Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_9Co-317-2013.pdf
PDF · 92.56 KB
Case nature
Subarea
9Co/317/2013
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s. r. o. so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti odporkyni: U. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q., M. R. C. XXX/XX, zast. opatrovníčkou Katarínou Kosorínovou, zamestnankyňou Okresného súdu Levice, za účasti vedľajšieho účastníka: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom Prešov, Nám. legionárov 5, IČO: 42 176 778, zastúpený JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom so sídlom Lučenec, J. Kráľa 5/A, o zaplatenie 38,31 eura s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka na strane odporkyne proti uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa 1. augusta 2013, č. k. 16C/67/2012-127, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa trov konania vedľajšieho účastníka m e n í tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania v sume 48,82 eura na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka JUDr. Andreja Cifru, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Navrhovateľ je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 16,11 eura, na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka JUDr. Andreja Cifru, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil a odporkyni, ako aj vedľajšiemu účastníkovi, náhradu trov konania nepriznal. Navrhovateľovi vrátil zaplatený súdny poplatok vo výške 9,80 eura prostredníctvom Daňového úradu Bratislava, po právoplatnosti tohto uznesenia. Rozhodnutie v zastavujúcej časti oprel o ustanovenie § 96 ods. 1, 2, 3 OSP. Keďže navrhovateľ vzal svoj návrh v celom rozsahu späť skôr, ako sa začalo pojednávanie, súd konanie zastavil a následne s poukazom na § 11 ods. 3 veta prvá, § 11 ods. 4, 6 zákona SNR č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov rozhodol o vrátení zaplateného súdneho poplatku kráteného o 6,70 eura vo výške 9,80 eura prostredníctvom Daňového úradu Bratislava po právoplatnosti tohto uznesenia. Posledný výrok o trovách konania oprel o ustanovenia § 137, § 146 ods. 1 písm. c), § 146 ods. 2, § 150 ods. 1 prvá veta OSP a § 93 ods. 4 OSP. Vzhľadom na to, že navrhovateľ vzal žalobný návrh v celom rozsahu späť bez udania dôvodu, pričom k jeho späťvzatiu nedošlo pre správanie odporkyne, z procesného hľadiska platí, že zastavenie konania zavinil navrhovateľ, ktorý je v zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 vety prvej OSP povinný uhradiť jej trovy. Pretože odporkyni v konaní žiadne trovy nevznikli, súd jej náhradu trov konania nepriznal. Vedľajší účastník na strane odporkyne si však náhradu trov konania uplatnil a to vo výške 48,82 eura. Súd prvého stupňa po preskúmaní trov nepriznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov právneho zastúpenia ani za jeden úkon právnej služby a to z dôvodu, že úkon právnej služby označený ako prevzatie a príprava zastúpenia vrátene prvej porady s klientom bol úkonom, ktorým vedľajší účastník oznámil súdu vstup do konania, pričom k žiadnej porade s klientom nedošlo a považoval za viac ako pravdepodobné, že odporkyňa v tom čase ani nemala vedomosť o tom, že na jej strane vstúpil do konania vedľajší účastník. Čo
