Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-304-2012.pdf
PDF · 93.49 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/304/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Angely Čechovej a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Ľuboša Kunaya vo veci žalobkyne R. O., bytom G. Č.. Z., zast. JUDr. Blaženou Vindtovou, advokátkou so sídlom Prakovce, Sídlisko SNP č. 295, proti žalovanému I. P., bytom G. Č.. Z., zast. JUDr. Milanom Križalkovičom, advokátom, so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Hviezdoslavova 11, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 9C 187/2011-48 z 26.6.2012 Okresného súdu Spišská Nová Ves
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni prisúdenú istinu s príslušenstvom a vo výroku o jeho povinnosti zaplatiť súdny poplatok za návrh (výroky v poradí I. a IV.).
Žalovaný nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 670,05 € s 8 %- ným ročným úrokom z omeškania od 6.2.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania od 15.4.2011 do 5.2.2012 žalobu zamietol, žalobkyni náhradu trov konania nepriznal a zaviazal žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za návrh vo výške 40,- €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že predmetom konania je nárok žalobkyne na zaplatenie istiny 670,05 € s prísl. a to ako náhrady škody na zdraví titulom bolestného. Nárok uplatňuje na tom skutkovom základe, že 14.3.2011 pri vychádzke na sídlisku v obci G. zaútočil na ňu pes žalovaného, ktorý sa tam voľne pohyboval, že na prechádzke bola so svojim psom, ktorého sa snažila ochrániť pred týmto psom, pričom pes žalovaného na ňu zaútočil a pohryzol ju do ruky, že následne bola ošetrená na chirurgickej ambulancii v T. a dňa 2.9.2011 jej ošetrujúci lekár vystavil lekársky posudok o bolestnom s počtom bodov 45. Pri hodnote 1 bodu 14,89 € ide o náhradu škody v sume 670,05 €. Listom zo 14.4.2011 vyzvala žalovaného na úhradu tejto sumy, keď ho už predtým upovedomila o vzniku škody. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť tvrdiac, že žalobkyňu nepohryzol jeho pes. Odôvodňoval to tým, že psa má záhradke, ktorá je hneď pod blokom, v ktorom býva žalobkyňa, že v uvedený deň nemohlo dôjsť k pohryznutiu žalobkyne lebo pes bol po obede zaviazaný na reťazi a že zaviazaného ho našiel aj na druhý deň ráno, že o tom čo sa malo žalobkyni stať sa dozvedel až od veterinára, ktorý za ním prišiel po troch dňoch, že psa už má 11 rokov a vždy je umiestnený v záhradke, že asi pred dvoma rokmi jeho pes pohryzol žalobkyňu do ucha a vtedy mu bola v rámci priestupkového konania uložená aj pokuta. Potvrdil, že v minulosti sa stalo, že našiel psa voľne sa pohybovať po sídlisku, k čomu došlo tak, že sa prešúchala karabínka na reťazi, na ktorej bol uviazaný, alebo ho pustili deti, ktoré sa k nemu chodia hrávať, že
záhradku nezamyká a napokon, že pod záhradkami sú rodinné domy, kde sú tiež chované psy tej istej rasy, teda slovenský kopov, pričom ide o rasu, pri ktorej sú ťažko rozlíšiteľné jednotlivé psy.
