Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8C/29/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rimavská Sobota sudkyňou JUDr. Evou Čipkovou v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom D. XXX/XX, XXX XX E. F., štátny občan SR, zast.: URBÁNI & Partners s.r.o., Skuteckého 17, Banská Bystrica, IČO: 36 646 181 proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky so sídlom Bratislava, Ul. Pribinova č. 2, IČO: 00151866 o zaplatenie 4.000 Eur s príslušenstvom takto

rozhodol:

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,00 Eur v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšku sa žaloba žalobcu z a m i e t a .

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania. O výške trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím, ktoré vydá vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 4 000,- eur titulom náhrady škody v dôsledku porušenia práva Európskej únie (ďalej len EÚ), konkrétne čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES zo dňa 04.11.2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktorý stanovuje maximálny týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín, pričom v predmetnej veci týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru SR s výkonom štátnej služby v E. F. prekračuje 48 hodín, čo žalobca preukazuje výpisom zo systému o dochádzke v období od 10/2019 do 11/2022, čo žalobcovi zakladá právo na náhradu škody uplatniteľné pred súdmi v Slovenskej republike ako členskom štáte EÚ. 1.1 Žalobu odôvodnil tým, že cieľom Smernice 93/104/ES a Smernice 2003/88/ES je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov garantovaním minimálneho denného a týždenného pracovného času. Účinná ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa zabezpečuje tým, že členské štáty EÚ sú povinné zabezpečiť pracovníkom právo na stanovený týždenný pracovný čas ako aj minimálny čas odpočinku. Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES (Maximálny týždenný pracovný čas) stanovuje, že: "Priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín". Tento článok ukladá členským štátom opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný pracovný čas na každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín a pracovníkom garantuje právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas, ktoré im vyplýva priamo z práva EÚ - Súdny dvor EÚ (ďalej len "ESD"). Zároveň spresnil, že aj v prípade hasičov nariadená pracovná pohotovosť na pracovisku tvorí súčasť ich týždenného pracovného času, ktorá v spojení s ich "riadnym" pracovným časom nesmie

prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Rozsudky ESD potvrdzujú, že členské štáty EÚ nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti Čl. 6 písmena b) Smernice 2003/88/ES, tak, že by 48 hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom svojvoľne porušovali. Akákoľvek vnútroštátna právna úprava členského štátu, ktorá umožňuje, aby bol týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku je v rozpore s požiadavkami Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES (bod 100 rozsudku ESD C-397/01, G.). 1.2 Ďalej uviedol, že žiadne ustanovenie Zákona o hasičskom zbore nepotvrdzuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. V tomto smere sa Zákon o hasičskom zbore ako právna úprava lex specialis odlišuje od , ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD (a túto skutočnosť výslovne potvrdzuje vo svojom odseku 2). sa však na právnu kvalifikáciu pohotovosti na príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. Nedostatkom zákona o Hasičskom a záchrannom zbore je, že zo Smernice 2003/88/ES neprebral ustanovenia jej Čl. 6 písmeno b), ktorý stanovuje dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín napriek tomu, že podrobne definuje termíny služobná doba, služobná pohotovosť, spôsoby ich finančného ohodnotenia a pod. Uvedené pochybenia v Zákone o hasičskom zbore nemajú len abstraktný význam, keďže podľa práva EÚ takáto úprava je na ujmu jeho príslušníkom, pretože im spôsobuje škodu, náhrady ktorej sa môžu domáhať pred vnútroštátnymi súdmi. Takáto právna úprava nie je v súlade s Čl. 2 (definícia pracovného času) ako aj Čl. 6 ods. 2 písmeno b) Smernice 2003/88/ES (48 hodinový týždenný pracovný čas) Slovenskou republikou ako členským štátom EU a zakladá jej povinnosť na náhradu škody takto postihnutým jednotlivcom v rámci a prostredníctvom súdnych konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Skutočnosť, že týždenný pracovný čas hasičov prekračuje 48 hodín žalobca preukazuje výpisom zo systému o dochádzke v období od 10/2019 do 11/2022, ktoré tvoria prílohu žaloby. 1.3 Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES ukladá členským štátom povinnosti dosiahnuť určený výsledok, ktorý nie je obmedzený žiadnou podmienkou a fixuje stanovenie hranice týždenného pracovného času na 48 hodín vrátane nadčasov. Vzhľadom na túto formuláciu ESD vo veci C-429/09, H. D. výslovne potvrdil, že: "...Pracovník, ktorý ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora odpracoval týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písmeno b) Smernice 2003/88 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia..." (ods. 1 Výrokovej časti rozsudku ESD). Pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu škody ako aj spôsob jej výpočtu, Smernica 2003/88/ ES neobsahuje ustanovenia týkajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva EÚ v tejto oblasti, je na vnútroštátnom práve každého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určilo či škoda vzniknutá pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy EÚ má byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a tiež aby definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu a výpočtu tejto náhrady. Rozsudky ESD sa v tejto súvislosti obmedzujú na formulovanie zásad, ktoré je potrebné rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia práva EÚ. Pokiaľ sa jedná o rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva EÚ jednotlivcovi táto musí byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho úniových práv. Poukázal na rozsudky vo veci C-46/93 (A. I. G., bod 82), C-429/09 (D., bod 47, C-118/08), C-424/97 (C., bod 37.) 1.4 Žalobca tvrdí, že v jeho prípade boli splnené úniové podmienky založenia zodpovednosti Slovenskej republiky v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, za porušenie jeho práva garantovaného Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES, z ktorého vyplýva jeho nárok na náhradu takto spôsobenej škody. Svoje tvrdenie opiera o judikatúru ESD a to predovšetkým o judikát vo veci H. D. (C-429/09), v ktorom ESD výslovne potvrdil právo na 48 hodinový pracovný čas pre príslušníkov hasičských zborov za ktoré im v prípade jeho porušenia patrí právo na náhradu škody uplatniteľné pred súdnymi orgánmi členských štátov EÚ. V tejto súvislosti ESD rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky, a to: 1.) cieľom porušenej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, 2.) porušenie je dostatočne závažné, 3.) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Žalobca tvrdí, že v jeho prípade došlo k splneniu týchto troch podmienok založenia zodpovednosti Slovenskej republiky, za porušenie jeho práva podľa Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES a teda k legitímnemu uplatneniu jeho nároku takto vzniknutej škody pred slovenským súdom. 1.5 Podľa judikatúry ESD týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcim hasičom pre nerešpektovanie 48 hodinovej pracovnej doby podľa Smernice 2003/88/ES treba pod škodou rozumieť: "škodu ktorá vznikla

žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku na ktorý by mal nárok ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES rešpektovaný" (bod 59 rozsudku J. K. K. L. XXX/XX H. D.). V okolnostiach prípadu žalobcu preto treba za primeraný odpočinok v zmysle Smernice považovať taký, ktorý by mal nasledovať po 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. Dlhodobé nerešpektovanie takto určeného úniového týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES sa tiež môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež na ich celkovú fyzickú a/alebo morálnu integritu. Podmienky uplatnenia vnútroštátnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa sú v zásade identické s tými, ktoré sú obsiahnuté v režime úniovej zodpovednosti, nakoľko sa rovnako predpokladá existencia zásahu spôsobilého objektívne vyvolať nemajetkovú ujmu, ďalej že musí ísť o zásah neoprávnený (t.j. zásah ktorý je v rozpore s objektívnym právom) a naopak že musí existovať príčinná súvislosť medzi uvedenými podmienkami. Žalobca v súvislosti s predmetným uplatňovaným nárokom poukázal aj na rozhodnutia súdov SR.

