Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_24Co-8-2013.pdf
PDF · 88.03 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/8/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Údernícka 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Údernícka 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: A. C., nar. XX.X.XXXX, bytom Z., C. XX, o zaplatenie 1.505,55 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 11.10.2012 č.k. 1C/197/2012-40, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalobu v celom rozsahu zamietol a zároveň rozhodol, že žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznáva. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou § 879f ods. 3, 4, veta prvá, § 100 ods. 1, § 101 a § 558 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), ako i § 1 ods. 1, 2, § 261 ods. 6, § 262 ods. 1, 2, § 715 ods. 1, 2 a § 397 Obchodného zákonníka. Vecne prvostupňový súd argumentoval tým, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že medzi postupcom (právnym predchodcom žalobcu Slovenská sporiteľňa a.s.) a žalovaným bola dňa 15.6.2001 uzavretá zmluva o sporožírovom účte, ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, pričom postupca v tomto právnom vzťahu nepochybne vystupoval ako dodávateľ služby a žalovaný ako spotrebiteľ. Hoci predmetná zmluva z hľadiska podstatných náležitostí je zmluva uzavretá v zmysle § 708 až § 715 Obchodného zákonníka, keďže v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka ide o absolútny obchod, zároveň ale ide o zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahujú ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súčasťou úpravy ochrany spotrebiteľa je pravidlo o nemožnosti úpravy zmluvných podmienok spotrebiteľskou zmluvou odchýlne od zákona v neprospech spotrebiteľa, z čoho logicky vyplýva, že použitie iných noriem, než noriem spotrebiteľského práva sa musí riadiť hľadiskom výhodnosti pre spotrebiteľa. V danom prípade podľa záverov prvostupňového súdu platí trojročná premlčacia lehota, pričom súd prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovaným, následne uzavrel, že v danom prípade začala žalobcovi plynúť trojročná premlčacia lehota na uplatnenie jeho práva na zaplatenie žalovanej sumy dňom 25.3.2008 - nasledujúcim po dátume zrušenia účtu a uplynula 25.3.2011. V prípade zohľadnenia výpovede zmluvy o sporožírovom účte zo dňa 14.8.2008 s účinkami dňom jej doručenia, lehota začala plynúť najneskôr 1.9.2008 a skončila dňom 1.9.2011. Žalobca podal žalobu na súd dňa 28.6.2012, teda po uplynutí premlčacej lehoty. Premlčané právo potom nemožno priznať pretože žalovaný sa premlčania dovolal, súd preto žalobu zamietol.
Uznanie dlhu zo dňa 6.12.2011 pritom súd považoval za právne neúčinné a zdôraznil, že žalovaný ako priemerný spotrebiteľ nevedel posúdiť následky týchto inštitútov, keď z jeho výpovede pred prvostupňovým súdom vyplýva, že nevie čo je premlčanie, čo znamená uznanie a aké následky sú spojené s podpísaním predmetnej dohody. V čase uzavretia dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu bola pohľadávka žalobcu premlčaná, pričom v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný vedel o jej premlčaní v čase jej uznania ako to vyžaduje § 558 Občianskeho zákonníka. Uznať možno aj premlčaný dlh, ale uznávací prejav bude mať právne účinky len vtedy, ak dlžník vedel, že dlh je premlčaný. Zo samotnej dohody vyplýva, že vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch je zakomponované v bode 3 dohody označenej ako forma splatenia záväzku. Z výpovede žalovaného pred súdom vyplynulo, že pri podpisovaní zmluvy nemal vedomosť o premlčaní uplatnenej pohľadávky, dokonca ani nevedel, čo to slovo znamená.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) a úspešnému žalovanému ju nepriznal pretože priznanie nenavrhol a z obsahu spisu mu žiadne trovy nevyplývajú.
Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 220 O.s.p. zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu, resp. alternatívne v zmysle § 221 ods. 1 a 3 O.s.p. rozsudok zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania s tým, že trovy odvolacieho konania vyčíslil sumou 94,80 Eur. Ako odvolacie dôvody uviedol nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav. Poukázal pritom na znenie ust. § 110 ods. 1 a § 558 Občianskeho zákonníka, ako i na obsah dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu uzavretej medzi účastníkmi dňa 6.12.2011. Upozornil na to, že v danom prípade došlo k nespochybniteľnému uznaniu dlhu, pričom aby nastali právne účinky spojené s uznaním podľa § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka, teda k začatiu plynutia novej 10-ročnej premlčacej lehoty, zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Uznanie práva podľa § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka nemožno stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka, čo potvrdzujú aj odlišné právne dôsledky, ktoré s nimi zákon spája. Uznanie premlčaného práva nie je z hľadiska účinkov spojených s § 110 ods. 1 OZ viazané na vedomosť dlžníka, že uznal premlčané právo. K prerušeniu plynutia pôvodnej premlčacej doby a začatiu novej 10-ročnej premlčacej doby dochádza bez ohľadu na to, či dlžník v čase uznania o premlčaní dlhu vedel alebo nie. Na rozdiel od toho § 558 Občianskeho zákonníka spája vedomosť toho, kto uznal premlčaný dlh o jeho premlčaní so vznikom vyvrátiteľnej domnienky, že dlh v čase uznania trval a ust. § 110 OZ nepodmieňuje samotné uznanie dlhu a jeho účinky s nutnosťou vedomosti toho, kto dlh uznal o jeho premlčaní a jeho následkoch. Keďže v danom prípade v predmetnej dohode žalovaný potvrdil vedomosť o premlčaní dlhu, nastali účinky ust. § 558 Občianskeho zákonníka a to, že záväzok uznaný žalovaným čo do dôvodu a výšky v čase uznania trval. Odvolateľ zdôraznil, že právny účinok spojený s uznaním práva, ktorý predpokladá § 110 ods. 1 veta druhá OZ, teda prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej lehoty a začiatok plynutia novej 10-ročnej premlčacej lehoty, v takomto prípade nastupuje a žalovaný sa nemôže brániť námietkou premlčania. Rovnaký právny názor zastáva aj NS SR v rozsudkoch 3Cz 6/1968, 33Co 155/2007, 33Odo 934/2005, 33Odo 1039/2004, 33Odo 133/2005. Súd mal preto žalobnému návrhu vyhovieť v plnom rozsahu. Pre úplnosť odvolateľ dodal, že dohodou dochádza k zmene obsahu záväzku zmluvných strán s tým, že žalovanému je umožnené splácať záväzok v splátkach a táto dohoda o zmene v obsahu záväzku je zmluvný vzťah, ktorý vznikol medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom, pričom žalobca ako postupník tu nemá postavenie dodávateľa v zmysle spotrebiteľskej úpravy. Preto ustanovenie dohody o tom, že žalovaný uznáva svoj záväzok nemohlo byť žalovanému vnútené ako neprijateľná podmienka v spotrebiteľskej zmluve a na dohodu sa nevzťahujú ustanovenia o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Žalovaný po tom, čo sa oboznámil s obsahom dohody svojím podpisom svoj existujúci záväzok uznal a vyjadril svoju vedomosť s premlčaním pohľadávky.
Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§214 ods. 2 O.sp.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s použitím § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušiť a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Z obsahu spisu bolo zistené, že žalobca ako postupník, ktorému bola predmetná pohľadávka postúpená Slovenskou sporiteľňou a.s., sa od žalovaného domáhal sumy 1.505,55 Eur spolu s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 1.162,86 Eur od 25.3.2011 až do zaplatenia, včítane trov konania, z titulu poskytnutia peňažných prostriedkov žalovanému právnym predchodcom žalobcu na základe zmluvy o sporožírovom účte zo dňa 15.6.2011 s poukazom na dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku medzi žalobcom ako postupníkom a žalovaným ako dlžníkom, ktorá bola uzavretá dňa 6.12.2011.
V konaní nebolo sporným a žalobca to v podanom odvolaní ani nenapáda, že predmetná pohľadávka bola podľa záverov prvostupňového súdu premlčaná buď ku dňu 25.3.2011 resp. ku dňu 1.9.2011 v dôsledku čoho k uzavretiu predmetnej dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznania záväzku došlo po jej premlčaní. Základnou spornou otázkou bolo, či uznanie premlčaného záväzku malo právny následok založenia behu novej 10-ročnej premlčacej lehoty odo dňa, keď k uznaniu dlhu došlo, teda od 6.12.2011 v zmysle § 110 ods. 1 veta druhá OZ. Paradoxne prvostupňový súd na posúdenie danej veci toto pre vec podstatné ust. § 110 ods. 1 veta druhá OZ neaplikoval.
V zmysle § 110 ods. 1 veta druhá OZ ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.
Súd posudzoval otázku premlčania predmetného nároku iba s použitím ust. § 558 Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie ten právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.
Všeobecná premlčacia lehota, ktorá je upravená v § 101 Občianskeho zákonníka je tri roky. S písomným uznaním práva čo do dôvodu a výšky v zmysle cit. § 110 ods. 1 veta druhá O.s.p. je spojený inštitút pretrhnutia premlčacej lehoty tak, že platné uznanie práva zakladá beh novej 10-ročnej premlčacej lehoty a namiesto doteraz ušlej premlčacej doby začína bežať nová 10-ročná premlčacia lehota odo dňa, keď k uznaniu práva došlo. Uznanie práva je jednostranný adresovaný hmotnoprávny úkon dlžníka, ktorý k svojej platnosti okrem všeobecných náležitostí právnych úkonov v zmysle § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka, musí spĺňať i osobitné náležitosti predpísané v citovanom ustanovení, predovšetkým musí byť urobený v písomnej forme (§ 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a musí sa týkať tak jeho dôvodu, ako jeho výšky.