sa týkalo prípravy zastúpenia, nemožno túto považovať za individuálne prevzatie prípadu a seriózne riešenie sporu týkajúce sa konkrétneho predmetu konania a konkrétnych účastníkov konania. Tento úkon právnej služby, za ktorý si vedľajší účastník žiadal priznať odmenu, je identickým podaním doručením tunajšiemu súdu do mnohých konaní, pričom je menené len meno a priezvisko odporcu. Nakoľko žalobný návrh s prílohami bol vedľajšiemu účastníkovi doručený až následne, nemal právny zástupca ani konkrétnu vedomosť o predmete sporu a už vôbec nedošlo k žiadnej porade s klientom. Za úkon označený ako vyjadrenie, súd náhradu trov konania takisto nepriznal. Išlo o vyjadrenie k žalobnému návrhu, v ktorom vedľajší účastník podal námietku premlčania. Podľa názoru súdu priznanie náhrady trov právneho zastúpenia by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Vzhľadom k tomu, že hlavnou náplňou činnosti Občianskeho združenia je ochraňovať záujmy spotrebiteľov, malo by byť z podstaty svojej existencie schopné poskytnúť právne poradenstvo v spotrebiteľských sporoch bez podpory externej advokátskej kancelárie, prípadne by mohlo využiť podporu ministerstva. V prípade, ak išlo o zastúpenie takéhoto Občianskeho združenia vo veci, ktorá sa týka hlavnej náplne činnosti Občianskeho združenia, využitie právnych služieb advokáta, resp. advokátskej kancelárie a následne uplatnenie si náhrady trov, považoval súd prvého stupňa za účelové a nehospodárne konania. Z rozhodovacej činnosti súdu, bolo zrejmé, že v prípade Občianskeho združenia a jeho právneho zástupcu ide o množstvo konaní, do ktorých vyššie uvedené občianske združenie vstupuje ako vedľajší účastník. Vzhľadom k vyššie uvedenému, považujúc vyššie uvedené dôvody za dôvody hodné osobitného zreteľa, v zmysle zmocnenia daného súdu ustanovením § 150 ods. 1 OSP, súd prvého stupňa vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal.
Proti tomuto uzneseniu podal vedľajší účastník na strane odporkyne včas odvolanie v časti výroku o trovách konania vedľajšieho účastníka, namietajúc nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol, že v množstve súdnych sporov pôsobil už jeho vstup do konania pre navrhovateľa odradzujúco v tom zmysle, že uvedomujúc si neopodstatnenosť uplatňovaného nároku vzal svoj návrh na začatie konania späť a konanie žiadal zastaviť. Ukazuje sa, že samotný vstup do konania združenia ako vedľajšieho účastníka na strane spotrebiteľa je dostatočne účinným prostriedkom ako zabrániť dodávateľom porušovať spotrebiteľské práva. Mal za to, že súd by mal vychádzať z článku 7 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS a podporiť tento prostriedok účinnej ochrany spotrebiteľov v súdnych konaniach tým, že združeniu prizná náhradu trov konania, v opačnom prípade by činnosť nemajetkového združenia mohla byť vážne ohrozená. Pokiaľ by sa v praxi presadil názor upierajúci právo vedľajšiemu účastníkovi na právneho zástupcu vzhľadom na predmet jeho činnosti, prípadne vzhľadom k tomu, že jedna členka združenia má právnické vzdelanie, potom by bolo problematické aj zastupovanie advokátmi napr. sudcov, prokurátorov, advokátov, ministrov spravodlivosti, ktorí sú právnikmi, čo by bolo v rozpore s platným právom, ale aj každodennou realitou. V tejto súvislosti poukázal aj na judikatúru citovanú v najnovšom komentári slovenského občianskeho procesného kódexu, ako aj zdôraznil, že združenie nemá finančné prostriedky, ani personálne obsadenie, preto jedinou možnosťou na efektívne presadzovanie spotrebiteľských práv na súdoch je realizovanie jeho činnosti prostredníctvom advokátskych kancelárií. Uviedol, že jeho cieľom okrem iného je, aby sa súdna agenda zminimalizovala, čo dosiahne len vtedy, ak budú podporené účinné prostriedky na odradenie dodávateľov realizovať ich doterajšiu prax na súdoch. Ak neriskujú ani len plnú náhradu trov konania, skúšať sa im stále oplatí a budú to robiť naďalej. Ohľadom čerpania podpory od štátu uviedol, že realita praxe je úplne iná a podpora štátu je skôr v rovine iluzórnej, než skutočnej. Dodal, že prax potvrdila, že najväčšie možnosti na efektívnu