2. Pôvodne bola žaloba doručená dňa 23.01.2023 na Okresný súd Zvolen, ktorý vo veci rozhodol platobným rozkazom č.konania zo dňa 07.03.2023 a to tak, že žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel. Proti vydanému platobnému rozkazu podal v zákonom stanovenej lehote dňa 16.03.2023 žalovaný odpor. Z dôvodu podaného odporu žalovaným došlo k zrušeniu platobného rozkazu.

3. V podanom odpore žalovaný vzniesol námietku nepríslušnosti Okresného súdu Zvolen, ktorú odôvodnil tým, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu v podanej žalobe, že v predmetnej veci je príslušný Okresný súd Zvolen v zmysle ustanovenia Podľa tohto ustanovenia by bol Okresný súd Zvolen kauzálne príslušný na konanie v individuálnych pracovno-právnych sporoch a v sporoch z kolektívnych pracovno-právnych vzťahov, štrajku a výluky. Z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva, že sa nejedná o pracovno-právny spor, žalobca si uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle . V predmetnej veci prichádza do úvahy všeobecná miestna príslušnosť a nie kauzálna príslušnosť. Navrhol, aby v prípade, že sa Okresný súd Zvolen stotožní s námietkou žalovaného o nesplnení podmienky kauzálnej príslušnosti súdu, bola vec postúpená na Okresný súd Bratislava I. 3.1 Okresný súd Zvolen doručil námietku miestnej nepríslušnosti vznesenú žalovaným na vyjadrenie žalobcovi. 3.2 Žalobca vo svojom písomnom podaní zo dňa 27.03.2023 uviedol, že nesúhlasí so vznesenou námietkou miestnej nepríslušnosti, nestotožňuje sa s názorom žalovaného, že na konanie vo veci je miestne príslušný Okresný súd Bratislava I. Predmetnou žalobou si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej žalovaným v dôsledku porušenia práva EU k jeho ujme a v dôsledku toho, vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu, ako aj z podmienok jej uplatnenia je v slovenskom právnom poriadku možno použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe podľa -13 , nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. Pri určení príslušnosti súdu vychádzal žalobca z ustanovenia , pretože jeho podstata sa odvíja od existencie pracovného pomeru žalobcu. Skutočnosť, ktorá zakladá uplatnené právo, nastala pri plnení služobných povinností žalobcu v mieste výkonu jeho práce t.j. v E. F.. 3.3 Žalovaný vo svojom písomnom odpore okrem námietky miestnej príslušnosti uviedol, že pôsobnosť Smernice 2003/88/ES je v zmysle čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES a čl. 1 ods. 4 Smernice 2003/88/ES vymedzená s odkazom na čl. /EHS zo dňa 12.6.1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. /EHS a negatívne je vymedzený v čl. 2 ods. /EHS. Z tohto negatívneho vymedzenia vyplýva, že Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica 2003/88/ES nevzťahuje na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené. Podľa názoru žalovaného preto štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť, (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 2003/88/ES v článku 2 ods. /EHS. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci

Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem "osobitné činnosti služieb civilnej ochrany" v zmysle článku 2 ods. /EHS. Z tohto dôvodu žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, pretože ustanovenia Smernice 2003/88/ES sa na neho nevzťahujú a teda nie je splnený základný predpoklad zodpovednosti za škodu. 3.4 Žalovaný ďalej namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, ktorý zdôvodnil tým, že žalobu pre nestransponovanie Smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu Smernice môže podať: 1. Európska Komisia na Súdny dvor Európskej únie (ďalej len ako "SDEÚ"), 2. Fyzická, právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá, t.j. došlo k porušeniu, poškodeniu jej práv a to na vnútroštátny súd členského štátu EÚ. Žalobca však nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor, čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej legitimácii. Navyše, ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s a žiadať, aby mu táto nebola určovaná. Ak má žalobca za to, že Smernica nebola v jeho prípade správne použitá, žalovaný namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto mu nie je daná. Poukázal na to, že Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov, preto podľa žalovaného nie je možné dospieť k inému záveru než, že posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. S ohľadom na zamieňanie Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako dvoch samostatných subjektov je tu ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. 3.5 Ďalej žalovaný vzniesol námietku premlčania žalobou uplatneného nároku, pri odôvodnení ktorej vychádzal z prílohy k žalobe - plánu služieb žalobcu od 01.10.2019 z čoho vyvodil, že práve od tohto momentu začalo dochádzať k porušovaniu práv žalobcu. K podaniu žaloby došlo až v januári 2023, t.j. viac ako tri roky od momentu, kedy malo dôjsť k údajnému zásahu do žalobcových práv, čo znamená, že si žalobca svoj nárok uplatnil po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby, z ktorého dôvodu žiadal žalobu zamietnuť. 3.6 K transpozícii relevantných článkov Smernice 2003/88/ES žalovaný uviedol, že Smernice bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného , čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom 6. Tvrdenia žalobcu o nesprávnej transpozícii však nie sú opodstatnené a poukázal na svoj prepočet priemerného počtu odpracovaných hodín za týždeň u žalobcu, ktorý počet predstavuje 47,84 hodín, z čoho plynie, že Smernica bola transponovaná správne. 3.7 K transpozícii čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES žalovaný uviedol, že zmysel článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave v ustanoveniach a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Predmetné ustanovenia teda definujú služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného času podľa a štátna služba nadčas podľa Ustanovenia a rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe ( ) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe ( ). V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný súčasne poukázal aj na článok 15 Smernice 2003/88/ES, ktorý umožňuje dohodnúť aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2019 - 2020 Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 a Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2022, ktoré zmluvy vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhujú služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. Vzhľadom na uvedené žalovaný má za to, že vyššie

