Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8Co-39-2023.pdf
PDF · 121.89 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/39/2023
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Kostolanskej a členov senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci žalobkyne: B. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX, B., právne zastúpená: JUDr. Iveta Majlingová, advokátka, so sídlom Pohraničná 7, Komárno, IČO: 34 021 515, proti žalovanému: B.. M. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. A. XXX, R. L., právne zastúpený: Advokátska kancelária Timoranská & Štofková s.r.o., so sídlom Pribinova 9, Nové Zámky, IČO: 36 813 401, o zaplatenie sumy 4.537,86 eura s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe o zaplatenie sumy 9.549,44 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti výrokom III. a V. rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 17C/18/2022-363 zo dňa 30. marca 2023, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 17C/18/2022-363 zo dňa 30.03.2023 v napadnutom III. a V. výroku z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie v napadnutej časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie, rozsudkom označeným v záhlaví, rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 4.537,86 eura s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.950,56 eura od 24.03.2022 do 09.11.2022 a s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 4.537,86 eura od 10.11.2022 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Ďalším výrokom rozhodol, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V poradí tretím výrokom súd prvej inštancie rozhodol o vzájomnej žalobe tak, že žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 7.463,42 eura s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 27.10.2020 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 6.036,58 eura zastavil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 10,56% (úspech 55,28%, neúspech 44,72%).
2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne založil najmä na ustanoveniach § 488, § 493, § 511 ods. 2, 3, § 657, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a tiež § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
3. V odôvodnení po oboznámení sa s obsahom listín tvoriacich súdny spis, súd prvej inštancie ustálil, že medzi sporovými stranami na jednej strane, ako dlžníkmi a Slovenskou sporiteľňou a.s., ako veriteľom, na základe zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 21.10.2020 prišlo k poskytnutiu úveru vo výške 27.000 eur. V čase vzniku tohto záväzku boli žalobkyňa so žalovaným manželia, avšak ich bezpodielové spoluvlastníctvo manželov bolo zrušené na základe rozsudku Okresného súdu v Komárne sp. zn. 13C/5/2020 zo dňa 21.04.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.04.2020. V zmysle úverových podmienok boli povinní tento úver splácať mesačnými splátkami v sume 167,80 eura mesačne, spoločne a nerozdielne. Z bankového výpisu z úveru zo dňa 31.12.2020 bolo preukázané, že finančné prostriedky zo sporného úveru boli veriteľom vyplatené na bankový účet vedený v SLSP, a.s., na meno žalobkyne, v dvoch čiastkach a to dňa 27.10.2020 v sume 12.073,17 eura a dňa
27.10.2020 v sume 14.926,17 eura (č. l. 39). Na základe výsluchu sporových strán bolo preukázané, že suma 12.073,17 eura z poskytnutých finančných prostriedkov bola použitá na refinancovanie predchádzajúcich spoločných úverov sporových strán a z poskytnutých finančných prostriedkov v sume 14.926,17 eura žalovaný žiadne finančné prostriedky neobdržal. Z predmetného výpisu je zároveň preukázané, že žalovaný uhradil na predmetný úver dňa 27.10.2020 sumu 150 eur na správu poplatku úveru a žalobkyňa splátku úveru za mesiac 12/2020 vo výške 151,17 eura. Z ďalších výpisov z úveru je preukázané, že splátky na úver za obdobie 01.01.2021 až 31.12.2021 vykonávala iba žalobkyňa.
4. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že podstatnou náležitosťou zmluvy o pôžičke je prenechanie veriteľom dlžníkovi veci určené podľa druhu a to najmä peniaze so záväzkom dlžníka vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Ide o dvojstranný právny úkon, kde forma nie je podstatná, postačila by aj ústna dohoda. Nevyhnutným predpokladom zmlúv o pôžičke tak ako každej zmluvy je zhodná vôľa oboch strán. Pôžička je reálny kontrakt, kde okrem samotného uzavretia zmluvy je potrebné aj reálne odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi.
