Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Co-105-2013.pdf
PDF · 92.65 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/105/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudkýň JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Daniely Babinovej vo veci žalobcu T. U. H., s.r.o., so sídlom K. č. 5, Y., zast. X. U., s.r.o., so sídlom K. č. 5, Y. proti žalovaným 1/ J. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. č. XXX, 2/ D. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. č. XXX, 3/ N. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. č. XXX o zaplatenie 83 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 4C/228/2012-54 z 15.01.2013 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu o zaplatenie 83 Eur s prísl. zamietol. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal.
Vychádzal zo zistenia, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými v 1/ a 2/ rade ako dlžníkmi bola uzavretá zmluva o pôžičke, ktorá bola na žalobcu postúpená zmluvou o postúpení, ktoré postúpenie bolo preukázané v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ako aj zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto má súd za to, že je daná aktívna legitimácia žalobcu v tomto konaní. Zároveň žalovaný v 3/ rade podľa § 52 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy o pôžičke v zmluve písomne vyhlásil, že berie na seba voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokoja dlžníci. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklade j v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Z prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 24.03.2011 vyplýva, že dňa 30.09.2002 bola pohľadávka splatná, pričom 3-ročná premlčacia doba podľa Občianskeho zákonníka začala plynúť najneskôr 01.10.2002 a uplynula 01.10.2005, teda celá pohľadávka bola v čase podania žaloby dňa 02.07.2012 premlčaná.
Z vykonaného dokazovania, a to z dohôd o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku vyplýva, že záväzok žalovaní v 1/ a 2/ rade uznali 10.09.2011. Pohľadávka žalobcu bola premlčaná 01.10.2005. Žalovaní v 1/ a 2/ rade tak podpísali dohodu o uznaní až po uplynutí premlčacej doby, teda uznali už premlčaný dlh.
Samotné uznanie dlhu je spojené s dohodou o uzavretí splátkového kalendára, pričom je možné mať pochybnosti o tom, že dlžník si bol vedomý dôsledkov uznania dlhu najmä predlženia premlčacej doby v zmysle § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Aj z výpovede žalovaných v 1/ a 2/ rade vyplýva, že zamestnanec žalobcu nijako nevysvetľoval žalovaným obsah dohody, prípadne či si jedná o premlčanú pohľadávku alebo nie. Zamestnanec žalobcu naviac sám vyhľadal žalovaných za účelom podpisu dohody, teda iniciatíva k uzatvoreniu takejto dohody nevychádzal od spotrebiteľa. Spotrebiteľ, ktoré išlo najmä o to, aby mohol uhradiť dlh v splátkach, keďže sociálna situácia mu nedovoľovala uhradiť dlh naraz, musel podpísať celý formulár, pričom je zrejmé aj z výpovede žalovaných, že význam obsahu formulára, ktorý podpísali im nebol zrejmý. Vzhľadom na takto predformulovaný obsah a okolnosti podpisu dohody možno mať vážne pochybnosti o tom, že ide o skutočný prejav vôle žalovaných uznať dlh a nejde iba o vôľu uzavrieť dohodu o splátkach so žalobcom.
Vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania súd žalobu podanú na súde 02.07.2012, teda po uplynutí všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby, zamietol.
Pokiaľ ide o žalovaného v 3/ rade, ktorý bol ručiteľom v predmetnom vzťahu, tento námietku premlčania nevzniesol.
Vo vzťahu k nemu je však potrebné uviesť, že žalobca uplatňoval pohľadávku, ktorá ku dňu postúpenia predstavovala sumu 203 Eur. V oznámení o postúpení z 12.04.2011 úhrnný veriteľ oznamoval žalovaným, že pohľadávku, ktorú postúpil na žalobcu predstavuje sumu 83 Eur.Následne žalovaní uhradili dňa 26.09.2011 sumu 40 Eur, dňa 24.10.2011 sumu 40 Eur a dňa 28.12.2011 sumu 40 Eur. Nie je teda zrejmé, akú sumu vlastne predstavovala žalovaná istina a akú sumu samotné príslušenstvo postúpenej pohľadávky.
Naviac, ručiteľský záväzok je záväzkom akcesorickým a subsidiárnym. To znamená, že je závislý od hlavného záväzku a taktiež, že ručiteľ nie je zaviazaný vedľa hlavné dlžníka ako spoločný dlžník, ale je povinný uspokojiť pohľadávku veriteľa až vtedy, ak ju neuspokojí dlžník. Ručiteľ teda nie je dlžníkom primárnym ale sekundárnym. Existencia ručiteľského záväzku v situácii, keď zabezpečovaná pohľadávka zanikla je zásadne nemysliteľná. Preto bolo potrebné zamietnuť žalobu aj voči žalovanému v 3/ rade.
Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.
Poukázal na to, že obsahom predmetnej dohody je uznanie dlhu zo strany žalovaného ako právny inštitút zakotvený v Občianskom zákonníku, pričom právnym následkom uznania práva, ktorý nastáva priamo zo zákona je prerušenie plynutia premlčacej doby. To znamená, že doba,ktorá dovtedy uplynula sa stáva právne bezvýznamnou a začne plynúť nová 10-ročná premlčacia doba. Zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Úprava obsiahnutá v § 558 Občianskeho zákonníka spája vedomosť toho, kto uznal premlčací dlh o jeho premlčaní so vznikom vyvrátiteľnej domnienky, že dlh v čase uznania trval. Odporcovia existenciu svojho dlhu nijakým spôsobom nenamietali. Odporcovia sami žiadali o možnosť splácať dlžnú sumu v splátkach, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že po podpise zmluvy uhradili tri splátky po 40 Eur. Súd sa v konaní len stotožnil s jednostranným vyjadrením žalovaných, že o premlčaní dlhu a o jeho následkoch nemali vedomosť. Konanie žalovaných nemožno považovať za morálne a čestné, a preto nemožno súhlasiť s tým, aby takémuto konaniu bola zo strany súdu poskytnutá ochrana. Právny účinok spojený s uznaním práva, ktorý predpokladá § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka, t. j. prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej doby a začiatok plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby v takomto prípade nastupuje. Veriteľovi premlčané právo zostáva naďalej zachované rovnako ako nezaniká záväzok dlžníka voči veriteľovi. Predmetnou dohodou dochádza k zmene v obsahu záväzku zmluvných strán, ktorá spočíva v tom, že žalovanému je umožnené splácať
záväzok v splátkach. Žalobca, ako postupník, nemá postavenie dodávateľa a na dohodu sa nevzťahujú ustanovenia o neprijateľných podmienkach o spotrebiteľských zmluvách. Žalovaní v 1/ a 2/ rade po tom, čo sa oboznámili s obsahom dohody, svojim podpisom svoj existujúci záväzok uznali a vyjadrili svoju vedomosť s premlčaním pohľadávky. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobe vyhovel.
Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.
Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 2 O.s.p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedali vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 01.04.2004) vyplýva, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy, upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka).
Podľa § 100 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa článku 3 smernice Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred, spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.
V predmetnej veci, ako to správne analyzuje súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia, nepochybne ide o spotrebiteľský vzťah medzi žalobcom a žalovanými z titulu pôvodne poskytnutej zmluvy o pôžičke. Na tomto spotrebiteľskom vzťahu a jeho charaktere nič nemení ani skutočnosť, že žalobca je v súčasnosti len postupníkom pôvodnej pohľadávky vzniknutej u jeho právneho predchodcu, teda v H. H., a.s. H. okolnosťou, že došlo k postúpeniu tejto pohľadávky nemôže sa stratiť charakter spotrebiteľského vzťahu, ktorý bol založený už pôvodnou zmluvou uzavretou s právnym predchodcom žalobcu.
Preto na právny vzťah účastníkov je potrebné aplikovať všetky ustanovenia vzťahujúce sa na ochranu spotrebiteľa v zmysle citovaného ustanovenia § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka a nasl. ako aj smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
V tomto smere súd prvého stupňa správne analyzuje, že ustanovenie článku 3 citovanej smernice Rady č. 93/13/EHS sa vzťahuje aj na dohodu o uznaní dlhu.
V tomto smere nie je podstatné to, že súd prvého stupňa si osvojil niektoré tvrdenia žalovaných vo vzťahu k podpisu tejto zmluvy, pretože žalobca mal taktiež možnosť v priebehu konania sa vyjadriť k okolnostiam uzavretia tejto zmluvy, ale rozhodujúce je to, že nepochybne predmetná dohoda o uznaní dlhu a uzavretí splátkového kalendára má charakter vopred pripravenej štandardizovanej zmluvy, na ktorú sa vzťahuje aj ustanovenie citovaného článku 3 smernice Rady č. 93/13/EHS.
