Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14Cob-246-2012.pdf
PDF · 143.44 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/246/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, členiek senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcov: 1/ Ing. O. L., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom M. XXX, XXX XX D. M., občianka SR, 2/ W. O., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom P. XXX, XXX XX D. M., občianka SR, obe právne zastúpené HKP Legal, s.r.o., so sídlom Sasinkova 6, 811 08 Bratislava IČO: 36 727 334, 3/ Pavel Kováč, nar. X.X.XXXX, trvale bytom P. XXX, XXX XX D. M., občan SR, právne zastúpeného LEAGLE s.r.o., so sídlom Dunajská 15/ A, 811 08 Bratislava, IČO: 36 856 509, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, v konaní o určenie premlčania pohľadávky, záložného práva, o uloženie povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/227/2011-119 zo dňa 25.04.2012, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/227/2011-119 zo dňa 25.04.2012 v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zdržať sa výkonu „záložného práva zriadeného na základe Zmluvy číslo 60/1/96 o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku zo dňa 8. 7. 1996, Zmluvy číslo 60/2/96 o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku zo dňa 4.6.1996, Zmluvy číslo 52/1/97 o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku zo dňa 8.4.1997, Zmluvy číslo 52/2/97 o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku zo dňa 8.4.1997 medzi odporcom a Pavlom Kováčom, nar. X. XX. XXXX, ktorý zomrel XX. X. XXXX, naposledy bytom D. M., P. XXX/XX ako živnostníkom s miestom podnikania v Liptovskom Hrádku 033 01, ulica SNP 200, IČO: 10 85 48 51 s predmetmi zálohu: 1. Stavba (hotel a chatkový komplex Borová Sihoť) so súpisným číslom XXX, postavená na C-KN parcele číslo 473, o výmere 41.275 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísaná na liste vlastníctva číslo XXX, katastrálne územie a obec F., okres D. P.. 2. C-KN parcela číslo 473, o výmere 41.275 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísaná na liste vlastníctva číslo XXX, katastrálne územie a obce F., okres D. P.. 3. Stavba (rodinný dom) so súpisným číslom XXX, postavená na C-KN parcele číslo 209, o výmere 1.015 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísaná na liste vlastníctva číslo XXX, katastrálne územie a obec D. M., okres D. P.. 4. C-KN parcela číslo 209, o výmere 1.015 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísaná na liste vlastníctva číslo XXX, katastrálne územie a obec D. M., okres D. P.. 5. Stavba (rodinný dom) so súpisným číslom XXX, postavená na C-KN parcele číslo 227, o výmere 1.061 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísaná na liste vlastníctva číslo XXX, katastrálne územie a obec D. M., okres D. P.. 6. C-KN parcela číslo 227, o výmere 1.061 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísaná na liste vlastníctva číslo XXX, katastrálne územie a obec D. M., okres D. P.. 7. Nebytový priestor číslo 1, na prízemí, vo vchode číslo 5 nehnuteľnosti - stavby so súpisným číslom XXX, postavenej na C-KN parcele číslo 562, o výmere 841 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísanej na liste vlastníctva číslo XXX, katastrálne územie a obec D. M., okres D. P.. 8. Spoluvlastnícky podiel k pozemku, C-KN parcele číslo 562, o výmere 841 m2, zastavané plochy a nádvoria, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 8.441/209.166-ín, zapísaného na liste vlastníctva číslo XXX, katastrálne územie a obec D. M., okres D. P.“, v spojení s výrokom vo vzťahu k trovám konania, p o t v r d z u j e .
Odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/227/2011-119 zo dňa 25.04.2012 v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v časti o určenie, že „pohľadávka odporcu vzniknutá na základe Úverovej zmluvy č. 60/96 zo dňa 16. 5. 1996 na zaplatenie istiny vo výške 170.616,74 eur vrátane jej príslušenstva a pohľadávka odporcu vzniknutá na základe Úverovej zmluvy č. 52/97 zo dňa 8. 4. 1997 na zaplatenie istiny vo výške 61.408,75 eur, vrátane jej príslušenstva sú premlčané a že záložné právo odporcu zriadené na základe Zmluvy č. 60/1/96 o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku zo dňa 8. 7. 1996 a Zmluvy č. 60/2/96 o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku zo dňa 4. 6. 1996 sú premlčané“, o d m i e t a .
