Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_21CoE-83-2013.pdf
PDF · 111.18 KB
Case nature
Subarea
21CoE/83/2013
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 62, 821 08 Bratislava, vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35807598, právne zastúpený: advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, zast. konateľom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., advokátom, proti povinnému: Q. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX J. R. č. XX, o vymoženie 916,12 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8Er/738/2009-17 zo dňa 25.02.2013, takto jednomyseľne
rozhodol:
uznesenie okresného súdu potvrdzuje.
Návrh oprávneného na prerušenie konania zo dňa 19.03.2012 zamieta.
Účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Okresný súd ako súd prvého stupňa napadnutým uznesením podľa § 57 ods. 1 písm. a), § 58 ods. 1, zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších právnych predpisov (ďalej iba „Exekučný poriadok“) zastavil exekúciu, keďže na výkon exekúcie chýba od začiatku spôsobilý exekučný titul. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
V danom exekučnom konaní predstavoval exekučný titul rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. sp. zn. SR 06355/09 zo dňa 23.06.2009. Právnym dôvodom konania pred rozhodcovským súdom bolo neplnenie si záväzkov povinného zo zmluvy o úvere č. 5371569 zo dňa 08.10.2008 uzavretej podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka. Keďže povinný si nesplnil svoje zmluvné záväzky, oprávnený si uplatnil svoju pohľadávku pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovským rozsudkom súd povinného zaviazal zaplatiť oprávnenému sumu 916,12 Eur spolu s 0,25 % úrokom z omeškania zo sumy 908,16 Eur od 27.01.2009 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 229,71 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Okresný súd uviedol, že predložený rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilý exekučný titul. V predmetnej veci nebola platne uzatvorená rozhodcovská zmluva, keďže nebola zachovaná podmienka písomnej formy rozhodcovskej doložky s poukazom na § 4 ods. 1, 2, § 6a, § 17 a § 21 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní). Základnou povinnosťou rozhodcovského súdu je už v štádiu začatia konania skúmať otázku svojej právomoci. V prípade, ak rozhodca túto svoju povinnosť prehliadne, má nasledujúce konanie vadu, v dôsledku ktorej nemôže z takéhoto rozhodcovského konania vzísť akýkoľvek spôsobilý vykonateľný exekučný titul. Absencia písomnej formy rozhodcovskej zmluvy stanovenej zákonom má za následok jej absolútnu
neplatnosť, na ktorú je potrebné prihliadať ex offo. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o forme rozhodcovskej zmluvy je striktná, bez možnosti extenzívneho výkladu. Platne možno uzavrieť rozhodcovskú zmluvu tak, že zmluva je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch. V predmetnej veci bola rozhodcovská doložka obsiahnutá na konci textu všeobecných obchodných podmienok, ktoré neboli podpísané ani jednou zo zmluvných strán, preto z nich nemožno vyvodiť, že účastníci by v nich uzatvorili rozhodcovskú zmluvu. Zároveň nebolo preukázané, že by rozhodcovská doložka bola uzatvorená vo vzájomne vymenených listoch.
Proti predmetnému uzneseniu podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote oprávnený, pričom žiadal predmetné rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Namietal a) že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, b) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, c) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, d) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, e) rozhodnutie prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V prvom rade namietal nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú doložku, ktorým nesprávnym postupom exekučný súd porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní, a keďže mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní revíznym postupom exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa). Je povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup na účastníkov konania. Ak by sa súd nestotožnil s prezentovanou argumentáciu, oprávnený žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
Oprávnený ďalej namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu. Povinný by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom, a bol by zbavený zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania. Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady
„rovnosti zbraní". Oprávnený navyše namietal zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť.
Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, oprávnený tvrdí, že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu, neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde.
V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi oprávneným a povinným za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá, o.i., aj ročná percentuálna miera nákladov. Namietal aj nesprávne posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore s dobrými mravmi ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z vlastných zdrojov a nevyžadoval zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej, že ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25 % denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22.09.2005, sp. zn. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22.09.2005).
Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Žiadal preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v súlade s ustanovením § 221 Občianskeho súdneho poriadku zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Alternatívne odvolateľ navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne konkrétne otázky ohľadne ustanovenia písm. q ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vo vzťahu k návrhu na prerušenie konania poukázal na nesprávne slovenské znenie verzie smernice Rady č. 93/13/EHS v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“ (písm. q) ods. 1 jej prílohy). Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých úradných verziách a vziať do úvahy skutočný úmysle zákonodarcu a cieľ predpisu. Mal za to, že je potrebné Súdnemu dvoru EÚ dať príležitosť posúdiť exekučné konanie, najmä vo vzťahu k výkladu pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ a k povinnosti vnútroštátneho súdu informovať spotrebiteľa a zamýšľanom vylúčení aplikácie neprijateľnej podmienky a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti, a to vychádzajúc z právneho názoru vysloveného v bode 33 Súdnym dvorom EÚ vo veci Pannon GSM Zrt. proti Erszébet Sustikné Győrfi C-243/08.