V tejto súvislosti je potom potrebné brať do úvahy, že takáto dohoda založila značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi účastníkmi tohto spotrebiteľského právneho vzťahu, pretože bez vedomosti o premlčaní dlhu a bez náležitého poučenia bola žalovaným v 1/ a 2/ rade predložená na podpis dohoda o uznaní dlhu a o uzavretí splátkového kalendára, ktorá nepochybne bola pre nich nevýhodná, pretože uznali dlh, ktorý bol už dávnejšie premlčaný ako to správne analyzuje súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia. Predmetná pohľadávka bola totiž premlčaná ku dňu 01.10.2005, pričom s odstupom 6 rokov podpísali žalovaní v 1/ a 2/ rade predmetnú dohodu o uznaní dlhu a o uzavretí splátkového kalendára dňa 10.09.2011.
Správne preto analyzuje súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia okolnosť, že nemožno vidieť v konaní žalobcu odbornú starostlivosť pri vykonávaní jeho podnikateľskej činnosti a taktiež je potrebné vidieť aj vybočenie z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a v tomto zmysle vrátane produktu poskytovaného pôvodne bankovou inštitúciou, pokiaľ s odstupom niekoľkých rokov bez náležitého vysvetlenia predkladá na podpis zjavne nevýhodnú dohodu pre žalovaných v 1/ a 2/ rade ako spotrebiteľov. V tejto súvislosti ide aj o konanie, ktoré nie je v súlade s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Taktiež ide o rozpor s ust. § 4 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z. v čase podpisu dohôd o uzavretí splátkového kalendára a o uznaní záväzku.
V tejto súvislosti ide o nekalú obchodnú praktiku, pretože bola vykonaná v rozpore s odbornou starostlivosťou a podstatne narušuje ekonomické správanie sa priemerného spotrebiteľa, ktorý v predmetnej veci (žalovaní v 1/ a 2/ rade) boli vlastne uvedení do omylu, pokiaľ nemali vedomosť, že podpisujú dohodu o uznaní premlčaného dlhu. Tieto okolnosti nepochybne vyplývajú z dokazovania vykonaného na súde prvého stupňa.
V tomto smere nie je právne významná argumentácia žalobcu uvedená v jeho odvolaní, spočívajúca v tom, že zákon v zmysle § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka, ktorý spôsobuje začatie plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby, nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Uznanie premlčaného dlhu nie je z hľadiska týchto účinkov viazané na vedomosť dlžníka, že uznal premlčané právo.
Táto argumentácia nie je právne významná práve so zreteľom na existenciu spotrebiteľského vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v predmetnej veci, ktorý vyžaduje iné správanie sa žalobcu ako dodávateľa než je to v bežných iných občianskoprávnych vzťahoch.
Ako to naznačuje súd prvého stupňa, je potrebné v predmetnej veci vyžadovať od žalobcu ako dodávateľa (a tohto postavenia sa v zmysle vyššie uvedeného nemôže zbaviť), aby rešpektoval aj ustanovenia iných právnych predpisov aplikovateľných v predmetnej veci so zreteľom na žalovaných ako spotrebiteľov, a to predovšetkým ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS a zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., pričom v zmysle vyššie uvedeného tieto ustanovenia v prípade žalovaných neboli dodržané.
Žalovaným bola predložená predformulovaná štandardizovaná zmluva bez náležitého poučenia, čo je porušením ustanovení § 4 ods. 8 v nadväznosti na ust. § 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa.
Pokiaľ ide o postavenie žalovaného v 3/ rade, tento aj v tomto smere súd prvého stupňa správne predmetnú problematiku posúdil a analyzoval s poukazom na akcesorický a subsidiárny charakter ručiteľského záväzku žalovaného v 3/ rade v predmetnej veci a správne uzavrel, že so zreteľom na zánik záväzku žalovaných v 1/ a 2/ rade v dôsledku premlčania nie je možné požadovať plnenie tohto záväzku zo strany žalovaného v 3/ rade, ktorý bol len ručiteľom predmetného záväzku.
Správne preto postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ žalobu voči žalovaným v 1/ až 3/ rade zamietol.
So zreteľom na to, že správny je výrok napadnutého rozsudku aj o trovách konania odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.
V ostatnom poukazuje odvolací súd na správne a výstižné dôvody nachádzajúce sa v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého žalobca ako neúspešný účastník nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovaným žiadne preukázateľné trovy spojené s odvolacím konaním nevznikli, preto táto náhrada nebola priznaná žiadnemu z účastníkov.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.