Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_18C-173-2013.pdf
PDF · 159.21 KB
Case nature
Area
Subarea
18C/173/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou, v právnej veci navrhovateľa: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, právne zast. JUDr. Peter Kvašňovský, advokát so sídlom Šancová 56, Bratislava, proti odporcom: 1/ T. J., Z.. XX.XX.XXXX, B. O. XXX, Ž., 2/ M. J., Z.. XX.XX.XXXX, B. X. XX/X, J. K., o zaplatenie 609,87 Eur s prísl.,
rozhodol:
Odporca v rade 1/ a odporca v rade 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu 609,87 Eur spolu s riadnym úrokom vo výške 123,54 Eur za obdobie od 11.01.2010 do 04.09.2012, s úrokom z omeškania vo výške 120,62 Eur za obdobie od 11.05.2005 do 04.09.2012, s riadnym úrokom vo výške 11,80% ročne zo sumy 609,87 Eur od 05.09.2012 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 609,87 Eur od 05.09.2012 do zaplatenia, a to všetko v splátkach po 50,- Eur mesačne vždy do 15.dňa v mesiaci až do úplného splatenia, počnúc prvou splátkou do 15.dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca po právoplatnosti tohto rozsudku pod hrozbou straty výhody splátok v prípade omeškania čo i len jednej splátky.
Súd žalobný návrh v časti uplatneného riadne úroku prevyšujúceho výšku 11,80 % ročne zo sumy 609,87 Eur od 05.09.2012 zamieta.
Odporca v rade 1/ a odporca v rade 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľovi trovy konania titulom zaplateného súdneho poplatku vo výške 36,50 Eur a titulom trov právneho zastúpenia vo výške 478,73 Eur, a to v splátkach po 20,- Eur mesačne vždy do 15.dňa v mesiaci až do úplného splatenia, počnúc prvou splátkou do 15.dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca po právoplatnosti tohto rozsudku pod hrozbou straty výhody splátok v prípade omeškania čo i len jednej splátky, a to na účet právneho zástupcu navrhovateľa.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania zo dňa 19.02.2013 doručeným Okresnému súdu v Žiline dňa 15.04.2013, domáhal voči odporcom uloženia povinnosti na zaplatenie dlžnej istiny vo výške 609,87 Eur s príslušenstvom a náhrady trov konania. Uplatnený nárok navrhovateľ odôvodnil tým, že navrhovateľ na základe zmluvy o splátkovom úvere poskytol odporcom úver, pričom odporcovia sa zaviazali úver splácať splátkami, čo však neplnili.
Spolu s návrhom na začatie konania navrhovateľ pripojil do obsahu spisového materiálu zmluvu o splátkovom úvere; obchodné podmienky; výpis z účtu; úrokové sadzby.
Na základe vyššie uvedeného súd vydal platobný rozkaz dňa 15.05.2013, č.k. 25Ro/112/2013-40, voči ktorému bol podaný odpor odporkyňou v rade 1/ s uvedením, nárok pokladá za premlčaný, nakoľko uplynula lehota 3 rokov podľa § 100 a 101 Občianskeho zákonníka. (l.č. 42)
Následne súd v danej veci nariadil ústne pojednávania - 19.09.2013, avšak na pojednávanie sa dostavil iba právny zástupca navrhovateľa, preto súd vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa a odporcov v zmysle § 101 ods.2 O.s.p.
Súd v zmysle § 122 a nasl. O.s.p. vykonal dokazovanie vyjadrením sa právneho zástupcu navrhovateľa a prečítaním listinných dôkazov, ktoré tvoria obsah spisového materiálu.
Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázaný nasledovný skutkový stav:
Z predloženej zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX mal súd preukázané, že danú zmluvu uzavrel navrhovateľ ako veriteľ a odporcovia ako dlžníci dňa 11.01.2005, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebného bezúčelového úveru. Výška úveru bola 56.000,- Sk. Odporcovia sa zaviazali splácať úver v splátkach po 1.295,- Sk mesačne. Konečná splatnosť úveru bola stanovená dátumom 10.01.2010.
Splatnosť prvej splátky bola dňa 10.02.2005.
Podľa § 261 ods.3 písm.d) Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).
Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 25 ods.1 zák.č. 129/2010 Z.z. právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon v odseku 2 neustanovuje inak.
Vzhľadom k tomu, že zmluva bola uzavretá dňa 11.01.2005, teda pred účinnosťou tohto zákona, zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania sa spravuje zákonom č. 258/2001 Z.z.
Podľa § 4 ods.1 zák.č. 258/2001 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná, pričom spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Ustanovenie § 4 ods.2 zák.č. 258/2001 Z.z. vymenúva náležitosti zmluvy.
Podľa § 4 ods.3 zák.č. 258/2001 Z.z. pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo dodaný tovar, alebo poskytnutá služba.