O trovách odvolacieho konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku vo veci samej súdom prvého stupňa.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného povinnosťou zdržať sa výkonu záložného práva zriadeného na základe Zmluvy číslo 60/1/96 o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku zo dňa 8. 7. 1996, Zmluvy číslo 60/2/96 o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku zo dňa 4.6.1996, Zmluvy číslo 52/1/97 o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku zo dňa 8.4.1997, Zmluvy číslo 52/2/97 o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku zo dňa 8.4.1997 medzi odporcom a Pavlom Kováčom, nar. X. XX. XXXX, ktorý zomrel XX. X. XXXX, naposledy bytom D. M., P. XXX/XX ako živnostníkom s miestom podnikania v Liptovskom Hrádku 033 01, ulica SNP 200, IČO: 10 85 48 51 s predmetmi zálohu: 1. Stavba (hotel a chatkový komplex Borová Sihoť) so súpisným číslom XXX, postavená na C-KN parcele číslo 473, o výmere 41.275 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísaná na liste vlastníctva číslo XXX, katastrálne územie a obec F., okres D. P.. 2. C-KN parcela číslo 473, o výmere 41.275 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísaná na liste vlastníctva číslo XXX, katastrálne územie a obce F., okres D. P.. 3. Stavba (rodinný dom) so súpisným číslom XXX, postavená na C-KN parcele číslo 209, o výmere 1.015 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísaná na liste vlastníctva číslo XXX, katastrálne územie a obec D. M., okres D. P.. 4. C-KN parcela číslo 209, o výmere 1.015 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísaná na liste vlastníctva číslo XXX, katastrálne územie a obec D. M., okres D. P.. 5. Stavba (rodinný dom) so súpisným číslom XXX, postavená na C-KN parcele číslo 227, o výmere 1.061 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísaná na liste vlastníctva číslo XXX, katastrálne územie a obec D. M., okres D. P.. 6. C-KN parcela číslo 227, o výmere 1.061 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísaná na liste vlastníctva číslo XXX, katastrálne územie a obec D. M., okres D. P.. 7. Nebytový priestor číslo 1, na prízemí, vo vchode číslo 5 nehnuteľnosti - stavby so súpisným číslom XXX, postavenej na C- KN parcele číslo 562, o výmere 841 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísanej na liste vlastníctva číslo XXX, katastrálne územie a obec D. M., okres D. P.. 8. Spoluvlastnícky podiel k pozemku, C-KN parcele číslo 562, o výmere 841 m2, zastavané plochy a nádvoria, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 8.441/209.166-ín, zapísaného na liste vlastníctva číslo XXX, katastrálne územie a obec D. M., okres D. P.. V časti o určenie, že pohľadávka odporcu vzniknutá na základe Úverovej zmluvy č. 60/96 zo dňa 16. 5. 1996 na zaplatenie istiny vo výške 170.616,74 Eur vrátane jej príslušenstva a pohľadávka odporcu vzniknutá na základe Úverovej zmluvy č. 52/97 zo dňa 8. 4. 1997 na zaplatenie istiny vo výške 61.408,75 Eur, vrátane jej príslušenstva sú premlčané a že záložné právo odporcu zriadené na základe Zmluvy č. 60/1/96 o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku zo dňa 8. 7. 1996 a Zmluvy č. 60/2/96 o zriadení záložného práva k nehnuteľnému majetku zo dňa 4. 6. 1996 sú premlčané, okresný súd žalobcu zamietol. Vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.
S poukazom na vykonané dokazovanie, z neho vyvodené skutkové zistenia a závery a za aplikácie ust. § 261 ods. 1, 3, 4, 5, 6 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OBZ"), § 503 ods. 1, 2 OBZ, § 504 OBZ, § 387 ods. 1 OBZ, § 388 ods. 1 OBZ, § 392 ods. 1, 2 OBZ, § 397 OBZ, § 400 OBZ, § 402 OBZ, § 151a zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ"), § 151j ods. 1, 2 OZ, § 7 ods. 1 zák. č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 527/2002 Z.z."), § 19 ods. 1 zák. č. 527/2002 Z.z., § 21 ods. 2 zák. č. 527/2002 Z.z., § 80 zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP"), § 175k OSP, § 175m OSP, § 175y ods. 1 OSP, okresný súd vyhovel žalobe v časti navrhovaného petitu o povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva. Konštatoval, že
žalobcovia sú dedičia po poručiteľovi, Pavlovi Kováčovi, nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel XX.XX.XXXX a bol v postavení dlžníka a záložného dlžníka voči žalovanému ako veriteľovi a záložnému veriteľovi. Dedičské konanie vedené na Okresnom súde Liptovský Mikuláš sp.zn. 7D/801/2003 nebolo ku dňu rozhodovania okresného súdu vo veci samej právoplatne skončené.
V prvostupňovom konaní nebolo medzi účastníkmi sporné, že nebohý dlžník Pavel Kováč, ako podnikateľ - živnostník s miestom podnikania Liptovský Hrádok, SNP 200, IČO: 10 85 48 51 uzatvoril so žalovaným dňa 16.05.1996 Úverovú zmluvu č. 60/96 zmenenú písomnými dodatkami č. 1 zo dňa 10.07.1996, č. 2 zo dňa 23.07.1996, č. 3 zo dňa 28.02.1997 a č. 4 zo dňa 25.02.1998 (č.l. 8-15), na základe ktorej poskytol žalovaný dlžníkovi úver 10.000.000,- Sk (331.939,19 Eur) a dlžník sa zaviazal vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky aj s príslušenstvom v splátkach najneskôr do 28.04.2006 (č.l. 9, 15). Nebohý dlžník ako podnikateľ - živnostník uzavrel dňa 08.04.1997 so žalovaným ako veriteľom Úverovú zmluvu č. 52/97, na základe ktorej žalovaný ako veriteľ poskytol dlžníkovi úver 3.600.000,- Sk (119.498,11 Eur) a dlžník sa zaviazal vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky aj s príslušenstvom v splátkach najneskôr do 28.04.2006 (č.l. 25). Medzi účastníkmi nebola sporná ani výška pohľadávky žalovaného z úverových zmlúv č. 60/96 pozostávajúca zo zostatku istiny úveru 170.616,74 Eur, riadnych úrokov z úveru 133.984,13 Eur, úrokov z omeškania 12,76 Eur a poplatkov 3,32 Eur a č. 52/97 pozostávajúca z istiny úveru 61.408,75 Eur, úrokov z úveru 17.375,43 Eur a úrokov z omeškania 7,61 Eur. Listom zo dňa 30.10.2003 doručeným notárke JUDr. Soni Šuvadovej, ako súdnej komisárke, žalovaný ako veriteľ oznámil dňa 12.11.2003 svoje pohľadávky voči poručiteľovi Pavlovi Kováčovi do dedičského konania (č.l. 38-39). Medzi účastníkmi bolo sporné, či došlo k premlčaniu pohľadávok žalobcu z úverových zmlúv. Žalobca tvrdil premlčanie v štvorročnej premlčacej lehote najneskôr dňa 28.04.2010, t. j. 4 rokov od splatnosti poslednej splátky úveru. Žalovaný tvrdil prerušenie premlčacej lehoty a jej spočívanie odo dňa oznámenia svojich pohľadávok do konania o dedičstve dňa 12.11.2003.
