Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_2Co-71-2022.pdf
PDF · 122.8 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/71/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a členiek senátu JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom B. X, A. proti žalovaným: 1. C. D., nar. X.X.XXXX, bytom ul. X. A. X, A., 2. Union poisťovňa a.s., so sídlom Karadžičova 10, Bratislava, IČO: 31 322 051, v konaní o zaplatenie 7.229,12 eur s prísl., o odvolaní žalovaného v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 21.12.2021 č.k. 24C/35/2019-204
rozhodol:
M e n í rozsudok tak, že žalovaní sú povinní zaplatiť žalobcovi sumu 7.229,12 eur s úrokom z omeškania 5 % z dlžnej sumy ročne od 13.02.2019 do zaplatenia v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť na plnenie druhého žalovaného, a nad priznaný rozsah plnenia žalobu z a m i e t a.
Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov proti žalovaným v 1. a 2. rade v plnom rozsahu s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť na plnenie druhého žalovaného.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom uvedeným v záhlaví uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 7.229,12 eur s úrokom z omeškania 5 % z dlžnej sumy ročne od 12.2.2019 do zaplatenia a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodol tak o nároku žalobcu na náhradu škody z dopravnej nehody a uložil žalovanej v 1. rade povinnosť na plnenie titulom zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou jej motorového vozidla podľa § 427 Občianskeho zákonníka, a žalovanému v 2. rade titulom jeho povinnosti ako poisťovateľa žalovanej v 1. rade nahradiť škodu za poisteného v zmysle § 15 zákona č. 381/01 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (zákon č. 381/01 Z.z.).
2. Na strane žalovaného v 2. rade pôvodne v konaní vystupoval jeho právny predchodca spoločnosť Groupama Biztosító Zrt., Budapešť, konajúca prostredníctvom Groupama poisťovňa, a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom Miletičova 21 v Bratislave. Súd prvej inštancie sa v rozhodnutí prvotne vysporiadal s nedostatkom v označení žalovaného, ktorého prvotne žalobca označil ako „Groupama poisťovňa, a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu“, čo hodnotil ako neúplnú identifikáciu subjektu a odstrániteľnú prekážku konania nezakladajúcu nedostatok procesnej subjektivity žalovaného. Poukázal pritom na v konaní vydané zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Košiciach 2Co/162/2020 zo dňa 10.9.2021, že z charakteru uplatneného nároku, opisu skutkových tvrdení žalobcom, pripojených dokumentov, na základe ktorých žalobca uplatnil svoj nárok v spore bolo zrejmé, že jeho nárok smeruje voči zahraničnej poisťovni podnikajúcej na území Slovenskej republiky prostredníctvom svojej pobočky, teda voči subjektu Groupama Biztosító Zrt., Budapešť, konajúcej
prostredníctvom Groupama poisťovňa, a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom Miletičova 21 v Bratislave. Súd preto hodnotil ako nedôvodné námietky žalovaného 2/ o existencii neodstrániteľnej prekážky konania spočívajúce v nedostatku jeho procesnej spôsobilosti a v zhode so žalobcom vykonaným spresnením identifikácie žalovaného 2/, konštatoval, že subjektom na strane žalovaného je zahraničná poisťovňa konajúca prostredníctvom svojej slovenskej pobočky.
