Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/118/2013

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľky: Y. R., nar. XX.X.XXXX, bytom K. XX, L., zastúpená advokátom: JUDr. Miroslav Chrenko, AK so sídlom Bratislava, Blumentálska 22, proti odporcom: 1. C. O., nar. X.XX.XXXX, bytom L., K. č. XXX/XX, 2. Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Bratislava, Trnavská cesta 82, IČO: 36 062 235, zastúpeného: Allianz - Slovenská poisťovňa a.s., so sídlom Bratislava, Dostojovského rad 4, IČO: 00 151 700, o zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia z dôvodov hodných osobitného zreteľa, o odvolaní navrhovateľky a odporcu v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 20. decembra 2012, č. k. -262, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zaviazal odporcu v 1. a 2. rade zaplatiť spoločne a nerozdielne navrhovateľke titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 1.284,60 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, keď vo zvyšnej časti návrh zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovení , až 3, vyhl. č. účinnej k 21.7.2000, vyhl. č. účinnej k 21.7.2000, , až 3 vyhl. č. účinnej k 9.12.1997, a , , , , , , , keď vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že má preukázané, že navrhovateľka v dôsledku dopravnej nehody dňa 21.7.2000 na diaľnici D 61 v km 74,368 v smere Bratislava - Horná Streda utrpela početné poranenia, ktoré si vyžiadali hospitalizáciu a následnú liečbu, ktorú spôsobil odporca v 1. rade ako vodič osobného motorového vozidla zn. Volkswagen Golf ev.č: BA174CK, ktorého majiteľom bol Z. O.. Výška odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje podľa predpisov platných v čase, keď došlo k poškodeniu zdravia t.j. podľa vyhl. a navrhovateľka musí trpieť zdravotnými problémami, ktoré by inak nemala, ak by nedošlo k dopravnej nehode a zároveň musia byť takého rozsahu a intenzity, že prípad možno považovať za výnimočný t.j. hodný osobitého zreteľa. Navrhovateľka počas liečby bola operovaná z dôvodu zlomeniny krčku stehnovej kosti v pravo. Celkovo znalecký ústav ohodnotil bolestné na 469 bodov. Pri položke 183C z dôvodu operačného zákroku a zvlášť bolestivej liečby pristúpil znalecký ústav k 100% zvýšeniu bodov a pri ostatných položkách o 50%. Z fyzického hľadiska mala nehoda u navrhovateľky najzávažnejšie následky pre zlomeninu krčka stehennej kosti. V dôsledku toho došlo u navrhovateľky skráteniu dolnej končatiny o 6 cm, k zošikmeniu panvy a skolióze chrbtice. Počas liečby bola navrhovateľka napriek poučeniu nedisciplinovaná, zaťažovala operovanú dolnú končatinu. Navrhovateľka bola opakovane operovaná a hospitalizovaná. Počas liečby v nemocničných zariadeniach aj v domácom liečení trpela silnými bolesťami. Navrhovateľke bola v roku 2005 ponúknutá operačná liečba - nahradenie bedrového kĺbu, ktorú navrhovateľka odmietla a podstúpila ju až v roku 2012. Pre posúdenie potreby mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženia spoločenského uplatnenia súd vychádzal z porovnania života navrhovateľky pred nehodou a po nehode. Navrhovateľka pred nehodou bola nezamestnaná. Vo voľnom čase plávala, behávala a bicyklovala. V súčasnosti navrhovateľka pracuje príležitostne, naposledy ako osobná asistentka chorého 8-ročného chlapca. Po nehode sa jej narodil syn, s ktorým bola na rodičovskej dovolenke. Rada jazdí autom, lúšti krížovky, venčí psa. Rada by sa venovala aj plávaniu, ale nemá s kým. Porovnaním spôsobu života navrhovateľky pred nehodou a po nehode ako aj jej zdravotné problémy zistené pred nehodou súd nezistil obmedzenie navrhovateľky pri jeho uplatnení sa v živote v rozsahu väčšom, ako predpokladá ust. § 6 ods. 2 cit. vyhl. avšak navrhovateľka sa sama pred znalcom vyjadrila, že vzdelanie si nedoplnila z dôvodu, že škola, ktorú navštevovala ju nebaví a pred znalcom ďalej uviedla, že necítila potrebu navštevovať psychológa či psychiatra. Samotný znalec konštatoval, že toho času u navrhovateľky je klinicky menej vyjadrená protrahovaná zmiešaná úzkostne - depresívna reakcia, ako tomu bolo v roku 2004, kedy bol vykonaný pôvodný znalecký posudok. Pri sťažení spoločenského uplatnenia znalecký ústav nepristúpil ani pri jednej položke k zvýšeniu základného bodového ohodnotenia. Navrhovateľka je pri hľadaní zamestnania obmedzená svojím zdravotným stavom len do určitej miery hlavne pre zdravotné problémy spôsobené zlomeninou krčka stehnovej kosti. Avšak samotná navrhovateľka odmietala liečbu resp. operačný zákrok, ktorý by jej zdravotný stav výrazne zlepšil a eliminoval obmedzenie pri uplatnení sa v spoločnosti. Tento podstúpila až v roku 2012. Pokiaľ ide o bolestné znalec pristúpil k dvojnásobnému zvýšeniu bodového ohodnotenia bolestného, len pri položke 183c, súd však bral do úvahy i skutočnosť, že aj sama navrhovateľka sa pričinila o bolestivú liečbu, keď nerešpektovala pokyny lekárov a končatinu zaťažovala. Na základe vyššie uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že v zmysle kritérií stanovených legislatívou pre mimoriadne zvýšenie odškodnenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ako aj v zmysle zaužívanej súdnej praxe nie sú u navrhovateľky splnené podmienky na mimoriadne zvýšenie. Súd vo vzťahu k odporcovi v 1. rade posudzoval nárok navrhovateľky podľa , kde je upravená všeobecná zodpovednosť za škodu. Uviedol, že zodpovednosť prevádzkovateľa - odporcu v 2. rade podľa nemá vo vzťahu k všeobecnej zodpovednosti vodiča podľa postavenie osobitného ustanovenia, ale ide o ustanovenia upravujúce zodpovednosť za škodu, ktoré môžu stáť popri sebe. Navrhovateľka v dôsledku, že nebola vo vozidle pripútaná vyletela z motorového vozidla a jej mnohopočetné zranenia boli spôsobné predovšetkým dopadom na vozovku. Sám znalec sa vyjadril, že zranenia navrhovateľky by v prípade, že by bola vo vozidle pripútaná neboli tak deštrukčného charakteru. Súd konštatoval, že následky zranení nastali jednak z dôvodu porušenia právnej povinnosti zo strany odporcu v 1.rade, ale rovnako aj navrhovateľky a vzhľadom na charakter porušenia právnej povinnosti odporcu v 1.rade a navrhovateľky súd ustával zavinenie každého v rozsahu 50% a v takom istom rozsahu aj voči odporcovi v 2. rade. Keďže u navrhovateľky nie sú splnené predpoklady pre mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia súd pri vyčíslovaní rozsahu nároku navrhovateľky vychádzal zo základného bodového ohodnotenia v zmysle znaleckých posudkov. Z vyjadrenia odporcu v 2.rade mal súd za preukázané, že plnil navrhovateľke titulom bolestného sumu 32.700,-Sk/1.85,44 eur. V zmysle znaleckého posudku bodové hodnotenie bolestného predstavuje sumu 833,50 bodov x 60,- Sk t.j. 50.010,- Sk/1.660,03 eur. Pri zohľadnení miery zavinenia navrhovateľky má navrhovateľka nárok na náhradu titulom bolestného vo výške 25.005,- Sk/830,01 eur. Vzhľadom k tomu, že odporca v 2.rade plnil titulom bolestného navrhovateľke viac ako jej prislúcha podľa bodového hodnotenia ako aj ku skutočnosti, že u navrhovateľky nie sú dané dôvody na mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť, súd návrh navrhovateľky v časti mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť zamietol. Navrhovateľke patrí odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 77.400,- Sk/2.569,20 eur (1 290 bodov x 60,- Sk). Keďže navrhovateľka zodpovedá za spôsobenú škodu v rozsahu 1/2 súd priznal navrhovateľke titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 1.284,60 eur / 1/2 x (1 290b x 60,- Sk/30,126) a vo zvyšnej časti návrh o mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia ako nedôvodný zamietol. O právach konania rozhodne súd samostatným uznesením podľa a contrario.

