Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2CoP-18-2013.pdf
PDF · 79.46 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoP/18/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu A.. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Daniely Babinovej vo veci navrhovateľa Z. A., nar. X.X.XXXX, trvale bytom E., E. XXXX/XX, prechodne bytom F. XXX/XX, E. nad L., proti odporcom 1/ B. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E., Komenského XXXX/XX, 2/ mal. K. A., nar. X.X.XXXX, bytom u matky, zastúpenej kolíznym opatrovníkom W. práce, sociálnych vecí a rodiny Kežmarok, o zapretie otcovstva, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č.k. 5P/288/2012-33 zo dňa 4.4.2013 jednohlasne takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na zapretie otcovstva a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.
Vychádzal zo skutkového zistenia, že navrhovateľ uznal otcovstvo súhlasným vyhlásením na matričnom úrade v Kežmarku po narodení mal. dieťaťa. Toto prehlásenie urobil napriek tomu, že nebol biologickým otcom dieťaťa a s matkou maloletej sa zoznámil v čase, keď bola v 6. mesiaci tehotenstva. Dňa 23.10.2004, teda až po narodení dieťaťa, uzavreli účastníci konania manželstvo. Matka maloletej navštívila v tejto súvislosti detského psychológa, ktorý odporučil, že v súčasnej dobe nie je v záujme dieťaťa, aby sa dozvedelo o tom, že navrhovateľ, ktorý je zapísaný v rodnom liste ako otec dcéry a ktorého ona za svojho otca považuje, nie je jej biologickým otcom. Odporkyňa v 1/ rade podala na Okresný súd Kežmarok návrh na rozvod manželstva, ktoré konanie je vedené pod sp. zn. 5P/197/2012.
Výrok o trovách konania súd prvého stupňa odôvodnil ust. § 146 ods. 1 písm. a/ OSP.
Proti rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ.
Poukázal na to, že je síce pravdou, že uznal otcovstvo k mal. K. A. napriek tomu, že vedel, že nie je biologickým otcom dieťaťa ešte pred uzavretím manželstva s odporkyňou v 1/ rade. Uznanie otcovstva urobil v čase, kedy bol presvedčený o tom, že s odporkyňou v 1/ rade a s jej dcérou budú viesť riadny rodinný spoločný život. Následne po 3 mesiacoch od uznania otcovstva a po narodení dcéry sa zosobášili. Zo spoločného manželstva pochádza aj syn U.. Nikdy nerobil rozdiel medzi deťmi, keď pracoval v zahraničí, kupoval rovnako darčeky pre dcéru, ako aj pre syna. V poslednom období však
zistil, že odporkyňa v 1/ rade sa chová k nemu nepekne a podala aj návrh na rozvod manželstva. Preto nevidí dôvod, aby ostával naďalej otcom mal. K.. Okrem toho odporkyňa v 1/ rade bráni v kontakte otca s mal. deťmi a pokiaľ mal záujem zobrať si syna na prázdniny, tak mailovou korešpondenciou mu odporkyňa v 1/ rade odkázala „zabudni a viac neotravuj“. Pokiaľ by skutočne odporkyňa, ktorá nesúhlasí s týmto návrhom mala záujem na tom, aby naďalej bol otcom mal. K., určite by nerobila takéto prieky. Pokiaľ išlo o dôvod zamietnutia návrhu po lehote, ktorú stanovuje Zákon o rodine, tu poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL.ÚS 1/2010-57 z 20.4.2011, ktorý sa vzťahuje k § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. V ústavnom náleze je konštatované, že napriek tomu, že je tu všeobecná požiadavka na spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi rodičmi a deťmi, právny otec v prípade zistenia, že nie je biologickým otcom dieťaťa až po uplynutí zapieracej lehoty nemá možnosť sa slobodne a vedome rozhodnúť, či zotrvá v už založenom právnom vzťahu s dieťaťom alebo sa rozhodne sa využiť právne prostriedky smerujúce k jeho ukončeniu. Aj keď sa ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine týka možnosti manžela matky zaprieť svoje otcovstvo k dieťaťu, navrhovateľ sa domnieva, že rovnaká argumentácia platí aj pri súhlasnom vyhlásení, ktoré sa týka tohto prípadu, čiže otcovstvo bolo určené podľa druhej domnienky. Navrhovateľ poukázal na čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v tom zmysle, že pri súhlasnom vyhlásení mal úprimnú snahu zdieľať zodpovednosť za plnenie práva povinnosti voči mal. K., žiť v harmonickom manželstve do budúcna a vychovávať deti bez rozdielu biologického otcovstva, no v súčasnosti chce dobrovoľne a vedome sa rozhodnúť tak, že už nechce zotrvať v založenom právnom zväzku s mal. K.. S. navrhovateľ žiadal rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť a návrhu v celom rozsahu vyhovieť.