Podľa okresného súdu záväzkový vzťah medzi žalovaným ako veriteľom a právnym predchodcom žalobcov 1/ - 3/ (poručiteľom) ako dlžníkom vznikol medzi podnikateľmi, týkal sa ich podnikateľskej činnosti, preto na posúdenie premlčania aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka. Pri práve na plnenie záväzku plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa mal záväzok splniť alebo sa malo začať s jeho plnením (doba splatnosti) a pri práve na čiastkové plnenie plynie premlčacia doba pre každé čiastkové plnenie samostatne. Posledné splátky úverov, zahŕňajúce aj príslušenstvo, boli splatné 28.04.2006. Podľa okresného súdu smrť dlžníka nemala vplyv na právne postavenie veriteľa (§ 400 OBZ), nedošlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby a nebola s tým spojená ani dočasná nevymáhateľnosť pohľadávky veriteľa (do skončenia dedičského konania), keďže poručiteľove dlhy prechádzajú v stave, v akom boli ku dňu smrti poručiteľa. Keďže žalovaný ako veriteľ svoju pohľadávku neuplatnil zákonným spôsobom, a to v zmysle § 402 OBZ v spojení s ust. § 392 OBZ do štyroch rokov od splatnosti poslednej splátky úverov, pohľadávky žalovaného z úverových zmlúv (s poručiteľom) sú uplynutím štvorročnej premlčacej doby premlčané.
Okresný súd ďalej konštatoval, že na zabezpečenie pohľadávok s príslušenstvom z dotknutých úverových zmlúv uzavrel dlžník (poručiteľ) s veriteľom (správne malo byť žalovaným) písomné zmluvy o zriadení záložného práva č. 60/1/96 dňa 08.07.1996 k úverovej zmluve č. 60/96 (č.l. 16-18), dňa 04.06.1996 č. 60/2/96 k úverovej zmluve č. 60/96 (č.l. 19-22), dňa 08.04.1997 č. 52/1/97 k úverovej zmluve č. 52/97 (č.l. 28-29) a dňa 08.04.1997 č. 52/2/97 k úverovej zmluve č. 52/97 (č.l. 30-31) s tým, že záložný veriteľ môže po predchádzajúcom upozornení záložcu realizovať záložné právo predajom založeného majetku vo verejnej dražbe, priamym predajom vo verejnej súťaži, prípadne iným vhodným spôsobom. Predmetom zálohu sú nehnuteľnosti pod bodom 1-8 na str. 12-13 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Podľa žalobcov došlo k premlčaniu záložného práva žalovaného. Žalovaný sa bránil tvrdením o nemožnosti premlčania záložného práva. Podľa okresného súdu záložné právo, upravené v Občianskom zákonníku, je právo k cudzím veciam, ktorého účelom je zabezpečenie pohľadávok s ich príslušenstvom tak, že oprávňuje záložného veriteľa uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva, ak pohľadávka nebola riadne a včas splatená. Nebolo sporné, že pohľadávka dlžníka (poručiteľa) nebola riadne a včas splnená; posledná splátka z úverových zmlúv bola splatná dňa 28.04.2006. Podľa okresného súdu, keďže záložné právo žalovaného zabezpečovalo pohľadávku z obchodného záväzkového vzťahu, premlčacia doba dotknutého záložného práva bola štvorročná a začala plynúť odo dňa, keď žalovanému ako veriteľovi vzniklo právo na
uspokojenie zabezpečenej pohľadávky s príslušenstvom zo zálohu podľa § 100 ods. 2 OZ v spojení s § 397 OBZ; premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva, pričom záložné práva sa nepremlčia skôr, než zabezpečená pohľadávka. Právo sa premlčí, ak sa nevykoná v dobe ustanovenej zákonom. Po uplynutí zákonom stanovenej (premlčacej) doby sa dlžník môže úspešne brániť vymáhaniu práva námietkou premlčania. V dôsledku premlčania právo nezaniká, ale oslabuje sa možnosť jeho úspešného uplatnenia. Ak je vznesená námietka premlčania, súd nárok z premlčaného práva nemôže priznať. Premlčané právo existuje po uplatnení námietky premlčania len vo forme naturálneho záväzku.
Okresný súd uviedol, že ak predmetná pohľadávka ani záložné právo žalovanému nebolo priznané právoplatným rozhodnutím súdu, tak pre začatie plynutia premlčacej doby záložného práva bol rozhodujúci deň, kedy žalovanému vzniklo právo na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zálohu, t.j. dňom nasledujúcim po splatnosti, 29.04.2006 a štvorročná premlčacia doba uplynula 29.04.2010. Tak ako na plynutie premlčacej doby pohľadávky žalovaného zo zmlúv o úvere nemala vplyv smrť poručiteľa (dlžníka), ani na plynutie premlčacej doby záložného práva nemala uvedená právna skutočnosť vplyv.
Okresný súd poukázal, že žalovaný ako veriteľ začal s výkonom záložného práva, keď listami z 21.09.2011 oznámil začatie výkonu záložného práva na základe záložných zmlúv predajom zálohu na dražbe podľa zák. č. 527/2002 Z.z., s doručením oznámenia súdnej komisárke JUDr. Soni Šuvadovej k dedičskému konania po poručiteľovi a žalobcom 1/ - 3/ dňa 03.10.2011; okresný súd konštatoval, že ku dňu vyhotovenia tohto oznámenia bolo záložné právo žalovaného premlčané. Okresný súd uzavrel, že ak žalobcovia ako právni nástupcovia po poručiteľovi (dlžníkovi) namietali premlčanie záložného práva žalovaného (veriteľa), je žalovaný povinný zdržať sa výkonu záložného práva zriadeného na základe zmlúv o zriadení záložného práva k predmetnému nehnuteľnému majetku.
