Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_1Co-65-2013.pdf
PDF · 90.06 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/65/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Pavla Tkáča v právnej veci žalobkyne Allianz - Slovenskej poisťovne, a. s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad č. 4, proti žalovanému Mestu Gelnica, so sídlom v Gelnici, Banícke námestie č. 4, zastúpenému JUDr. Monikou Meňhertovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Floriánska č. 16, o zaplatenie 182,42 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 30.10.2012 č.k. 13C/14/2012-67 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému na trovách odvolacieho konania sumu 52,14 eura platbou JUDr. Monike Meňhertovej, advokátke do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu a žalobkyňu zaviazal nahradiť žalovanému na trovách konania sumu 651,56 eura.
Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o peňažnom nároku žalobkyne titulom náhrady škody.
Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že žalobkyňa v konaní uplatnila nárok na náhradu škody vo vzťahu k žalovanému, a to na tom skutkovom základe, že G.. R. Q. dňa 29.03.2011 viedla motorové vozidlo značky F. J. Y. Č.E. I. XXX K. D. T. Z. H. I., pričom s vozidlom vošla do neoznačeného rigolu, v dôsledku čoho došlo k poškodeniu liatinového disku a pneumatiky. Poškodené vozidlo bolo u žalobkyne poistené pre prípad poškodenia haváriou a na základe poistnej zmluvy, predložených dokladov, obhliadky a výšky spôsobenej škody žalobkyňa vyplatila svojmu poistencovi, poškodenému G. Q. poistné plnenie v sume 182,42 euro po zohľadnení spoluúčasti vo výške 66,39 eura. Ďalej súd vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa svoj nárok uplatnila vychádzajúc z ust. § 3d ods. 3, 6 a § 9a ods. 2 Zákona č. 135/1961 Zb. v spojení s § 813 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd prvého stupňa k záveru, že žalobkyňa nepreukázala nárok na zaplatenie náhrady škody spôsobenej poistnou udalosťou, nakoľko nepreukázala, že žalovaný ako vlastník a správca pozemných komunikácii porušil svoju povinnosť uloženú mu zákonom. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že došlo k poškodeniu motorového vozidla v dôsledku toho, že vozidlo vošlo pravým predným kolesom na miesto, kde boli vykonávané stavebné úpravy nástupného ostrovčeka pri autobusovej zastávke a kde bol rigol medzi nástupným ostrovčekom a cestou, nakoľko nebol ešte urobený asfaltový koberec, a teda bol v konaní preukázaný
vznik škody ako aj príčina vzniku škody. Súd prvého stupňa mal však za to, že žalovaný preukázal, že vznik škody nezavinil, nakoľko miesto, kde boli vykonávané stavebné úpravy, bolo označené vodorovným dopravným značením, čo preukázal žalovaný jednak fotodokumentáciou a plánom mesta I. s vyznačenou križovatkou, kde malo dôjsť k mieste škodovej udalosti. Súd mal teda za to, že žalovaný nijako svoju povinnosť neporušil, pretože miesto kde došlo k škodovej udalosti bolo označené vodorovným dopravným značením a podľa názoru súdu bol to práve vodič motorového vozidla, ktorý porušil predpis, nakoľko vošiel autom na miesto, kde to nebolo dovolené. Súd bol taktiež toho názoru, že nebolo hodnoverným spôsobom preukázané, kto bol vodič vozidla v čase škodovej udalosti, nakoľko z hlásenia udalostí, ako aj z listu adresovanému žalovanému vyplýva, že svedok G.. G. Q. opisuje udalosť ako vodič motorového vozidla a manželku ako vodiča neuvádzal ani v hlásení poistnej udalosti. Na základe uvedených skutočností súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil súd s poukazom na ust. § 142 ods. 1) O.s.p. a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia a zaplateného súdneho poplatku.
Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal jej náhradu trov konania. Rozhodnutie súdu prvého stupňa nepovažuje za správne, nakoľko súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil zistený skutkový stav keď ustálil, že k porušeniu povinností nedošlo zo strany žalovaného ale zo strany vodiča vozidla. V tejto súvislosti poukazuje na ust. § 9a ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb., z ktorého podľa jej názoru je zrejmé, že zodpovednosť za škodu v zmysle uvedeného má tri obligatórne predpoklady, ktorými sú závada zjazdnosti cesty, vznik škody užívateľovi cesty a príčinná súvislosť medzi závadou v zjazdnosti a vzniknutou škodou. Pokiaľ sú splnené tri predpoklady, je zodpovednosť správcu cesty, či miestnej komunikácie daná bez ohľadu na akúkoľvek formu zavineného porušenia právnej povinnosti. Pokiaľ ide o jednotlivé predpoklady zodpovednosti správcu, má za to, že v konaní bolo preukázané, že na ceste sa nachádzala závada v zjazdnosti, ktorým bol vyrezaný rigol na okraji komunikácie. Túto skutočnosť žalovaný ani nespochybňoval. V konaní bolo taktiež preukázané, že na motorovom vozidle poistenca došlo k vzniku škody, ku ktorej došlo práve v príčinnej súvislosti so závadou zjazdnosti na komunikácii v správe žalovaného. Má teda za to, že boli preukázané všetky obligatórne predpoklady nevyhnutné pre stanovenie záveru, že žalovaný zodpovedá za predmetnú škodu. Žalovaný v konaní neprodukoval žiadne dôkazy, a ani netvrdil, že by bol v danom prípade daný liberačný dôvod v zmysle § 9a ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb., teda oslobodenie žalovaného spod zodpovednosti z uvedeného dôvodu v tomto smere neprichádza do úvahy. Ďalej poukázal na skutočnosť, že uvedený zákaz vchádzať na miesto označené vodorovnou dopravnou značkou V13 neplatí absolútne. Podľa vyhlášky č. 9/2009 Z.z. je možné vchádzať do priestoru označeného uvedenou vodorovnou dopravnou značkou v prípade, ak je to potrebné na obchádzanie ako aj na ďalšie prípady tam uvedené. Ďalšou podľa jej názoru nemenej významnou skutočnosťou je, že predmetné vodorovné dopravené značenie nebolo prakticky vôbec viditeľné. Má teda za to, že námietka žalovaného ohľadne umiestneného vodorovného značenia V13 v tomto smere neobstojí a žalovaný sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti. Má teda za to, že žalovaný za vzniknutú škodu zodpovedá, pričom jeho zodpovednosť je objektívna bez ohľadu na jeho zavinenie. V konaní boli preukázané všetky obligatórne predpoklady zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu. Na druhej strane žalovaný nepreukázal existenciu liberačného dôvodu v zmysle § 9a ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb..
Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobkyne zamietol a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Vo vyjadrení ďalej uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa, nakoľko má za to, že konajúci súd správne zistil a vysporiadal sa so skutkovým stavom, ktorý zároveň aj správne právne posúdil.
Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. na nariadenom odvolacom pojednávaní postupom podľa § 214 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
Odvolací súd v prejednávanej veci sa stotožňuje s názorom žalobkyne v tom, že právne posúdenie veci súdom prvého stupňa nie je správne, avšak nie z dôvodu uvádzaným žalobkyňou v odvolaní, že boli preukázané všetky obligatórne predpoklady zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu podľa § 9a
ods. 2 cestného zákona, ale z dôvodu, že súd prvého stupňa ust. § 9a ods. 2 nesprávne interpretoval, ak pri rozhodovaní vychádzal z názoru, že žalobkyňa nepreukázala, že žalovaný porušil povinnosť uloženú mu zákonom a žalovaný preukázal, že vznik škody nezavinil.
Podľa § 9a ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. správcovia diaľnic, ciest a miestnych komunikácií však zodpovedajú za škody, ktoré vznikli užívateľom týchto komunikácií a ktorých príčinou boli závady v zjazdnosti, okrem prípadu, že preukážu, že nebolo v medziach možnosti tieto závady odstrániť ani na ne predpísaným spôsobom upozorniť.