5. Následne z vykonaného dokazovania a prednesu sporových strán, ako aj v konaní predložených listinných dôkazov mal súd prvej inštancie preukázané, že v zmysle úverových podmienok boli dlžníci (strany sporu) povinní úver splácať mesačnými splátkami v sume 167,80 eura mesačne, spoločne a nerozdielne. Podľa vyjadrenia právnej zástupkyne žalovaného zo dňa 27.4.2022 časť prostriedkov z predmetného úveru mohla byť použitá na splatenie starého spoločného úveru, avšak pokiaľ si žalovaný pamätá, väčšia časť peňazí mala slúžiť na kúpu staršej nehnuteľnosti, ktorá sa napokon nezrealizovala. V tejto časti s vyjadrením právnej zástupkyne žalovaného korešponduje aj samotná zmluva o splátkovom úvere (úvere na bývanie) č. XXXXXXXXXX zo dňa 21.10.2020, v ktorej sa v časti I. bod 1. pomenovanej „účel úveru“ uvádza, že suma 11.946,71 eura bola použitá na vyplatenie existujúcich úverov úverom UNB a suma 15.053,29 eura bola určená na iný účel súvisiaci s nehnuteľnosťou (č.l.12 spisu). Z bankového výpisu z úveru zo dňa 31.12.2020 bolo preukázané, že finančné prostriedky zo sporného úveru boli veriteľom vyplatené na bankový účet vedený v SLSP, a.s., na meno žalobkyne, v dvoch čiastkach a to dňa 27.10.2020 v sume 12.073,17 eura a dňa 27.10.2020 v sume 14.926,17 eura (č.l.39). Z predmetného výpisu bolo zároveň preukázané, že žalovaný uhradil na predmetný úver dňa 27.10.2020 sumu 150,- eur na správu poplatku úveru a žalobkyňa na splátku úveru za mesiac 12/2020 vo výške 151,17 eura. Z ďalších výpisov z úveru bolo preukázané, že splátky na úver za obdobie 01.01.2021 až 31.12.2021 vykonávala iba žalobkyňa. Tvrdenie žalobkyne o poskytnutí pôžičky žalobcovi dňa 08.12.2013 vo výške 20.000 eur za účelom nákupu motorového vozidla Subaru súd prvej inštancie za preukázané nemal, nakoľko žalovaný poprel uzatvorenie takejto zmluvy a žalobkyňa o jej existencii nepredložila žiadne iné dôkazy. Samotný výpis z účtu zo dňa 08.12.2013 s transakciou vo výške 20.000 eur s poznámkou v správe pre prijímateľa „Kataster plus - B.. A. M.“ nie je dostatočným dôkazom o existencii spomínanej pôžičky. Súd prvej inštancie tiež poznamenal, že v predmetnom období navyše sporové strany ešte nemali zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, ku ktorému prišlo až 29.04.2020.
6. Tvrdenie žalovaného, že sa podieľal na splácaní úveru od jeho uzavretia do rozvodu manželstva, t. j. do júla 2021 a to prostredníctvom sumy 700 eur, ktorú poukazoval žalobkyni na jej bankový účet (výpisy z účtu žalobkyne č. l. 134) súd prvej inštancie vyhodnotil ako sporné a nepreukázané, nakoľko žalobkyňa toto tvrdenie rozporovala a súdu predložila bankové výpisy, z ktorých je zrejmé, že žalobca poukazoval mesačne sumy v rozmedzí od 700 eur do 300 eur pravidelne od 02.01.2018 do 01.07.2021, teda do rozvodu manželstva, ako sa zhodne vyjadrili sporové strany, ktoré boli určené na „domácnosť“. Nakoľko sporové strany sa nezhodli na tom, že v týchto sumách mala byť zahrnutá aj splátka pôžičky a bezpodielové spoluvlastníctvo manželov bolo zrušené za trvania manželstva ku dňu 29.04.2020 a k uzavretiu úveru prišlo až dňa 21.10.2020, súd z predložených dôkazov dospel k záveru, že predmetné platby nie je možné započítať na časť splátky prislúchajúcu žalovanému. Iná situácia by bola, ak by bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo zrušené, avšak v danom prípade tomu tak bolo.