Okresný súd naopak žalobe nevyhovel vo zvyšnej časti, t.j. o určenie, že pohľadávky žalovaného z úverových zmlúv sú premlčané, a to pre nedostatok naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c) OSP, keďže uvedenú otázku okresný súd riešil ako otázku predbežnú vo vzťahu k výroku o povinnosti žalovaného zdržať sa výkonu záložného práva. Okresný súd zamietol žalobu aj v časti o určení, že predmetné záložné práva žalovaného sú premlčané, keď túto otázku posudzoval len prejudiciálne k výroku, že žalovaný je povinný zdržať sa výkonu záložného práva zriadeného na základe zmlúv o zriadení záložného práva (§ 80 písm. b) OSP). Súčasne preto, že žalobcovia žiadali uloženie povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva, čo zahŕňalo všetky zákonom povolené spôsoby výkonu záložného práva (§ 151j OSP), nielen predajom zálohu na dražbe podľa zák. č. 527/2002 Z.z. Okresný súd poukázal, že záložným právom nemožno zabezpečiť premlčanú pohľadávku, ak však bola platná pohľadávka zabezpečená záložným právom, záložné právo nezaniká premlčaním pohľadávky, keďže premlčanie neznamená zánik pohľadávky, ale iba oslabenie práva veriteľa, pokiaľ dlžník nenamietne premlčanie. Okresný súd bol názoru, že nebol daný naliehavý právny záujem na určení premlčania pohľadávok žalovaného z úverových zmlúv a záložného práva žalovaného, lebo aj bez takéhoto určenia nie je ohrozené právo žalobcov a ani ich právne postavenie nie je neisté, nakoľko v konaní sa domáhal aj uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa výkonu záložného práva a otázku premlčania okresný súd riešil ako predbežnú vo vzťahu k výroku o uložení povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva. Vo vzťahu k trovám konania okresný súd postupoval v zmysle § 151 ods. 3 OSP.
Proti tomuto rozsudku okresného súdu v celom rozsahu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Namietol v ňom, že okresný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a napadnutému rozsudku vytkol „viaceré procesné nedostatky". Nesprávne právne posúdenie videl žalovaný v tom, že okresný súd vyslovil v rozsudku právnu opodstatnenosť žaloby žalobcov, ktorí sa domáhali, aby súd zaviazal žalovaného na plnenie, ktoré nijako neodstraňuje právnu neistotu vo vzájomných vzťahoch medzi účastníkmi konania a nevysporiadal sa s tým, že na základe žaloby žalobcov vzniká stav, podľa ktorého sa žalovaný nikdy nebude môcť domôcť výkonu svojho existujúceho záložného práva a uspokojenia svojej pohľadávky, ale záložné právo by malo aj naďalej existovať ako „naturálna obligácia", čo však vzhľadom na jeho vecno-právny charakter a na skutočnosť, že dobrovoľné splnenie práva veriteľa na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky z výťažku zo speňaženia zálohu nie je pojmovo možné. Podľa žalovaného je žaloba vo veci samej nezrozumiteľná, neurčitá, neodstraňuje žiaden stav
právnej neistoty medzi účastníkmi konania a nie je definitívnym rozhodnutím o právach o povinnostiach účastníkov konania.
S odkazom na ust. § 79 ods. 1, § 80 písm. b) OSP žalovaný uviedol, že ak budúci výkon rozhodnutia vo veci samej spočíva v plnení, musí byť nútene vykonateľný; musí byť formulovaný v súlade s predpismi hmotného práva, ktoré dávajú oporu pre znenie petitov aj súdnych výrokov, ktorým kritériám žaloba v danom prípade nezodpovedá - potom aj rozsudok, ktorý takej žalobe vyhovel, má nevykonateľný výrok, v rozpore s hmotným právom. Vo výroku vyjadrená povinnosť žalovaného zdržať sa výkonu záložného práva má za následok neurčitý, nezrozumiteľný, nejasný a nevykonateľný výrok rozsudku. Napadnutý rozsudok nastolil ešte väčšiu právnu neistotu ako bola pred jeho vydaním v predmetnom konaní. Žalovaný je obmedzený vo výkone záložného práva, ktoré však zostane zapísané na predmetnom liste vlastníctva. Správa katastra výmaz záložného práva na základe napadnutého rozhodnutia nevykoná (záložné právo nezaniklo) a žalovaný o výmaz nepožiada (pohľadávka nebola uhradená). Je tiež otázne, či obmedzenie „zdržať sa výkonu záložného práva" pôsobí aj voči právnym nástupcom. Z rozhodnutia nie je zrejmé ani časové obmedzenie žalovaného, teda dokedy stráca právo vykonať záložné právo. Takýmto rozhodnutím prvostupňový súd v súlade s platným právom obmedzuje základné právo žalovaného v postavení záložného veriteľa uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva, ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená. Žalovaný mal za to, že takéto obmedzenie, bez časového určenia, presahuje rámec daný Ústavou Slovenskej republiky a je v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pokiaľ petit rozsudku konštatuje iba obmedzenie žalovaného zdržať sa výkonu záložného práva a neuvádza, akým konkrétnym spôsobom, potom ide o nezrozumiteľné rozhodnutie. Napadnutý rozsudok nespĺňa podmienky úplnosti rozsudku zo všetkých hľadísk vymedzujúcich obsah rozhodnutia podľa § 155 OSP, teda obmedzenie vo forme a spôsobom ako to uviedol prvostupňový súd, nie je úplné, a preto nie je vykonateľné. Výrok rozsudku by mal podľa § 156 OSP riešiť nielen otázky uplatnené v žalobe, ale aj otázky spojené so žalobou tak, aby bolo predmetné rozhodnutie úplné. Žalovaný vytkol napadnutému rozsudku i to, že pojem „zdržať sa" je pojem dočasný, týkajúci sa napr. predbežného opatrenia, nie rozhodnutia vo veci samej, kde už nemôže byť definovaná žiadna ďalšia podmienka. Rozhodnutie vo veci samej musí byť bezpodmienečné a jasne vykonateľné. Petit rozsudku je pritom zhodný s petitom uznesenia o predbežnom opatrení, čo je neprípustné. Z rozsudku nie je zrejmé, či obmedzuje pri výkone záložného práva právneho nástupcu žalovaného v prípade splynutia, zlúčenia žalovaného, či postúpenia pohľadávky. S odkazom na ust. § 160 OSP žalovaný namietol, že z rozsudku nevyplýva, kedy/dokedy má uloženú povinnosť plniť; ide o rozhodnutie, ktoré je gramaticky aj právne nesprávne formulované. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietne.