Súd poukazuje na to, že vzhľadom na právnu úpravu v čase uzavretia predmetnej zmluvy na tento typ zmluvy sa nevzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 52 a nasl.), a je nutné
aplikovať smernicu č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V súvislosti s implementáciou smernice č. 93/13/EHS treba dôsledne odlišovať problematiku a inštitút ochrany spotrebiteľa, ktorý sa vzťahuje na akýkoľvek zmluvný vzťah, ktorý sa uzavrie medzi spotrebiteľom a dodávateľom, od osobitného druhu spotrebiteľskej zmluvy. V každom prípade uzavierania zmlúv treba chrániť spotrebiteľa, ktorého ochranu zabezpečuje jednak úprava spotrebiteľskej zmluvy a jednak aj ostatná práva úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku a v ďalších zákonoch. Ochrana spotrebiteľa sa vzťahuje na všetkých spotrebiteľov, bez ohľadu na to, či uzavreli spotrebiteľskú zmluvu podľa Občianskeho zákonníka alebo iného predpisu.
To však nevylučuje, aby sa navrhovateľ domáhal svojich práv, pokiaľ boli spotrebiteľmi - odporcami porušené.
Ochrana spotrebiteľa totiž neznamená, že spotrebiteľ môže porušovať dohodnuté povinnosti a neplatiť za poskytnuté služby.
Podľa ust. čl. 3 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Podľa ust. čl. 3 ods. 2 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá , musí o tom podať dôkaz.
Súd má za potrebné vyjadriť sa najprv k právnemu režimu uzavretej zmluvy, plnenie z ktorej je predmetom prejednávanej veci (zmluva o úvere).
Predmetná zmluva nevznikla reálnym odovzdaním druhovej veci (peňazí) dlžníkovi, ale vznikla už dohodou zmluvných strán o jej obsahu, z ktorého vyplýval platný záväzok žalobcu poskytnúť v prospech dlžníkov finančné plnenie formou úveru a zároveň záväzok dlžníkov takto poskytnuté plnenie navýšené o úrok splácať v dohodnutých splátkach.
Predmetnú zmluvu súd preto vyhodnotil ako zmluvu o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere patrí podľa § 261 ods. 3 písm. d) ObZ medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu účastníkov.
V čase uzavretia úverovej zmluvy Občiansky zákonník už obsahoval úpravu problematiky spotrebiteľských zmlúv v znení, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Z Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy by teda izolovaným výkladom nezohľadňujúc iné ustanovenia právnych predpisov bolo možné vyvodiť, že úverová zmluva ako absolútny obchod podľa § 261 ods.3 písm.d) Obchodného zákonníka spotrebiteľskou zmluvou nie je (takýto názor bol prezentovaný aj niektorými právnymi teoretikmi). Treba však poukázať na to, že podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa - spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, bol verejnoprávnym predpisom pojem typová zmluva (synonymum neskôr zavedeného pojmu spotrebiteľská zmluva) podľa Občianskeho zákonníka rozšírený tak, že spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
O tejto otázke teda súd robí záver, že zmluva o úvere uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom bola napriek povahe tzv. absolútneho obchodu zmluvou typovou, teda spotrebiteľskou.
Z uvedeného vyplýva, že je právne irelevantný prameň práva, podľa ktorého sa príslušná zmluva spravuje, ale vychádzajúc z predchádzajúceho spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva upravená podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj podľa ktoréhokoľvek iného zákona vyhovujúca vyššie uvedenej charakteristike. Je teda zrejmé, že ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv je nevyhnuté použiť aj v prípadoch, ak sa právny vzťah účastníkov konania tak ako je tomu v danom prípade, má spravovať Obchodným zákonníkom, keď charakter spotrebiteľskej zmluvy má tzv. absolútna obchodná zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka.
Súd sa taktiež zaoberal otázkou, či osobitný predpis (ZSÚ) úpravou náležitostí spotrebiteľského úveru zaviedol osobitný zmluvný typ - spotrebiteľský úver. Po preskúmaní charakteru úpravy procesný súd dospel k záveru, že spotrebiteľský úver nie je jeden zmluvný typ, ale osobitný subtyp zmluvných typov, ktorých kauzou je dočasné poskytnutie finančných prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu (pôžička, úver, nájom), na úpravu ktorých sa majú použiť popri kogentnej či dispozitívnej zákonnej úprave jednotlivých zmluvných typov aj ďalšie kogentné právne normy, ktoré sú vymedzené v ZSÚ (lex specialis). Súd preto dospel k záveru, že nejde o samostatný zmluvný typ vylučujúci použitie Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ).
V tejto súvislosti sa súd zaoberal aj otázkou, či zo samotnej skutočnosti, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, vyplýva výlučná pôsobnosť Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) na daný vzťah. Takýto záver nemá žiadnu normatívnu oporu a prieči sa pravidlu lex specialis derogat lex generalis, pričom v tomto prípade lex specialis je § 261 ods. 3 písm. d) ObZ. Pri aplikácii rozhodných právnych noriem súd vychádzal z nasledujúcej hierarchie právnych predpisov: ako základný predpis pre riešenie otázok záväzkového práva je potrebné aplikovať v súlade s § 261 ods. 3 písm. d) ObZ tretiu časť ObZ (tento záver je rozhodujúci pri posudzovaní premlčania, úrokov z omeškania, uznania záväzku a ďalších inštitútov upravených dvojkoľajne v oboch kódexoch a pod.). Úpravu zmluvného typu v §§ 497 a nasl. ObZ je teda potrebné doplniť o derogujúce a dopĺňajúce ustanovenia ZSÚ. OZ ako lex generalis v zmysle § 1 ods. 2 ObZ je potrebné aplikovať na riešenie otázok neupravených v ObZ. Do tejto kategórie noriem je nutné v zmysle OZ a ZOS okrem iného zaradiť aj ustanovenia na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách (§§ 52 až 53 OZ).