uvedené ustanovenia , , , ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020, Kolektívnej zmluvy 2021 a Kolektívnej zmluvy 2022 plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES. 3.8 K transpozícii čl. 6 Smernice 2003/88/ES žalovaný uviedol, že s poukazom na konkrétne ustanovenia (, , ) je zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, a Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transponované správne. Záverom žalovaný pripomenul, že predpisy EÚ neprikazujú, aby konkrétny odsek, resp. článok Smernice musel byť transponovaný iba do jedného článku, resp. odseku vnútroštátneho právneho aktu členského štátu EÚ. Súčasne nie je nutné, aby bol článok Smernice transponovaný explicitne priamo do vnútroštátneho predpisu. Podľa žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. 3.9 K nároku na náhradu škody žalovaný poukázal na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry SD, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva EÚ. Tieto podmienky sú definované nasledovne: 1. cieľom porušenej právnej normy EÚ je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie práva je dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Žalovaný má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. Pokiaľ súd napriek uvedeným skutočnostiam, dospeje k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C- 46/93 A. I. G. (bod 84) by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný zdôraznil, že žalobca žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti , za ktorú každý mesiac žalobca dostával odmenu, považuje, resp. pociťuje žalobca ako výraznú ujmu. K posúdeniu referenčných období január - jún 2020, júl - december 2020, január - jún 2021, júl - december 2021 žalovaný uviedol, že tieto je potrebné vnímať v kontexte spoločenskej reality opierajúcom sa o výrazné zmeny v spoločnosti vzhľadom na šírenie nebezpečnej ľudskej nákazy COVID-19. V dôsledku celosvetového rozširovania tohto ochorenia boli v podmienkach Slovenskej republiky prijaté rôzne opatrenia, napríklad rôzne druhy karantény a v období odo dňa 16.03.2020 do dňa 13.06.2020, odo dňa 01.10.2020 do dňa 15.05.2021 a odo dňa 25.11.2021 bol vyhlásený núdzový stav. Z rozsudku SD EÚ vo veci C-742/19 (bod 50 - 59) vyplýva, že za okolností osobitnej závažnosti alebo rozsahu, ktoré si vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života, zdravia ako aj bezpečnosti spoločnosti, možno nedodržať pravidlá uvedené v Smernici, pretože v takýchto prípadoch je odôvodnené priznať cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor rešpektovania ustanovení Smernice (bod 59). Celosvetová pandémia, teda okolnosť osobitnej závažnosti (a (nielen celoštátneho rozsahu) je práve takou okolnosťou, akú mal na mysli SD EÚ, ktorá odôvodňuje odklon od priznania práv podľa Smernice. Za dostatočné potvrdenie závažnosti situácie z celoštátneho hľadiska žalovaný považuje vyhlásenie a neskoršie rozšírenie núdzového stavu (dokonca aj zmeny ústavného zákona). Vzhľadom k týmto okolnostiam má žalovaný za to, že v prípade štátnej služby žalobcu v týchto referenčných obdobiach bolo v tejto veci možné sa od Smernice odchýliť. Žalovaný uvádza, že podľa a , fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch." Žalovaný podotkol, že samotný žalobca ani netvrdí v žalobe, že by tento zásah sa negatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či to, že by mal negatívny dopad na jeho zdravotný stav. Žalobca v žalobe žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. -216 zo dňa 23.12.2019 v rovnakej právnej veci potvrdené rozhodnutím odvolacieho súdu a to rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -313 zo dňa 24.11.2020. Z vyššie uvedeného citovaného odôvodnenia rozsudku vyplýva, že ani žalobca v tomto prípade nepreukázal, kedy a v akom

rozsahu pracoval nad limit 48 hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho zo Smernice a taktiež žiadnym spôsobom žalobca nepreukázal aká ujma žalobcovi v dôsledku toho mala vzniknúť. 3.10 K výške náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný uviedol, že určenie prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak podotkol , že výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje vo výške 4.000,- eur považuje za zjavne neprimeranú a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia. Žalovaný uviedol, že tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, pokiaľ je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti hneď na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca ani do tohto momentu konania nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. V zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 5. decembra 2017 "pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady". 3.11 Žalovaný okrem iného uviedol, že žalobca sa dopustil porušenia jednej zo základných povinností ustanovených , vzhľadom na skutočnosť, že od 01.04.2022 bol konateľom spoločnosti Hormeg s.r.o., čo je v priamom rozpore s ustanovením , , ktorý príslušníkovi zakazuje byť štatutárnym orgánom právnickej osoby vykonávajúcej podnikateľskú činnosť. Ak žalobca vyžaduje dodržiavanie Smernice, ktorá je podľa jeho názoru pravidelne porušovaná a tým sa žalobcovi uberá z času na fyzický a psychický odpočinok, je na mieste položiť si otázku, či žalobcovi v regenerácii síl nebráni aj prevádzkovanie vlastnej obchodnej spoločnosti, ktorej činnosť sa prioritne zameriava na stavebné práce.

4. Okresný súd Zvolen podaním zo dňa 31.03.2023 postúpil predmetný spis Okresnému súdu Rimavská Sobota ako miestne príslušnému súdu na prejednanie a rozhodnutie v zmysle ustanovenia a

5. Po postúpení veci na Okresný súd Rimavská Sobota bol žalobca výzvou zo dňa 20.04.2023 vyzvaný na doplnenie žaloby uvedením, za aké obdobie si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla porušením úniového práva a následne toto obdobie špecifikuje čitateľným prehľadom, z ktorého bude súdu zrejmý počet odpracovaných hodín žalobcom za toto obdobie podľa jednotlivých týždňov a mesiacov s rozpisom odpracovaného služobného času, služobnej pohotovosti, štátnej služby nadčas, s uvedením počtu dní čerpania dovolenky a pracovnej neschopnosti. 5.1 Žalobca v odpovedi na výzvu súdu ohľadom požadovanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že Tabuľkovým prehľadom (výpis zo systému o dochádzke žalobcu) predloženým spolu so žalobou a doplneným prehľadom v rámci tohto podania, žalobca pracuje v 24-hodinových zmenách, počas ktorej sa musí zdržiavať na pracovisku a byť zamestnávateľovi k dispozícii na výkon služby. Z 24 hodinovej zmeny sa žalobcovi do fondu pracovného času započítava iba služobný čas v trvaní 16,5 hodín napriek tomu, že na služobný čas bezprostredne nadväzuje služobná pohotovosť v trvaní 7,5 hodín. Služobná pohotovosť v trvaní 7,5 hodín sa žalobcovi do fondu pracovného času nezapočítava, v dôsledku čoho dochádza k prekračovaniu maximálneho týždenného limitu pracovného času 48 hodín počas sledovaného referenčného obdobia. Zároveň vzhľadom na poddimenzovaný personálny stav na pracovisku, nemôže žalobca čerpať dovolenku na zotavenie v čase dlhšom ako je jeden týždeň. Žalobca tak v rozpore s právom Európskej únie nemá dostatočný čas na regeneráciu a odpočinok, resp. že žalobcom určený čas služieb v jednotlivých týždňoch mu neumožňuje dostatočný odpočinok na regeneráciu, na základe čoho v zmysle 11 v platnom znení dochádza k zásahu do jeho integrity, a to v oblasti súkromia a rodinného života, nepriamo aj vo vzťahu k jeho zdravotnému stavu. Takýto zásah je nežiadúci, právom nedovolený a zároveň zakladajúci nárok dotknutej osoby na zadosťučinenie, resp. peňažnú náhradu v zmysle 123 ods. 1, 2 . Dôvody uvedené v ust. 13 ods. 1, 2 sú demonštratívne, nepredstavujú ohraničený výpočet prípadov, pri ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj iné vážne