3. Pri rozhodnutí o nároku žalobcu vychádzal zo žaloby, ktorou žalobca žiadal náhradu škody vo výške 7.229,12 eur spôsobenej na jeho motorovom vozidle zn. HUMMER H2, EČV : A. dňa 20.5.2018 pri škodovej udalosti, za ktorej vznik zodpovedala žalovaná v 1. rade ako vlastník a prevádzkovateľ motorového vozidla zn. Citroen C3, EČV: A., poisťovateľom ktorého vozidla bol v čase vzniku škody právny predchodca žalovaného v 2. rade. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že pri strete prevádzok motorových vozidiel, keď motorové vozidlo žalovanej v 1. rade malo obmedziť v jazde motorové vozidlo žalobcu, došlo k vzniku škody na vozidle žalobcu vo výške 12.215,34 eur spôsobenej nárazom jeho vozidla do kovového stĺpa pri vyhýbacom manévri. V konaní súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia o zodpovednosti za škodu podľa § 420, § 420a, § 427, § 431 § 442 a § 443 Občianskeho zákonníka (OZ), ustanovenia týkajúce sa poistného plnenia v zmysle § 797 až § 799 OZ vychádzajúc tiež zo znenia § 2, § 4, § 6, § 11, § 15 zákona č. 381/2001 Z.z. Vzal na zreteľ procesnú povinnosť sporových strán na uvedenie skutkových tvrdení, označenie dôkazov a zásadu koncentrácie konania v zmysle § 150, § 151, § 153 CSP. Rozsah a vznik škody súdu vyplynul zo zápisu o poškodení vozidla, nákladov vynaložených žalobcom na opravu vozidla v servise PM Cars s.r.o., a faktúry uhradenej žalobcom. Náhradu škody za žalovanú v 1. rade plnil predchodca žalovaného v 2. rade z titulu poistného vzťahu zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, avšak len v sume 4.986,22 eur. Poisťovateľ plnenie vo vyššom rozsahu odmietol s odôvodnením, že žalobca sa spolupodieľal na vzniku škody v podiele 50%, a v rozsahu ďalších 20 % plnenie znížil dôvodiac nadhodnotením použitých náhradných dielov pri oprave motorového vozidla žalobcu. Súd považoval za preukázané kamerovým záznamom (videom) vyhotoveným z motorového vozidla žalobcu a obsahom správy o nehode podpísanej žalobcom a žalovanou v 1. rade, že žalovaná v 1. rade zodpovedá za vzniknutú škodu v celom rozsahu, keď súd v odôvodnení uviedol, že vzhliadnutím videa je zrejmé, že žalovaná v 1. rade z bočnej cesty náhle vošla do smeru jazdy žalobcu. Na ceste po ktorej viedol motorové vozidlo žalobca nebola osadená žiadna značka o úprave prednosti v jazde, ktorá by obmedzovala žalobcu, a žalovaná v 1. rade potvrdila podpisom na správe o nehode svoje výlučné zavinenie. Z uvedených dôvodov nepovažoval za podstatné, že žalovaná v neskoršie vypracovanom hlásení poistnej udalosti pre svojho poisťovateľa – právneho predchodcu žalovaného v 2. rade uviedla, že k vzniku škody došlo spoluzavinením žalobcu. K uvedenému hláseniu uviedol, že v oznámení žalovanej v 1. rade pre poisťovateľa, v kolónke „kto zavinil nehodu“ bolo pôvodne vyznačené výlučné zavinenie žalovanej 1/ preškrtnuté a až dodatočne bolo uvedené „spoluvina“. Týmto považoval za vyriešenú aj otázku miery účasti žalobcu a žalovanej 1/ na vzniku škody podľa § 431 OZ, keď bolo vylúčená akákoľvek zodpovednosť žalobcu. Ako nepreukázané súd hodnotil tvrdenia poisťovateľa, že bola nadhodnotená cena opravy motorového vozidla a použitých náhradných dielov, lebo predchodca žalovaného v 2. rade na tieto svoje tvrdenia nepredložil žiadne dôkazy. Zohľadňujúc výsledky vykonaného dokazovania priznal žalobcovi uplatňovaný nárok 7.229,12 eur, zodpovedajúci rozdielu medzi žalobcom uhradenými nákladmi na opravu motorového vozidla a poistným plnením, z ktorého peňažného plnenia priznal žalobcovi tiež úroky z omeškania podľa § 517 ods. 1, 2 OZ vo výške vyplývajúcej z § 3 nariadenia vlády SR č. 87/95 Z.z. Nakoľko poisťovateľovi z § 11 zák. č.381/01 Z.z. vyplýva povinnosť poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení vyšetrovania škodovej udalosti, ku ukončeniu šetrenia ktorej došlo 28.1.2019, právo na úroky z omeškania priznal od 12.2.2019, po uplynutí tejto zákonnej lehoty. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP) priznajúc procesne úspešnému žalobcovi náhradu trov v plnom rozsahu.