Proti tomuto rozhodnutiu v jeho zamietajúcej časti podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovateľka, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil v napadnutej časti a rozhodol o priznaní mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa upraveného žalobného návrhu z mája 2012 bez premietnutia krátenia pre spoluvinu navrhovateľky vo výške až 50%, ktoré namietajú. V prípade, ak odvolací súd dospeje k záveru, že je nevyhnutné a potrebné vykonať ďalšie dokazovanie alternatívne navrhujú napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec s usmernením prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Ako odvolací dôvod označil dôvody obsiahnuté v a . Odvolateľka nesúhlasila s určením jej zavinenia v rozsahu 50 % a to v zmysle . Považuje stanovenie rovnocenného rozsahu spoluzodpovednosti navrhovateľky na spôsobenej škode na zdraví z ohľadom na stupeň a charakter porušených povinností vyplývajúcich z dopravných predpisov v porovnaní s vodičom, ktorý priamo zapríčinil nehodu a vážny úraz poškodenej za neprimeraný. Poukázala pritom na rozhodnutie odporcu v 2. rade, ktorý ako poisťovateľ stanovil tento podiel navrhovateľky vo výške 20%. Jednoznačne záver súdu, ktorý obsahuje tvrdenie, že sám znalec sa vyjadril, že zranenia navrhovateľky v prípade, ak by bola vo vozidle pripútaná, neboli by tak deštrukčného charakteru je skreslený a nadnesený, pretože nie je totožný s konštatovaním znalcov v odpovedi na otázku č. 9 v doplnku k znaleckému posudku zo dňa 16.12.2010, kde len ako možnosť sa uvádza, že s vysokou pravdepodobnosťou možno konštatovať, že v prípade ak by bola navrhovateľka pripútaná, kinetická energia pri nehode by mala významne menšie účinky na skelet navrhovateľky. Navrhovateľka ďalej poukázala na skutočnosť, že pokiaľ ide o negatívne rozhodnutie o nároku na bolestné ako je čiastočné priznanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, na základne bodového ohodnotenia, prvostupňový súd tak urobil nad rámec jej žalobného návrhu, lebo ako v pôvodnej žalobe z 10.10.2002 tak aj jej úprave na pojednávaniach zo dňa 22.5.2012 a dňa 19.7.2012 si uplatnila iný nárok a to mimoriadne zvýšenie obidvoch náhrad podľa vyhl. č. o čom môže rozhodnúť iba súd. Na podporu tohto tvrdenia priložila navrhovateľka vyjadrenie ošetrujúceho lekára MUDr. Y. zo 7.1.2013. Ďalej odvolateľka namietala rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej a k priznanej sume za sťaženie spoločenského uplatnenia, kde uviedla, že súd prvého stupňa v oboch prípadoch a to výpočtu bolestného ako aj sťaženia spoločenského uplatnenia dal dohromady dva nesúvisiace a odlišné nároky, jednak odškodnenie za základné bodové ohodnotenie, čo však nie je predmetom tejto žaloby a súdneho riešenia, a tiež mimoriadne odškodnenie. Náhrada za základné bodové ohodnotenie bolestného bola pôvodne poskytnutá odporcom v 2.rade podľa posudku ošetrujúceho lekára MUDr. Y. z 2.10.2002. Tento lekár za bolesť priznal základný počet 740 bodov so zvýšením o 100% celkových 1 480 bodov, avšak poisťovňa uznala svojvoľne len 545 bodov, za ktoré poškodenej navrhovateľke vyplatila súdom spomenutú čiastku 32.700,- Sk. Neskôr na základe bodového ohodnotenia stanoveného v znaleckom posudku, odporca v 2.rade doplatil čiastku 13.848,- Sk, čo však súd pri svojom prepočte vôbec nezohľadnil, čím vychádzal z nesprávnych údajov a jeho rozhodnutie je nezrozumiteľné. Ďalšie nepresnosti sa súd dopustil pri stanovení celkového počtu bodov, ktoré zohľadnil pri svojom prepočte len na 833,50 bodov, pretože podľa záverečného vyjadrenia znaleckého ústavu z 22.8.2011 tento predstavoval celkom 866,5 bodov (833,5 bodov + 30 bodov za ďalšiu operáciu spojenú s odstránením kovového materiálu dňa 20.9.2001, ktorá nebola zahrnutá v pôvodnom hodnotení). Ošetrujúce lekár MUDr. Y. ohodnotil v spomenutom posudku aj sťaženie spoločenského uplatnenia celkovým počtom 1 215 bodov vrátane započítania ohodnotenia psychických následkov podľa osobitného posudku psychiatra. Odporca v druhej rade po vypracovaní znaleckého posudku poskytol navrhovateľke čiastočnú náhradu vo výške 46.320,- Sk (oznámenie z 9.7.2008, kde poisťovňa uznala len 965 bodov, keď nerešpektovala závery znaleckého dokazovania ohľadne bodového ohodnotenia psychických následkov a spoluvinu navrhovateľke zohľadnila v rozsahu 20%). Súd prvého stupňa vychádzal pri svojom výpočte priznanej náhrady síce z celkového bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia stanoveného v znaleckom posudku, avšak nezohľadnil už poisťovňou predtým vyplatenú náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia (46.320,- Sk) a navyše krátil takto nesprávne vypočítanú náhradu na 1/2 pre uplatnenie spoluvinu navrhovateľky v rozsahu až 50%. Ďalej odvolateľka uviedla, že jednoznačne záver súdu o tom, že navrhovateľka svojvoľne odkladala plánovanú operáciu bedrového kĺbu a tým si sama privodila bolesti a z toho vyplývajúci záver súdu o spoluvine navrhovateľky na spôsobení škody na zdraví nie je v súlade so skutočnosťou. Podľa záznamov zdravotnej dokumentácii a údajov v dodatku k znaleckému posudku tak bolo pri viacerých dohodnutých termínoch urobené pre objektívne dôvody spočívajúce v zlých predoperačných výsledkoch spojených s nutnosť riešenia zápalových ohnísk na chrupe a v ústnej dutine, baktériou, infekciou a iných sprievodných zdravotných problémoch, ktoré zabránili uskutočneniu operácie v dohodnutom termíne (vyjadrenie UN v Martine z 22.8.2011). Odvolateľka taktiež poukázala na skutočnosť, že v čase rozhodnutia súdu v decembri 2012 záver o odmietaní operačného zákroku nebol reálny, pretože v júli 2012 táto operácie krčka táto bola uskutočnená a preto súd mal pri posudzovaní okolností prípadu a samotnom rozhodovaní vychádzať z tohto skutočného stavu, poukazujúc pritom na priložené vyjadrenie ošetrujúceho lekára MUDr. Y.. Odvolateľka poukázala na to, že jej zdravotný stav zodpovedá zraneniam, ktoré utrpela pri dopravnej nehody dňa 21.7.2000 a ich následnému liečeniu. Nebola pred nehodou liečená pre ortopedické choroby a všetky poranenia utrpela z plného zdravia, pretrváva obmedzenie hybnosti ľavého lakťa a ruky, a čakajú ju implantácie endoprotézy pravého bedrového kĺbu (navrhovateľka túto operáciu v júli 2012 absolvovala). Dopravná nehoda má nepriaznivé dôsledky na životné úkony navrhovateľky a musela upraviť predchádzajúci spôsob života, keď je čiastočne obmedzená v aktívnej účasti na rodinnom, spoločenskom a kultúrnom živote, je obmedzená v možnosti voľby povolania a môže prípadne vykonávať zamestnanie sedavého charakteru, u navrhovateľky je naďalej prítomná diagnóza protrahovaná zmiešaná úzkostne - depresívna reakcia, ktorá je dôsledkom dopravnej nehody, dopravná nehoda z psychiatrického hľadiska nepriaznivo ovplyvnila spoločenské a pracovné uplatnenie navrhovateľky, ako aj vzdelávacie a voľnočasové aktivity.