následky na osobnostných právach dotknutého jedinca. Predmetnou žalobou si žalobca uplatňuje svoj nárok v súvislosti s porušením jeho nároku na odpočinok a preto je potrebné tento nárok posudzovať ako nemajetkovú ujmu, čo okrem slovenského právneho poriadku zohľadňuje aj zámer tvorcu smernice 2003/88/ES. Smernica bola prijatá v záujme zamedzenia pracovných úrazov a chorôb povolania, jej cieľom bolo zaviesť a zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany bez podriaďovania sa ekonomickým úvahám. 5.2 Čo sa týka námietky premlčania, ktorú vzniesol žalovaný v podanom odpore, žalobca poukázal na tú skutočnosť, že doposiaľ neboli nedostatky týkajúce sa transpozície Smernice 2003/88/ES v slovenskom právnom poriadku odstránené a Smernica aplikovaná do slovenského právneho poriadku tak, aby ustanovenia v slovenskom právnom poriadku boli súlade právom EU, v dôsledku čoho tak žalobca si môže uplatňovať svoje nároky dovtedy a v podstate kedykoľvek, kým je jeho právo porušované, pričom vzhľadom na všeobecnú trojročnú premlčaciu lehotu v zmysle je tak oprávnený požadovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v rozsahu troch rokov spätne od podania žaloby (t. j. za obdobe od 24.01.2020 do 24.01.2023).

6. Žalovaný sa vyjadril podaním zo dňa 01. 06. 2023, v ktorom uviedol, že naďalej zotrváva na svojich vyjadreniach a tvrdeniach, trvá na skutočnosti, že dotknuté právne predpisy transponovali článok 6 Smernice 2003/88/ES správne, tak ako to žalovaný odôvodňuje vo svojom odpore, ako aj vo svojich ostatných tvrdeniach vo vzťahu k transpozícii relevantných článkov Smernice 2003/88/ES. 6.1 Žalovaný má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. Žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil "škodu", ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. 6.2 Žalovaný ďalej uvádza, že rozhodujúcou skutočnosťou nie je plán služieb hasičských jednotiek (striedanie troch zmien v 24 hodinových intervaloch), ale to, koľko času konkrétny príslušník skutočne strávil vykonaním štátnej služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčného obdobia. Z tohto dôvodu je pre zistenie, či skutočne došlo k porušeniu práv žalobcu, nevyhnutné vypočítať čas, ktorý naozaj strávil vykonávaním štátnej služby, prípadne v služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, teda služobnej pohotovosti podľa o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len ako ,,") rozvrhnutej podľa (v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie). 6.3 Žalovaný taktiež zotrváva na svojich tvrdeniach ohľadne určenia prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa až v znení neskorších predpisov (ďalej len ako ""), ktorá je na zvážení súdu, avšak musíme podotknúť, že výšku náhrady nemajetkovej ujmy 4.000,- EUR, ktorú žalobca požaduje, žalovaný považuje za neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa nášho názoru jednoznačne podstatne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Žalovaný opätovne zdôrazňuje, že čo sa týka určovania výšky nemajetkovej ujmy rovnako aj Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. G. F., F.. M. K. G.). 6.4 Žalovaný má naďalej za to, že žalobca, ako ani jeho právny zástupca, v konaní nepreukázali zásah do súkromného, rodinného života a najmä zásah do medziľudských vzťahov či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí (rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. -515 zo dňa 30.06.2021).

7. Na termín pojednávania určený na deň 21. júna 2023 sa dostavil žalobca, jeho právny zástupca, ako aj poverený zástupca žalovaného.

7.1 Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že trvá na podanej žalobe ako aj doterajších písomných podaniach. Žalobca žiada žalobe v plnom rozsahu vyhovieť. Poukázal na predložený výpis zo systému dochádzky. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného, k tomu uviedol, že aj keď predkladali výpis zo systému dochádzky od októbra roku 2019 a žalobu podali v januári roku 2023, tým chceli len preukázať, že k prekračovaniu týždenného pracovného času dochádzalo už aj pred žalovaným obdobím a dochádza aj v súčasnosti. Navrhol žalobcu vypočuť. 7.2 Zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že so žalobou nesúhlasí a v plnom rozsahu poukazuje na písomné vyjadrenia. Predmetná smernica sa nevzťahuje na hasičov, a do právneho poriadku SR bola transponovaná správne. Poukázal na to, že žalobca žiadnym spôsobom doposiaľ nepreukázal zásah do jeho osobnostnej sféry. Čo sa týka výpisov zo systému dochádzky, ktoré predložil žalobca, tieto nenamieta, avšak je toho názoru, že nepreukazujú predmetný zásah. V prípade, že súd bude iného právneho názoru a prizná žalobcovi finančnú čiastku, žiadal, aby im bolo umožnené túto zaplatiť v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti konečného rozhodnutia, vzhľadom k tomu, že s vyplácaním týchto náhrad je spojený dlhší administratívny proces. 7.3 Žalobca na pojednávaní uviedol, že u hasičov pracuje devätnásty rok, od roku 2005 a dopad na jeho súkromný život mal taký, že prišiel o bývalú priateľku, aj o dieťa v roku 2010-2011 a bol nútený si založiť novú rodinu. Čas, ktorý trávi v práci, by mohol tráviť s rodinou, venovať sa dvom dcéram a priateľke. Zatiaľ sa to na jeho zdraví nepreukázalo. K tomu, že mal byť konateľom obchodnej spoločnosti uviedol, že spoločnosť, ktorej bol spoločníkom a konateľom, zakladal spolu s otcom, malo to byť založené na meno jeho otca, avšak pri zakladaní došlo k nejakej administratívnej chybe, za toto konanie bol disciplinárne potrestaný a dostal aj trest a to zníženie platu na jeden mesiac o 10 %. Bolo to neúmyselné konanie. Zároveň prišiel za tento rok o všetky odmeny. Čo sa týka predložených tabuliek, ktoré sú súčasťou výpisu zo systému dochádzky, sú rozdelené podľa týždňov, kde je určené, koľko hodín za týždeň bol v službe, keď prekročí mesačný počet hodín raz za polroka si to môžeme vybrať ako neplatené voľno, z 24-hodinovej zmeny je mu preplatených len 16 hodín a 8 hodín má zaplatených len ako pohotovosť. 7.4 Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, jeho právneho zástupcu, povereného pracovníka žalovaného ako i oboznámením sa so žalobou, výpismi z dochádzkového systému SAP týkajúcimi sa žalobcu z čl. 13-15 spisu, platobným rozkazom OS Zvolen sp.značka zo dňa 07.03.2023, odporom žalovaného voči PR z čl. 71-82 spisu spolu s námietkou miestnej nepríslušnosti, odpoveďou žalobcu na výzvu súdu k námietke miestnej nepríslušnosti z čl. 94 spisu, postúpením spisu OS Rimavská Sobota z čl. 113 spisu, výzvou na doplnenie žaloby z čl. 115 spisu, odpoveďou na výzvu súdu z čl. 119-120 spisu spolu s výpisom zo systému dochádzky žalobcu od októbra roku 2019 do novembra roku 2022, doplnením a opravou tejto odpovede z čl. 130-135 spisu, vyjadrením žalovaného k vyjadreniu žalobcu z čl. 143-147 spisu.