Sudca podanému odvolaniu proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka nevyhovel, a preto vec podľa § 374 ods. 4 O.s.p. predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Uviedol, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie na základe rozhodcovského rozhodnutia, ktoré nie je spôsobilým exekučným titulom, pretože rozhodcovský súd odvodzoval od rozhodcovskej doložky, ktorá v rozpore s ustanovením § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní nemala písomnú formu. Keďže rozhodcovská doložka bola
obsiahnutá len vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré nespĺňajú náležitosti písomnej formy právneho úkonu, platne dojednaná účastníkmi zmluvy nebola.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 58 ods. 4 posledná veta Exekučného poriadku), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, a preto uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.
Odvolací súd poukazuje na to, že dôvody uvedené v odvolaní nekorešpondujú s právnymi úvahami okresného súdu, na ktorých založil rozhodnutie o zastavení exekúcie a ani jeden odvolací dôvod, okrem námietky právomoci súdu preskúmavať exekučný titul, nenapáda skutkové a právne závery okresného súdu, teda ani ich nespochybňuje.
Vo vzťahu k námietke oprávneného o nedostatku právomoci exekučného súdu odvolací súd uvádza, že je rovnako ako súd prvostupňový toho názoru, že exekučný súd je v exekučnom konaní oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk spĺňania formálnych i materiálnych predpokladov, za ktorých možno vykonať exekúciu. Dôvody neprípustnosti exekúcie sú uvedené v § 57 Exekučného poriadku, prípadne vyplývajú z iných ustanovení Exekučného poriadku alebo osobitného zákona. Každý z týchto dôvodov neprípustnosti má za následok zastavenie exekúcie. V zásade ide o dôvody týkajúce sa exekučného titulu, pochybení pri uskutočňovaní exekúcie, dôvody súvisiace s úkonmi účastníkov, prípadne o okolnosti spojené s hmotnoprávnym zánikom záväzku po vzniku exekučného titulu. Dôvody pre zastavenie exekúcie sú teda tak hmotnoprávneho, ako aj procesnoprávneho charakteru. Spoločnou ich charakteristikou je, že súd k týmto okolnostiam prihliada z úradnej povinnosti (ex offo), v každom štádiu konania. Ak súd zistí neprípustnosť exekúcie pred vydaním poverenia (v konaní o žiadosti o udelenie poverenia), je to dôvod pre zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia (§ 44); rovnako v námietkovom konaní súd vydá rozhodnutie, ktorým námietkam proti exekúcii vyhovie (§ 50). V praxi exekučných súdov je už judikatúrou ustálený právny názor, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. (len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať.
Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
Odvolací súd poukazuje na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo/1/2012: Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní"), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým" alebo „nech si každý stráži svoje práva" alebo „zákony sú písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu
v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
Odvolací súd zastáva právny názor, že právomoc preskúmavať existenciu, resp. platnosť uzatvorenia rozhodcovskej doložky má exekučný súd len v prípade, že sa jedná o spotrebiteľskoprávny vzťah, ktorý bol právnym základom pre vznik exekučného titulu, teda, že účastníkom rozhodcovského konania bol spotrebiteľ. V prípade iných účastníkov rozhodcovského konania je potrebné, aby tento účastník využil možnosť preskúmania rozhodcovskej doložky v zmysle ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, čo vyplýva z ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, pričom dôvod uvedený v § 40 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní (platnosť rozhodcovskej zmluvy), nemôže exekučný súd preskúmavať ex offo.