Inštitút uznania dlhu podľa súdom prvého stupňa aplikovaného § 558 Občianskeho zákonníka je samostatným zabezpečovacím inštitútom. Zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania. Tým sa v spore posilňuje procesná pozícia veriteľa, pretože dôkazné bremeno sa presúva na dlžníka, ktorý ak namieta, že dlh neexistuje, je povinný túto skutočnosť preukázať. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka. K platnému uznaniu dlhu je okrem všeobecných náležitostí podľa § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka potrebné, aby tento jednostranný právny úkon dlžník urobil písomnou formou, vyjadril v ňom prísľub zaplatenia dlhu a uviedol dôvod a jeho výšku, teda uznal dlh čo do dôvodu a výšky. Splnením predpokladov uvedených v cit. § 558 Občianskeho zákonníka dochádza jednak k založeniu vyvrátiteľnej právnej domnienky trvania dlhu a jednak sú s ním spojené i právne účinky pretrhnutia premlčacej lehoty v zmysle § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by v úkone absentoval výslovne prísľub zaplatenia dlhu, je dôsledkom tohto úkonu iba pretrhnutie premlčacej lehoty podľa § 110 ods. 2 veta druhá OZ a vyvrátiteľná právna domnienka trvania dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka nevznikne.
Pre záver, že uznanie práva podľa § 110 ods. 1 veta druhá OZ nie je totožné s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka svedčia i odlišné právne dôsledky spojené s uznaním premlčaného práva. Zatiaľ čo uznanie premlčaného práva z hľadiska účinkov spojovaných s § 110 ods. 1 OZ nie je viazané na vedomosť dlžníka o tom, že uznal právo premlčané, úprava v § 558 OZ pre vznik domnienky trvania dlhu vyžaduje, aby ten, kto uznal premlčaný dlh o premlčaní vedel. Pokiaľ dlžník o premlčaní nevedel, uznanie dlhu právny následok v podobe tejto domnienky nemá, ale i tak dôjde k založeniu behu novej premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vyššie uvedeným spôsobom vyriešila vzťah citovaný v ust. § 110 ods. 1 veta druhá a § 558 Občianskeho zákonníka už predčasom konštantná súdna judikatúra, od ktorej nebol dôvod odkloniť sa ani v danom prípade, napríklad v rozhodnutiach pod R 51/1968 alebo v novších rozhodnutiach NS ČR (kde dosiaľ platí v danej oblasti rovnaká právna úprava) v rozsudkoch NS ČR 33Cdo 155/2007, 33Cdo 133/2005, 33Odo 1039/2004.
S poukazom na vyššie uvedené prvostupňový súd pochybil, ak na posúdenie danej spornej otázky aplikoval výlučne ust. § 558 Občianskeho zákonníka bez toho, aby aplikoval i relevantné ustanovenie cit. § 110 ods. 1 veta druhá OZ, v dôsledku čoho s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu vec nesprávne právne posúdil a dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že predmetný nárok je premlčaný, na základe ktorého žalobu i zamietol.
Žiada sa dodať, že z výpovede žalovaného pred prvostupňovým súdom na pojednávaní dňa 11.10.2012 nevyplýva, že výslovne vzniesol námietku premlčania a je nejasné, či za námietku súd považoval jeho vyjadrenie: „Žiadam súd, aby preskúmal, či tento (dlh) ešte musím vrátiť.“ V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Cdo 5/98 v zmysle ktorého, na námietku premlčania prihliadne súd len vtedy, ak sa dlžník premlčania zjavne dovolá; nestačí len všeobecné vyjadrenie k časovému aspektu uplatneného nároku.
Keďže s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu (§ 110 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka), pričom nadväzne zároveň nedostatočne zistil skutkový stav na posúdene dôvodnosti žalobou uplatneného nároku z iných hľadísk, ako len z hľadiska jeho domnelého premlčania, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žiada sa dodať, že s poukazom na vyšššie uvedené, keďže odvolací súd dospel k iným právnym záverom, musel napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, aby tým učinil zadosť princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania a neznemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, keďže by im odoprel možnosť odvolacieho prieskumu nových, z pohľadu doterajších záverov súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných skutočností, čím by účastníkom odňal možnosť konať pred súdom.
Povinnosťou prvostupňového súdu, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.), bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok žalobcu, prípadne doplniť potrebné dokazovanie a následne vo veci znova rozhodnúť. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.