípadnú jeho škodu na zdraví.
Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním napadol len odporca domáhajúci sa jeho zrušenia v celom rozsahu podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h/ OSP, keďže rozhodnutie považuje za nesprávne podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. c/ a f/ OSP. Nemožno považovať za správne (a rozporuplnosť tohto listinného dôkazu namietal) stanovisko Ministerstva vnútra SR sekcie kontroly a inšpekčnej služby zo dňa 30.8.2012 o tom, že povinnosť policajtov mať pri zákroku ochrannú balistickú vestu im nebola uložená žiadnym Všeobecne záväzným predpisom, ani interným aktom riadenia, keďže toto tvrdenie je spochybniteľné v dvoch rovinách. Na úrovni všeobecne záväzného právneho predpisu takáto povinnosť jasne vyplýva z ustanovenia § 136 písm. f/ zákona č. 73/1998 Z. z. a z ustanovenia § 2 ods. 4 zákona č. 171/1993 Z. z., pričom možno tvrdiť, že inštruktáž č.p. ORP - 7 - 267/KL - 2008 ako interný akt riadenia slúži na bližšiu špecifikáciu toho, čo je potrebné považovať za ochranné služobné prostriedky, keď povinnosť mať pri výkone služby nepriestrelné vesty vyplývajúcu z uvedenej inštruktáže potvrdzuje aj odpoveď Ministerstva vnútra SR, Prezídium Policajného zboru, odbor poriadkovej polície zo dňa 24.1.2012 (v spise na č. l. 44). Pochybnosť v otázke dôveryhodnosti dôkazu odpovede vyvoláva aj fakt, že inšpekciu vykonáva sekcia kontroly a inšpekčnej služby, ktorá je pod správou Ministerstva vnútra SR a to je zároveň ich najvyšším riadiacim orgánom zastrešujúcim nepriamo aj poškodených. Z uvedeného jednoznačne možno prijať záver, že výsledky šetrenia ako dôkaz sú rozporné a zjavne neobjektívne, pričom tieto nedostatky mali byť odstránené navrhnutým znaleckým dokazovaním znalcom z odboru bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, prípadne podaním odborného vyjadrenia bezpečnostným expertom. Napriek týmto skutočnostiam súd hypoteticky pripustil, že by mohla existovať povinnosť poškodených mať pri zásahu nepriestrelnú ochrannú balistickú vestu, avšak nevidel dôvod, aby škodu znášali pomerne. V trestnom konaní mu nebol preukázaný priamy úmysel, ale úmysel nepriamy a vzhľadom na druh a výmeru jeho trestu v maximálnej možnej miere, tento zároveň vyjadruje jeho morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, teda je irelevantné opätovne posudzovať sociálny aspekt jeho konania a hodnotiť ho ako amorálne v rámci spolužitia. Čo sa týka zavinenia poškodených, z ich vyjadrenia v trestnom konaní o tom, že nemali čas nepriestrelné vesty použiť, je potvrdená skutočnosť, že si uvedomovali nevyhnuteľnosť použitia ochranných prostriedkov, ktoré prevzali na začiatku služby, avšak sa bez primeraných dôvodov spoliehali na to, že k ohrozeniu nedôjde. Hliadka bola upozornená na to, že ide o ozbrojené lúpežné prepadnutie a preto v tomto prípade možno ich zavinenie označiť za vedomú nedbanlivosť, čo je vyšším stupňom nedbanlivosti a miera ich zavinenia teda nemôže byť označená ako nepatrná. Z tohto dôvodu považuje za nevyhnutné posúdiť otázku výšku škody, ktorá má byť nahradená, nakoľko zo znenia § 441 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne. Uvedené ustanovenie nevylučuje možnosť spoluzavinenia poškodeného ani pri škode spôsobenej úmyselne a pomer vedomej nedbanlivosti a nepriameho úmyslu nemožno označiť za každých okolností ako nepatrný, ale treba ho posúdiť v súvislosti so všetkými skutočnosťami, ktoré v danom prípade pôsobili na vznik a samotnú výšku škody.