Vyššie uvedené závery súdu o charaktere uzavretej zmluvy a úprave, ktorou sa riadi, sú ďalej podporené ako závermi právnej teórie, tak aj súdnej praxe (najmä českej, ktorá však z hľadiska komparatívneho obsahuje využiteľné závery aj pre slovenský právny poriadok).
To, že úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku sa bez ohľadu na to či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu, spravuje Obchodným zákonníkom, vyplýva aj z názoru prezentovaného P.. P. B. v článku „Spotrebiteľ v exekučnom konaní“ vydaného v rámci riešenia projektu Justičnej akadémie a APVV.
Podľa názoru súdu potreba aplikovať na právnu úpravu úverovej zmluvy Obchodný zákonník, ako aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, vyplýva aj z článku Spotrebiteľská zmluva od X.. P.. X. V., C.., uverejneného v Bulletine slovenskej advokácie č. 12/2008. V článku sa ďalej uvádza, že v súvislosti s ochranou spotrebiteľa môžeme rozlišovať viaceré právne prostriedky ochrany. Ide najmä o právo spotrebiteľa na:
A) ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve,
B) uplatnenie práv vyplývajúcich z omeškania,
C) uplatnenie práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za škodu,
D) uplatnenie práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady,
E) odstúpenie od zmluvy jednak v rámci zodpovednosti za vady alebo v iných zákonom stanovených prípadoch,
F) vyslovenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy,
G) uverejnenie rozsudku.
V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že že pri uplatňovaní jednotlivých právnych prostriedkov je veľmi dôležité posúdiť, akého charakteru je spotrebiteľská zmluva - či ide o zmluvu občiansko-právneho charakteru alebo obchodno-právneho charakteru. Uvedené má zásadný význam pri uplatňovaní práv spotrebiteľa. Iba v jednom prípade - práva na ochranu pred neprimeranými podmienkami (vyššie ad A) je úprava jednotná a spoločná bez ohľadu na to, o akú zmluvu ide. Tak pokiaľ pôjde o ostatné právne prostriedky (vyššie uvedené pod bodmi B/ - F/), bude práve dôležité posúdiť, či ide o zmluvu občianskoprávnu alebo obchodno-právnu, pretože v mnohých prípadoch bude potrebné aplikovať všeobecnú úpravu v týchto kódexoch (napr. úprava o premlčaní, výška úrokov z omeškania a podobne).
Na základe uvedených skutočností súd má za to, že účastníci konania platne uzavreli predmetnú zmluvu, ktorú súd posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu spravujúcu sa Obchodným zákonníkom, keďže zmluvný vzťah je absolútnym obchodom v zmysle platnej právnej úpravy.
Odporkyňa v rade 1/ v podanom odpore vzniesla námietku premlčania s uvedením, že v zmysle Občianskeho zákonníka uplynula 3-ročná lehota.
Pokiaľ ide o otázku premlčania nárokov z úverovej spotrebiteľskej zmluvy, súd uvádza - ako bolo uvedené už pri výklade podstaty spotrebiteľskej zmluvy, že spotrebiteľskou zmluvou je aj absolútna obchodná zmluva bez ohľadu na to, že sa riadi právnym režimom Obchodného zákonníka. Aj pre takúto zmluvu totiž po 01.04.2004 platia všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách uvedené v § 52
- § 54, resp. § 60 Občianskeho zákonníka.
Podľa § 54 ods.1 Občianskeho zákonníka - zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Ustanovenie § 54 ods.1 Občianskeho zákonníka zakotvuje v prospech spotrebiteľa kogentnosť inak dispozitívnych noriem uvedených v Obč. zákonníku, ak by spotrebiteľská zmluva obsahovala od nich odklon v neprospech spotrebiteľa. Je zrejmé, že ide o dispozitívne ustanovenia Občianskeho zákonníka (napr. Kateřina Čuhelová: Zamyšlení nad aplikací § 401 ObchZ ve spotřebitelských smlouvách, Právní rozhledy 11/2012, s. 401). Predmetné ustanovenie nestanovuje aplikáciu Občianske. zákonníka na spotrebiteľské zmluvy vo forme absolútnych obchodov inak ako v rozsahu § 52 - § 54, resp. až § 60. To, že ide o dispozitívne ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj záver vyplývajúci z predchádzajúcej vety vyplýva aj z toho, že pre danú vec podstatné ustanovenia o premlčaní nie sú ustanoveniami dispozitívnymi, ale kogentnými, ako aj zo záveru s tým spojeného, že dĺžka premlčacej doby v občianskoprávnych - spotrebiteľských vzťahoch nemajúcich formu absolútneho obchodu nemôže byť predmetom zmluvnej podmienky (ktorá by bola bez ďalšieho, teda aj bez potreby skúmania prijateľnosti neplatná), pretože je predmetom kogentnej právnej normy.