Podľa § 12 ods. 2 vyhlášky č. 35/1984 Zb. závady v zjazdnosti diaľnic, ciest a miestnych komunikácií sú také zmeny v zjazdnosti týchto komunikácií spôsobené vonkajšími vplyvmi, ktoré nemôže vodič predvídať ani pri jazde prispôsobenej stavebnému stavu komunikácie, poveternostným podmienkam, vlastnostiam vozidla a nákladu, vlastným schopnostiam a iným zjavným okolnostiam.
Cestný zákon - zákon č. 135/1961 Zb. upravujúci zodpovednosť správcu diaľnic, ciest a miestnych komunikácií za škodu, je vo vzťahu k ustanoveniam § 420 Občianskeho zákonníka špeciálnym predpisom. Cestný zákon upravuje totiž len objektívnu zodpovednosť správcu miestnych komunikácií za škody, ktorých príčinou boli závady v zjazdnosti, nie však všeobecnú zodpovednosť právnickej osoby za škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s porušením jej konkrétnej právnej povinnosti. Všeobecnú zodpovednosť založenú na princípe zavinenia upravuje Občiansky zákonník, pričom predpoklady objektívnej zodpovednosti (za výsledok) a predpoklady zodpovednosti všeobecné, nie sú totožné a totožné nie sú ani podmienky, za ktorých sa možno zodpovednosti zbaviť.
Predpoklady zodpovednosti v zmysle § 9a ods. 2 Cestného zákona sú teda závady v zjazdnosti, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi, a to bez ohľadu na zavinenie (úmysel, nedbanlivosť) správcu komunikácie, či jeho zamestnancov. Pokiaľ jednu z hlavných príčin vzniku škody možno podriadiť pod pojem „závada v zjazdnosti“ v zmysle § 12 ods. 2 citovanej vyhlášky, je objektívna zodpovednosť správcu komunikácie založená a je na ňom, či preukáže, že nebolo v medziach možnosti tieto závady odstrániť alebo na ne predpísaným spôsobom upozorniť.
Vzhľadom na skutočnosť, že ust. § 9a ods. 2 upravuje len objektívnu zodpovednosť správcu miestnych komunikácií za škody, nemožno súhlasiť s dôvodmi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku „súd má však za to, že odporca preukázal, že vznik škody nezavinil“, pretože zodpovednosť žalovaného nebola založená v zmysle ust. § 9a ods. 2 na princípe zavinenia. Vzhľadom na to, že objektívna zodpovednosť podľa ust. § 9a ods. 2 je spájaná s takým stavom diaľnic, ciest a miestnych komunikácií, ktorý tvorí závadu v zjazdnosti podľa § 12 ods. 2 vyhlášky bolo povinnosťou súdu v rámci dokazovania zaoberať sa zistením stavu vozovky v čase a mieste nehody a posúdením charakteru závad, ktoré zapríčinili nehodu, pretože rozhodnutie o zodpovednosti správcu komunikácie podľa Cestného zákona závisí predovšetkým na uvedenom zistení.
Podľa § 9a ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. užívatelia diaľnic, ciest alebo miestnych komunikácií nemajú nárok na náhradu škody, ktorá im vznikla zo stavebného stavu alebo dopravno-technického stavu diaľnic, ciest alebo miestnych komunikácií.
Podľa § 13 ods. 1 vyhlášky č. 35/1984 Zb. stavebným stavom diaľnice, cesty alebo miestnej komunikácie sa rozumie ich kvalita, stupeň opotrebenia a povrch, pozdĺžne alebo priečne vlny, hojné výtlky, ktoré nemožno odstrániť bežnou údržbou, nosnosť vozovky, mostov a priepustov a vybavenie komunikácie z hľadiska bezpečnosti dopravy (dopravné značky a zariadenia, bezpečnostné a ochranné zariadenia a podobne).