8. V slovenskom právnom poriadku vyplýva z článku 144 ods. l slovenským súdom povinnosť dodržiavať úniové právo, na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, t.j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie. Okrem toho ods. l o Úradnom vestníku Európskej únie ustanovuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku znalosti právne záväzných aktov, ktoré boli v tomto úradnom vestníku uverejnené. Na predchádzajúce ustanovenia nadväzuje aj ust. , ktorý zbavuje povinnosti dokazovať právne záväzné akty, ktoré boli zverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie. 8.1 Podľa čl. 7 ods. 2 druhá a tretia veta , právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 8.2 Podľa čl. 144 ods. l , sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

9. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času ustanovuje Smernica Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. 9.1 Podľa čl. 1 bod 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na:

a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce. 9.2 Podľa čl. 1 bod 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku /EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. 9.3 Podľa čl. 2 bod 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES, na účely tejto smernice platia tieto definície: 1. "pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou. 9.4 Podľa čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. 9.5 Podľa čl. 16 písm. b) Smernice Európskeho parlamenty a Rady č. 2003/88/ES, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. 9.6 Podľa č. 17 ods. 3 písm. ii) Smernice Európskeho parlamenty a Rady č. 2003/88/ES v súlade s odsekom 2) tohto článku sa môžu vykonať odchýlky článkov 3,4,5,8 a 16.

10. Štátnu službu a právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a príslušníkov Horskej záchrannej služby, upravuje o Hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení (ďalej len ). 10.1 Podľa ust. ods. l a 2 , služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa. 10.2 Podľa ust. a , služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. 10.3 Podľa ust. a , štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec určeného služobného času. V kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín. 10.4 Podľa ust. , , služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa v rámci rozvrhnutia služobného času. Na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnej služby, b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia. 10.5 Podľa ust. , ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok. 10.6 Podľa ust. , príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu. 10.7 Podľa ust. ods. l a 2 , ak je príslušníkovi podľa ods. l určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Ak je príslušníkovi podľa nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, b) 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste jeho pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, a 25 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja,

c) 5 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného patu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

11.Keďže slovenský právny poriadok nemá osobitnú právnu úpravu obsahujúcu náležitosti konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá, použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady súd ako vnútroštátnu právnu úpravu použil ustanovenia a , keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. 11.1 Podľa ust. , fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 11.2 Podľa ust. , , , fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

12. Súd vec na základe citovaných ustanovení právne posúdil takto: 12.1 V prvom rade sa súd vysporiadal s námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ktorú posúdil ako nedôvodnú. Za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečenie dodržiavania a rešpektovania práva EÚ sú zodpovedné jednotlivé členské štáty EÚ. V súdenej veci je to Slovenská republika. Z rozsudku SD EÚ vo veci L. - XXX/XX, D., bod. 1 výrokovej vety vyplýva, že v prípade porušenia práva na dodržiavania 48 hodinového týždenného pracovného času sa poškodený hasič môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Žalovaný - Slovenská republika ako členský štát EÚ disponuje pasívnou vecnou legitimáciou a žalobca si dôvodne uplatnil nárok a náhradu škody z dôvodu porušenia práva EÚ voči Slovenskej republike ako pasívne legitimovanej strane sporu, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor a týmto orgánom je Ministerstvo vnútra SR. Preto potom súd považoval žalovaného, tak ako je označený v žalobe, za pasívne vecne legitimovanú stranu sporu. 12.2 Ďalej sa súd vysporiadal so vznesenou námietku premlčania zo strany žalovaného a dospel k záveru, že táto námietka je síce čiastočne dôvodná pokiaľ ide o obdobie presahujúce tri roky pred podaním žaloby (do 23.01.2020), ale súčasne nemajúca zásadný vplyv na posúdenie uplatneného nároku na náhradu škody, keďže táto škoda je uplatnená v paušálnej výške 4 000,- eur (nejde o nárok za jednotlivé mesiace) a zvyšné obdobie už premlčané nie je. Žalovaný vychádzal z toho, že žalobca si uplatňuje svoje domnelé nároky, ktoré mali vzniknúť z porušenia jeho práv vyplývajúce z práva európskej únie v časovom období od októbra 2019 do novembra 2022, kde k podaniu žaloby došlo v januári 2023, a teda k podaniu žaloby došlo viac ako 3 roky od momentu, kedy malo dôjsť k údajnému zásadu do žalobcových práv, čo znamená, že si žalobca svoj nárok uplatnil po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty v zmysle § 101 Obč. zákonníka. Je pravdou, že žalobca si v danom konaní uplatňuje právo na náhradu škody v súvislosti so zásahom do práva na ochranu osobnosti formou nemajetkovej ujmy, ktorá nemajetková ujma je vyjadrená v peniazoch, a teda podlieha všeobecnému princípu premlčania, avšak v danom prípade žalobca vyvodzuje neoprávnený zásah, ktorý mal byť zo strany žalovaného uskutočňovaný v celom skúmanom období október 2019 až november 2022, kde nemožno konštatovať, že by k takémuto zásahu do ochrany osobnosti žalobcu došlo v období len 3 roky spätne pred podaním žaloby, v danom prípade ide o sledované obdobie v celkovom rozsahu 38 mesiacov, kde v prípade aj, že by súd konštatoval, že prípadná nemajetková ujma by vznikala od mesiaca október 2019, z 38 mesiacov by išlo len o necelé 4 mesiace, kde náhrada by bola prípadne premlčaná, resp. jej pomerná časť, čo z tohto hľadiska sa stáva skutočnosťou právne bezvýznamnou vzhľadom na minimálny podiel tohto obdobia na celkové posudzované obdobie, a preto z týchto dôvodov súd na námietku premlčania vznesenú žalovaným neprihliadol.