Pre zdôraznenie vyššie uvedených záverov možno opätovne pre porovnanie uviesť českú úpravu, ktorá v § 262 ods.4 Obchodného zákonníka uvádza - ve vztazích podle § 261 nebo podřízených obchodnímu zákoníku dohodou podle odstavce 1 se použijí, nevyplývá-li z tohoto zákona nebo ze zvláštních právních předpisů něco jiného, ustanovení této části na obě strany; ustanovení občanského zákoníku nebo zvláštních právních předpisů o spotřebitelských smlouvách, adhezních smlouvách, zneužívajících klauzulích a jiná ustanovení směřující k ochraně spotřebitele je však třeba použít vždy, je-li to ve prospěch smluvní strany, která není podnikatelem. Smluvní strana, která není podnikatelem, nese odpovědnost za porušení povinností z těchto vztahů podle občanského zákoníku a na její společné závazky se použijí ustanovení občanského zákoníku.
Je teda zrejmé, že český Obchodný zákonník rozširuje použitie Občianskeho zákonníka v určitých oblastiach aj na absolútne obchody a umožňuje teda jeho širšie použitie, ako je tomu v rámci slovenského právneho poriadku.
NS ČR vo veci sp. zn. 32 Cdo 3337/2010 tak uviedol (pre autenticitu sa cituje v českom jazyku) - „Úprava promlčení obsažená v občanském zákoníku v § 101 a násl. nepatří mezi tzv. jiná ustanovení směřující k ochraně spotřebitele ve smyslu § 262 odst. 4 části věty první za středníkem obchodního zákoníku. Výkladem § 262 odst. 4 části věty první za středníkem obch. zák. nelze dospět k závěru, že odůvodňuje aplikaci jakéhokoli ustanovení, jež by mohlo být pro spotřebitele výhodnější. Takovému závěru nelze přisvědčit již jen proto, že by vnášel do právních vztahů zásadní nejistotu a znamenal by též výrazný zásah do zásady rovnosti účastníků těchto vztahů. Úprava promlčení není úpravou, která směřuje k ochraně spotřebitele; odlišně stanovená délka promlčecí doby v občanském a obchodním zákoníku je pouze výsledkem různých legislativních procesů, z nichž však žádný nesměřuje k ochraně slabší strany (spotřebitele). Promlčení působí vůči oběma stranám stejně, z komplexní úpravy promlčení v každém z těchto zákonů nelze považovat jen některá z nich za výhodnější pro spotřebitele. Na vztah ručitele zajišťující závazek ze spotřebitelské smlouvy je třeba aplikovat úpravu promlčení obsaženou v obchodním zákoníku, tedy čtyřletou promlčecí dobu podle ustanovení § 397 obch. zák. Argumentuje- li dovolatel výhodnější úpravou promlčení pro spotřebitele v občanském zákoníku pro kratší obecnou promlčecí dobu (podle ustanovení § 101 je promlčecí doba tři roky) oproti úpravě v obchodním zákoníku (podle ustanovení § 397 je promlčecí doba čtyři roky), mohlo by jít o výhodu jen v případě, že spotřebitel je v postavení dlužníka. Kdyby byl v postavení věřitele, pak by podle logiky dovolatele kratší promlčecí doba již výhodou nebyla. Výklad ustanovení § 262 odst. 4 části první věty za středníkem obch. zák., který by rozlišoval, zda spotřebitel je v pozici nositele práva či v pozici osoby mající povinnost, a podle toho umožňoval použití příslušného ustanovení o promlčení v občanském nebo obchodním zákoníku podle konkrétní situace, je nepřijatelný. Nesprávnost názoru dovolatele se projevuje zřetelně i na délce promlčecí doby v případě uznání závazku podle občanského a obchodního zákoníku. Podle úpravy v občanském zákoníku, která je podle názoru dovolatele pro spotřebitele příznivější proto, že stanoví kratší obecnou promlčecí dobu, je podle ustanovení § 110 odst. 1 promlčecí doba desetiletá, kdežto podle úpravy v ustanovení § 407 odst. 1 obch. zák. je promlčecí doba čtyřletá. V případě uznání závazku dlužníkem je tedy úprava promlčecí doby v obou zákonech, pokud jde o její délku, zcela opačná z hlediska výhodnosti pro spotřebitele v postavení dlužníka. I z tohoto srovnání úpravy promlčení v občanském a obchodním zákoníku lze dovodit, že ustanovení o promlčení v občanském zákoníku nelze považovat za ustanovení na ochranu spotřebitele ve smyslu ustanovení § 262 odst. 4 části první věty za středníkem obch. zák. Ve smyslu článku 3 Směrnice pak za ustanovení směřující k ochraně spotřebitele je třeba považovat takové, které chrání slabší stranu proti silnější, tj. že upravuje vztah dvou subjektů ve výrazně nerovnovážném postavení (obdobně Dědič, J., Čech, P.: Obchodní právo po vstupu ČR do EU, 2. vydání, Bova Polygon, Praha 2005, s. 382). Musí jít tedy o ustanovení, které bylo přijato přímo na ochranu spotřebitele, anebo ustanovení, jehož charakter je takový, že záměrným způsobem chrání slabší stranu smluvního vztahu (k tomu srov. v právnické literatuře např. Vymazal, L.: Ochrana spotřebitele a její meze v obchodním závazkovém právu. Obchodněprávní revue, 2010, č. 2, dále Zoulík, F.: Soukromoprávní ochrana slabší smluvní strany. Právní rozhledy, 2002, č. 3, s. 109). Jestliže by úmyslem zákonodárce bylo upřednostnit aplikaci všech pro nepodnikatele „výhodnějších“ úprav, jistě by nepoužil formulaci příkladným výčtem s výslovným odkazem na úpravu spotřebitelských smluv, adhezních smluv a zneužívajících klauzulí, ale obecnou formulaci. “
Premlčanie sa teda aj v spotrebiteľských zmluvách majúcich formu absolútneho obchodu spravuje výlučne Obchodným zákonníkom podľa § 397 Obchodného zákonníka. Ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.