7. Súd prvej inštancie následne ustálil, že sporové strany uzavreli zmluvu o pôžičke ako spoludlžníci, splátky úveru sa zaviazali splácať spoločne a nerozdielne a finančné prostriedky z poskytnutého úveru sú v ich podielovom spoluvlastníctve. V prípade, že žalobkyňa nevydala žalovanému jeho podiel z poskytnutých finančných prostriedkov a žalovaný úver nespláca, sporové strany mali možnosť vykonať zmenu v osobe dlžníka tak, aby úver prevzala na seba výlučne žalobkyňa, s tým, že by vyplatila žalovanému sumu, ktorá mu prináleží, avšak neurobili tak a na súd podali žalobu o zaplatenie jednej
polovice doposiaľ splatenej časti úveru žalobkyňou. Súd prvej inštancie preto musel rešpektovať zmluvný vzťah veriteľa a sporových strán a nebolo v jeho kompetencii rozhodovať o predmetnom úvere ako takom, prikázať ho iba žalobkyni, resp. naň vzhliadať ako by bol iba úverom žalobkyne, napriek tomu, že ho splácala iba sama.
8. Žalobkyňa pri svojom výsluchu na pojednávaní uviedla, že žalovaný nemal z časti úveru 14.926 eur k dispozícii žiadnu časť. Túto skutočnosť, vzhľadom na totožné tvrdenia žalovaného súd pokladal za nespornú. Žalobkyňa uviedla, že tomu bolo tak z toho dôvodu, že túto sumu pokladala za splatenie údajnej pôžičky v sume 20.000 eur z roku 2013. Nakoľko sa však existencia tejto pôžičky v konaní jednoznačne nepreukázala a žalobkyňa o jej existencii nepredložila žiadne dôkazy, súd prvej inštancie na jej existenciu prihliadnuť nemohol a mal za to, že žalovaný z predmetného úveru, ktorý je predmetom žaloby čerpal jednu polovicu zo sumy 12.073,17 eura, ktorá bola poukázaná na vyrovnanie starých spoločných úverov sporových strán a zo zvyšnej sumy vo výške 14.926,83 eura, ktorá bola poukázaná na bankový účet žalobkyne, mu nebola poskytnutá žiadna časť.
9. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie zaviazal žalobkyňu na zaplatenie jednej polovice tejto čiastky, teda 7.463,42 eura (14.926,83 eura : 2 = 7.463,415 eura). Súčasne súd prvej inštancie zaviazal aj žalovaného na zaplatenie sumy 4.537,86 eura žalovanej, nakoľko v konaní bolo preukázané, že žalobca sa nepodieľal na splácaní úveru od decembra roku 2020 do októbra roku 2022. Predmetná suma, ktorú mala žalobkyňa splatiť na úvere od decembra roku 2020 do októbra roku 2022 nebola žalovaným rozporovaná, bola preukázaná výpisom z úverového účtu do 31.12.2022, výpisom za obdobie 01-03/2022 a za ďalšie obdobie bol jej výpočet uvedený vo vyjadrení právnej zástupkyne žalobkyne doručeného súdu dňa 14.11.2022. Tento výpočet žalovaný ani jeho právna zástupkyňa nerozporovali, preto ho súd pokladal za nesporný.
10. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, keď žalobkyňa bola v konaní o zaplatenie sumy 4.537,86 eura plne úspešnou stranou sporu a v konaní o vzájomnej žalobe o zaplatenie sumy 7.463,42 eur bol úspešnejšou stranou sporu žalovaný (pôvodná vzájomná žaloba o zaplatenie sumy 13.500,- € bola vzatá späť v časti o zaplatenie sumy 6.036,58 eura, teda konanie bolo v tejto časti zastavené, čo predstavuje 44,72 %, preto bol žalovaný úspešný v časti 55,28 %, za čo mu náleží 10,56% nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe o zaplatenie sumy 13.500,- eur). O výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník súdu v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
11. Lehotu na plnenie súd prvej inštancie určil v súlade s § 232 ods. 3 CSP.
12. Rozsudok súdu prvej inštancie v III. a V. výroku napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa, domáhajúc sa zmeny rozsudku v napadnutej časti a zamietnutia vzájomnej žaloby žalovaného.