Súd v konaní vypočul účastníkov konania, oboznámil sa s lekárskou správou Nemocnice T. zo 14.3.2011, s lekárskym posudkom C.. W. C., ďalej zistil, že žalobkyňa oznámila dňa 27.4.2011 na Obvodnom oddelení PZ v N. skutočnosť napadnutia psom žalovaného, že však uvedené oddelenie vec odložilo z dôvodu, že sa nejedná o priestupok, lebo pri priestupkoch proti majetku a proti občianskemu spolunažívaniu je potrebné úmyselné zavinenie spáchania priestupku, pričom žalovaný pri výsluchu uviedol, že psa ma riadne uviazaného na reťazi. Žalobu súd právne posudzoval podľa ust. § 420 ods. 1 a § 444 OZ a pokiaľ ide o požadovanú výšku ako aj povahu uplatneného nároku aplikoval ust. § 3 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia tiež § 3 os. 2 a § 5 ods. 1 a 2 zák. a uzavrel, že žaloba žalobkyne je dôvodná. V prvom rade pre tento záver ustálil, že žalovaný je zodpovedný za vznik žalobkyňou požadovanej škody, a že sú splnené všetky zákonom požadované predpoklady jeho zodpovednosti za danú škodu. K porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného malo dôjsť tým, že pes žalovaného sa voľne bez dozoru pohyboval po sídlisku v obci G., teda v obytnej zóne, čo je v rozpore s § 5 všeobecne záväzného nariadenia obce G. č. 2/2011. Keďže v konaní bolo sporné, či žalobkyňa bola skutočne pohryzená psom žalovaného, zaoberajúc sa obranou žalovaného uviedol, že dokazovaním táto skutočnosť bola zo strany žalobkyne preukázaná, keďže žalobkyňa psa žalovaného poznala, lebo v blízkosti jej bydliska má žalovaný záhradu, v ktorej je jeho pes umiestnený a okrem toho už v minulosti došlo k tomu, že ju tento pes napadol a teda možno mať za viac ako pravdepodobne, že si psa zapamätala a že ho vedela identifikovať. Žalovaný tiež potvrdil, že k takému incidentu už v minulosti došlo. O tom, že žalobkyňu pohryzol pes žalovaného nepriamo dosvedčil aj vypočutý svedok. Žalovaný v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal svoje tvrdenie, že práve v nasledujúci deň ráno našiel psa uviazaného v záhrade na reťazi a tak neuniesol dôkazné bremeno. Z vykonaného dokazovania mal takisto preukázanú príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti žalovaného a škodou, ktorá vznikla žalobkyni práve po fyzickom napadnutí psom, i keď je zrejmé, že bezprostredne po útoku bola žalobkyňa ošetrená na chirurgickom oddelení a z lekárskych správ je zrejmé, že mala zranenia na pravej ruke po pohryzení psom. Posledným predpokladom zodpovednosti za škodu je aj zavinenie. V tomto smere súd ustálil, že zo strany žalovaného išlo o nedbanlivosť, keďže predtým sa stávalo, že našiel svojho psa voľne sa potulovať po sídlisku, a že opatrenia na to, aby sa takého situácie neopakovali urobil žalovaný až v priebehu tohto konania. Vzhľadom na uvedené po posúdení výšky požadovanej náhrady škody z lekárskeho posudku C.. W. C. tak ustálil dôvodnosť v rozsahu 670,05 €. Žalobkyni priznal aj požadované úroky z omeškania a to od 3.2.2012, teda kedy bol žalovanému doručený návrh žalobkyne a keďže žalobkyňa nepreukázala, že pred podaním žaloby doručila žalovanému výzvu, žalobkyňou požadované úroky za skoršie obdobie jej nepriznal, a teda v tejto časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodoval podľa výsledku v spore a žalobkyni tak vzniklo právo na náhradu trov podľa § 142 ods. 3 O.s.p. v rozsahu trov právneho zastúpenia, avšak zástupkyňa žalobkyne náhradu trov podľa § 151 ods. 1 O.s.p. v lehote nevyčíslila, preto jej náhradu trov konania nepriznal. Žalovaného zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu s poukazom na § 2 ods. 2 a § 4 ods. 2 písm. ch) zák. č. 71/1992 Z.z. súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.
Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný uplatňujúc odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/ a f/ O.s.p.. Jeho odvolanie smeruje proti výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a proti výroku o zaplatení súdneho poplatku. Odvolanie odôvodnil predovšetkým nepreskúmateľnosťou rozsudku s poukazom na § 157 ods. 2 O.s.p. a na rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorým je zvýraznená zásada, že čo do obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne a dáva odpovede na všetky relevantné skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Podľa neho sa súd v danej veci týmto zákonným ustanovením a judikatúrou neriadil, preto je rozhodnutie nepreskúmateľné. V odvolaní tiež namieta, že súd nesprávne vyhodnotil po vykonanom dokazovaní, že boli naplnené všetky prvky zodpovednostného vzťahu súčasne, a podľa jeho názoru žalobkyňa doposiaľ mu nepreukázala, že by porušil nejakú právnu povinnosť, rovnako zavinenie vo forme nedbanlivosti. Konštatoval, že v konaní bola sporná otázka, či žalobkyňu skutočne pohryzol jeho pes a na základe vykonaného dokazovania možno jednoznačne konštatovať, že túto skutočnosť žalobkyňa nepreukázala a ani ona teda neuniesla dôkazné bremeno, keď vo svojej účastníckej výpovedi popísala psa, ktorý ju mal uhryznúť len vo všeobecnosti a iba sa domnievala, že to mal byť jeho pes, z dôvodu, že mala byť ním údajne aj v minulosti uhryzená. Túto
skutočnosť mal podľa odôvodnenia rozsudku potvrdiť aj svedok Dušan Jánošík, ktorý však vo svojej výpovedi nepotvrdil túto skutočnosť, dokonca popis psa, ktorého on uviedol vôbec nesedí na psa, ktorého on vlastní. Aj zo skutočnosti, že žalobkyňou navrhnutí svedkovia odmietli v konaní svedčiť je zrejmé, že jej tvrdenie o pohryzení jeho psom nie je dôveryhodné. Poukázal ďalej na to, že jej tvrdenia by boli opodstatnené, pokiaľ by jej tvrdenia o tom, že pes sa mal voľne pohybovať po sídlisku boli opodstatnené. Na túto skutočnosť by boli upozorňovali aj iní občania sídliska, čo sa však nepreukázalo, a že aj OO PZ N. odložilo celú vec z dôvodu, že sa nejedná o priestupok z jeho strany vo forme zavinenia. Mal za to, že ak by mal porušiť ust. § 5 VZN obce G. č. 2/2011, tak by musel byť príslušným orgánom administratívne riešený, čo sa však nestalo. Pokiaľ súd urobil záver, že on v konaní neuniesol dôkazné bremeno, poukázal na to, že nebol právne zastúpený v konaní a že práve z dôvodu, že bol si vedomý neopodstatnenosti žaloby, nenavrhoval žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom skutočnosť, že jeho pes v žiadnom prípade žalobkyňu v ten deň nemohol pohrýzť, môže preukázať svedkyňa C. I.. Vzhľadom na to, že sa zastupoval sám v konaní, súd mal dôslednejšie napĺňať ust. § 5 O.s.p. Ďalej uviedol, že aj napriek nestrannému rozhodnutiu súdu, pokiaľ žalobe a časti istiny celkom vyhovel, dopustil sa ďalšieho pochybenia, pretože v prípade, ak je preukázané nedbanlivostné konanie, súd je ex offo povinný postupovať podľa § 450 OZ a zaoberať sa týmto moderačným právom a uviesť v jeho rozsudku aj jeho odôvodnenie, čo sa však v konkrétnom prípade nestalo. V tomto smere bolo treba zohľadniť podľa neho to, že voľne pohybujúci sa pes bez ohľadu na to, kto je jeho majiteľ nezaútočil na navrhovateľku, ale sa dostal do konfliktu s jej psom a až samotné konanie navrhovateľky v smere oddeliť psov vyvolalo jej pohryznutie. Na základe toho navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť napadnutý rozsudok a žalobu zamietnuť.
Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak
a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a O.s.p. bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,
d) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa odseku 2 cit. ust. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keďže v posudzovanej veci nejde ani o jeden z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p., za dodržania podmienok podľa § 156 ods. 3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, na správnosť ktorých poukazuje, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku.