12.3 Súd sa vysporiadal aj s námietkou týkajúcou sa toho, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na príslušníkov hasičského a záchranného zboru, ktorú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú s poukazom na výklad pôsobnosti tejto Smernice daný SD EÚ v jeho rozhodnutí vo veci L./XX G. (body 53 a 55), v ktorom SD EÚ ustálil že Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na hasičov, ak ide o výkon služby v obvyklých podmienkach. Výnimka uvedená v čl.2 ods.2 smernice 89/391/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu ako napríklad katastrofa, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové záchranné tímy. Teda žalovaným namietaná výnimka v zmysle čl. 2 ods. /EHS sa podľa názoru SD EÚ vzťahuje iba na výnimočné situácie, ako je napr. nejaká katastrofa, atentát, veľká havária , nie na výkon služby hasičov v obvyklých podmienkach ako je tomu v súdenej veci. 12.4 Žalovaný v odpore proti vydanému platobnému rozkazu argumentuje tým, že posúdenie referenčných období január - jún 2020, júl - december 2020, január - jún 2021, júl - december 2021 je potrebné vnímať v kontexte spoločenskej reality opierajúcom sa o výrazné zmeny v spoločnosti vzhľadom na šírenie nebezpečnej ľudskej nákazy COVID-19, pričom z rozsudku SD EÚ vo veci L./XX, body 50 až 59 vyplýva, že za okolnosti osobitnej závažnosti alebo rozsahu, ktoré si vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života ako aj bezpečnosti spoločnosti možno nedodržať pravidlá Smernice 2003/88/ES, pretože v takýchto prípadoch je odôvodnené priznať cieľu ochrany obyvateľstva absolútnu prioritu na úkor rešpektovania ustanovení Smernice a celosvetová pandémia COVID-19 je práve takou okolnosťou, akú má na mysli SD EÚ, ktorá odôvodňuje odklon od priznania práv podľa Smernice 2003/88/ES, teda v uvedených referenčných obdobiach bolo možné sa v danej veci odchýliť od Smernice 2003/88/ES. 12.5 Súd sa s argumentáciou žalovaného, v zmysle ktorej COVID-19 vlastne predstavuje akúsi výnimku z dodržiavania úniových pravidiel v oblasti ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, nestotožňuje. Z judikatúry SD EÚ totiž nevyplýva, že by COVID-19 bolo možné považovať za okolnosť osobitnej závažnosti alebo rozsahu ako sú napr. prírodné a technologické katastrofy, atentáty alebo veľké havárie, ktoré si okamžite a bezprostredne potom čo k nim dôjde vyžadujú prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života a zdravia, ako aj bezpečnosti spoločnosti a ktorých riadny výkon by bol ohrozený, ak by sa museli dodržať všetky pravidla uvedené v Smernici 2003/88/ES, a preto je v takýchto prípadoch možné pravidlá Smernice, teda aj čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES o stanovení maximálneho limitu týždenného pracovného času 48 hodín, nedodržať. Podľa názoru súdu ide síce o závažnú okolnosť, ale nie nezvládnuteľnú pri výkone služieb hasičov za obvyklých podmienok pri rozvrhnutí pracovného času rešpektujúcom čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES s prihliadnutím na fakt, že nejde o profesiu nasadenú v tzv. prvej línii na ochranu životov obyvateľstva pred šírením nákazlivej ľudskej choroby ako je tomu napr. pri odvracaní už spomenutých katastrof.

13. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 4 000,- eur titulom náhrady škody za porušenie úniového práva Slovenskou republikou z dôvodu nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/ ES do slovenského právneho poriadku, keďže do Zákona o hasičskom a záchrannom zbore sa nepremietlo ustanovenie čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES o 48 týždennom pracovnom čase, v dôsledku čoho došlo k porušeniu úniového práva a vzniku nároku žalobcu ako hasiča na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy za stratu času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený v čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, dodržaný (bod. 59 rozsudku vo veci L./XX, D.). 13.1 Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca je hasič s výkonom štátnej služby v meste E. F. a jeho okolí. 13.2 Sporné medzi stranami sporu bolo to, či u žalobcu došlo k porušeniu úniového práva Slovenskou republikou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, konkrétne či sa do o hasičskom a záchrannom zbore premietli ustanovenia čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES o 48 hodinovom týždennom pracovnom čase pre hasičov. 13.3 Z predložených výpisov z dochádzkového systému SAP týkajúcich sa žalobcu za žalované nepremlčané obdobie 3 rokov pred podaním žaloby mal súd preukázané, že žalobca ako hasič v stálej službe za žalované obdobie odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci maximálny limit 48 hodinového týždenného pracovného času stanovený v čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, pričom do odpracovaného týždenného pracovného času žalobcu bol zarátaný len čas reálne odpracovaných hodín. Z predložených výpisov z dochádzkového systému SAP vyplýva, kedy žalobca pracoval v rámci pracovného času, kedy pracoval v rámci pracovnej pohotovosti, kedy čerpal dovolenku, resp. absolvoval rôzne školenia, kedy samozrejme v posledných dvoch vymenovaných prípadoch nešlo o