K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadrili všetci žalobcovia v písomných podaniach ich právnych zástupcov (č.l. 153-160, č.l. 161-162 spisu).
Podľa žalobkýň 1/ a 2/ napadnutý rozsudok medzi účastníkmi nastoľuje právnu istotu, na jeho základe bude nesporné, že pohľadávky z úverových zmlúv, ako aj záložné právo sú premlčané a žalovaný záložné právo nemôže zrealizovať z dôvodu oslabenia jeho nároku. Ide o zákonný dôsledok uplatnenej námietky premlčania zo strany žalobcov. Skutočnosť, že záložné právo bude naďalej zapísané v katastri nehnuteľností, bude v dôsledku právoplatného rozsudku irelevantná vo vzťahu k právnej istote vo vzťahoch účastníkov, v rovine istoty o „kvalite" záložného práva. Keďže z ust. § 494 OZ vyplýva, že povinnosť plnenia zahŕňa povinnosti: dať (dare), konať (facere), nekonať (non facere), strpieť (pati), potom petit žaloby bol súladný s hmotným právom, teóriou práva i Občianskym súdnym poriadkom. Za neopodstatnené žalobkyne 1/ a 2/ označili i námietky spochybňujúce určitosť rozsudku z časového hľadiska; v danom prípade nie je nutné výslovne stanoviť, či uložená povinnosť sa vzťahuje i na právnych nástupcov žalovaného, vzhľadom na charakter a účinky singulárnej a univerzálnej sukcesie. Z časového hľadiska žalobkyne 1/, 2/ poukázali, že v dôsledku právoplatného rozhodnutia o námietke premlčania sa zmení nárok žalovaného ex lege a navždy na naturálne právo a z tohto dôvodu žalovaný raz a navždy stráca nárok realizovať záložné právo - absencia určenia časového obmedzenia uloženej povinnosti tak nepredstavuje vadu rozsudku a nespôsobuje jeho neurčitosť. Z dotknutého výroku rozsudku vyplýva, že žalovaný je povinný zdržať sa akéhokoľvek spôsobu výkonu záložného
práva, preto nebolo nutné vymenovávať jednotlivé spôsoby realizácie záložného práva. Pojem „zdržať sa" je v súlade s OZ i teóriou práva - môže ísť aj o dobu neurčitú a nejedná sa o „pojem dočasný". Súdna prax v odôvodnených prípadoch pripúšťa, aby petit predbežného opatrenia bol rovnakého znenia ako rozhodnutie vo veci samej, pričom dočasnosť predbežného opatrenia nie je daná použitým pojmom v petite, ale ex lege v zmysle § 77 OSP. Ak by žalovaný uloženú povinnosť porušoval v čase právoplatnosti rozsudku, je zákonom stanovená lehota troch dní, aby od porušovania povinnosti upustil.
Žalovaný 3/ v plnom rozsahu súhlasil s rozhodnutím súdu prvého stupňa a označil ho za vecne správne, zodpovedajúce skutkovému stavu, hmotnému i procesnému právu. Argumentáciu žalovaného v odvolaní označil za nesprávne právne kvalifikovanú (§ 205 OSP), čisto právnu (právno-filozofickú) a bez vplyvu na posúdenie nárokov žalobcov súdom. K námietkam žalovaného o neodstránení právnej neistoty účastníkov právneho vzťahu, časovej neurčitosti, nezrozumiteľnosti, nejasnosti a nevykonateľnosti napadnutého rozsudku žalobca zaujal obdobné stanovisko ako žalobkyne 1/ a 2/ vo vyššie uvádzanom písomnom vyjadrení ich právneho zástupcu. Žalobca 3/ navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania, ktoré uplatnil a vyčíslil.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu v napadnutom (prvom) výroku o povinnosti žalovaného zdržať sa výkonu záložného práva v spojení s výrokom vo vzťahu k trovám konania potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správne rozhodnutie a odvolanie žalovaného proti rozsudku okresného súdu v napadnutom (druhom) výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti podľa § 218 ods. 1 písm. b) OSP odmietol. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.
Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Podľa ust. § 218 ods. 1 písm. b) OSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.