Pre vyššie uvedené závery je ďalej podstatné, že NS ČR, o rozhodnutia ktorého sa procesný súd pri svojich záveroch opieral (pre nedostatok riešenia uvedených otázok v rámci rozhodovacej činnosti NS SR), neboli výsledkom aplikácie § 55 ods.1 Obč. zákonníka platného v ČR, podľa ktorého: „smluvní ujednání spotřebitelských smluv se nemohou odchýlit od zákona v neprospěch spotřebitele. Spotřebitel se zejména nemůže vzdát práv, které mu zákon poskytuje, nebo jinak zhoršit své smluvní postavení“ a ktorý je svojim znením totožný s § 54 ods.1 Obč. zákonníka platného v SR ale aplikácie § 262 ods.4 českého Obch. zákonníka a teda o ustanovenie § 54 ods.1 Obč. zákonníka nemožno oprieť výklad niektorých slovenských súdov, ktoré pre otázky premlčania a úrokov z omeškania v spotrebiteľských zmluvách majúcich formu absolútneho obchodu aplikujú Obč. zákonník.
Súd mal zistené, že úver bol splatný dňa 10.01.2010, aj keď bola dohoda o splácaní v splátkach.
Hoci bolo dohodnuté splácanie úveru v splátkach, s poukazom na zaužívanú súdnu prax dohoda o splácaní úveru v splátkach sa nedá považovať za právo na čiastkové plnenie. (4Obo/54/2007)
Návrh bol podaný dňa 15.04.2013.
Podľa § 387 Obchodného zákonníka
(1) Právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom.
(2) Premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkou práva vypovedať zmluvu uzavretú na dobu neurčitú.
Podľa § 388 ods.1 Obchodného zákonníka premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.
Podľa § 391 Obchodného zákonníka
(1) Pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.
(2) Pri právach uskutočniť právny úkon plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa právny úkon mohol urobiť, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.
Podľa § 391 Obchodného zákonníka
(1) Pri práve na plnenie záväzku plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa mal záväzok splniť alebo sa malo začať s jeho plnením (doba splatnosti). Ak obsah záväzku spočíva v povinnosti nepretržite vykonávať určitú činnosť, zdržať sa určitej činnosti alebo niečo strpieť, začína premlčacia doba plynúť od porušenia tejto povinnosti.
(2) Pri práve na čiastkové plnenie plynie premlčacia doba pre každé čiastkové plnenie samostatne. Ak sa pre nesplnenie niektorého čiastkového záväzku stane splatný celý záväzok, plynie premlčacia doba od doby splatnosti nesplneného záväzku.
Podľa § 397 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.
Z uvedeného vyplýva, že premlčacia lehota začala plynúť nasledujúcim dňom po splatnosti celého úveru, t.j. dňa 11.01.2010 a uplynula by dňa 11.01.2014.
S poukazom na uvedené súd posúdil, že v danom prípade je vznesená námietka premlčania neopodstatnená, nakoľko návrh bol podaný dňa 15.04.2013, teda v rámci premlčacej lehoty, pred jej uplynutím.
Čo sa týka splatnosti jednotlivých splátok, navrhovateľ mohol, ale nemusel odstúpiť od zmluvy v prípade meškania s mesačnými úhradami. Je nepochybné, že navrhovateľ túto možnosť nevyužil a od zmluvy neodstúpil, uplatnil si však úroky z omeškania v zmysle zmluvných dojednaní.
Z predmetnej zmluvy vyplýva, že splatnosť prvej splátky bola určená dňom 10.02.2005 a konečná splatnosť dňom 10.01.2010, pričom odporcovia ako dlžníci mali splácať jednotlivé mesačné splátky vždy k 10.dňu v mesiaci.
Taktiež bola dohodnutá úroková sadzba vo výške 11,80 % ročne.
Z predložených listín mal súd preukázané, že odporcovia čerpali úver.