Ako vyplýva z citovaného ust. § 9a ods. 1 ak škoda vznikla zo stavebného stavu alebo dopravno- technického stavu miestnych komunikácií ich užívatelia nemajú nárok na náhradu škody. Podľa
výslovného znenia § 13 ods. 1 vyhlášky je stavebným stavom cesty okrem iného, aj jej vybavenie dopravnými značkami a zariadeniami. Pod vybavením komunikácie ako stavby dopravnými značkami a dopravnými zariadeniami, ktoré sú jej súčasťou, treba rozumieť ich použitie na niektorých úsekoch cesty a rovnako tak aj ich nepoužitie na iných úsekoch. Uvedené ustanovenie treba vykladať aj v súvislosti s povinnosťou každého účastníka cestnej premávky prispôsobiť svoje správanie najmä stavebnému a dopravno-technickému stavu cesty (§ 3 ods. 2 písm. a) zákona č. 8/2009 Z.z.) a v súvislosti s povinnosťou vodiča prispôsobiť rýchlosť jazdy okolnostiam, ktoré možno predvídať (§ 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z.). Tieto povinnosti sú dané bez ohľadu na použitie, či nepoužitie dopravného značenia na určitom úseku komunikácie.
V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že žalobkyňa v konaní uplatňuje nárok na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť jej poistenému tak, že počas prebiehajúcich stavebných prác na miestnej komunikácii na ulici T. H. I. E. G.. R. Q. osobným motorovým vozidlom F. J. predným pravým kolesom vošla do neoznačeného rigola medzi obrubníkom a vozovkou, čím malo dôjsť k poškodeniu pravého liatinového disku a pneumatiky. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že príčinou vzniku škody bol nedostatok dopravného značenia, ktorý by upozorňoval na prebiehajúce stavebné práce realizované na uvedenej miestnej komunikácii žalovaného. Pokiaľ súd prvého stupňa posúdil nedostatočné označenie prebiehajúcich stavebných prác na miestnej komunikácii žalovaného podľa § 9a ods. 2 Cestného zákona ako závadu zjazdnosti, jeho právne posúdenie nemožno považovať za správne, nakoľko skutkové zistenie ohľadom prebiehajúcich stavebných prác na miestnej komunikácii bolo potrebné posúdiť podľa § 9a ods. 1 Cestného zákona v spojení s § 13 ods. 1 vyhlášky č. 35/1984 Zb. ako súčasť stavebného stavu komunikácie, ktorému je účastník cestnej premávky povinný prispôsobiť svoje správanie (§ 3 ods. 2 písm. a) zákona), v spojení s povinnosťou prispôsobiť rýchlosť jazdy predvídateľným okolnostiam (§ 16 ods. 1 zákona).
Z uvedeného vyplýva, že príčina vzniku škody nebola závad v zjazdnosti miestnej komunikácii, ale vznikla zo stavebného stavu miestnej komunikácii a v takom prípade užívatelia diaľnic, ciest a miestnych komunikácii nemajú nárok na náhradu škody. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že nebol splnený predpoklad zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle § 9a ods. 2 zákona a z tohto dôvodu žalobe nemožno vyhovieť. Žalobkyňou tvrdenú skutočnosť, že súd prvého stupňa posudzoval nedostatočne označenie stavebných prác podľa § 9a ods. 2 Cestného zákona, preto nemožno považovať za dôvodnú.
Aj keď súd prvého stupňa pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho názoru, jeho rozhodnutie možno považovať za správne ak žalobu zamietol, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., podľa ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania má úspešný účastník, v danom prípade žalovaný, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia, a to za 2 úkony právnej pomoci (písomné podanie - vyjadrenie k odvolaniu a účasť na odvolacom pojednávaní) podľa § 10 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., každý úkon v sume 18.26 eura, 2 x režijný paušál po 7,81 eura, t.j. trovy konania v sume 52,14 eura.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.