Za aplikácie vyššie citovaného zákonného ustanovenia odvolací súd sa primárne zaoberal rozsahom podaného odvolania a relevantným rozsahom prieskumu napadnutého rozsudku v odvolacom konaní. Z obsahu odvolania žalovaného (č.l. 142-144 spisu), najmä úvodnej časti a odvolacieho návrhu, vyplývala výslovná požiadavka žalovaného, aby odvolací súd konal a rozhodol o celom rozsudku súdu prvého stupňa. V danom prípade však okresný súd meritórne rozhodol tak, že (prvým výrokom) v časti žalobe vyhovel a (druhým výrokom) žalobu vo zvyšnej časti zamietol. V takom prípade sa odvolací súd zaoberal primárne z procesného hľadiska otázkou, či sú splnené podmienky odvolacieho konania v rovine prípustnosti odvolania voči celému rozsudku okresného súdu, t.j. jeho celej výrokovej časti, tak ako žiadal žalovaný. Išlo o otázku oprávnenia žalovaného na podanie odvolania, a to voči všetkým výrokom napadnutého rozsudku okresného súdu. K tomu odvolací súd uvádza, že oprávnenie na podanie odvolania nemá účastník konania bez ďalšieho. Z povahy odvolania ako riadneho opravného prostriedku vyplýva, že odvolanie môže podať len ten účastník, ktorému nebolo rozhodnutím súdu prvého stupňa v celom rozsahu vyhovené, prípadne ktorému bola rozhodnutím spôsobená iná určitá ujma na jeho právach. Rozhodujúci je pritom výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa, pretože existenciu možnej ujmy možno hodnotiť len z procesného hľadiska. Pri tomto hodnotení sa neprihliada na subjektívne presvedčenie účastníka konania, ale na objektívnu skutočnosť, že rozhodnutím súdu mu bola spôsobená určitá ujma, ktorú možno odstrániť zrušením alebo zmenou napadnutého rozsudku (k tomu porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 09.11.2010 sp.zn. 5 Cdo 215/2010).
Prípustnosť odvolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku - či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je odvolanie prípustné. Subjektívna stránka prípustnosti odvolania sa naproti tomu viaže na osobu
konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie - či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom). Takým dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím prvostupňového súdu bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Toto subjektívne procesné oprávnenie ale nemá účastník, v neprospech ktorého rozhodnutie súdu nevyznelo a ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý vo svojich právach. Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o oboch stránkach jeho prípustnosti (tak objektívnej ako aj subjektívnej), posúdenie subjektívnej prípustnosti odvolania ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26.01.2010, sp.zn. 4 Obo 130/2009).
V danom prípade z hľadiska posúdenia (ne)prípustnosti odvolania žalovaného v rovine vyhodnotenia jeho oprávnenia na podanie odvolania bolo relevantné, že žalovaný v odvolacom návrhu žiadal zmeniť napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že dôjde k jeho zamietnutiu v celom rozsahu, avšak druhým výrokom už okresný súd zvyšnú časť žaloby zamietol. Preto v tejto časti odvolací súd zistil, že žalovaný nedisponuje subjektívnym procesným oprávnením na podanie odvolania voči dotknutej časti meritórneho rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré, ak zamietlo časť žaloby, nevyznelo v neprospech žalovaného. Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie žalovaného proti predmetnej časti napadnutého rozsudku odmietol ako podané neoprávnenou osobou (§ 218 ods. 1 písm. b) OSP), a preto sa nemohol zaoberať touto časťou napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a jeho dôvodmi.
Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa ust. § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Vo vzťahu k vecne preskúmavanému, odvolaním napadnutému, prvému výroku rozsudku okresného súdu o uložení povinnosti žalovanému zdržať sa výkonu záložného práva, odvolací súd primárne uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava (§ 212 ods. 1 OSP, § 219 ods. 1, 2 OSP).
Prejednaním veci podľa § 212 ods. 1 OSP len v rámci a na základe tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a z nich len tých relevantných odvolacích dôvodov, ktoré sa viazali na odvolacie dôvody žalovaného, jeho obranu použitú pred súdom prvého stupňa, za konštatovania uzavretého skutkového stavu veci v zmysle § 213 ods. 1 OSP, krajský súd uvádza, že okresný súd vo veci vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a závery a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho (prvého) výroku rozsudku okresného súdu o uložení povinnosti žalovanému zdržať sa výkonu záložného práva a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu (prvému) výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 219 ods. 2 OSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti.
Len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutej časti rozsudku okresného súdu a k jednotlivým odvolacím dôvodom žalovaného krajský súd uvádza, že odvolacie dôvody spočívali v námietke nesprávneho právneho posúdenia veci a v procesných nedostatkoch prvostupňového rozhodnutia. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Prejednaním len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v
odvolaní (č.l. 142-144 spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav vo veci podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného voči napadnutému (prvému) výroku rozsudku o uložení povinnosti žalovanému zdržať sa výkonu záložného práva. Odvolací súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle vyššie uvedeného definovania nesprávneho právneho posúdenia. Ťažisko rozhodovania prvostupňového súdu spočívalo v danom prípade v prejudiciálnej otázke premlčania pohľadávky žalovaného z úverových zmlúv uzavretých s poručiteľom - právnym predchodcom žalobcov 1/ - 3/ a premlčania záložného práva žalovaného zabezpečujúceho dotknuté pohľadávky, založeného záložnými zmluvami medzi žalovaným ako záložným veriteľom a poručiteľom - právnym predchodcom žalobcov 1/ - 3/ ako záložnými dlžníkmi. V oboch prípadoch okresný súd prejudiciálne vyhodnotil a konštatoval premlčanie dňom 28.04.2010, resp. 29.04.2010, ktoré závery žalovaný v odvolaní nenapadol.
Pre úplnosť k otázke premlčania odvolací súd zvýrazňuje a dodáva, že vo všeobecnosti je možné premlčanie definovať ako uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, aby sa právo vykonalo, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť (súdnemu) uplatneniu práva námietkou premlčania. Podstata premlčania spočíva v priebehu dvoch štádií jeho uplynutia, a to, že 1/ uplynula premlčacia doba, a to 2/ bez toho, aby oprávnený subjekt svoje právo vykonal, hoci tak urobiť mal a mohol.