Proti predmetnému rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal odvolanie v zákonnej lehote aj odporca v 2. rade, a to v časti, v ktorej súd zaviazal odporcov v 1. a 2.rade spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľke sumu 1.284,60 eur, a to z dôvodov, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, v dôsledku čoho súd dospel k nesprávnemu rozhodnutiu. V ostatnej časti navrhol rozhodnutie súdu ako vecne správne potvrdiť. Súd pri rozhodovaní o výške náhrady za odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia vychádzal z toho, že odporca v 2. rade navrhovateľke neposkytol žiadne plnenie, avšak súd opomenul ich vyjadrenie na pojednávaní dňa 2.6.2011, kde bolo oznámené, že okrem sumy 32.700,- Sk odporca v 2. rade poukázal aj sumu 459,64 eur, takže celkovo titulom bolestného bolo z ich strany plnené suma vo výške 1.581,11 eur a za sťaženie spoločného uplatnenia suma 1.537,54 eur. Ďalej odporca v 2. rade uviedol, že počet bodov 1 290 určených v posudku č. 29/2004 bol odporcom v 2. rade spochybňovaný z dôvodu, že znalecká organizácia priznala odškodnenie v rozpore s bodom II. prílohy, odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia, 12 posledná veta : „ ak sa jednotlivé následky týkajú toho istého údu (orgánu) alebo jeho časti nesmie úhrn hodnotenia zo všetkých následkov prevýšiť hodnotenie za anatomickú alebo funkčnú stratu viď. vyjadrenie zo dňa 17.8.2006. Znalecká organizácia v posudku č. 29/2004 totiž priznala navrhovateľke obodovaním položiek : 385 bodov, 387b, 391b, 425b, 426b a spolu 925b pričom úplná strata končatiny je vo vyhl. určená v položke 384 „ len vo výške 900b.“. Pre úplnosť ďalej odporca v 2.rade uviedol, že pokiaľ súd určil, že spoluvina navrhovateľky na škode na zdraví je vo výške 50% a odporca v 2.rade odpočítal z poukazovaných náhrad len 20%, tak odporca v 2.rade poskytol ako pri bolestnom tak i pri sťažení spoločenského uplatnenia náhradu vyššiu ako priznal súd. Pokiaľ súd zaviazal odporcov v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľke za sťaženie spoločenského uplatnenia náhradu vo výške 1.284,60 eur a nezohľadnil v rozhodnutí plnenie poskytnuté odporcom v 2. rade bolo by tak navrhovateľke vyplatené za sťaženie spoločenského uplatnenia spolu 2.822,14 eur. S poukazom na uvedené odporca v 2. rade žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti zmenil a návrh zamietol.