Z predložených listín a výpisov vyplýva, že odporca v rade 1/ a 2/ splácali úver nepravidelnými splátkami, pričom sa dostávali do omeškania s jednotlivými úhradami.
Jednotlivé úhrady vyplývajú z predložených listín.
Odporcovia úver nesplácali riadne a včas, v dôsledku čoho sa dostali do omeškania, v dôsledku čoho navrhovateľ si uplatnil aj úroky z omeškania z jednotlivých splátok.
Odporcovia sa dostali do omeškania prvýkrát s úhradou 42,98 Eur splatnou dňa 10.05.2005, keďže bola uhradená až dňa 16.05.2005
Z predložených listín vyplýva platobná disciplína odporcu v rade 1/ a 2/.
Navrhovateľ vyčíslil neuhradenú sumu úveru vo výške 609,87 Eur po započítaní jednotlivých splátok v zmysle úverových podmienok.
Zmluvou boli dohodnuté aj úroky z úveru vo výške 11,80 % ročne.
Podľa bodu 4.4.2 Obchodných podmienok banka je oprávnená jednostranne zmeniť úrokové sadzby, pričom zmena je účinná zverejnením.
Na základe toho navrhovateľ zmenil aj v danom prípade úrokovú sadzbu na 12,85 % ročne.
Súd však poukazuje na to, že zmluvný vzťah nie je jednostranný, ale je medzi účastníkmi konania, pričom dlžníci - odporcovia sú zároveň spotrebitelia, u ktorých je zvýšená ochrana.
Zmluvný vzťah sa síce v danom prípade neriadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka, teda nie je možné vyhlasovať neprijateľnosť podmienok, avšak je nutné posudzovať dobré mravy, či poctivý obchodný styk.
Súd zároveň dáva do pozornosti nález Ústavného súdu ČR zo dňa 15.06.2009, I. ÚS 342/09, podľa ktorého i v prípade „de facto“ spotrebiteľských vzťahov vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti zákona, ktorým bol režim spotrebiteľských zmlúv do nášho právneho poriadku transformovaný, je treba cestou výkladu podústavného práva dosiahnuť, zabezpečiť právnu ochranu i v týchto prípadoch, nakoľko materiálne nahliadanie pozície kontrahenta uzatvárajúceho zmluvu pred nadobudnutím účinnosti zákona sa nijako nelíšila od spotrebiteľa uzatvárajúceho zmluvu už v režime spotrebiteľských zmlúv. To znamená, že práva dodávateľa vzniknuté na základe zmluvných podmienok, ktoré by mali podľa neskoršej právnej úpravy povahu tzv. neprijateľných, resp. neprimeraných podmienok a ktoré by tak boli s poukazom na § 53 ods.5 Občianskeho zákonníka v platnom znení ex lege neplatné, nemôžu v zmysle § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka a § 265 Obchodného zákonníka požívať právnu ochranu.
V tejto súvislosti súd zároveň dopĺňa, že v danom náleze je taktiež uvedené, že východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého spotrebiteľ sa ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii,... Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosti spotrebiteľa, v prípade predaja na obchodných prezentáciách je u neho navyše vyvolaný pocit vďačnosti za poskytnuté sprievodné služby spojené s prezentáciou.
Je nepochybné, že v zmluve bola dohodnutá úroková sadzba 11,80 % ročne a z ničoho nevyplýva, že by nešlo o fixnú úrokovú sadzbu. Banka si nemôže meniť svojvoľne úrokové sadzby na konkrétnu výšku bez súhlasu všetkých zmluvných strán, teda bez súhlasu odporcov.
Dojednanie v zmluvných podmienkach, že navrhovateľ je oprávnený jednostranne meniť napríklad úrokové sadzby, hoci nevyplýva, že by nešlo o fixnú sadzbu, je podľa názoru v rozpore s dobrými mravmi, či v rozpore s poctivým obchodným stykom, preto nemôže také ustanovenie požívať právnu ochranu.
Predsa bola dohodnutá fixná úroková sadzba a navrhovateľ ničím nepreukázal dôvodnosť zmeny tejto úrokovej sadzby, ako ani oprávnenosť takejto zmeny.
Hoci podľa § 53 ods.13 Občianskeho zákonníka v platnom znení za neprijateľnú podmienku podľa odseku 4 písm. i) sa nepovažuje podmienka, podľa ktorej si dodávateľ finančných služieb podľa osobitného predpisu vyhradzuje právo z vážneho objektívneho dôvodu bez oznámenia zmeniť úrokovú sadzbu alebo výšku iných poplatkov za finančné služby podľa osobitného predpisu, ktoré má platiť spotrebiteľ alebo dodávateľ, ak súčasne sa dodávateľ zaviaže bez zbytočného odkladu o tom a o možnosti spotrebiteľa vypovedať spotrebiteľskú zmluvu písomne informovať spotrebiteľa a ak spotrebiteľ má právo bezplatne a s okamžitou účinnosťou vypovedať túto zmluvu, v danom prípade ide o zmluvu, pre ktorú dané ustanovenie nemožno aplikovať vzhľadom na obdobie uzavretia zmluvy.