K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadrila odporkyňa v 1/ rade, ktorá žiadala rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správne. Poukázala na to, že existujúce problémy pretrvávajú medzi ňou a navrhovateľom z toho dôvodu, že neprispieva na výživu mal. detí, raz za čas pošle 26 Eur a neprispieva pravidelne ani len na dieťa, ktoré pochádza z ich manželstva. Teda odvolanie a celé konanie považuje za neetické a je to výsledok urazeného ega navrhovateľa v dôsledku prebiehajúceho rozvodového konania.
K odvolaniu sa vyjadril aj kolízny opatrovník mal. dieťaťa, ktorý uviedol, že je v záujme mal. K. A., aby mala v rodnom liste uvedeného biologického otca.
Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 2 OSP a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a zistil, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.
Podľa § 93 ods. 1 Zákona o rodine, muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, môže otcovstvo pred súdom zaprieť do 3 rokov odo dňa jeho určenia, len ak je vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa; táto lehota sa neskončí pred uplynutím 3 rokov od narodenia dieťaťa.
V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že otcovstvo k mal. K. A. bolo určené na základe druhej domnienky určenia otcovstva, čiže súhlasným vyhlásením rodičov. Zároveň bolo preukázané, že v čase, kedy došlo k tomuto súhlasnému vyhláseniu rodičov, navrhovateľ s odporkyňou v 1/ rade neboli manželmi a navrhovateľ vedel o tom, že nie je biologickým otcom tohto dieťaťa. Rovnako bolo preukázané, že vzťahy medzi účastníkmi konania za obdobie posledných 2 rokov sa zhoršili a vyústili do konania o rozvod manželstva.
Pokiaľ ide o odvolacie dôvody navrhovateľa predovšetkým vo vzťahu k tomu, že uznal otcovstvo v dobrej viere, že budú riadne žiť spoločný manželský život bez rozvodu s odporkyňou v 1/ rade, táto okolnosť nie je pre posúdenie veci právne významná. Vzťahy medzi manželmi v každom prípade môže postihnúť aj vážny rozvrat v manželstve, ktorý vyústi v rozvodové konanie. Pokiaľ ide o otázku umožnenia styku
matky s mal. deťmi, je na to osobitné konanie o úprave práv a povinností rodičov voči mal. deťom, kde je možné, aby navrhovateľ sa domáhal úpravy styku na čas do rozvodu manželstva. Z odvolania vyplýva, že túto možnosť zatiaľ nevyužil. Navrhovateľ sa hlavne sústredil na tretiu okolnosť, ktorú uvádza v odvolaní, a to, či je možné zapretie otcovstva ohraničiť lehotou, v tomto prípade 3-ročnou lehotou. Poukázal na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý zasadal a prijal nález k ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine, kde bolo otcovstvo určené prvou zákonnou domnienkou, že otcom dieťaťa je manžel matky. Citoval Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to tú okolnosť, že sa rozhodol nezotrvávať v právnom zväzku s mal. K. A. pod vplyvom okolností, ktoré sa udiali v ich rodine za posledné 2 roky, nevidí dôvod, aby bol ďalej zapísaný ako otec dieťaťa.
Odvolací súd konštatuje, že ust. § 93 ods. 1 Zákona o rodine nebolo predmetom nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o argumenty, ktorým Ústavný súd riešil otázku stanovenej lehoty na podanie zapieracej žaloby u manžela matky, v dôvodovej správe sú uvádzané rozdielne pohľady na posúdenie tohto práva otca. V konkrétnom prípade však podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné vychádzať z okolností, ktoré boli nesporne zistené v konaním a to predovšetkým v tom, že navrhovateľ mal vedomosť o tom, že nie je biologickým otcom dieťaťa. Napriek tomu uznal otcovstvo pred uzavretím manželstva a zapieraciu žalobu podal až v čase, keď sa začalo na návrh odporkyne v 1/ rade konanie o rozvod manželstva. Možno polemizovať o tom, ktoré právo je silnejšie, či právo dieťaťa na to, aby malo zapísaného otca v rodnom liste, resp. právo otca na slobodné rozhodnutie o tom, či zotrvá v tomto právnom vzťahu s mal. dieťaťom. V danom prípade sa však odvolací súd domnieva, že rozhodujúci je ten moment, že navrhovateľ sa nedozvedel o tom, že nie je otcom dieťaťa po narodení mal. K., ale túto vedomosť mal od začiatku. Preto nie je možné uvažovať o tom, aby v tomto prípade bol zákon vo vzťahu k otcovi prísny, resp. žeby oslabil jeho právne postavenie. Túto možnosť mal otec po narodení dieťaťa, ktoré má v súčasnej dobe 9 rokov, žilo od narodenia v spoločnej domácnosti s navrhovateľom a odporkyňou v 1/ rade s ďalším súrodencom, ktorý pochádza z ich manželstva a z tohto dôvodu je odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa logickým vyústením platného ust. § 93 ods. 1 Zákona o rodine.
Preto postupom podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 146 ods. 1 písm. a/ OSP. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania vzhľadom k tomu, že ide o konanie, ktoré bolo možné začať aj bez návrhu.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.