Žalovaná podané odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi uvedenými v § 205 ods. 2 písm. a/ a f/ O.s.p., t.j. tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je odôvodnený nepreskúmateľnosťou rozsudku. Tento odvolací dôvod podľa názoru odvolacieho súdu nie je daný, lebo z odôvodnenia rozsudku sú dostatočne zrejmé skutkové aj právne závery - keďže je náležite vysvetlené, z akých dôkazov súd vychádzal a ako ich hodnotil a tiež je podaný zrozumiteľný a jasný výklad, pod ktoré právne normy podriadil súd zistený skutkový stav a aké práva a povinnosti účastníkov z nej vyplynuli. Rozsudok spĺňa náležitosti vyžadované ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva taký výklad aplikovaných právnych predpisov, ktorý by popieral ich podstatu či význam.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodiť nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).
Súd pri rozhodovaní vychádzal zo správneho právneho predpisu, správne ho aj aplikoval na zistený skutkový stav, preto ani tento odvolací dôvod nie je v prejednávanej veci daný.
Skutočnosti, na ktoré žalovaný poukazuje vo svojom odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska právneho posúdenia veci. So všetkými namietanými skutočnosťami otázky dôkazného bremena účastníkov v konaní sa súd dostatočne a aj správne vyporiadal. Pokiaľ žalovaný v odvolaní vytýka súdu nesplnenie poučovacej povinnosti v zmysle § 5 O.s.p. treba uviesť, že výhrada nie je náležitá. Obsahom poučenia podľa tohto ustanovenia je poučenie o procesných právach a procesných povinnostiach účastníkov. O právach a povinnostiach, ktoré pre účastníka vyplývajú z hmotného práva, súd nepoučuje. Tieto práva a povinnosti sa týkajú vecnej legitimácie účastníka v spore a tá sa prejaví až vo výsledku sporu. Z obsahu spisu v danej veci odvolací súd zistil, že súd žalovanému doručil uznesenie (č.l. 12) s potrebnými procesnými poučeniami, teda aj poučením podľa § 120 ods. 4 O.s.p. vzťahujúcim sa na splnenie dôkaznej povinnosti. Ak žalovaný v rámci svojej obrany nevyužil svoje právo navrhovať dôkazy (napr. aj v odvolaní zmienený výsluch svedkyne C.. I.), neodôvodnene prenáša nepriaznivé následky svojej nečinnosti na súd.
Podstatnou a právne významnou je námietka žalovaného, že súd sa nezaoberal moderačným právom v zmysle § 450 OZ. Uvedenú námietku žalovaného treba akceptovať, lebo z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by súd skúmal, či boli alebo nie dané zákonné predpoklady na zníženie náhrady škody. Uvedené pochybenie súdu však odvolací súd môže napraviť (vyplýva to z rozsudku Najvyššieho súdu SR 1Cdo 87/2007).
Zníženie náhrady škody prichádza do úvahy len z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Podľa žalovaného, takýmito dôvodmi sú okolnosti prípadu, že voľne pohybujúci sa pes nezaútočil na žalobkyňu, dostal sa do konfliktu s jej psom a že pohryznutie žalobkyne vyvolalo až jej konanie, keď chcela psov oddeliť. Podľa názoru odvolacieho súdu tieto okolnosti nezakladajú dôvod hodný osobitného zreteľa pre zníženie požadovanej náhrady škody z ublíženia na zdraví. Je zrejmé, že pes žalovaného sa pohyboval bez dozoru žalovaného ako jeho majiteľa, pričom z konania žalobkyne nemožno vyvodiť, že zavdala príčinu (dôvod) pre útok psa. Pokiaľ ide o ďalšie dôvody, na ktoré možno vziať zreteľ v zmysle § 450 veta druhá OZ, t. znamená osobné a majetkové pomery žalovaného, žalovaný neuviedol v odvolaní,
že by prichádzali do úvahy a keďže ani zo spisu nevyplývajú, nebol dôvod pre uplatnenie sudcovského moderačného práva na zníženie náhrady škody požadovanej žalobkyňou.
V odvolacom konaní žalovaný úspech nemal, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalobkyňa, ktorá úspech mala, náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila ( § 224 ods. 1, § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p.).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.