reálne odpracované hodiny v rámci pracovného času, resp. pracovnej pohotovosti žalobcu. Možno potom uzavrieť, že z preloženého výpisu z dochádzkového systému SAP vyplýva, že u žalobcu dochádzalo v žalovanom období k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného času reálne odpracovanými hodinami, ktorá skutočnosť znamená porušenie čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Pokiaľ žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje, súd uvádza, že neuviedol súdu vlastné tvrdenia, z akého dôkazu by tieto údaje mali vyplývať, resp. aký iný dôkaz by mal byť o dochádzke žalobcu súdu predložený, preto súd popretie tvrdení zástupcu žalobcu vyplývajúcich z predloženého dôkazu - výpisov z dochádzkového systému SAP týkajúcich sa žalobcu za žalované obdobe považoval s poukazom na ust. za neúčinné. Pre úplnosť súd dodáva, že predložený výpis z dochádzkového systému je evidovaný Ministerstvom vnútra SR odkiaľ aj predložené výpisy dochádzkového systému SAP pochádzajú. Práve na základe týchto údajov z predmetného softvéru SAP sa u príslušníkov HaZZ SR vypočítava každý mesiac jeho služobný príjem. Z predložených výpisov SAP vyplýva, že pracovná zmena žalobcu sa v jednotlivých mesiacoch žalovaného obdobia skladala z riadne odpracovaného pracovného času a z riadne odpracovanej pracovnej pohotovosti, pričom v tom - ktorom mesiaci žalovaného obdobia žalobca reálne odpracoval v jednom týždni tri zmeny, ktorých celkový počet hodín dohromady predstavuje viac ako 48 hodín, čo je evidentné prekročenie maximálneho limitu úniovým právom stanoveného 48 hodinového týždenného pracovného času. 13.4 Z predložených výpisov z dochádzkového systému SAP týkajúcich sa dochádzky žalobcu v žalovanom období taktiež vyplýva, že zamestnávateľ žalobcu nerátal do fondu pracovného času žalobcu všetky reálne odpracované hodiny pracovného času vrátane pracovnej pohotovosti. 13.5 Žalobca spolu s doplnením žaloby predložil súdu prehľad odpracovaných hodín za obdobie 10/2019 až 11/2022, z ktorého prehľadu vyplýva, že za toto obdobie 38 mesiacov 15 mesiacov žalobca neodpracoval priemerne za týždeň viac ako 48 hodín, a to konkrétne v období XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/ XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, kedy v týchto obdobiach žalobca čerpal dovolenku alebo OČR. Z celkovo 38 mesiacov žalobca v 23 mesiacoch pravidelne prekračoval dĺžku priemerného týždenného pracovného času nad 48 hodín a to konkrétne v období XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/ XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/XXXX, XX/ XXXX. 13.6 K výpočtovej argumentácii žalovaného, z ktorej vyplýva, že priemerný počet hodín týždennej pracovnej doby hasiča je menej ako 48 a to konkrétne 47,84 hodín súd uvádza, že takýto výpočet nepovažuje za správny a súladný s judikatúrou SD EÚ pokiaľ ide o výklad pojmov pracovný čas, resp. služobná doba, či pracovná pohotovosť, resp. služobná pohotovosť, ktorý výklad žalovaný urobil výlučne v intenciách Zákona o hasičskom a záchrannom zbore bez zreteľa na judikatúru SD EÚ, podľa ktorej pojmy: "pracovný čas" a "čas odpočinku" sa v zmysle Smernice nemôžu vykladať z hľadiska požiadaviek rôznych právnych úprav členských štátov, pretože predstavujú pojmy úniového práva , ktoré je potrebné definovať na základe objektívnych znakov a pri zohľadnení systému a cieľa uvedenej Smernice, ktorým je stanovenie minimálnych požiadaviek určených na zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Pojem pracovný čas treba vykladať autonómne, pretože len ten je vlastný právu Únie a tento termín z čl.2 Smernice "patrí medzi jej ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť nakoľko definuje jej základné pojmy" (C- 518/15).Vo veci žalobcu bolo preto potrebné za súčasť jeho pracovnej doby považovať nielen výkon štátnej služby, ale aj pracovnú pohotovosť bezprostredne nadväzujúcu na výkon štátnej služby, pretože len takýto výklad je súladný s čl.2 Smernice 2003/88/ES.

14. Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii úniového práva vychádza z prednosti úniového práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. Na základe prednosti úniového práva sa v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany orgánu členského štátu, môžu poškodené fyzické alebo právnické osoby domáhať náhrady spôsobenej škody. Prednosť úniového práva, jeho priamy účinok, ako aj celý inštitút zodpovednosti členského štátu a uplatňovania si náhrady škody poškodenými subjektami nie sú upravené v zakladajúcich zmluvách, ani v aktoch inštitúcií EÚ ale vyplývajú výlučne z judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev. Táto judikatúra vychádza predovšetkým zo zásady pacta sunt servanda a zo zásady úniovej lojality, ktoré sú zakotvené v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len Zmluva o založení ES) a na základe ktorých sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy alebo z činnosti inštitúcií spoločenstva a zdržať sa "akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy" alebo ktoré by mohli ohroziť reálny účinok

úniového práva. Priama aplikovateľnosť úniového práva podľa Súdneho dvora znamená, že "normy úniového práva musia disponovať úplným účinkom a to rovnakým spôsobom vo všetkých členských štátoch počnúc od ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti akoby boli súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území jednotlivých členských štátov" (bod 14 rozsudku SD EÚ vo veci XXX/XX, F.), pričom majú vyššiu právnu silu ako normy vnútroštátne. To znamená, že vnútroštátna norma odporujúca úniovej norme nemôže byť právoplatne aplikovaná. Súdny dvor ďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je, ako orgán členského štátu "v medziach svojich právomocí povinný aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s úniovým právom" (body 16 a 21 rozsudku vo veci XXX/XX F.). Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia úniového práva je objektívna a absolútna. Členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil. 14.1 V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať úniové právo z článku 144 ods. l .

15. Ako zásadnú otázku je potrebné, aby si súd vyriešil, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov - hasičov. Túto otázku riešil SD EÚ vo svojom rozsudku vo veci L./XX, D.), v ktorom uviedol, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88/ES. V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý, vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej Smernice (bod 55 rozsudku SD EÚ vo veci L./XX, D.). 15.1 Vo veci L./XX, K. týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku SD EÚ rovnako uviedol, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za "pracovný čas" v zmysle Smernice 93/104/ES nezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti. 15.2 Vo veci L. - XXX/XX, G.) týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov uviedol, že časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času. Podľa SD EÚ je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (rozsudok SD EÚ vo veci L./XX, I., bod 48, 58). 15.3 Súd mal na základe uvedenej judikatúry SD EÚ zato, že odpracované hodiny pracovnej pohotovosti zo strany žalobcu ako hasiča, ktorý je počas tejto pracovnej pohotovosti prítomný na pracovisku, treba zahrnúť do pojmu pracovný čas, čiže odpracované hodiny pracovného času žalobcu vrátane odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti žalobcu ako hasiča nemôžu prekročiť Smernicou 2003/88/ ES stanovený limit maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času.

16. SD EÚ v rozsudku vo veci L./XX, D., bod 33 konštatuje, že čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto Smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (rozsudky SD EÚ vo veciach L./XX M. L./XX) . V bode 35 citovaného rozsudku SD EÚ konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok SD EÚ vo veci L./XX, bod 1 výrokovej vety).

17. Ďalej súd ako zásadnú otázku musel riešiť, či Smernica 2003/88/ES bola alebo nebola správne prebratá do slovenského právneho poriadku. Zo znenia ust. , podľa ktorého služobným časom príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne a zo znenia ust. cit. zákona, podľa ktorého služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v miestne vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni vyplýva, že služobná pohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže "bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase". Vzhľadom na uvedené sa súd stotožňuje s právnym názorom zástupcu žalobcu, že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, keďže odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, "takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas" a ust. ods. l citovaného zákona tiež uvádza, že "štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa ". Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Ustanovenie zákona o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe. Podľa ods. l , ak je príslušníkovi podľa ust. ods. l určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu a 30 % sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že Smernica 2003/88 ES nebola správne prebratá do

18. Z rozsudkov SD EÚ vyplýva formulovanie zásad, ktoré je potrebné rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských štátov v konaniach o náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia práva EÚ. SD EÚ v rozsudku vo veci L./XX, D., body 50, 58 a 59 stanovil tri podmienky, za splnenia ktorých má poškodený hasič D. právo na náhradu škody a to 1. cieľom právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie práva Únie je dostatočne závažné a 3. existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením práva Únie (čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES) a vzniknutou škodou, ktorá vznikla p. D. v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, dodržaný. 18.1 Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že v predmetnej veci sú splnené podmienky, za splnenia ktorých majú jednotlivci právo na náhradu, t.j. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva a teda prvá podmienka týkajúca sa existencie práva na náhradu škody je vo veci samej splnená. Porušenie práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88. Otázka súvisiaca s pojmom "pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88 neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, keďže žalobca v spornom období odpracoval nad limit stanovený v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ ES, ide teda o zjavné porušenie judikatúry Súdneho dvora a musí sa preto považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie a preto je vo veci samej splnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu škody. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, súd uzavrel, že existuje priama príčinná súvislosť medzi uvedeným porušením čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením, u neho dodržaný. 18.2 Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody je čo do základu dôvodný.