Odporca v 2. rade vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky podanom prostredníctvom právneho zástupcu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti potvrdil, keď nesúhlasil s podaným odvolaním navrhovateľky. Uviedol, že súd prvého stupňa správne pri rozhodovaní aplikoval krátenie odškodnenia z dôvodu zavinenia navrhovateľky na poškodení zdravia a to v dôsledku toho, že nebola pripútaná, keď rozhodnutie má oporu v znaleckom dokazovaní a to v doplnku k posudku č. 29/2004 zo dňa 16.12.2010 na strane 6. Vyjadrenie MUDr. Y., zo dňa 7.1.2013 priložené k odvolaniu navrhovateľky považuje odporca v 2.rade za účelové a navyše spochybňuje ním uvádzanú nutnosť odkladanie operácií na čo najneskoršiu dobu. V doplnku k znaleckému posudku č. 29/2004 je v odpovediach znalcov niekoľkokrát uvedené, (odpovede 1,2, 3,6), že práve toto odkladanie prispelo k jej zdravotným problémom. Navrhovateľka taktiež nepodstupovala ani psychiatrickú liečbu, pričom sama uvádzala, že po návšteve u psychiatra, ktorú absolvovala jeden krát sa cítila lepšie. Navrhovateľka v konaní nepreukázala, že by v jej prípade liečenie bolo iné, resp. že by boli komplikácie v porovnaní s liečením obdobných úrazov u iných pacientov. V konaní nebolo preukázané, že prežívala výrazné až mučivé stavy bolesti. Navrhovateľka nemá ukončené stredné odborné učilište, nie z dôvodu poškodenia zdravia, ale pre jej nezáujem. Napriek tomu, že má strach z jazdy vo vozidle nemala problém si spraviť vodičský preukaz, šoféruje, pričom, nepreukázala, že by vzhľadom na svoj zdravotný hendikep musela mať upravené vozidlo. Zo strany navrhovateľky neboli v konaní preukázané žiadne mimoriadne aktivity, ktoré by v dôsledku poškodenia zdravia boli obmedzené resp. stratené, a ktoré by túto úvahu súdu v zmysle vyhl. zakladali.

Z vyjadrenia MUDr. H. Y., zo dňa 7.1.2013 úrazového chirurga, zást. prednostu druhej OTK LFUK UNB, oddelenie úrazovej chirurgie, pripojeného k odvolaniu navrhovateľky bolo zistené, že navrhovateľka utrpela v roku 2000 ako 19-ročná úraz pri dopravnej nehode - polytrauma, v júli 2000 pre zlomeninu krčka stehnovej kosti bola vykonaná osteosyntéza tejto zlomeniny a následne v septembri 2001 vykonaná extrakcia osteosyntetického materiálu, keď následne pacientka bola v ambulantnom sledovaní, postupne dochádzalo k rozvojom nekrózy, hlavice stehnovej kosti a resorbcii krčka. Pacientka bola následne informovaná, že bude u nej nutná implantácia totálnej náhrady postihnutého bedrového kĺbu, ale vzhľadom na vek pacientky jej táto operácia ešte nebola odporúčaná a bola odkladaná až na čas, kedy budú jej ťažkosti neznesiteľné - výrazné skrátenie končatiny, kľudové a nočné bolesti. Ide o mladú pacientku, u ktorej náhrada váhonosného kĺbu sa odkladná na čo najneskoršiu dobu, pretože tieto náhrady majú určitú životnosť a po určitej dobe sú potrebné opakované operácie. Čo sa týka následkov úrazu z dôvodu nepripútania sa pacientky bezpečnostným pásom MUDr. H. Y. uviedol, že si nemyslí, že nepripútanie pacientky sa podieľa vo zvýšenej miere na výške trvalých následkov, keď v čase úrazu išlo o veľké pôsobiace násilie, ktoré by viedlo takisto k ťažkému poškodeniu zdravia pacientky.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie bolo podané v čas ( ) oprávnenou osobou - účastníkom konania ( ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie ( a ) po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( a ) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( ) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) dospel k záveru, že rozsudok prvostupňového súdu je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

V konaní vedenom na súde prvého stupňa pod sp. zn. sa navrhovateľka domáha uloženia povinnosti odporcom v 1. a 2. rade zaplatiť jej spoločne a nerozdielne titulom zvýšenia bolestného sumu 60.192,19 eur a titulom zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 89.922,32 eur z dôvodov hodných osobitného zreteľa, keď v dôsledku dopravnej nehody dňa 21.7.2000 na diaľnici D 61 v km 74,368 v smere Bratislava - Horná Streda utrpela početné poranenia, ktoré si vyžiadali hospitalizáciu a následnú liečbu, ktorú spôsobil odporca v 1. rade ako vodič osobného motorového vozidla zn. Volkswagen Golf ev.č: BA174CK. Prvostupňový súd zaviazal odporcu v 1. a 2. rade zaplatiť spoločne a nerozdielne navrhovateľke titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 1.284,60 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, keď vo zvyšnej časti návrh zamietol. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa v celom merite veci. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa nezistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a napadnutý rozsudok nie je preskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Odvolateľ odvolanie odôvodnil v podstate tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ), napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ( ) a napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Odvolací dôvod podľa je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia , pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ustanoveniam až Odvolací dôvod v zmysle je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistení skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Z obsahu spisu bolo zistené, že navrhovateľka sa pôvodným návrhom domáhala zaplatenia sumy 4.692.000,- Sk titulom mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle ust. 7 ods. 3 vyhl. č. vychádzajúc z obodovania, vyhotoveného MUDr. H. Y., primárom odd. úrazovej chirurgie NsP v Bratislave - Petržalke zo dňa 2.10.2002. Na pojednávaní dňa 19.7.2012 predniesla navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh, ktorým žiadala, aby súd pripustil zmenu návrhu tak, že odporca v 1. a 2.rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľke titulom bolestného sumu vo výške 60.192,19 eur a titulom sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 89.922,32 eur, keď vychádzala z bodového ohodnotenia, uvedeného v ústavnom znaleckom posudku, kde bol základný počet bodov stanovený na 833,50b + 30b za ďalšiu operáciu, ktorá nebola hodnotená v pôvodnom posudku a pokiaľ ide o sťaženie spoločenského uplatnenia vychádzala z 1290 bodov. Uznesením Okresného súdu Piešťany zo dňa 13.septembra 2012 č. k. -239 súd konanie voči odporcovi v 1.rade v časti o zaplatenie 5.631,36 eur zastavil a pripustil zmenu návrhu tak, ako žiadala navrhovateľka. Zaplatenie žalovanej istiny si uplatnila voči obom odporcom spoločnej a nerozdielne, nakoľko počas konania bolo uznesením č. k. -71 zo dňa 1.12.2006 pripustený vstup ďalšieho účastníka konania na strane odporcu z dôvodu, že došlo k úmrtiu majiteľa motorového vozidla p. Z. O. a podľa vyhl. prichádza do úvahy priama žalovateľnosť odporcu v 2. rade. Z uznesenia Okresného úradu vyšetrovania PZ v Piešťanoch, zo dňa 18.12.2000 č. k. ČVS : OÚV - 432 / PN - 2000 Dh bolo zistené, že podľa s poukazom na ust. , trestné stíhanie proti obvinenému C. O., nar. X.XX.XXXX pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa , bolo zastavené, lebo poškodený Z. O., ktorý je otcom C. O. a Y. R., ktorá je snúbenica C. O. využili ust. a a nedali súhlas na jeho trestné stíhanie. Zo spisu vyplýva, že navrhovateľka utrpela dňa 21.7. 2000 ako 19-ročná úraz pri dopravnej nehode, keď utrpela zlomeninu krčka stehennej kosti s nekrózou hlavice, zlomeninu štyroch rebier, pomliaždenie brušnej steny, jednostrannú zlomeninu lonovej kosti s posunom, odlomenie epikondylu ramennej kosti, poúrazový pneumothorax, otras mozgu II. stupňa a šok ťažkého stupňa. Dňa 22.7.2000 bol vykonaný operačný zákrok, ktorým bola mediocervikálna zlomenina riešená osteosyntézou 2 skrutkami, následne absolvovala rehabilitáciu a došlo k zlyhaniu osteosyntézy preto dňa 20.9.2001 bola vykonaná extrakcia osteosyntetického materiálu (skrutiek). Navrhovateľka vo svojej výpovedi uviedla, že počas hospitalizácie, pri rehabilitačných cvičeniach, ako aj v domácom liečení trpela silnými bolesťami, úraz zanechal u nej trvalé následky, ktoré spočívajú v ťažkom obmedzení hybnosti hrudníka, obmedzení pohyblivosti lakťa ľavej hornej končatiny stredne ťažkého stupňa, v obmedzení pronácie a supinácie ľavého predlaktia stredne ťažkého stupňa, v ťažkom obmedzení pohyblivosti bedrového kĺbu, skrátenie dolnej končatiny viac ako 6 cm, trvalých poúrazových poruchách krvného a lymfatického obehu a poúrazovej atrofie svalstva. Úraz zanechal trvalé následky aj na psychickom zdraví, keď trpí psychickou poruchou s prevahou úzkostných a depresívnych prejavov. Po nehode je vo zvyšnej miere precitlivená, často plače, má strach z dopravy a cestovania z jazdy autom. Úraz úplne zmenil jej život, reaguje na rôzne situácie inak, ako pred nehodou. Má neukončené stredoškolské vzdelanie, bola nezamestnaná, v čase podania návrhu bola na materskej dovolenke s 1,5 ročným dieťaťom.