pomoc spotrebiteľom poskytuje práve inštitút vedľajšieho účastníctva, pretože spotrebiteľ často nevyhľadá ani advokáta, ani Združenie. Namietal tiež, že súd pri nepriznaní trov vedľajšieho účastníka postupoval v rozpore s legislatívou Európskej únie, judikatúrou Súdneho dvora EÚ, v rozpore s ustálenou súdnou praxou a slovenskou právnou teóriou. Poukázal pritom na čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ, čl. 38, 47 Charty základných práv EÚ. O dôvodnosti priznania trov vedľajšieho účastníka podľa neho svedčilo aj novelizované znenie ustanovenia § 137 OSP, ktoré zohľadňuje aj rozsudok Súdneho dvora EÚ z 22. decembra 2010 vo veci DEB proti Spolková republika Nemecko C-279/09. S poukazom na uvedené ustálil, že ak by nemajetnému združeniu bolo odmietnuté právo na plnú náhradu trov konania, de facto by to znamenalo nemožnosť reálnej ochrany spotrebiteľov združením na súdoch. Ústavný rozmer práva účastníka na náhradu trov konania v úspešnom súdnom spore vyplýval z nálezov Ústavného súdu SR, II. ÚS 78/03, II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08, II. ÚS 122/09. S poukazom na uvedené, ako aj rozsiahlu judikatúru navrhol napadnutý výrok uznesenia súdu prvého stupňa zmeniť tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy prvostupňového konania vo výške 48,82 eura a trovy odvolacieho konania vo výške 24,41 eura na účet právneho zástupcu.
Písomné vyjadrenie k odvolaniu vedľajšieho účastníka do rozhodnutia odvolacieho súdu podané nebolo.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania (podľa § 214 ods. 2 OSP) a po preskúmaní uznesenia v napadnutej časti dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa trov konania vedľajšieho účastníka je potrebné podľa § 220 OSP zmeniť.
Z obsahu podaného návrhu navrhovateľa a z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa ním proti odporkyni domáhal vydania platobného rozkazu, ktorým by jej súd uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 38,31 eura a trovy konania. V žalobnom návrhu navrhovateľ uviedol, že dňa 30. 01. 2006 uzavrel postupca s odporkyňou Zmluvu č. 222526788, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich dodatkov. Na základe uvedenej Zmluvy postupca poskytol odporkyni peňažné prostriedky. Vzhľadom na to, že odporkyňa neplnila v stanovených termínoch splátky, čím porušila svoju povinnosť podľa Zmluvy, postupca odstúpil od Zmluvy a vyzval odporkyňu na úhradu dlžnej sumy, ktorú však odporkyňa ku dňu podania návrhu neuhradila.
Súd prvého stupňa následne vo veci vydal platobný rozkaz zo dňa 20. apríla 2012, č. k. 10RO/79/2012-20, ktorý sa však nepodarilo doručiť odporkyni, a preto súd prvého stupňa uznesením zo dňa 10. júla 2012, č. k. 10RO/79/2012-31 zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Levice zo dňa 20. 04. 2012, spisová značka 10RO/79/2012. Keďže sa nepodarilo zistiť pobyt odporkyne, súd prvého stupňa uznesením zo dňa 5. októbra 2012, č. k. 16C/67/2012-38 ustanovil odporkyni na ochranu jej záujmov opatrovníčku. Podaním zo dňa 27. 03. 2013, doručeným súdu prvého stupňa dňa 03. 04. 2013, vedľajší účastník oznámil svoj vstup do konania, ako aj požiadal o doručenie návrhu na začatie konania s prílohami. Následne súd prvého stupňa oznámil navrhovateľovi vstup vedľajšieho účastníka do konania a vedľajšiemu účastníkovi doručil návrh spolu s prílohami, ako aj účastníkov konania predvolal na pojednávanie vytýčené na 19. 06. 2013. Dňa 25. 04. 2013 došlo súdu prvého stupňa podanie vedľajšieho účastníka a dňa 09. 05. 2013 navrhovateľ zobral svoj návrh na začatie konania v zmysle § 96 ods. 1 OSP späť v celom rozsahu, žiadal konanie zastaviť a zároveň požiadal o vrátenie súdneho poplatku.