4. Rozsudok napadli odvolaním obaja žalovaní. Žalovaná v 1. rade namietala existenciu odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP s návrhom, aby odvolací súd rozsudok zmenil, žalobu zamietol a priznal jej náhradu trov konania. Právny predchodca žalovaného v 2. rade tvrdil existenciu dôvodov odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. a/, d/, f/, h/ CSP a žiadal, aby bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenené tak, že konanie voči nemu bude zastavené, alternatívne žaloba bude žaloba zamietnutá a priznaná mu náhradu trov.
5. Žalovaná v 1. rade považovala rozsudok za nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený, tvrdiac, že súd sa nevysporiadal s jej obranou vznášanou v konaní, že pred vjazdom z vedľajšej cesty na
hlavnú spomalila, pozrela sa doprava, doľava, nevidela žiadne vozidlo, preto pokračovala v jazde, až následne v spätnom zrkadle zbadala žalobcu, ktorý narazil, pričom privolaná hliadka polície jej nedala žiadnu pokutu, teda nebolo preukázané, že by porušila akékoľvek predpisy na úseku cestnej premávky. Zastávala názor, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno o jej výlučnej zodpovednosti za vznik škody, keďže nepredložil žiaden znalecký posudok, ktorý by určoval jej výlučné zavinenie a súd vychádzal len z kamerového záznamu predloženého žalobcom pochádzajúceho z jeho motorového vozidla. Ak súd ustálil, že náhle vošla žalobcovi do smeru jeho jazdy, táto otázka bola otázkou odbornou, ktorú mal zodpovedať súdny znalec a tento v konaní nebol ustanovený. Nesúhlasila ani s názorom súdu, ktorý jej zavinenie vyvodil aj z toho, že podpísala správu o nehode, na ktorej bola jej výlučná vina konštatovaná, k čomu uviedla, že správu o nehode vypísal žalobca, ona ju len podpísala, nevšimla si, čo je na nej uvedené, preto tento listinný dôkaz nemá výpovednú hodnotu. Absencia odborného posúdenia mala podľa nej vplyv aj na nesprávnosť záverov súdu o vyporiadaní škody medzi ňou a žalobcom podľa § 431 OZ, keďže nebola posúdená miera zodpovednosti oboch účastníkov dopravnej nehody a zohľadnené všetky skutočnosti, za ktorých k vzniku nehody došlo. Nebolo preto preukázané, že výlučne jej konanie bolo v príčinnej súvislosti so vznikom nehody, lebo podľa jej názoru žalobca do križovatky vchádzal z protismerného jazdného pruhu vyššou rýchlosťou a nemala možnosť ho včas zbadať.
6. Právny predchodca žalovaného v 2. rade zastával názor, že konanie malo byť zastavené pre nedostatok procesnej subjektivity subjektu označeného ako poisťovateľ žalovanej 1/. Uviedol, že označenie poisťovateľa ako „Groupama poisťovňa, a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu“, so sídlom na Miletičovej 21, IČO: 47236060 znamenalo dostatočne zrejmú a presnú identifikáciu subjektu, ktorý nedisponoval procesnou spôsobilosťou a zakladalo to neodstrániteľnú podmienku konania, ktorú nebolo možné odstrániť ako vadu podania dodatočným upresnením názvu žalovaného. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu ČR, v zmysle ktorých nedostatok spôsobilosti byť stranou sporu je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, nie je vadou žaloby z hľadiska jej správnosti a úplnosti, a označenie účastníka je typicky nesprávne vtedy, ak niektorý z jeho definujúcich znakov je použitý chybne, pisárskou chybou, vynechaním či pridaním slova a pod.. Vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej zastával názor, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, lebo nepredložil také dôkazy, na základe ktorých by súd mohol ustáliť výlučnú mieru zodpovednosti za vznik škody výlučne na strane žalovanej v 1. rade. čo bolo podporené aj tým, že políciou