Navrhovateľ sa k podanému odvolaniu odporcu nevyjadril. Dôvody odvolania odporcu proti vyčísleniu uplatňovaných a priznaných nákladov za poskytnutú starostlivosť nesmerovali.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania a prihliadajúc i na prípadné (ale nezistené) vady konania majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 OSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť, keďže skutkové a právne závery súdu prvého stupňa majú oporu vo vykonanom dokazovaní, sú vecne správne a náležitým spôsobom i odôvodnené.
Nakoľko sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so všetkými skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v napadnutom rozhodnutí, na tieto aj ako na svoje pre ich správnosť len poukazuje a opakovať ich preto nebude (§ 219 ods. 2 OSP). Na dôvažok považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že právny základ samostatného regresného nároku navrhovateľa je daný ustanovením § 42 ods. 4 písm. a/ zákona č. 577/2004 Z. z., v zmysle ktorého má navrhovateľ právo uplatniť si voči tretej osobe nárok na úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, ak úrazu alebo inému poškodeniu zdravia u poistenca došlo jej protiprávnym konaním. Na ďalšie podmienky zodpovednosti za škodu sa aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, keďže uvedený zákon č. 577/2004 Z. z. ako lex
specialis osobitnú úpravu neobsahuje. Z právnych predpisov označených odporcov v odvolaní povinnosť poškodených policajtov v čase zásahu mať nepriestrelnú balistickú vestu nevyplýva, keď táto nevyplýva ani zo zabezpečených interných aktov, čo jednoznačne konštatuje i odpoveď Ministerstva vnútra SR, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, MV SR, Úrad kontroly zo dňa 30.8.2012. V. S. bol zaradený do hliadkovej služby (s K. S.) a K. J. s Y. H. do obchôdzkovej služby (bez dispozície nepriestrelnými vestami), neboli teda velení na plnenie úloh zásahovej skupiny. V rámci výkonu hliadkovej služby hliadka S. + S. spozorovali (po prevzatí rádiového hlásenia o lúpežnom prepadnutí benzínovej pumpy) neďaleko miesta činu podozrivé motorové vozidlo, ktoré sa rozhodli zastaviť a skontrolovať, avšak neboli povinní pri kontrole vozidla mať nasadené (oblečené) nepriestrelné vesty, keďže takáto povinnosť pri vykonávaní hliadkovej činnosti im nebola uložená žiadnym všeobecne záväzným právnym predpisom ani interným aktom riadenia. Zodpovednosť odporcu bola obdobne vyriešená aj v trestnom konaní (a rozhodnutí), kde sa už riešila časť nárokov navrhovateľa. Spoluzavinenie poškodených, ak by aj existovala ich povinnosť mať nasadené (oblečené) nepriestrelné vesty (mal len S.), čo však preukázané nebolo, by nebolo v príčinnej súvislosti so samotným vznikom (vyvolaním) škodového - protiprávneho konania odporcu (s použitím strelnej zbrane), ale prípadne len so vznikom škody a jej rozsahom u poškodených, avšak pri kvalifikácii skutku (konania) odporcu ako pokusu vraždy (konania v úmysle iného usmrtiť) možno sa dôvodne domnievať, že by odporca strieľal (viac a) na nekryté časti tela poškodených, a teda oprávnene pochybovať o zabránení škodám na zdraví, resp. o ich menších rozsahoch. Napriek odsúdeniu odporcu v trestnom konaní nemožno (ani) pri rozhodovaní o nárokoch z dôsledkov konania odporcu neprihliadať na sociálny aspekt konania odporcu, keďže konanie odporcu vyvolalo jeho zodpovednosť nielen trestnoprávnu.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si žiadne trovy neuplatňoval.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.