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením konanie zastavil, odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal a o vrátení súdneho poplatku rozhodol tak, že ho vrátil navrhovateľovi vo výške 9,80 eura prostredníctvom Daňového úradu Bratislava. Uvedené uznesenie napadol v zákonnej lehote odvolaním vedľajší účastník na strane odporkyne vo výroku, ktorým mu súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov konania.
Podľa § 93 ods. 4 OSP, v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.
Článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky priznáva každému právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi. Pod pojem každý spadá aj vedľajší účastník konania. Vedľajší účastník nie je vylúčený z voľby, akým spôsobom si toto základné právo (na právnu pomoc v konaní pred súdmi) uplatnil, ale musí počítať s tým, že aj vo vzťahu k nemu bude súd skúmať, či trovy konania boli účelne vynaložené a či je dôvod na priznanie náhrady trov proti neúspešnému účastníkovi.
Podľa § 137 OSP, trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.
Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP, žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.
Podľa § 146 ods. 2 OSP, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
Podľa § 150 ods. 1 OSP, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Ak došlo k zastaveniu konania (napríklad podľa ustanovenia § 96 ods. 1 OSP v prípade, že navrhovateľ vzal účinne späť návrh na začatie konania), nemá zásadne žiadny z účastníkov (§ 146 ods. 1 písm. c/ OSP) právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku. Len výnimočne možno (§ 146 ods. 2 OSP) uložiť niektorému z účastníkov povinnosť nahradiť druhému z účastníkov trovy zastaveného konania, a to podľa prvej vety tohto ustanovenia tomu z účastníkov, ktorý zavinil, že konanie muselo byť zastavené, a podľa druhej vety tohto ustanovenia odporcovi v prípade, že bol pre jeho správanie vzatý návrh späť, ktorý bol podaný dôvodne.
K zastaveniu konania môže dôjsť v dôsledku procesného zavinenia niektorého z účastníkov. Zákon ustanovuje len jeden druh prípadov: zastavenie konania po späťvzatí návrhu, ku ktorému došlo pre správanie sa odporcu, pričom návrh bol podaný dôvodne, zakladá právo navrhovateľa na náhradu trov zastaveného konania. Dôvodnosť podania návrhu sa posudzuje procesne. Nerozhoduje, aký by bol výsledok konania, keby nedošlo k späťvzatiu návrhu, ale to, že odporca splní to, čoho sa navrhovateľ domáha, a len preto navrhovateľ vezme návrh späť. Zavinenie navrhovateľa môže spočívať v tom, že podal návrh napriek tomu, že dlh bol splnený, a túto skutočnosť nezistil pred podaním návrhu, alebo v tom, že návrh vzal späť bez toho, aby odporca splnil to, čoho sa petitom domáhal.
Povinnosť hradiť trovy konania sa môže v jednotlivých prípadoch javiť ako neprimerane tvrdá. Ustanovenie § 150 odsek 1 OSP preto umožňuje súdu, aby v takýchto výnimočných prípadoch z dôvodu hodného osobitného zreteľa účastníkom, vedľajším účastníkom alebo štátu, ktorí by inak mali právo na náhradu trov konania, túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal. Ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu. Keďže toto ustanovenie negatívne dopadá na účastníka, ktorý by mal inak právo na náhradu trov konania, jeho použitie musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácie. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa môžu týkať sociálnej situácie účastníkov. V takomto prípade súd musí prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov, teda nielen toho, koho by postihovala povinnosť hradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím tohto výnimočného ustanovenia dotknutá. Do úvahy tiež treba brať také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadať na postoj účastníkov v konaní. Súd teda musí starostlivo posúdiť okolnosti konkrétneho prípadu.