jej nebola uložená žiadna pokuta. Z kamerového záznamu predloženého žalobcom podľa stanoviska odvolateľa vyplývalo, že žalobca sa blížil veľkou rýchlosťou k miestu kolízie s vozidlom žalovanej v 1. rade, vozidlo žalovanej videl, preto odvolateľ považoval za sporné, či žalobca nemohol včasnou reakciou zabrániť poškodeniu svojho vozidla. Vytkol súdu, že na základe predloženého kamerového záznamu sám vykonal posúdenie zodpovednosti žalobcu a žalovanej 1/, ustaľujúc výlučné zavinenie žalovanej 1/, pričom nezohľadnil princíp obmedzenej dôvery, že vodič pri prevádzke po pozemných komunikáciách sa môže spoliehať na to, že ostatní účastníci budú dodržiavať pravidlá prevádzky na pozemných komunikáciách. Právna otázka miery účasti na spôsobení vzniknutej škody je pritom aj otázkou primeranosti dôvodov vodiča spoliehať sa na dopravnú disciplínu ostatných účastníkov cestnej premávky a žalovaná v 1. rade vo výpovedi uviedla, že pred značkou „daj prednosť v jazde“ spomalila, pozrela sa na napravo, naľavo, neregistrovala žiadne vozidlo, preto začala odbočovať doľava, a žalobca aj keď sa vyjadril, že pri vchádzaní do križovatky videl vozidlo žalovanej, žiadnym spôsobom na toto vozidlo nereagoval. Bolo teda potrebné skúmať aj konanie žalobcu, či venoval alebo nevenoval dostatočnú pozornosť situácii v doprave. Odvolateľ nesúhlasil ani s tým, aby pri hodnotení zodpovednosti a posudzovaní miery zavinenia bolo opodstatnené zohľadniť aj správu o nehode podpísanú žalovanou 1/, keď on ako poisťovateľ vozidla nebol prítomný pri vzniku udalosti, preto sa pri vyhodnotení oprávnenosti nároku žiadalo získanie väčšieho množstva informácií. Poukázal tiež na nesprávnosť stanovenia úrokov z omeškania, ktoré by podľa návrhu žalobcu aj plynutia 15-dňovej lehoty od ukončenia šetrenia boli opodstatnené až od 13.2.2019 a súčasne mal za to, že úroky z omeškania žalobcovi nepatria vôbec. Uvedené odôvodnil tým, že právo na úroky z omeškania je osobitne upravené § 11 ods. 8 zák. č. 381/01 Z.z. tak, že poisťovateľ je povinný zaplatiť úrok z omeškania iba ak si nesplní svoju povinnosť v zmysle § 11 ods. 6 citovaného zákona, čo v danom prípade nebolo naplnené, lebo žalobcovi bolo v zákonnej lehote oznámené ukončenie šetrenia poistnej udalosti s uvedením dôvodov, pre ktoré bolo plnenie krátené.
7. Žalobca vyjadrenie k odvolaniu nepodal.
8. Právnym nástupcom pôvodného žalovaného v 2. rade sa na základe zmluvy o prevode poistného kmeňa, zmluvy o predaji časti podniku a následného výmazu z obchodného registra stala v rozsahu práv a povinnosti zo zmlúv o povinnom zmluvnom poistení o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel spoločnosť Union poisťovňa, a.s., s ktorým subjektom odvolací súd ďalej pokračoval v konaní na základe uznesenia 2Co/71/2022 zo dňa 11.5.2023 ako so žalovaným v 2. rade. Právny nástupca zotrval na podanom odvolaní.
9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaných ako podané včas a oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu odvolacích dôvodov (§ 379 CSP), prihliadajúc na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania, aj keby neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP) a dospel k záveru, že rozhodnutie je čo do istiny nároku vecne správne, no v časti spôsobu plnenia a počiatku omeškania súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, preto rozhodnutie zmenil podľa § 388 CSP tak ako to vyplýva z enunciátu tohto rozhodnutia.
10. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28. júna 2023 v pojednávacej miestnosti č. dv. 202 na II. poschodí Krajského súdu v Košiciach, miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zhode s § 219 ods. 3 CSP.
11. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného v 2. rade, ktoré sa týkali existencie nedostatku procesných podmienok konania v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a/ CSP, odvolací súd uvádza, že ku dňu vzniku škody 20.5.2018 bola poisťovateľom zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým vozidlom, ktorého prevádzkovateľom bola žalovaná v 1. rade spoločnosť Groupama Biztosító Zrt., podnikajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom pobočky Groupama poisťovňa, a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom Bratislava, Miletičova 21. Žalovaný v 2. rade zastával názor, že pokiaľ bol v konaní označený ako žalovaný subjekt „Groupama poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu“, išlo o subjekt bez právnej subjektivity a súd mal konanie vo veci zastaviť. Odvolací súd už vo svojom skoršom zrušujúcom uznesení 2Co/162/2020 z 10.9.2021 konštatoval, že pokiaľ z obsahu skutkových tvrdení žalobcu, predložených listinných dôkazov, ktorými svoj nárok v konaní preukazoval, bolo zrejmé, že návrh smeruje proti subjektu Groupama Biztosító Zrt., podnikajúcej na území Slovenskej republiky prostredníctvom pobočky Groupama poisťovňa, a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom Bratislava, Miletičova 21, ktorý subjekt takto vystupoval aj v konaní, jedná sa o zmätočné označenie žalovanej strany, ktoré je potrebné odstrániť. Aj ústavný súd vo svojom rozhodnutí IV.ÚS 1/2002 vyjadril názor, že prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov sporových strán či nadmerný tak na doplnenie náležitostí procesných úkonov, ktoré nemá oporu v zákone nie je v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (porovnaj tiež Najvyšší súd SR sp.zn. 5Cdo/441/2015, Ústavný súd ČR III. ÚS 2690/2008). Pokiaľ je zo žaloby zrejmé, že právny vzťah, z ktorého vyplýva tvrdený nárok sa týka zahraničnej poisťovne podnikajúcej na území Slovenskej republiky prostredníctvom svojej pobočky, ako to bolo v uvedenom prípade, je nevyhnutné z hľadiska rešpektovania ústavných princípov smerovať úkony súdu vo vzťahu k žalobcovi na odstránenie vád žaloby v upresnení označenia sporovej strany, čo sa v danom prípade aj stalo, keď žalobca na výzvu súdu reagoval tak, že upravil označenie žalovaného v zhode s obsahom listinných dokladov i právnou subjektivitou zahraničného poisťovateľa. Nakoľko obsah skutkových tvrdení žalobcu i predložených listinných dôkazov (uplatnenie nárokov poškodeného žalobcu z povinného zmluvného poistenia, žiadosť o zaslanie dokladov k likvidácii škodovej udalosti, oznámenie o poistnom plnení) jednoznačne identifikovali subjekt, voči ktorému nárok žalobcu smeroval ako právneho predchodcu aktuálneho žalovaného Groupama Biztosító Zrt. konajúca prostredníctvom pobočky Groupama poisťovňa a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, nebol dôvod na postup v zmysle § 161 CSP na zastavenie konania pre neodstrániteľnú prekážku nedostatku procesnej subjektivity žalovaného, ale na odstránenie vád podania pri uvedení všetkých identifikačných znakov žalovaného. Postup súdu prvej inštancie teda zodpovedal zákonným predpokladom pri odstraňovaní vád návrhu rešpektujúcom zásadu odmietnutia striktného formalizmu pri posudzovaní úkonov sporových strán.
12. V zmysle vyššie uvedeného odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a/ CSP preto nebol naplnený, a vo vzťahu k priznanej istine neboli dané ani ostatné žalovanými uplatnené odvolacie dôvody. Skutkové
zistenia súdu zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania, súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel a odvolatelia neuviedli žiadne také vecné a právne relevantné námietky, ktoré by pre nich privodili priaznivejšie rozhodnutie pri posudzovaní miery zavinenia žalovanej v 1. rade a rozsahu nároku na náhradu škody. Námietky žalovaných majú v zásade charakter polemiky so spôsobom hodnotenia dôkazov súdom, v ktorých vyjadrujú názor, že pre svoj skutkový a právny záver súd nedisponoval žiadnym odborným názorom.