Avšak aj napriek tomu súd zdôrazňuje, že navrhovateľ ničím nepreukázal žiadny vážny objektívny dôvod zmeniť úrokovú sadzbu, ako ani samotné oznámenie tejto zmeny.
S poukazom na uvedené súd takéto zmluvné dojednanie posúdil za neplatné, v rozpore s poctivým obchodným stykom, teda nepožíva právnu ochranu a teda priznal riadny úrok z úveru iba vo výške 11,80 % ročne.
Navrhovateľ si vyčíslil tento úrok vo výške 12,85 % ročne, a to vo výške 123,54 Eur za obdobie od dňa po konečnej splatnosti ku dňu 04.09.2012, teda od 11.01.2010 do 04.09.2012, a to zo sumy 609,87 Eur, pričom v tejto sume je uplatnený aj riadny úrok, ktorý vznikol pred konečnou splatnosťou úveru vyčíslený z časti nezaplatených splátok.
Výpočtom súdu (pri výške úroku 11,80 % ročne) bolo zistené, že navrhovateľ si za dané obdobie uplatnil nižšiu sumu predstavujúcu úrok z úveru, aj keď si uplatnil výšku 12,85 % ročne. Preto súd, aj napriek tomu, že navrhovateľ si uplatnil úrok 12,85 % ročne, priznal ním vypočítanú sumu, nakoľko je nižšia než výpočet so správnym - priznaným úrokom.
Navrhovateľ si uplatnil aj úroky z omeškania, a to vo výške 120,62 Eur, a to vo výške 8 % ročne z jednotlivých splátok, s ktorými boli odporcovia v omeškaní, a to od 11.05.2005 do 10.01.2010 a od 11.01.2010 do 04.09.2012 z dôvodov omeškania s úhradou istiny 609,87 Eur.
Keďže dlžná suma nebola uhradená, navrhovateľ si správne uplatnil riadny úrok z úveru a úroky z omeškania od 05.09.2012, teda od nasledujúceho dňa, ku ktorému boli zvlášť vyčíslené, a to aj z dôvodu väčšej prehľadnosti.
Súd však úroky z úveru od 05.09.2013 priznal vo výške 11,80 % ročne, preto v prevyšujúcej výške žalobný návrh zamietol.
Vzhľadom k tomu, že medzi účastníkmi konania vznikol obchodno-záväzkový vzťah, ktorý je absolútnym obchodom, súd posúdil úroky z omeškania v zmysle § 369 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.
Podľa § 3 ods.1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. v znení v čase vzniku omeškania výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Podľa § 3 ods.2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. ak sa počas trvania omeškania zmení základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky a ak je to pre veriteľa výhodnejšie, výška úrokov z omeškania je o 7 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka, v ktorom trvá omeškanie; táto základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky sa použije počas celého tohto polroka.
Vzhľadom na to, že odporcovia si svoju povinnosť zaplatiť dlžnú sumu nesplnili, dostali sa do omeškania ako dlžník s platením svojho peňažného záväzku. Týmto vzniklo navrhovateľovi právo na úroky z omeškania. Súd uznal úrok požadovaný navrhovateľom vo výške 8 % ročne, a to do 05.09.2012.
Odporcovia boli v konaní nečinní, okrem odporkyne v rade 1/, ktorá podala odpro proti platobnému rozkazu, v ktorom nenamietala nič iné, len premlčanie.
Tvrdenia navrhovateľa neboli nikým a ničím spochybnené a navrhovateľ preukázal svoje tvrdenia predloženými listinami.
Vykonané dôkazy súd hodnotil v zmysle § 132 O.s.p. podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a na zákonné ustanovenia súd posúdil skutkovú a právnu dôvodnosť žalobou uplatnenej pohľadávky, na základe čoho súd návrhu navrhovateľa vyhovel v rozsahu uvedenom vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, a to z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto rozhodnutia.
Vykonaným dokazovaním súd mal preukázané, že v dôsledku vyššie uvedeného odporcovia dlhujú sumu 609,87 Eur po započítaní uhradených splátok v zmysle obchodných podmienok, spolu s úrokmi z úveru a s úrokmi z omeškania, a to všetko tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Právna zástupkyňa navrhovateľa uviedla, že pred pojednávaním komunikovala s odporkyňou v rade 1/, ktorá ich požiadala o splátky po 50,- Eur mesačne vzhľadom na jej finančnú situáciu, s čím v mene navrhovateľa súhlasí, pričom žiadala obidvoch odporcov zaviazať spoločne a nerozdielne s výhodou splátok.
Taktiež navrhla splátky aj na zaplatenie trov konania.
Podľa § 160 ods.1 veta druhá O.s.p. súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.
Aj keď odporcovia nežiadali súd o splácanie v splátkach, vzhľadom na uvedené skutočnosti s poukazom na žiadosť navrhovateľa a na jeho tvrdenie ohľadom žiadosti odporkyne v rade 1/, súd vyhovel tejto žiadosti a so súhlasom navrhovateľa tak rozhodol o splátkach v zmysle § 160 ods.1 O.s.p., a to po 50,- Eur mesačne na istinu a po 20,- Eur mesačne na trovy konania. Hoci odporcovia nepreukázali riadne dôvody pre splácanie v splátkach, súd zohľadnil žiadosť navrhovateľa o plnenie v splátkach a súhlas navrhovateľa so splátkami, a to všetko vzhľadom aj na výšku istiny.
Súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, pričom výšku mesačných splátok súd považoval za primeranú, pričom omeškaním čo i len jednej splátky sa stane celé plnenie zročným.
Podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p., aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomere nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia závislého od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.
Podľa § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Výrok o trovách konania sa opiera o § 142 ods. 3 O.s.p.. Nakoľko navrhovateľ mal neúspech v pomere nepatrnej časti, súd priznal navrhovateľovi náhradu rov konania voči neúspešnému účastníkovi
- odporcom. Súd v danej veci nezistili žiadne dôvody osobitného zreteľa, pre ktoré by navrhovateľovi ako úspešnému účastníkovi nepriznal náhradu trov konania voči neúspešnému účastníkovi t.j. odporcom v rade 1/ a 2/.
Navrhovateľ si v podaní zo dňa 19.09.2013 uplatnil voči odporcom náhradu trov konania titulom zaplateného súdneho poplatku vo výške 36,50 eur a titulom trov právneho zastúpenia za úkony právnej pomoci : 1/ prevzatie a príprava zastúpenia v sume 39,84 eur + režijný paušál v sume 7,63 eur + 20% DPH, 2/ podanie žaloby v sume 39,84 eur + režijný paušál v sume 7,81eur + 20% DPH, 3/ podanie zo dňa 19.02.2013 v sume 39,84 eur + režijný paušál v sume 7,81 eur + 20% DPH, 4/ pojednávanie dňa 19.09.2013 v sume 39,84 eur + režijný paušál v sume 7,81 eur + 20% DPH + cestovné na pojednávanie dňa 19.09.2013 v sume 106,85 eur + 20% DPH, náhrada za stratu času 101,68 eur + 20%DPH.
Podľa § 151 ods. 1 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa § 151 ods. 2 O.s.p., ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa § 151 ods. 8 O.s.p. vo výroku o náhrade trov konania súd vyjadrí osobitne trovy právneho zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhrada sa účastníkovi priznáva.
V zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, súd preskúmal navrhovateľom uplatnené právo na náhradu trov konania a priznal mu titulom súdneho poplatku za návrh na začatie konania sumu 36,50 eur a titulom trov konania - trov právneho zastúpenia sumu 478,73 eur, pozostávajúcu :
1.za úkon právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia v sume 39,84 eur podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a) cit. vyhlášky + režijný paušál v uplatnenej sume 7,63 eur podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky + 20% DPH v sume 9,49 eur podľa § 18 ods. 3 cit. vyhlášky, spolu suma 56,96 eur,
2.za úkon právnej služby - podanie žaloby na súd v sume 39,84 eur podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b) cit. vyhlášky + režijný paušál v uplatnenej sume 7,81 eur podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky + 20% DPH v sume 9,53 eur podľa § 18 ods. 3 cit. vyhlášky, spolu suma 57,18 eur,
3.za úkon právnej služby - podanie zo dňa 19.02.2013 v sume 39,84 eur podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b) cit. vyhlášky + režijný paušál v uplatnenej sume 7,81 eur podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky + 20% DPH v sume 9,53 eur podľa § 18 ods. 3 cit. vyhlášky, spolu suma 57,18 eur,
4.za úkon právnej služby - pojednávanie dňa 19.09.2013 v sume 39,84 eur podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. c) cit. vyhlášky + režijný paušál v uplatnenej sume 7,81 eur podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky + 20% DPH v sume 9,53 eur podľa § 18 ods. 3 cit. vyhlášky, spolu suma 57,18 eur,
4. náhrada cestovného na pojednávanie dňa 19.09.2013 podľa § 16 ods. 4 cit. vyhlášky: za použitie osobného motorového vozidla 0,183 x 404 km za cestu Bratislava Žilina a späť v sume 73,93 eur +
náhrada za pohonné látky: 404 x 5,8 x 1,405/100 sa rovná suma 32,92 eur, spolu suma 106,85 eur + 20% DPH v sume 21,37 eur, spolu suma 128,22 eur,
5. náhrada za stratu času na pojednávanie na Okresnom súde v Žiline dňa 19.09.2013 v sume 101,68 eur za 8 polhodín á 12,71 eur + 20% DPH v sume 20,33 eur podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl., spolu suma 122,01 eur.
Podľa ust. § 160 ods. 1 O.s.p., ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.
Podľa § 149 ods. 1 O.s.p., ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.
Na základe uvedeného je odporca povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania spolu v sume 515,23 eur (trovy právneho zastúpenia v sume 478,73 eur + súdny poplatok za návrh na začatie konania v sume 36,50 eur), a to v splátkach po 20,- eur mesačne na základe rovnakých vyššie uvedených skutkových dôvodov (ako pri umožnení splácania žalovaného plnenia v splátkach) a podľa cit. ust. § 160 ods. 1 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu v Žiline, ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,
má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden
rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak
účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).