13. Dôvodila tým, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prvom rade zastala ten právny názor, že súd rozhodol o vzájomnej žalobe žalovaného nad rozsah uplatneného nároku žalovaným. Žalovaný v písomnom podaní zo dňa 27.04.2022 podal voči žalobkyni vzájomnú žalobu o zaplatenie sumy 3.950,56 eura, ktorú žiadal posúdiť ako započítací prejav. Písomným podaním zo dňa 26.09.2022 rozšíril vzájomnú žalobu na sumu 9.549,44 eur a petitom sa domáhal, aby súd zaviazal žalobkyňu k zaplateniu sumy 9.549,44 eura. Súd o rozšírení vzájomného návrhu nerozhodol a ani nezdôvodnil, prečo o tomto návrhu nerozhodol uznesením. Podaním zo dňa 17.10.2022 žalovaný čiastočne zobral vzájomnú žalobu voči žalobkyni späť v časti zaplatenia sumy 6.036,58 eura a domáhal sa voči žalobkyni zaplatenia sumy 3.512,86 eura. Napriek skutočnosti, že žalovaný si vzájomnou žalobou uplatňoval voči žalobkyni zaplatenie sumy 3.512,86 eura, súd zaviazal žalobkyňu k zaplateniu sumy 7.463,42 eur, čo je podľa názoru žalobkyne nad rozsah uplatneného nároku. Rovnako tak vytýkala absenciu odôvodnenia, prečo dátum 27.10.2020 bol považovaný za začiatok plynutia omeškania žalobkyne a to aj napriek tomu, že obe strany v konaní potvrdili, že peňažné prostriedky boli síce poukázané na účet žalobkyne, ale ako manžel dispozičné právo v tom čase mal aj žalovaný. Súd prvej inštancie taktiež opomenul skutočnosť, že žalovaný až do podania žaloby od žalobkyne nepožadoval akúkoľvek sumu z úveru. Sám žalovaný tiež potvrdil, že prostriedky z úveru, t. j. suma 14.926,83 eura mali slúžiť na nákup inej nehnuteľnosti, preto nebolo možné súhlasiť s názorom súdu, že bola žalobkyňa povinná vydať žalovanému 1 sumy dňa 26.10.2022, keď im ešte ani nebola poukázaná zo strany banky. Okrem toho z obsahu listinných dôkazov vyplýva, že peniaze z úveru boli poukázané na účet vedený na
meno žalobkyne bankou až dňa 27.10.2020, pričom banka ešte v ten deň z tejto sumy stiahla čiastku 150 eur z titulu poplatkov spojených s poukázaním tohto čerpania a teda výsledná suma, ktorú mali strany z úveru v skutočnosti obdržať na svoj účet činila čiastku 14.776,83 eura. Bola tiež toho názoru, že súd sa nevysporiadal ani s listinnými dôkazmi, podľa ktorých žalobkyňa preukazovala svoje tvrdenie, že podiel zo zostatku poskytnutej pôžičky v celkovej výške 7.388,41 eur nebol prevedený do rúk žalovaného po tom, ako došlo k zmareniu účelu poskytnutia pôžičky z dôvodu, že žalovaný mal voči nej záväzky z titulu toho, že mu poskytla pôžičku zo svojich výlučných prostriedkov na kúpu motorového vozidla zn. Subaru, ktoré si žalovaný zaradil do podnikania a to v celkovej sume 20.000 eur. Žalobkyňa pritom výpisom z účtu preukázala poskytnutie tejto sumy na podnikateľský účet žalovaného. Žalovaný nepoprel, že mu tieto prostriedky boli poukázané, nepoprel, že tieto prostriedky tvorili výlučné vlastníctvo žalobkyne a vzniesol len námietku premlčania a spochybnil, že táto suma mu mala byť poskytnutá ako pôžička. Mala tiež za to, že pokiaľ by aj súd nemal preukázaný záväzkový vzťah ohľadom tejto sumy ako pôžičky, išlo by zo strany žalovaného o bezdôvodné obohatenie, na vydanie ktorého má žalobkyňa nárok, pričom nebolo možné prijať argumentáciu, že táto suma je premlčaná. O dôveryhodnosti tvrdenia žalobkyne, že časť pôžičky, ktorá by mala za iných okolností pripadnúť žalovanému, považovali strany za splatenie záväzkov žalovaného voči žalobkyni svedčí aj skutočnosť, že si túto čiastku žalovaný voči žalobkyni nikdy neuplatniť a až v rámci tejto žaloby.
14. Ako ďalší dôvod podania odvolania žalobkyňa uviedla tú skutočnosť, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedené podľa názoru žalobkyne spočívalo v tom, že súd nerozhodol o návrhu na zmenu vzájomnej žaloby, na základe písomného podania zo dňa 26.09.2022, pričom v odôvodnení rozsudku súd neuviedol, prečo o tomto návrhu nerozhodoval a ako vzájomnú žalobu s poukazom na jednotlivé podania, v ktorých rozsah vzájomnej žaloby a nárokov žalovaný menil, súd posudzoval, resp. akým spôsobom sa súd s týmito nárokmi vysporiadal.
15. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že sa s rozsudkom súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil a navrhol, aby odvolací súd tento rozsudok súdu potvrdil.
16. Ďalej uviedol, že akceptoval vykonané dokazovanie a potvrdil, že úver splácala v určitom období len žalobkyňa, pričom však uviedol, že je ochotný úver splácať, pokiaľ sumu úveru, ktorá bola poskytnutá, bude mať k dispozícii aj on. Vychádzal z toho, že má dôvod splácať úver len za podmienky, ak peniaze z úveru mal možnosť aj on využiť. Na základe uvedené si najprv voči žalobkyni uplatnil na zaplatenie sumu zodpovedajúcu aktuálne uplatnenému nároku žalobkyne vo výške 3.950,56 eura s návrhom na započítanie, resp. posúdenie ako obrany. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že sa blíži termín, kedy by prišlo k premlčaniu jeho pohľadávky, rozšíril vzájomnú žalobu až na sumu zodpovedajúcu polovici pôvodného úveru, teda si uplatňoval už viac ako bola pôvodná suma žalovaná žalobkyňou. Vzájomnou žalobou si teda žalovaný uplatnil sumu 13.500 eur. Pod ťarchou dôkazov, ktoré následne predložila žalobkyňa, žalovaný časť vzájomnej žaloby zobral späť, a to po tom, čo bolo preukázané, že na účet žalobkyne bola poukázaná len suma 14.926,83 eura, keď zvyšok úveru podľa dôkazov žalobkyne bol použitý na splatenie spoločného staršieho úveru strán sporu. Takto zostala zo strany žalovaného vzájomnou žalobou uplatnená suma 7.463,42 eura, na zaplatenie ktorej súd zaviazal žalobkyňu v podstate z dôvodov, ktoré uvádzal žalovaný.
17. Žalobkyňa v odvolaní spochybnila procesný postup súdu, keď poukázala na vzájomnú žalobu žalovaného, ktorou žalovaný navrhol časť žalovanej sumy započítať so sumou, ktorú si uplatnila žalobkyňa. Pokiaľ však súd vyhodnotil oba nároky ako samostatné a rozhodol o nich v plnom rozsahu samostatnými výrokmi, takýto rozsudok súdu je z hľadiska procesného podľa názoru žalovaného akceptovateľný. Poukázal na skutočnosť, že započítanie už do úvahy ani neprichádza, keďže žalovaný si svoj záväzok z rozsudku splnil a žalovanú sumu 4.537,86 eura s úrokom z omeškania aj zaplatil. Skutočnosť, že súd nerozhodol priebežne o pripustení rozšírenia vzájomnej žaloby nie je takou vadou konania, pre ktorú by mal byť rozsudok súdu prvej inštancie zrušený alebo zmenený, takýto postup súdu v rámci odvolacieho konania by bol nehospodárny, keď v priebehu celého konania súd konal o nároku žalovaného v sume 7.463,42 eura a napokon o ňom aj meritórne rozhodol, otázka predmetu konania teda nebola sporná. Rovnako nezodpovedalo skutočnosti, že by súd rozhodol nad rámec žalovaným uplatneného nároku, žalovaný si uplatnil na zaplatenie vzájomnou žalobou sumu 7.463,42 eura, že táto suma nebola započítaná s pohľadávkou žalobcu nie je pre uplatnenú výšku podstatná, a to s poukazom na akceptáciu rozsudku. Pokiaľ išlo o úroky z omeškania, tieto si žalovaný uplatnil odo dňa pripísania
sumy úveru vo výške 27.000 eur na účet žalobkyne, kedy mohla polovicu zostatku úveru poukázať na účet žalovaného, preto aj v časti úroku z omeškania považoval rozhodnutie súdu za správne.