13. Podľa § 185 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (1). Súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak (2). Súd aj bez návrhu môže vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky, či navrhované rozhodnutie bude vykonateľné, a na zistenie cudzieho práva (3).
14. Ak je potrebné posudzovať skutočnosti, na ktoré treba odborné znalosti, súd na návrh vyžiada odborné vyjadrenie od odborne spôsobilej osoby (§ 206 CSP). Ak rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba vedecké poznatky, a pre zložitosť posudzovaných otázok nepostačuje postup podľa § 206, súd na návrh nariadi znalecké dokazovanie a ustanoví znalca. Ak súd ustanovil viacerých znalcov, môžu vypracovať spoločný posudok (207 CSP).
15. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
16. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Súdu tiež prináleží výlučné právo na posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané (napr. NS SR sp. zn. 3Cdo/5/2009, 3Cdo/80/2009).
17. Pokiaľ súd prijal záver o výlučnej zodpovednosti žalovanej v 1. rade za vznik škody, jeho záver zodpovedá pravidlám logického uvažovania pri vyvodzovaní skutkových zistení z vykonaných dôkazov a úvaha súdu nie je založená na svojvoľnej úvahe, ale odrazom skutočností vyplývajúcich z dôkazov predložených žalobcom. Ako vyplýva z vyššie citovaných ustanovení súd vykonáva dokazovanie len na návrh, pričom žiadny zo žalovaných návrh na vykonanie znaleckého dokazovania ani zabezpečenie odborného vyjadrenia nepodal, a ani sám nepredložil. Z obsahu spisu vyplýva, že pri predbežnom prejednaní žaloby dňa 4.2.2020, a na pojednávaní dňa 10.3.2020 žalovaný v 2. rade zvažoval, či podaná návrh na vykonanie znaleckého dokazovania vo vzťahu k určeniu výšky škody na motorovom vozidle žalobcu, k čomu napokon uviedol, že na nariadení znaleckého dokazovania netrvá a pokiaľ išlo o mieru spoluzavinenia žalovanej v 1. rade zastával názor, že žalobca nepreukázal, aby žalovaná v 1. rade niesla výlučnú zodpovednosť za vznik škody. Súd prvej inštancie vychádzajúc z dôkazov predložených mu žalobcom - záznamom o nehode so zákresom i opisom priebehu nehody, označením vinníka nehody - žalovanej v 1. rade potvrdenej podpisom žalovanej v 1. rade, ako aj kamerovým záznamom z motorového vozidla žalobcu vyhodnotil priebeh vzniku škodovej udalosti v prospech žalobcu. Rovnako tak žalobca predložil doklady preukazujúce rozsah vzniknutej škody a potvrdzujúce úhradu nákladov na opravu vozidla, keď rozsah opravy vychádzal zo zápisu o poškodení motorového vozidla, spísaných technikom poisťovateľa žalovanej v 1. rade. Za danej situácie, ak sa žalovaní bránili tvrdením, že na vzniku škody sa podieľala nielen žalovaná v 1. rade, ale aj žalobca a že vynaložené náklady na opravu nezodpovedali reálnej škode, zaťažovalo ich dôkazné bremeno o preukázaní nimi tvrdených skutočností. V sporovom konaní strany sporu stoja oproti sebe, majú opačný záujem na výsledku konania a každú z nich zaťažuje povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť, pri nesplnení ktorej znášajú nepriaznivé následky v podobe rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného len na základe ostatných vykonaných dôkazov. Zákon vymedzuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, ktorý je určovaný výsledkami vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nebolo preukázané (v tom zmysle, že ho súd nepovažuje za
pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je nepriaznivé rozhodnutie v neprospech tej strany, v záujme ktorej bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.