V časti, v ktorej súd prvého stupňa uložil odporcom zaplatiť navrhovateľke sumu 1.284 eur titulom sťaženie spoločenského uplatnenia s odôvodnením, že na základe znaleckého posudku Martinskej fakultnej nemocnice č. 29/2004 náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia určil sumou 1.290,- bodov a vypočítal na čiastku 77.400,- Sk (1290b. x 60 Sk), ktorú z dôvodu určenia spoluzavinenia navrhovateľky vo výške 50% krátil na sumu 1.284,- eur, dospel odvolací súd k záveru, že v tejto časti súd prvého stupňa rozhodoval o niečom, čo nebolo predmetom konania. Navrhovateľka ako dominus litis určuje, čo tvorí predmet konania, t.j. čoho sa svojím návrhom domáha, ide o základnú podmienku konania, ktorá musí byť splnená počas celého konania a nesplnenie tejto podmienky bráni súdu, aby pokračoval v konaní. V danom prípade navrhovateľka vo svojom žalobnom návrhu uviedla, že sa domáha zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestné z dôvodov hodných osobitného zreteľa a takto je označená aj samotná žaloba, jednoznačne to vyplýva aj z formulácie žaloby ako aj z prednesov a podaní navrhovateľky a jej právneho zástupcu. Navrhovateľka síce namietala správnosť základného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia a bolestného z dôvodov hodných osobitného zreteľa, avšak to v súvislosti s jej uplatneným nárokom zvýšenia odškodnenia, o ktorom môže rozhodnúť len súd. Je nepochybné, že súd pri rozhodovaní nie je viazaný právnou kvalifikáciou uplatneného nároku (vychádzajúc z princípu iura novit curia), súd je však viazaný skutkovým vymedzením uplatneného nároku. V danom prípade navrhovateľka svoj žalobný návrh skutkovo vymedzila tak, že sa domáha zvýšenia odškodnenia bolestného a sťaženie spoločenského uplatnenia z dôvodov hodných osobitného zreteľa a nedomáha sa priznania odškodnenia na základe základného bodového ohodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia.

Úlohou súdu prvého stupňa preto bolo skúmať splnenie zákonných podmienok pre priznanie zvýšenia bolestného a odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a teda aj keď novým znaleckým dokazovaním súd zistil, že navrhovateľke by malo patriť vyššie základné odškodnenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, nemohol jej tento rozdiel priznať, nakoľko tak ako už bolo uvedené vyššie, toto základné odškodnenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia nebolo predmetom konania, keďže navrhovateľka v tejto časti nepodala návrh na začatie konania, hoci bol tento potrebný, nakoľko sa nejedná o konanie, ktoré by mohlo začať aj bez návrhu ( ) a neboli ani splnené podmienky na prípadné rozhodnutie ultra petit ( ). Preto bolo potrebné v zmysle napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti zrušiť a to bez meritórneho posúdenia odvolacích námietok odporcu v 2. rade, že v priznanom rozsahu už navrhovateľke plnil. Na základe uvedeného preto nie je dôvod navrhovateľke v tejto časti nárok priznať, keď aj samotná navrhovateľka v odvolaní namietala skutočnosť, že tohto priznaného nároku sa podaným návrhom nedomáhala.

V zamietajúcej časti súd správne na danú vec aplikoval vyhlášku č. , pričom v zmysle ustanovenia tejto vyhlášky môže súd v prípadoch hodných osobitného zreteľa výšku odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to aj nad sumu stanovenú na základe bodovania vykonaného lekárom na základe kritérií uvedených vo vyhláške a to v zmysle zásady plnej a tým i spravodlivej nápravy. Podľa odškodňovacej vyhlášky (vydanej inak práve na vykonanie ust. ) výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 60 Sk za jeden bod; podľa odseku 2 tohto ustanovenia celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240 000 Sk; z toho odškodnenie za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72 000 Sk a podľa odseku 3 tu citovaného ustanovenia vyhlášky (v znení platnom a účinnom od 1. apríla 1995, tu por. tiež čl. I bod 1 a čl. III vyhlášky č. ) v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2.

V prípade čiastkových zložiek práva na náhradu škody na zdraví predstavovaných odškodnením bolestí (na jednej strane) a sťaženia spoločenského uplatnenia (na strane druhej) ide (najmä z pohľadu posudzovania podmienok vzniku práva) o samostatné dielčie nároky s relatívne samostatným (a prinajmenšom do istej miery tiež odlišným) skutkovým základom, kde najmä posudzovanie otázky existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa - ako východisko pre záver o možnosti zvýšenia každej z tu zmieňovaných náhrad - je závislé na iných skutkových okolnostiach.