V tomto smere odvolací súd poukazuje na nedôslednosť okresného súdu v jeho odôvodnení, kde sa spotrebiteľským charakterom zmluvy o úvere zaoberal len okrajovo v súvislosti s dopadom rozhodcovského konania do právnej sféry povinného, ktorý v prípade absencie písomnej formy nemohol mať vedomosť o tom, že uzatvára rozhodcovskú doložku. Hlavný dôvod neplatnosti rozhodcovskej doložky podľa okresného súdu spôsobuje nedostatok písomnej formy v zmysle nesplnenia náležitosti zákona o rozhodcovskom konaní. Uvedený nedostatok má síce za následok neplatnosť rozhodcovskej doložky, ale predovšetkým z dôvodu, že osobitne nevyjednaná rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, keďže núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konania bez jeho súhlasu. A takou je aj rozhodcovská doložka uzatvorená v predmetnom prípade. Odvolací súd poukazuje najmä na to, že oprávnený uzavrel s povinným zmluvu o úvere dňa 08.10.2008, pričom oprávnený zmluvu uzavrel ako podnikateľ v rámci predmetu svojho podnikania a povinný ako fyzická osoba - nepodnikateľ. Z uvedeného je zrejmé, že jednoznačne v súlade s ust. § 52 ods. 1 až 5 Občianskeho zákonníka treba dotknutú zmluvu o úvere považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Súd preskúmal povahu rozhodcovskej doložky ako zmluvnej podmienky zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným, ktorá bola uvedená v čl. 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru. V zmysle čl. 17 všeobecných podmienok sa oprávnený s povinným dohodli na rozhodcovskej doložke, podľa ktorej „Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, Oddiel : Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať neprijateľné podmienky, ktoré sú neplatné. Problematickým v danom prípade boli okolnosti uzatvorenia rozhodcovskej doložky a jej samotnej znenie. Rozhodcovská doložka bola dojednaná na vopred vytlačenom tlačive pre neobmedzený počet klientov, a teda nie individuálne s povinným, spolu s riadnym poučením o následkoch uzavretia rozhodcovskej doložky. Absentuje poučenie spotrebiteľa o rozdieloch medzi rozhodcovským a súdnym konaní. Rozhodcovská doložka splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými
podmienkami je však význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch. Súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obava, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, je oprávnená.
Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam a právnym ustanoveniam dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď zastavil exekúciu, lebo rozhodcovský rozsudok vydal orgán, ktorý naň nemal právomoc, a teda nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by mohla prebehnúť exekúcia. Správnym rozhodnutím o zastavení exekúcie preto okresný súd neodňal opravnému možnosť konať pred súdom.
Odvolateľ v podanom odvolaní žiadal prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a žiadal podať návrh Ústavnému súdu SR na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Súd k uvedenému udáva, že v danom prípade prvostupňový súd nerozhodoval o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale rozhodoval o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zároveň o zastavení exekúcie postupom podľa ust. § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Preto je tento návrh oprávneného bezpredmetný resp. nesúvisiaci s prejednávanou vecou. Naviac, čo je najpodstatnejšie, s poukazom na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, exekučné konanie nie je možné prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak (napr. § 14 zák. č. 328/1991 Zb., § 68a zákona č. 97/1963 Zb.). Ustanovenie § 109 ods. 1 pís. b) O.s.p. nie je možné aplikovať v exekučnom konaní s poukazom na ust. § 251 ods. 4 O.s.p. podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Z tohto dôvodu bolo potrebné návrh oprávneného na prerušenie konania zamietnuť.
Krajský súd zároveň zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. o predložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ, poukazujúc na to, že je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora EÚ Pannon C - 243/08). So zreteľom na skutkové a právne okolnosti v predmetnej veci, ktoré boli uvedené v tomto odôvodnení vyššie, odvolací súd má zato, že bolo zo stany odvolacieho súdu dostatočne ozrejmené, prečo sa konkrétna rozhodcovská doložka musí považovať za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Súd ďalej poukazuje na to, že otázky boli odvolateľom koncipované tak, že v ich podtexte zaznieval právny názor oprávneného o tom, že súdy za každých okolností zakazujú rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov, resp. že rozhodnutia vnútroštátnych súdov, ktoré aplikujú vnútroštátne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS, zabránia vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Takto koncipované otázky neriešia právny základ daného prípadu a to skúmanie rozhodcovskej doložky z pohľadu jej neprijateľnosti a následnej absolútnej neplatnosti. V odôvodnení tohto návrhu oprávnený poukázal na podľa neho nesprávne znenie slovenskej verzie tejto smernice, a to v jej prílohe pod písmenom q). Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa ani odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložili na spornom „preklade“ uvedenej smernice, ani nespochybňovali vo všeobecnosti oprávnenie rozhodcovského súdu rozhodovať vo veciach, v ktorých je rozhodcovská doložka dojednaná platne, len odvolací súd posúdil obsah konkrétnej rozhodcovskej doložky ako neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, nepodstatnými sú v súdenej veci tak prípadné nezrovnalosti v slovenskej verzii vyššie označenej smernice. V zmysle bodu 59 rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-40/08 Telecomunicaciones SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej, v ktorom ESD konštatoval, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z tohto podľa
daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Preto považuje odvolací súd za nepodstatné dopytovať sa spotrebiteľa, či sa dovoláva nekalosti rozhodcovskej doložky, keďže jej nekalosť posudzuje ex offo za účelom poskytnúť zvýšenú ochranu slabšej strane - spotrebiteľovi.
Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., keď zistil, že oprávnený ohľadne svojho odvolania úspech nemal, ostatným účastníkom žiadne trovy v spojení s opravným prostriedkom oprávneného nevznikli. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov tohto odvolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.