V preskúmavanej veci je nesporné, že podaním zo dňa 06. 05. 2013 navrhovateľ zobral svoj návrh na začatie konania v celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť. Súd prvého stupňa správne v zmysle ust. § 96 ods. 1 OSP konanie zastavil, pričom je nesporné, že zastavenie konania zavinil navrhovateľ, a preto tu nastupuje v zmysle § 146 ods. 2 OSP povinnosť toho, kto zavinil zastavenie konania nahradiť druhej strane náhradu trov konania, ktoré účelne vynaložila na uplatňovanie alebo bránenie svojho práva. Z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne o trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 2 OSP, avšak nesprávne na uvedený prípad aplikoval ustanovenie § 150 ods. 1 OSP, pretože tvrdenia navrhovateľa o tom, že konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania, nemožno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa.
Pokiaľ súd prvého stupňa vedľajšiemu účastníkovi nepriznal náhradu trov konania, odvolací súd považuje jeho rozhodnutie za nesprávne. S poukazom na ustanovenie § 93 ods. 4 OSP, ktoré výslovne ustanovuje, že vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, je podľa odvolacieho súdu možné v tejto veci vyvodiť záver, že vedľajšiemu účastníkovi môže byť priznaná aj náhrada trov konania, ale len v tých prípadoch, kedy právo na náhradu trov konania vznikne
účastníkovi, ktorého v konaní vedľajší účastník podporuje. Ak je cieľom združení na ochranu spotrebiteľa presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov a právom spotrebiteľa chrániť a presadzovať svoje oprávnené záujmy aj prostredníctvom združení na ochranu spotrebiteľov, musí sa súd, ak sa združenie na ochranu spotrebiteľa zúčastní konania ako zástupca účastníka alebo vedľajší účastník na strane spotrebiteľa zaoberať tým, či takéto trovy konania boli účelne vynaložené na ochranu oprávnených záujmov spotrebiteľa. Vedľajšiemu účastníkovi umožňuje vstúpiť do konania ustanovenie § 93 ods. 2 a 3 OSP a to i z vlastného podnetu, pričom vstup vedľajšieho účastníka navrhovateľ nenamietal. Občiansky súdny poriadok v ust. § 24 a nasl. umožňuje každému účastníkovi dať sa zastúpiť v konaní zástupcom, ktorého si zvolí. Takýmto zástupcom môže byť i advokát. Uvedené zákonné ustanovenie, ale ani čl. 47 ods. 2 Ústavy SR nevylučuje, aby aj združenie na ochranu spotrebiteľa bolo zastúpené advokátom. Vychádzajúc z uvedeného je preto potrebné dospieť k záveru, že vedľajší účastník má v zásade právo na náhradu trov konania, avšak vždy je potrebné posudzovať účelnosť trov právneho zastúpenia v každom individuálnom prípade. V danom prípade odvolací súd videl účelnosť vynaložených trov už v samotnom charaktere vedľajšieho účastníctva, keď vedľajší účastník vstúpil v danom konkrétnom prípade do konania za účelom ochrany práv spotrebiteľa. Účelnosť vynaložených trov odvolací súd videl i v tom, že práve v dôsledku vstupu vedľajšieho účastníka zobral navrhovateľ svoj návrh späť a došlo k zastaveniu konania. Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa nepriznania vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne náhradu trov konania, podľa § 220 OSP zmenil a vedľajšiemu účastníkovi priznal náhradu trov konania v sume 48,82 eura, pozostávajúcu z dvoch úkonov právnej pomoci (prevzatie veci a vyjadrenie k veci) podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vo výške 2 x 16,60 eura a režijného paušálu za 2 úkony podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky vo výške 2 x 7,81 eura.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a úspešnému vedľajšiemu účastníkovi v odvolacom konaní priznal náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcu z jedného úkonu právnej pomoci (podané odvolanie) vo výške 8,30 eura (v zmysle § 10 ods. 1 a § 14 ods. 3 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z. z.) a režijného paušálu vo výške 7,81 eura. Spolu trovy odvolacieho konania predstavujú sumu 16,11 eura. Keďže predmetom odvolacieho konania boli iba trovy konania, a nie vec sama, základná sadzba tarifnej odmeny bola vo výške 16,60 eura, ktorá sa v zmysle § 14 ods. 3 písm. b) vyhlášky znížila na 1 -cu.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.