Zmenou odškodňovacej vyhlášky s účinnosťou od 1. apríla 1995 došlo k zmierneniu pôvodne značne obmedzujúcej podmienky pre uplatnenie postupu predpokladaného ustanovením § 7 ods. 3 vyhlášky, teda na vybočenie (súdom) z medzí nachádzajúcich sa v skorších odsekoch rovnakého paragrafu vyhlášky (v ods. 1 a 2) - nakoľko prechod od formulácie „v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa“ k novej formulácii „v prípadoch hodných osobitného zreteľa“ podľa názoru odvolacieho súdu prakticky ani inak vyložiť nejde; takáto zmena na poli legislatívy sa mohla podpísať na neudržateľnosti záverov skoršej rozhodovacej praxe súdov (judikatúry) v príslušnej oblasti len čiastočne. Toto treba tvrdiť najmä preto, že dosť dobre nemožno namietať voči tomu, že skoršie len výnimočné priznávanie zvýšených náhrad podľa § 7 ods. 3 odškodňovacej vyhlášky s poukazom na mimoriadne (napr. kultúrne, športové či všeobecne spoločenské) aktivity poškodeného pred vznikom škody a výrazné obmedzenie či dokonca stratu možnosti v takýchto aktivitách neskôr pokračovať (čo obdobne platilo aj u nedostatku takýchto aktivít a na tom závislého odopierania súdov zvýšené náhrady priznávať) sa viazalo výlučne na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia.

U práva na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia prípadmi hodnými osobitného zreteľa (pre zvýšenie tejto náhrady) je spravidla obmedzenie či úplné vylúčenie poškodeného (práve v dôsledku poškodenia zdravia) zo skorších aktivít, ktoré boli v čase pred poškodením zdravia bežným spôsobom uspokojovania rôznych potrieb a záujmov poškodeného, resp. i iných osôb (na poškodenom buď závislých či s týmto následky jeho poškodenia zdravia zdieľajúcich), u ktorých šlo nezriedka o výkon činností na vyššej než bežnej úrovni a u ktorých obmedzenie či dokonca i strata možnosti sa im venovať práve v dôsledku poškodenia zdravia musí obvykle viesť i k podstatnej zmene spôsobu života poškodeného. Obmedzenie sa na túto stránku problému však možno akceptovať len vtedy, ak úroveň spoločenského uplatnenia poškodeného pred nástupom tzv. škodovej udalosti bola už stabilizovaná (vyprofilovaná) do tej miery, že sa tu dá hovoriť o istom súbore predpokladov, činností, návykov či dokonca (v pozitívnom slova zmysle) i stereotypov pre konkrétnu osobu a spôsob jej zapájania sa do spoločenského života príznačných (charakteristických). Ak to tak však ešte nie je a to najčastejšie pre vznik škodovej udalosti v takom štádiu postupu k spoločenskému uplatneniu poškodeného, v ktorom je ešte náležitá profilácia spôsobu života dospelého (samostatne etablovaného) jedinca vylúčenou; k záveru o miere sťaženia spoločenského uplatnenia poškodeného možno dospieť len porovnaním daností pre rôzne aktivity a teda potenciálu poškodeného v čase pred vznikom škody a po takomto čase.

Z povahy veci (rozdielu medzi oboma tu diskutovanými náhradami) potom plynie, že kritériá zhora nemožno automaticky vzťahovať i na prípadné zvýšenie náhrady za bolesti.

Pri náhrade za bolesti sa totiž na rozdiel od náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia odškodňujú iné následky poškodenia zdravia a to rôzne bolesti, útrapy, strádania a i obmedzenia poškodeného nielen pri samotnom poškodení zdravia, ale aj v priebehu procesu odstraňovania či aspoň zmierňovania následkov takéhoto poškodenia a v prípade trvalých či aspoň dlhšie trvajúcich následkov i po prípadnom liečení či uskutočnení lekárskych výkonov (spôsobilých v miere zodpovedajúcej stavu dostupných poznatkov lekárskej praxe a medicínskym postupom reparovať dôsledky poškodenia zdravia) i v neskoršom čase. Pritom treba opäť vziať do úvahy, že náhrada za bolesti a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sú dvoma rôznymi druhmi náhrad, ktoré majú odlišný charakter i účel a že existencia dôvodov mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesti nemusí mať automaticky za následok aj zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, resp. nemusí prichádzať do úvahy zvýšenie v rovnakom rozsahu (a naopak). Existujú totiž zjavne poškodenia zdravia, ktoré samy osebe alebo priebeh ich liečby nie sú obzvlášť bolestivými a nie sú tak spojenými s mimoriadnymi fyzickými útrapami poškodeného, avšak ich následky sa môžu prejaviť v radikálnej zmene pôvodného spôsobu života poškodeného (napr. oslepnutie alebo ochrnutie); na druhej strane však iné poškodenia zdravia nemusia mať nutne za následok sťaženie skoršieho spoločenského uplatnenia poškodeného alebo sa takýto dôsledok prejaví len v obmedzenej miere, avšak samotné poškodenie zdravia, dostupný spôsob jeho liečby a i život poškodeného po ukončení dostupnej liečby je sprevádzaný značnými (objektívne nemerateľnými) bolesťami alebo i stavmi pred poškodením zdravia neznámymi (napr. únava, zmeny nálad a pod.). Napokon nemožno vylúčiť, že niektoré dôsledky poškodenia zdravia sa môžu prejaviť ako v rovine bolestí, tak i v rovine sťaženia spoločenského uplatnenia poškodeného .

Vychádzajúc z teoretického rozboru zhora a zopakovaní, že nahradenie skoršej možnosti zvýšenia náhrad za bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia len v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa (postupom podľa vyhlášky č. pred účinnosťou vyhlášky č. ) novšou možnosťou urobenia tak vo všetkých prípadoch hodných osobitného zreteľa (podľa rovnakého ustanovenia vyhlášky č. v znení jej novelizácie vykonanej vyhláškou č. ) je vytvorením priestoru na prekročenie obmedzení v podobe I. základnej sumy náhrady za bod i II. celkovej výšky odškodnení (plynúcich z ustanovení a vyhlášky) v podstatne širšom rozsahu, než aký mala na mysli pôvodná úprava a zároveň i dôvodom na zamýšľanie sa nad použiteľnosťou judikatúry opierajúcej sa o skoršiu úpravu.