18. Na účely rozhodnutia súdu žalobca predložil relevantné dôkazy a obrana žalovaných spočíva len v polemike so spôsobom ich hodnotenia súdom. Žalovaní nepredložili, neoznačili a ani nenavrhli žiadne iné dôkazné prostriedky, ktoré by boli spôsobilé spochybniť pravdivosť tvrdení žalovaného a skutkové zistenia súdu z nich vyvodené. Nedostatok procesnej aktivity žalovaných sa teda prejavil v strate sporu pre neunesenie dôkazného bremena ohľadom skutočností, že za vznik škody zodpovedá v určitej miere aj žalobca. Pokiaľ sa žalovaní domnievali, že je potrebné vo veci odborné posúdenie alebo znalecké dokazovanie, na nich spočívala ťarcha predloženia takého dôkazu, resp. návrhu na jeho vykonanie (§ 185, § 206, § 207). Pretože takýto návrh nepodali, súd nemohol a nemal povinnosť takýto dôkaz vykonať, a vychádzal z dôkazov, ktoré boli predložené v konaní žalobcom, a ktorých obsah nebol žiadnym relevantným spôsobom zo strany žalovaných spochybnený. Za situácie, ak vozidlo žalobcu sa pohybovalo po hlavnej ceste, na ktorú vychádzala z vedľajšej cesty s povinnosťou „daj prednosť v jazde“ žalovaná v 1.rade, čo bolo potvrdené aj kamerovým záznamom z motorového vozidla žalobcu, ktorý v snahe vyhnúť sa priamemu stretu motorových vozidiel narazil do kovového stĺpa pri ceste, je správny záver súdu prvej inštancie, že za vzniknutú škodu zodpovedá výlučne žalovaná v 1/, ktorý záver bol podporený aj zápisom z nehody potvrdenej podpisom žalovanej v 1/ o jej výlučnej zodpovednosti. Samotná okolnosť, že žalovanej 1/ nebola uložená pokuta orgánmi policajného zboru nemala v danom prípade výpovednú hodnotu, keď z vyjadrení sporových strán na pojednávaní je zrejmé, že napriek pristaveniu policajnej hliadky k šetreniu dopravnej nehody nedošlo, čo sa stalo aj z dôvodu, že medzi stranami sporu bol spísaný záznam o nehode s ustálením vinníka nehody, nedošlo k zraneniu osôb ani škodám na cestnej komunikácii, preto škodová udalosť nemala charakter dopravnej nehody (§ 64 zákona č. 8/09 Z.z. o cestnej premávke).
19. Opodstatnené však boli námietky odvolateľov vo vzťahu k charakteru záväzku žalovaných na plnenie v pomere k žalobcovi a z toho vyplývajúceho spôsobu plnenia, keď záväzkový vzťah z ktorého vyplýva povinnosť žalovaných na náhradu škody nezakladá ich postavenie spoločných a nerozdielnych dlžníkov. Žalobca ako poškodený pri škode spôsobenej mu prevádzkou motorového vozidla má právo uplatniť si náhradu voči zodpovednému subjektu škodcovi v zmysle § 427, resp. 420 OZ, ale aj priamo voči poisťovateľovi v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. Plnenie na náhradu škody mu však patrí len raz, od jedného z uvedených subjektov. Vzťahy medzi škodcom a poškodeným, škodcom a poisťovateľom majú však odlišný základ. Zatiaľ, čo vzťah poškodeného a škodcu je vzťahom zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, tak vzťah medzi poisťovateľom a poisteným škodcom je vzťahom z poistenia zodpovednosti, kde obsah i vzájomné plnenia sú dané zákonnými i zmluvnými poistnými podmienkami. Vzťah poškodeného a poisťovateľa škodcu je špecifickým vzťahom vyplývajúcim zo záväzku poisťovateľa plniť náhradu škody priamo poškodenému, ako je to ustanovené zákonom č. 381/01 Z.z. Pokiaľ aj plnenie vyplýva zo zhodnej škodovej udalosti, je založené na odlišnom záväzku, preto škodca a poistiteľ nemajú postavenie spoločných a nerozdielnych dlžníkov podľa § 511 OZ. Žalobcovi je teda možné priznať nárok na plnenie od každého z týchto subjektov samostatne, tak od škodcu ako aj poisťovateľa, avšak v prípade žaloby proti obom subjektom musí byť vyjadrené, že plnením jedného zaniká povinnosť na plnenie druhého, keďže nárok z totožnej škodovej udalosti môže byť poukázaný len jedenkrát. V zhode s vyššie uvedeným právnym názorom odvolací súd preto zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, ako vyplýva z enunciátu tohto rozsudku.