Odvolací súd súhlasil s právnym názorom okresného súdu, že oprávnenej osobe (veriteľovi) premlčané subjektívne právo (nárok) vzhľadom na vznesenie (uplatnenie) námietky premlčania nemožno priznať. Uplatnením námietky premlčania na súde prestáva byť subjektívne právo vynútiteľné. Je zrejmé, že samotné subjektívne právo veriteľa (záložného veriteľa) premlčaním nezaniká, avšak aj keď trvá naďalej, je oslabené v rovine jeho súdnej vynútiteľnosti. Hovorí sa mu tzv. naturálne právo, ktorému zodpovedá naturálny dlh - záväzok. Uplatniť námietku premlčania je oprávnený dlžník, resp. jeho právni nástupcovia.
K otázke správnosti postupu okresného súdu, ktorý sa prejudiciálne zaoberal žalobcami uplatneným premlčaním záložného práva žalovaného v rámci rozhodovania o žalobe o povinnosti záložného veriteľa zdržať sa výkonu (premlčaného) záložného práva, odvolací súd uvádza, že postup a rozhodnutie okresného súdu bolo správne a neodporovalo normám hmotného ani procesného práva, z ktorých okresný súd pri rozhodovaní vychádzal, citovaných v napadnutom rozsudku. Podľa odvolacieho súdu sa záložný dlžník môže brániť proti právu záložného veriteľa na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky z výťažku speňaženia zálohu (zákonom predpísanou) obranou proti návrhu záložného veriteľa na speňaženie zálohu, ale tiež prostredníctvom vlastnej žaloby, pričom takouto žalobou môže byť žaloba o uloženie povinnosti záložnému veriteľovi zdržať sa výkonu záložného práva. Ak došlo k premlčaniu záložného práva, môže sa záložný dlžník nepochybne dovolať premlčania pri každej (zákonom poskytnutej) obrane proti výkonu práva (nároku) záložného veriteľa na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky z výťažku speňaženia zálohu. Na podporu vyššie uvedeného právneho názoru odvolací súd v rámci eurokonformného prístupu k rozhodovaniu v obdobných veciach primerane poukazuje i na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 21.12.2010, sp.zn. 21 Cdo 2185/2009, v zmysle ktorého by sa pri premlčaní záložného práva mohol záložný dlžník dovolať premlčania aj v konaní začatom podaním žaloby o určení, že tu záložné právo nie je. V uvedenom rozhodnutí Najvyšší súd Českej republiky ďalej uviedol, že ak preukáže záložný dlžník, že záložný veriteľ uplatnil (môže uplatniť) právo na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky z výťažku speňaženia zálohu (až) po uplynutí stanovenej doby, a ak sa dovolá premlčania záložného práva, nemožno zamietnuť jeho žalobu o určenie, že tu (premlčané) záložné právo nie je, iba s poukazom na to, že premlčanie nie je dôvodom zániku záložného práva a že premlčané záložné právo ani po zamietavom právoplatnom rozhodnutí súdu nezaniká, a je len oslabené o tzv. nárok a ide o tzv. naturálne právo. Ak sa záložný dlžník dovolal (dôvodne) premlčania záložného práva, je totiž nepochybné, že záložný veriteľ sa už nemôže domôcť predaja alebo iného speňaženia zálohu, a že záložné právo nemôže naďalej (ani v budúcnosti) byť spôsobilým právnym prostriedkom na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky. Opačný názor vo svojich dôsledkoch popiera význam premlčania záložného práva.
Odvolací súd zaujal i v danom prípade obdobný právny názor ako vyplýval z vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky. Relevantné bolo, že ak žalovaný ako veriteľ v premlčacej lehote neuplatnil voči dlžníkovi, resp. žalobcom ako právnym nástupcom dlžníka, nárok na zaplatenie dlžnej peňažnej pohľadávky s príslušenstvom z dotknutých úverových zmlúv, a to spôsobom v zmysle § 402 OBZ, ako správne vysvetlil okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku a tiež, ak žalovaný ako záložný veriteľ po uplynutí premlčacej lehoty začal s realizáciou premlčaného záložného práva formou dobrovoľnej dražby, ako vyplynulo z jeho oznámenia z 21.09.2011, tak za týchto okolností bolo prípustné, aby žalobcovia ako právni nástupcovia záložného dlžníka podanou vlastnou žalobou (aktívne) vyvolali súdne konanie voči záložnému veriteľovi, v rámci ktorého sa dovolali premlčania predmetného záložného práva žalovaného. Odvolací súd zdôrazňuje, že aj keď z ust. § 151j ods. 2 OZ vyplýva, že ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže sa záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná, avšak relevantné bolo, že v danom prípade došlo k premlčaniu i záložného práva a že žalobcovia so statusom záložného dlžníka sa tohto premlčania dovolali, pričom ako vyplýva z ust. § 100 ods. 1 veta tretia OZ (resp. z ust. § 388 ods. 1 OBZ aplikovaného okresným súdom), premlčané (záložné) právo nemožno priznať. Uvedené sa vecne správne premietlo do napadnutého výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zdržať sa výkonu (premlčaného) záložného práva zo zálohu, ktorý podľa stavu v dobe rozhodovania súdu, zabezpečoval premlčanú pohľadávku žalovaného.