19. Žalobca si v tomto spore uplatňuje náhradu škody spôsobenej mu porušením úniového práva. Úniové právo neobsahuje ustanovenia o konkrétnom spôsobe výpočtu škody, ale len úpravu, v

zmysle ktorej nemôžu byť podmienky náhrady škody (ktorá má základ priamo v práve Únie) stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách menej výhodne, ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Žalobca uviedol, že ujma ktorá bola žalobcovi spôsobená, je ujma nemajetkovej povahy (strata času odpočinku) a najbližšie je v slovenskom právom poriadku upravená v ust. a 13 . Tento právny názor žalobcu súd akceptoval. 19.1 Podľa ustálenej judikatúry ESD v prípade neexistencie právnej úpravy Únie, patrí vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby určil príslušné súdy a upravil procesné podmienky súdnych konaní určených k zaisteniu ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie. Členský štát je povinný poskytnúť náhradu za dôsledky spôsobenej škody v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcimi zodpovednosť za škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vnútroštátnymi predpismi musia byť v súlade s princípmi ekvivalencie (rovnocennosti) a efektivity. 19.2 K tvrdeniu žalovaného, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, keď neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu na svojich právach, súd poukazuje na ustálenú judikatúru SD EÚ, ktorá takúto požiadavku nepredpokladá, a ani z predpisov úniového práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky vo veciach L./XX, L./XX, L./ XX), súčasne berie na zreteľ, že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti, alebo by to nebolo od nich možné rozumne vyžadovať (rozsudok SD EÚ vo veci L./XX ). SD EÚ v rozsudku vo veci L./XX, D. prihliadajúc na to, že čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES je pravidlom sociálneho práva s osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi ako je D. (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu, preto je nutné zabrániť tomu, aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (rozsudok SD EÚ vo veci L.- XXX/XX D., body 76 až 87). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovaným pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na súde nepožiadal zamestnávateľa o "dodržiavanie noriem úniového práva", by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (rozsudok SD EÚ vo veci L.- XXX/XX D., bod 83). Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak, aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca. 19.3 Žalobca svoj nárok na náhradu škody spájal s odňatím práva na odpočinok, so zásahom do voľného času tráveného s rodinou, preto súd posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj Smernica 2003/88/ES, z ktorej textu vyplýva, že v záujme zamedzenia výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania bolo jej cieľom zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie. 19.4 Žalobca v dôsledku takého rozvrhnutia pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie (čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES), bol ukrátený o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov ako aj fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu tak došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah

mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. 19.5 V tejto súvislosti súd poukazuje aj na bod 53. Rozsudku Súdneho dvora EÚ L./XX zo dňa 14.10.2010 vo veci Gűnter Fuß proti F. C., v zmysle ktorého prekročenie priemerného maximálneho týždenného pracovného času upraveného v čl. 6. písmeno b, Smernice 203/88 predstavuje samo o sebe porušenie tohto ustanovenia a nie je potrebné preukázať ešte aj inú osobitnú ujmu. Keďže v predmetnej veci mal súd preukázané, že u žalobcu v danom období dochádzalo k prekračovaniu priemerného maximálneho týždenného pracovného času ďalšie preukazovanie osobitnej ujmy považoval za nadbytočné. 19.6 Žalobcom žiadanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4000,- eur súd považoval za primeranú len čo do výšky 2 000,- eur pri zohľadnení dĺžky doby porušenia práva žalobcu na 48-hodinový pracovný týždeň ( v žalovanom období nepretržite od roku 2020) a charakteru následkov porušenia jeho práva, a to skrátenie žalobcovho času na odpočinok, ktorý nebyť tohto porušenia, mohol využiť na svoju fyzickú alebo psychickú regeneráciu, resp. tráviť ho s rodinou. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že počas pracovnej pohotovosti žalobcu na pracovisku tento nemôže voľne disponovať so svojim časom, venovať sa sebe, rodine, oddychovať, regenerovať svoje sily, t.j. nemôže využívať tento čas pre seba a tým reálne napĺňať úniovým pravom priznané právo na odpočinok, zotavenie a nutnú regeneráciu. Preto súd po zohľadnení všetkých okolností súdeného prípadu priznanú výšku nemajetkovej ujmy považoval za primeranú a spôsobilú zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy a v časti o zaplatenie zvyšných 2 000,- eur žalobu ako nedôvodnú zamietol.

20. Žalovaný namietal aj tú skutočnosť, že žalobca sa dopustil porušenia povinnosti ustanovenej a to, že bol konateľom spoločnosti Hormeg, s.r.o. K tomu súd udáva, že v priebehu konania bolo preukázané, že žalobca bol za porušenie tejto povinnosti disciplinárne potrestaný a súd nevidí žiadny dôvod na to, aby zohľadnil túto námietku pri rozhodovaní v predmetnom spore o náhradu škody.

21. Súd na záver dodáva, že nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez tohto, aby zachádzal do všetkých detailov uvádzaných stranami sporu (uznesenie NS SR zo dňa 16.11.2011 sp. zn. ).

22. O nároku na náhradu trov konania žalobcu súd rozhodol podľa ust. a ust. t.j. vychádzajúc zo zásady pomeru úspechu vo veci. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. V takomto prípade nepôjde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Keďže v danom prípade je úspech žalobcu závislý iba od úvahy súdu, súd považoval žalobcu vo veci za úspešného v plnom rozsahu, t.j. v rozsahu 100 % úspešného, avšak iba z prisúdenej sumy, t.j. sumy 2 000,- eur. Preto potom súd rozhodol tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy. 22.1 Podľa ust. o výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 22.2 Podľa ust. je žalovaný povinný prisúdenú sumu zaplatiť v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku vyhovujúc tým žiadosti žalovaného, že z technických dôvodov žalovaný nevie uhradiť priznanú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia na Okresnom súde Rimavská Sobota, písomne v troch vyhotoveniach. Podľa , ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a

e) podpis. (ods. 1)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania.(ods. 2). Podľa , odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.(ods. 1). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.(ods. 2) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.(ods. 3). Ak si žalovaný dobrovoľne nesplní povinnosť uloženú mu týmto rozhodnutím, má žalobca možnosť domáhať sa svojich nárokov prostredníctvom exekúcie.