Súd prvého stupňa sa však vo svojom rozhodnutí obmedzil len na popis skutkového stavu ohľadne zranení navrhovateľky z fyzického hľadiska a ďalej len stručne konštatoval, že navrhovateľka bola počas liečby napriek poučeniu nedisciplinovaná a zaťažovala operovanú dolnú končatinu, keď navrhovateľke bola v roku 2005 ponúknutá operačná liečba (nahradenie bedrového kĺbu), ktorú odmietala a podstúpila ju až v roku 2012. Pri posúdení nároku navrhovateľky v časti mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia súd prvého stupňa len uviedol, že porovnaním spôsobu života navrhovateľky pred nehodou a po nehode, ako aj jej zdravotné problémy zistené pred nehodou, súd nezistil obmedzenia navrhovateľky pri jej uplatnení sa v živote v rozsahu väčšom ako predpokladá § 6 ods. 2 vyhlášky. Skúmal i dôvody, ktoré bránia navrhovateľke v doplnení vzdelania, ktoré by jej otvorilo nové možnosti spoločenského uplatnenia, avšak navrhovateľka sama pred znalcom uviedla, že škola ktorú navštevovala ju nebaví a ďalej súd uviedol, že navrhovateľka je pre zdravotné problémy obmedzená pri hľadaní si zamestnania len do určitej miery a to pre zlomeninu krčka stehnovej kosti, avšak sama odmietla operačný zákrok. Na základe uvedeného dospel prvostupňový súd k záveru, že nárok navrhovateľky na mimoriadne zvýšenie odškodnenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia nie je dôvodný. V tejto súvislosti sa súd prvého stupňa zaoberal aj mierou zavinenia navrhovateľky na spôsobenej škode a dospel k záveru, že táto je vo výške 50%, nakoľko navrhovateľka nebola v čase úrazu pripútaná, keď pritom vychádzal z vyjadrenia znalca, ktorý konštatoval, že v prípade ak by bola pripútaná zranenia navrhovateľky by neboli tak deštrukčného charakteru. Odvolací súd však po preskúmaní napadnutej zamietajúcej časti rozsudku, ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že rozsudok je v tejto časti aj vzhľadom na vyššie uvedený právny rozbor danej právnej problematiky nepreskúmateľný, nakoľko z jeho odôvodnenia nemožno jednoznačne vyvodiť z akých konkrétnych dôvodov bol v tejto časti návrh zamietnutý, keďže súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí neuviedol, akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil, z akých skutočností vychádzal, pričom súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež ne jeho celkovú presvedčivosť, tzn. že závery, ku ktorým súd dospel musia byť pre adresáta prijateľné, racionálne, a v konečnom dôsledku aj spravodlivé a presvedčivé. Podľa v odôvodnení rozsudku súdu vedieť v čom sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania stručne jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ustanovenie výstižne určuje, že súd v odôvodnení posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Súd v rámci právneho posúdenia v odôvodnení rozhodnutia nielen vysvetlí, prečo určité zákonné ustanovenie použil, ale zároveň tiež obsah použitého zákonného predpisu vyloží, a to predovšetkým v tom zmysle, aby bol účastníkmi konania pochopený predovšetkým vzťah medzi skutkovými zisteniami a právnym posúdením v konaní o prejednávanej veci, a prečo teda logicky muselo byť citované zákonné ustanovenie použité. Súd prvého stupňa pri odôvodnení napadnutého rozhodnutia pochybil, ak z jeho obsahu nie je zrejmé akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil, z ktorých skutočností vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie. Potrebné je potom zdôrazniť, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia môže nastať z dôvodu nedostatku právneho posúdenia veci ako aj jeho dôvodov. To znamená, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal dostatočne právnym posúdením veci z rozhodnutia neboli rozpoznateľné jeho nosné dôvody, respektíve tieto dôvody nemali oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania. Súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, to znamená že závery, ku ktorým súd dospel musia byť pre adresáta prijateľné, racionálne, a v konečnom dôsledku aj spravodlivé a presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať kritériá uvedené v . Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz vz. Španielsko z 21.01.1999, tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a obsahovať dostatočné dôvody, na ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Geo Riadis vz. Grécko z 23.05.1997, Higgins vz. Francúzsko z 19.02.1998). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa a čl. 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na takéto odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne, skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, tzn. s uplatňovaním nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu, a že takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu (porovnaj uznesenie z 03.07.2003, sp. zn. ). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23.06.2004, sp. zn. vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa SR a čl. VI. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, tzn. s uplatnením nárokov a obranou, proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky nastolené otázky účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný vec, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Posúdiac odôvodnenie preskúmavaného rozsudku podľa vyššie cit. ust. po zohľadnení jeho vyššie uvedeného výkladu je zrejmé, že prvostupňový súd sa ním dôsledne neriadil. Odôvodnenie súdu prvého stupňa nezodpovedá ust. pretože súd nevysvetlil jasne a stručne ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie a z ktorých dôkazov vychádzal. Z odôvodnenia prvostupňového súdu s poukazom na vyššie uvedené nie je možné zistiť, na základe akých skutočností, úvah a myšlienkových postupov dospel súd k záveru, že navrhovateľka nesplnila zákonné podmienky pre priznanie nároku v zmysle ust. 7 ods. 3 cit. vyhlášky. V hodnotení skutkových zistení prvostupňového súdu absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyplývajú zo spisu a vyšli v konaní najavo, avšak súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil. Práve toto nezdôvodnenie, robí rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľným pre nezrozumiteľnosť, čo je tiež dôvodom pre zrušenie veci a vrátenie na ďalšie konanie podľa ust. a vrátenie veci na ďalšie konanie podľa ods. 2 toho istého ustanovenia.

Odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o nároku navrhovateľky podľa § 7 ods. 3 cit. vyhl. vychádza okrem vykonania iných dôkazov aj zo znaleckého dokazovania, kde pri zistení dôvodov hodných osobitného zreteľa vzniká nárok poškodenej na zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia primerane a to aj nad sumu stanovenú na základe obodovania vykonaného lekárom. Je preto potrebné, aby súd prvého stupňa mal jednoznačne ustálené obodovanie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, pretože až následne môže posúdiť, či došlo a v akom rozsahu k dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktoré by mohlo dôjsť k navýšeniu odškodnenia. V danom prípade súd prvého stupňa vychádzal pri tomto hodnotení bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia z Ústavného znaleckého posudku Martinskej fakultnej nemocnice č. 29/2004, ku ktorému bol vypracovaný aj doplnok, keď navrhovateľka v samotnom návrhu vychádzala zo znaleckého posudku vypracovaného MUDr. H. Y., zo dňa 2.10.2002 a neskôr svoj návrh upravila v zmysle Ústavného znaleckého posudku Martinskej fakultnej nemocnice č. 29/2004. U oboch týchto znaleckých posudkov, ktorými bol vyhodnotený základný počet bodov bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia došlo k rozdielnemu počtu bodov, keď v prípade znaleckého posudku z roku 2002 bolo základný počet bodov za bolestné vo výške 740 bodov, ktoré všetky položky boli navýšené o 50% ( celkovo na 1480 bodov) a v znaleckom posudku Martinskej fakultnej nemocnice č. 29/2004 predstavuje základný počet bodov za bolestné, z ktorého aj súd prvého stupňa vychádzal 469 bodov, keď pol. 183 bola navýšené o 100% a ostatné položky o 50% ( celkovo na 833,50 bodov). Zo strany súdu však žiadnym spôsobom nebolo zdôvodnené vynechanie niektorých položiek, a to č. 223/b a č. 246/c, a taktiež nie je zrejmé, prečo nebola zahrnutá do hodnotenia aj osobitne ohodnotená bolesť spojená s následnou operáciou spojenou s vyberaním osteosyntetického materiálu - 30b, ktorú skutočnosť súd prvého stupňa žiadnym spôsobom vo svojom rozhodnutí neodôvodnil. Čo sa týka námietky v časti týkajúcej sa sťaženia spoločenského uplatnenia, tak v danom prípade v znaleckom posudku MUDr. H. Y. bol stanovený počet bodov na 1 215b a v znaleckom posudku Martinskej fakultnej nemocnice č. 29/2004 bolo sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotené na 1 290b. V tomto prípade však taktiež súd prvého stupňa žiadnym spôsobom vo svojom rozhodnutí neozrejmil, akým spôsobom sa vysporiadal s jednotlivými rozdielnymi stupňami rozsahu a závažnosti jednotlivých poškodení, a tým aj výšky priznaného bodového ohodnotenia u týchto položiek a to u položky č. 333, u pol. č. 387 a u pol. č. 391, ktoré v skutočnosti boli namietané aj zo strany navrhovateľky, a taktiež zo strany odporcu v 2. rade.

Súd prvého stupňa taktiež pochybil pri rozhodovaní o miere zavinenia navrhovateľky, ktorú skutočnosť uplatnil pri priznaní náhrady škody v zmysle , nakoľko vo svojom rozhodnutí len uviedol, že miera jej zavinenia na vzniknutej škode je 50%, a to z dôvodu, že v čase dopravnej nehody nebola pripútaná bezpečnostným pásom a znalec konštatoval, že zranenia navrhovateľky v prípade, ak by bola pripútaná, by neboli tak deštrukčného charakteru. Z rozhodnutia súdu však nie je žiadnym spôsobom zrejmé, akými úvahami sa súd riadil, keď dospel k záveru že miera zavinenia navrhovateľky je 50%, ktorú skutočnosť namietala aj samotná navrhovateľka vo svojom odvolaní, keď uviedla, že súd si nesprávne vyložil vyjadrenie v doplnku k znaleckému posudku zo dňa 16.12.2010, kde sa len ako možnosť uvádza, že s vysokou pravdepodobnosťou možno konštatovať, že v prípade ak by bola navrhovateľka pripútaná, kinetická energia pri nehode by mala významne menšie účinky na skelet navrhovateľky. Je potrebné zo strany súdu prvého stupňa teda jasným a jednoznačným spôsobom uviesť, z akého dôvodu stanovil 50% výšku miery zavinenia navrhovateľky na vzniknutej škode.

Odvolací súd je taktiež toho názoru, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie na zistenie skutočnosti z akého dôvodu navrhovateľka v roku 2005 neabsolvovala odporúčaný operačný zákrok, a to endoprotézu bedrového kĺbu, a teda či sa tak stalo len na základe jej subjektívneho rozhodnutia alebo tomu boli na príčine objektívne dôvody (zápalové ochorenia) tak, ako to uvádzala navrhovateľka v konaní, ako aj vo svojom odvolaní.

Súd prvého stupňa taktiež opomenul aplikáciu ust. , pričom takýto nesprávny postup súdu určený zákonom sa prejavil v priebehu konania a následne pri rozhodovaní o uplatnenom nároku tým, že účastníkom bola odňatá možnosť zaujať postoj k úvahám súdu, navrhnúť relevantné dôkazy a konať tak, aby boli zachované základné princípy korektného procesu. Zaradenie tohto ustanovenia do zákona malo za cieľ zvýšiť predvídateľnosť postupu súdu a posilniť právo na spravodlivý súdny proces. V záujme dosiahnutia predvídateľnosti postupu a rozhodovania ukladá toto ustanovenie súdu povinnosť oboznámiť účastníka konania na pojednávaní s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež s predbežným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhovaných dôkazov (ne) treba vykonať. Účastníkovi konania má tým byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tomu prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu) svojich procesných oprávnení.

Predvídateľnosť rozhodnutia a jeho účinkov je rovnako významná ako iné procesné postuláty; princípy legitímneho (oprávneného) očakávania a predvídateľnosť rozhodnutia sú totiž súčasťou právnej istoty

- pojmového znaku právneho štátu. Preto bolo potrebné, aby súd na pojednávaní zhrnul, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré z týchto tvrdení zostali sporné, prípadne, ktoré navrhnuté dôkazy nevykoná. Zo spisu vyplýva, že v danej veci súd prvého stupňa plne nedodržal zákonom stanovený postup ( ). V nedodržaní postupu podľa treba vidieť procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci () viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto zákonným ustanovením (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Ani z jedného zápisu z pojednávaní počas celého konania nevyplýva, že by súd postupoval podľa odseku 2 citovaného ustanovenia. Pritom je žiadúce účastníkov oboznamovať (prirodzene bez náznaku zjavnej prejudikácie) o úvahách, ktorými sa súd pri posudzovaní veci zaoberá tak, aby mali možnosť sa k nim vyjadriť, navrhnúť prípadné dôkazy a uvedomiť si svoju procesnú pozíciu, čo je v záujme predvídateľnosti postupu súdu a tým aj posilnenia práva na spravodlivý proces.

S poukazom na vyššie uvedené bolo potom potrebným, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, s použitím ust. zrušil a podľa ods. 2 cit. ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní, riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je viazaný ( ), bude opätovne vyhodnotiť naplnenie zákonných podmienok pre priznanie navrhovateľkou žalobou uplatňovaných nárokov, v ktorej časti bol návrh navrhovateľky preskúmavaným rozsudkom zamietnutý a následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania ( ).

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.