I z vyššie uvedených právnych východísk odvolací súd námietky žalovaného v odvolaní, smerujúce k formulácii napadnutého výroku rozsudku, o jeho neurčitosti, nezrozumiteľnosti, nejasnosti, bez vyjadrenia časového obmedzenia uloženej povinnosti, nevykonateľnosti či gramatickej nesprávnosti, posúdil ako nedôvodné. Naopak sa stotožnil tak s dôvodmi napadnutého rozhodnutia dostatočne vyjadrenými v odôvodnení prvostupňového rozsudku, súladného s ust. § 157 ods. 2 OSP, ako aj s argumentáciou žalobcov, najmä vo vyjadrení žalobkýň 1/ a 2/ (č.l. 161-162 spisu) k odvolaniu žalovaného. Odvolací súd akcentuje dostatočnú zrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia, ktorým okresný súd stanovil povinnosť žalovaného zdržať sa výkonu konkrétnych záložných práv vo vzťahu k presne špecifikovanému nehnuteľnému majetku. Zo samotnej uloženej povinnosti je zrejmé, že má platiť bez časového obmedzenia - vyplýva to i zo samotného účelu podanej žaloby - ochrany vlastníckych práv záložných dlžníkov k predmetu zálohu pred výkonom premlčaného záložného práva žalovaného. Ide tiež o premietnutie inštitútu premlčania tak v hmotnom práve ako i v práve procesnom, keď jeho zmyslom je ochrana dlžníka pred situáciou, že (záložný) veriteľ svoje práva uplatní po neúmerne dlhej (premlčacej) dobe a teda súčasne ide i o určitú formu sankcie voči (záložnému) veriteľovi v prípade, že svoje práva voči (záložnému) dlžníkovi riadne a včas neuplatní.
K námietke, že napadnutý rozsudok neodstraňuje, ale naopak prehlbuje stav právnej neistoty účastníkov, pričom žalovaný je obmedzovaný vo výkone záložného práva, ktoré však existuje naďalej, odvolací súd poukazuje na vyššie zaujatý právny názor (v zhode s obdobným názorom v citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky z 21.12.2010, sp.zn. 21 Cdo 2185/2009) a na to, že stav, ktorý v súvislosti s napadnutým rozsudkom namieta žalovaný, nie je výsledkom preskúmavaného rozhodnutia súdu prvého stupňa, ale je nevyhnutným, zákonom predpokladaným a upraveným dôsledkom skutočnosti, že žalovaný ako veriteľ nechal svoje pohľadávky ako aj záložné právo zriadené na ich zabezpečenie premlčať. Oslabenie vymáhateľnosti týchto pohľadávok a práv je teda dôsledok premlčania vyvolaného postupom žalovaného ako veriteľa či záložného veriteľa vo vzťahu k vlastným pohľadávkam a právam. Práve zvolená formulácia výroku má zabezpečiť, že žalovaný naďalej nebude môcť realizovať dotknuté záložné právo, a to akýmkoľvek spôsobom - premlčanie sa týkalo záložného práva ako takého, nie konkrétnej formy, spôsobu jeho realizácie, preto ani v tomto smere nebolo odvolanie žalovaného dôvodné.
Použitý pojem „zdržať sa" výkonu záložného práva korešponduje právnej terminológii občianskeho práva procesného (napr. v § 76 ods. 1 písm. f) OSP) a nie je možné súhlasiť so žalovaným, že ide výhradne o pojem spojený s dočasnosťou ukladanej povinnosti (ktorý dočasný charakter je základným atribútom predbežných opatrení). Pojem „zdržať sa" je podľa odvolacieho súdu možné ponímať aj v rovine naďalej nevykonávať. Zrejmá je i otázka vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, keďže podľa § 161 ods. 1 OSP rozsudok je vykonateľný, len čo uplynie lehota na plnenie. Keďže okresný súd lehotu
na plnenie nestanovil, čo vyplýva z charakteru uloženej povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva (teda ho nevykonať), z ust. § 160 ods. 1 OSP vyplýva obvyklá, tzv. paričná lehota na plnenie v rozsudku uloženej povinnosti, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Z charakteru uloženej povinnosti je tiež zrejmé, že povinnosť žalovaného rešpektovať súdne rozhodnutie je daná už momentom právoplatnosti rozsudku, kedy sa vychádza z právoplatnosti rozhodnutia, teda takej jeho vlastnosti, ktorá spôsobuje jeho záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť. Pokiaľ ide o materiálnu stránku právoplatnosti súdneho rozhodnutia, tá sa prejavuje predovšetkým v jeho záväznosti, resp. záväznosti výroku rozhodnutia pre určitý počet subjektov; v tomto zmysle je výrok právoplatného rozsudku záväzný pre účastníkov konania a pre všetky orgány (§ 159 ods. 2 veta pred bodkočiarkou OSP). Ani v tomto smere odvolací súd nezistil žalovaným namietané procesné vady napadnutého rozsudku, ktoré by mali za následok jeho vecnú nesprávnosť.
K otázke záväznosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu odvolací súd pre úplnosť akcentuje, že rozhodujúci bol skutkový a právny stav vo veci ku dňu rozhodovania súdu, v zmysle § 154 ods. 1 OSP a vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu i v spojení s ust. § 211 ods. 2 OSP, v zmysle ktorých pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, pričom relevantný teda bol okruh účastníkov konania k momentu vyhlásenia rozsudku. Preto nebol daný dôvod, aby sa okresný súd alebo krajský súd vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu vyjadroval, či sa zaoberal otázkou záväznosti rozsudku pre prípad budúcej možnej singulárnej či univerzálnej sugcesie (na strane žalovaného); i v tomto smere išlo o nedôvodné námietky odvolateľa.
Z vyššie uvedených relevantných dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil ako vecne správne rozhodnutie (§ 219 ods. 1, 2 OSP), a to aj vo vzťahu k výrokovej časti vyplývajúcej z postupu okresného súdu podľa § 151 ods. 3 OSP k trovám konania.
Pre úplnosť krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššie súdu Slovenskej republiky z 25. apríla 2012, sp.zn. 1 Cdo 147/2011, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
Keďže okresný súd rozhodnutie o trovách konania vyhradil po právoplatnosti rozsudku vo veci samej postupom podľa § 151 ods. 3 OSP, odvolací súd vo vzťahu k uplatneným trovám odvolacieho konania za aplikácie § 224 ods. 4 OSP vyslovil, že o ich náhrade rozhodne súd prvého stupňa.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.