Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_10CoE-255-2013.pdf
PDF · 83.88 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoE/255/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., 811 09 Bratislava, Pribinova 25, zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., 811 09 Bratislava, Grösslingova 4 (predtým v priebehu konania 811 05 Bratislava, Moyzesova 8), proti povinnému: C. P., nar. XX. I. XXXX, hlásený pobyt bezdomovca v meste Z., za účasti súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, 821 08 Bratislava, Záhradnícka 60, o 716,99 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 20. marca 2012, č. k. 17Er/421/2006-40, EX 1096/06 takto
rozhodol:
Odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania a postúpenie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska z a m i e t a .
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením 20. marca 2012, č. k. 17Er/421/2006-40 Okresný súd Trnava zastavil exekúciu. Toto rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 veta druhá, § 57 ods. 1 písm. a/, písm. g/, ods. 2, § 58 ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, čiže Exekučného poriadku), poukazom na ustanovenia § 22 ods. 2, § 33b ods. 3 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.), § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ako aj na nálezy Ústavného súdu SR vo veciach I. ÚS 5/2000, II. ÚS 498/2010 a III. ÚS 329/2010 a rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci 3Cdo/164/1996. Vecne mal za to, že primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe úverovej zmluvy č. 146015 uzatvorenej dňa 19. júla 2004, ktorú povinný riadne a včas neplnil. V tejto úverovej zmluve povinný pre prípad neplnenia si zmluvných podmienok splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene uznal záväzok vyplývajúci z úverovej zmluvy tak, aby sa táto notárska zápisnica mohla stať vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že povinným udelené splnomocnenie advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi je neplatné, keďže splnomocnenie tejto osoby bolo súčasťou formulárovej zmluvy, ktorej obsah povinný nemohol ovplyvniť a v ktorej bol splnomocnenec určený druhou zmluvnou stranou, teda priamo oprávnenou. Okolnosti, za ktorých bola notárska zápisnica spísaná sú v ostrom rozpore s ustanoveniami týkajúcimi sa základných predpokladov zastúpenia, nakoľko záväzok povinného uznal Mgr. Tomáš Kušnír, ktorého samotné splnomocnenie povinným akceptovateľné nie je, keďže toto bolo udelené v čase, keď dlh povinného ešte neexitoval, nebola známa jeho výška a povinný sa tak dopredu vzdal svojich práv. Súd prvého stupňa potom ustálil, že notárska zápisnica nespĺňa formálne a materiálne podmienky exekučného titulu, pretože bola spísaná neoprávnenou osobou a teda neobsahuje záväzok povinného a už vôbec nie jej vyhlásenie o súhlase s jej vykonateľnosťou, ako taká nie je spôsobilým exekučným titulom.
Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená, ktorá ho navrhla zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila použitím ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/ a f/, teda že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a tak jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že všeobecný súd ako exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je popretie splnomocnenia daného zákonom príslušnému notárovi, ktorý pri spísaní notárskej zápisnice nezistil rozpor so zákonom. V danom prípade preskúmaniu právneho vzťahu došlo už dvakrát, a to najprv pred notárom, ktorý nezistil rozpor plnomocenstva začleneného do Zmluvy so zákonom, a druhýkrát pri posudzovaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia (a teda aj návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu) súdom, kde tento uznal exekučný titul za súladný a následne aj vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Odvolateľka má za to, že plnomocenstvo (začlenené do Zmluvy) nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovení O. z., nakoľko povinný sa pri podpise Zmluvy nevzdal svojich práv na uznanie záväzku, ale len rozšíril možnosť uznania záväzku za jeho osobu na osobu advokáta uvedeného v Zmluve. Takéto splnomocnenie príslušná právna úprava dovoľovala, pričom jeho formulácia bola určitá a dlžník mohol toto aj kedykoľvek po uzatvorení zmluvy v zmysle § 33b O. z. odvolať, čo však neučinil. Exekučný titul - notárska zápisnica, bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a spĺňal všetky požadované náležitosti. Postup súdu prvého stupňa tak ide nad rámec preskúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu a môže mať pre veriteľa nepriaznivé následky, pričom takýmto postupom dochádza aj k porušeniu princípu právnej istoty a odňatiu možnosti konať pred súdom. Odvolateľka dôvodila, že plnomocenstvo nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovení O. z., keď to nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok.
V odvolaní oprávnená v prípade nestotožnenia sa s ňou predostretými odvolacími dôvodmi takisto podala návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a podanie Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 vety prvej a druhej E. p. s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR pre údajný rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery subjektov práva v právny poriadok, a to v tom smere, či je možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 E. p bez akejkoľvek časovej limitácie.
Povinný ani exekútor odvolacie návrhy nepodali.
Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú vec (zastavenia exekúcie) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že návrhu oprávnenej na prerušenie konania a postúpenie návrhu ÚS SR na zaujatie stanoviska nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba považovať za správne. Súd prvého stupňa si totiž otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu i objektívne presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť.
Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti postupu v zmysle § 44 ods. 2 E. p. v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania na ÚS SR (§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.).
Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Vyššie citované ustanovenie potom prerušenie konania podmieňuje skonštatovaním exekučným súdom rozporu všeobecne záväzného právneho predpisu týkajúceho sa prejednávenej veci s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, pričom rozhodnutie vo veci exekučný súd podmieni zaujatím stanoviska ÚS SR k ním formulovanému záveru. Inak povedané, postup v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. predpokladá vznik dôvodných pochybností o súlade určitého ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu s uvedenými právnymi aktmi, pričom k
takýmto pochybnostiam má dospieť samotný súd bez ohľadu na názor účastníka konania, keď tu zákon v danom prípade hovorí dokonca o povinnosti súdu tak učiniť (prerušiť konanie a predložiť vec ÚS SR). V tomto konaní sa však nebolo možné stotožniť s názorom odvolateľky snažiacej sa presvedčiť súd o potrebe posúdenia súladnosti § 44 ods. 2 E. p. z pohľadu možného opakovaného uskutočňovania revízneho postupu bez akejkoľvek časovej limitácie, nakoľko aj v zmysle skoršej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu na takýto postup nevznikol dôvod, keďže tu otázka aplikácie dotknutého ustanovenia sporná nie je a ani nikdy nebola (z pohľadu odvolacieho súdu a nie účastníčky tvrdiacej opak). K tomuto totiž odvolací súd uvádza už pre odvolateľku (vzhľadom na značný počet konaní kde táto vystupuje na strane oprávnenej osoby) notoricky známe, že v praxi súdov musí platiť, že odobrenie exekúcie je prípustné iba v prípade ak exekučný súd nezistí rozpor so zákonom u žiadnej z troch listín súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie, a to 1) žiadosť o udelenie poverenia, 2) návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (napr. zamietnutie žiadosti o poverenie či v tomto prípade aj zastavenie exekúcie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich, kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom nerozhodné či ide o žiadosť, návrh alebo titul. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu ktorý odporuje zákonu.
Návrh oprávnenej na prerušenie konania a postúpenie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska nebol (nemohol byť) opodstatneným a odvolací súd preto takýto návrh zamietol.
Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia potom podstatným bolo, že súd prvého stupňa sa dostatočnej vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti splnomocnenia obsiahnutého v úverovej zmluve účastníkov konania. Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou, keď tu platilo, že neplatné splnomocnenie obsiahnuté v úverovej zmluve malo za následok vznik nespôsobilého exekučného titulu.
Z dôvodu potreby vyporiadať sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 E. p.). Ustanovenie § 41 ods. 2 E. p. ďalej taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c/ E. p.). Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 E. p.. Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v predmetnej notárskej zápisnici, ktorá mala byť exekučným titulom v danej veci, bolo za povinného vykonané Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorému plná moc bola udelená povinným v predmetnej zmluve o úvere zo dňa 19. júla 2004. Uvedená zmluva pritom bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah povinný nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že samotného splnomocnenca si nevybral slobodným výberom a na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený oprávnenou. Odvolací súd zastáva názor, že zástupca povinného v skutočnosti v danej veci nehájil jeho záujmy v súvislosti s návratnosťou úveru do budúcna, ale hájil predovšetkým záujmy oprávnenej ako veriteľky. Záujmy takto určeného splnomocnenca sú v rozpore so záujmami povinného v zmysle § 22 ods. 2 O. z. a každý jeho právny úkon urobený za povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnici, ktorá tu má byť exekučným titulom, je absolútne neplatný v zmysle § 39 O. z. a notárska zápisnica zo dňa 21. januára 2006 preto nie je spôsobilým exekučným titulom. Súd je kedykoľvek aj bez návrhu oprávnený skúmať spôsobilosť exekučného titulu a pokiaľ dospeje k záveru, že exekučný titul, na podklade ktorého sa vedie exekúcia, je nespôsobilý, má oprávnenie exekúciu zastaviť.
Odvolací súd tu zároveň poukazuje na skutočnosť, že úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti (tu rozumej najmä jej sústredenia výlučne do jedného právneho predpisu či len menšieho množstva takýchto predpisov). Takýto charakter úpravy mal pritom nesporný význam aj v prejednávanej veci, keď tu okrem ZoSÚ bol už v čase uzavretia zmluvy aj niekdajší zákon o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Zb.), ktorý v rámci svojho ustanovenia § 23a ods. 1 (ktorý nadobudol účinnosť už 1. januára 2000 a v pôvodnom znení platil do 24. novembra 2004) do právneho poriadku Slovenskej republiky zaniesol pojem tzv. typovej (a zároveň mimo akúkoľvek pochybnosť vždy
spotrebiteľskej) zmluvy, ktorou sa rozumela zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; pričom podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia typová zmluva nesmela obsahovať a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby a 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b/ podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.
Práve toto ale znamenalo, že už v čase uzavretia zmluvy oprávnenej a povinného z prejednávanej veci muselo byť vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak než na zmluvu typovú (a spotrebiteľskú), pričom napokon i tie najmenšie pochybnosti v uvedenom smere odstránila novelizácia zákona o ochrane spotrebiteľa vykonaná zákonom č. 616/2004 Z. z., nahradzujúca (s účinnosťou od 25. novembra 2004) skoršiu definíciu typovej zmluvy takou definíciou spotrebiteľskej zmluvy, do ktorej už nepochybne spadali (vyjadrením expressis verbis, čiže výslovne) aj zmluvy uzavreté podľa Obch. z. Tuzemská právna úprava v práve odcitovanej podobe tak pri jej náležitej aplikácii súdmi poskytovala dostatočný štandard ochrany spotrebiteľa.
Pri riadení sa týmito úvahami preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak v prejednávanej veci exekúciu ako celok zastavil (otázka potreby súbežného vyhlásenia exekúcie za neprípustnú bola pritom otázkou, ktorá spadá do roviny akademických diskusií na poli procesného purizmu) a odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania potom krajský súd nerozhodoval, pretože nedostatok rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách exekúcie už v rámci uznesenia o jej zastavení mal vo veci rovnaký účinok ako vyhradenie rozhodnutia o trovách konania až samostatnému rozhodnutiu po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, kedy zo zákona nastupuje povinnosti súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania, skončeného týmto uznesením odvolacieho súdu (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4, resp. i § 151 ods. 3 O. s. p., druhé a tretie z nich per analogiam).
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2001 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.