20. Neodôvodnené boli námietky žalovaného v 2. rade voči nároku žalobcu na úroky z omeškania, aj keď opodstatnená bola odvolacia námietka žalovaných vo vzťahu k počiatku omeškania, ktorý súd neurčil správne. Pokiaľ ide o právo poškodeného na úroky z omeškania, judikatúra sa ustálila v názore, že poisťovňa sa dostane do omeškania bezprostredne po tom, čo uplynie lehota troch mesiacov na šetrenie poistnej udalosti a 15 dní na výplatu. V zmysle § 11 ods. 7 zákona č. 381/01 Z.z. je poistiteľ povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poistiteľa poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia. Nebolo sporné, že vyšetrovanie škodovej udalosti bolo ukončené 28.1.2019, 15. deň pripadol na 12.2.2019, teda do omeškania s plnením náhrady škody sa poisťovateľ dostal 13.2.2019 (nie 12.2.2019
ako to nesprávne do výroku uviedol súd prvej inštancie). Ak sa žalovaný v 2. rade bránil proti nároku na úroky z omeškania odkazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Cdo/145/2017 z 22.11.2018, k uvedenému je potrebné uviesť, že ide o rozsudok dovolacieho súdu, vo vzťahu ku ktorému Ústavný súd SR v Náleze III.ÚS 309/2020 zo 14.10.2021 konštatoval porušenie práv poškodeného sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 Ústavy a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a jeho rozsudok zrušil. V zmysle záverov ústavného súdu sa na priznanie úrokov z omeškania vzťahujú ustanovenia, podľa ktorých sa poisťovňa dostáva do omeškania bezprostredne po tom, ako si u nej poškodený uplatní svoj nárok s tým, že poškodený nemá právo na úroky z omeškania za obdobie troch mesiacov určených na šetrenie udalosti podľa § 11 ods. 6 zákona č. 381/01 Z.z. a počas nasledujúcich 15 dní určených na výplatu poistného plnenia po skončení šetrenia podľa § 11 ods. 7 zákona č. 381/01 Z.z. Právo na úroky z omeškania teda poškodenému vzniká bez ohľadu na to, či si poisťovateľ riadne a včas splnil svoje iné právne povinnosti vyplývajúce z § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z.z. Povinnosť na platenie úrokov z omeškania je daná § 517 ods., 1, 2 OZ, ktorý sa primerane aplikuje aj na právne vzťahy vyplývajúce z ustanovení zákona č. 381/2001 Z.z. v zmysle § 1 citovaného zákona. Obdobné závery o povinnosti poisťovateľa na platenie úrokov z omeškania vyplývajú aj nálezu Ústavného súdu III. ÚS 214/2020, na ktoré reflektoval najvyšší súd v rozhodnutiach 1Cdo/225/2021, 2Cdo/306/2021. Žalobcovi preto patria úroky z omeškania vo výške vyplývajúcej z § 3 nariadenia vlády č. 87/95 Z.z. zodpovedajúcej úrokovej sadzbe ECB platnej k 1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu zvýšenej o päť percentuálnych bodov, čo v danom prípade činí 5 % ročne (ECB 0 % + 5 %) od 13.2.2019. V časti, v ktorej nárok uplatnený žalobou nezodpovedal zákonnej úprave odvolací súd rozsudok zmenil a žalobu zamietol.
21. Pretože odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, rozhodol tiež o nároku na náhradu všetkých trov konania (§ 396 ods. 3 CSP) v súlade s § 255 ods. 1 CSP vychádzajúc zo zásady procesnej zodpovednosti za výsledok sporu. Žalobca bol v konaní plne procesne úspešný (neúspech sa vzťahuje len k spôsobu plnenia nepatrnej časti nároku na úroky), preto mu patrí právo na plnú náhradu trov konania proti žalovaným.
22. Rozhodnutie prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).