18. Spornou zostala otázka, či žalovaný má nárok na zaplatenie polovice sumy a ktorú žalobkyňa sama a svojvoľne použila na svoju potrebu, hoci polovica takýchto prostriedkov mala patriť žalovanému, dokonca žalovaný bol dlžníkom z úveru, nie žalobkyňa, teda úver mal dostať do dispozície celý on a on mal rozhodnúť o tom, ako s ním naloží. Žalobkyňa ani netvrdila, že by mu peniaze z poskytnutého úveru nepatrili, len si ich započítala na svoju domnelú a neexistujúcu pohľadávku. Z vykonaného dokazovania vyplývalo, že žalobkyňa si celú sumu úveru ponechala, táto skutočnosť nebola sporná a teda nerozporovala, že by mu nejakú sumu z týchto peňazí bola dala. Tvrdila však, že poskytla žalovanému pôžičku. Žalovaný však popiera od začiatku tohto konania, že by mu žalobkyňa poskytla pôžičku, že by sa kedykoľvek so žalobkyňou dohodli tak, že uzatvoria čo i len ústne zmluvu o pôžičke, z ktorej by mala vzniknúť povinnosť žalovaného vrátiť žalobkyni peniaze, ktoré ona poskytla na kúpu vozidla. Takéto tvrdenie nebolo logické už vzhľadom na skutočnosť, že strany sporu žili v spoločnej domácnosti, spoločne uhrádzali náklady na domácnosť, boli manželmi, reč o tom, že by mal žalovaný vrátiť žalobkyni sumu 20.000 eur vôbec nebola a už vôbec nie z titulu pôžičky. Uvedené žalobkyňa začala tvrdiť až po rozpade manželstva a ukončení spolužitia. Samotná skutočnosť, že na účet žalovaného bola dňa 08. 12. 2013 poukázaná suma 20.000 eur nie je dôkazom o uzavretí zmluvy o pôžičke. Okrem toho opakovane vzniesol námietku premlčania. Navyše poukázal na to, že žalobkyňa tvrdila, že sumu žalovanému nevyplatila z dôvodu, že si ju započítala na svoju pohľadávku, pochádzajúcu z roku 2013, avšak listom zo dňa 12.12.2022 vyzvala žalovaného, aby jej zaplatil sumu 20.000 eur z údajnej pôžičky, a to z tej istej, o ktorej tvrdila, že si ju uspokojila zo sumy 14.926 eur. Okrem toho, keďže nebola dohodnutá žiadna splatnosť pôžičky, nemohla nastať skôr, ako žalobkyňa žalovaného vyzvala na zaplatenie, čo však až do dňa 12.12.2022 neurobila, teda v čase poskytnutého úveru by ani nebola pohľadávka žalobkyne v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka splatná a nemohlo dôjsť k jej započítaniu, hoci aj neformálne, keďže žalobkyňa žiadny započítací prejav neurobila.
19. Ďalšie písomné vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného žalobkyňa v zmysle § 374 ods. 1 CSP nepodala.
20. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej len "Civilný sporový poriadok" alebo "CSP") po zistení, že sú splnené všetky procesné podmienky prípustnosti odvolania a jeho vecného prejednania, preskúmal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) odvolaním napadnutý III. a V. výrok rozsudku súdu prvej inštancie, a to v medziach daných rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, § 380 ods. 2 a contrario CSP) a po vykonaní odvolacieho prieskumu dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie, v preskúmavaných častiach III. a V. výroku, je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
21. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobkyňa sa žalobou, doručenou súdu prvej inštancie dňa 24.03.2022, domáhala zaplatenia sumy 3.950,56 eura s 5% - ným úrokom z omeškania počnúc odo dňa podania žaloby v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, ako aj náhrady trov konania. Dôvodila tým, že za obdobie od decembra 2020 do 13.03.2022 z titulu splátok úveru zaplatila Slovenskej sporiteľni a.s. na splátkach sumu 7.901,13 eura. Podaním zo dňa 27.04.2022 žalovaný podal vzájomnú žalobu podľa § 147 ods. 2 CSP, ktorú navrhol posúdiť ako procesnú obranu a uplatnil si proti žalobkyni na zaplatenie sumu 3.950,56 eura s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 27.04.2022 do zaplatenia. Navrhol teda, aby súd žalobu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%. K uvedenému žalobkyňa navrhla, aby súd vzájomný návrh žalovaného zamietol. Podaním zo dňa 26.09.2022 žalovaný navrhol, aby súd pripustil rozšírenie jeho vzájomnej žaloby o sumu 9.549,44 eura s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z uvedenej sumy od 27.10.2022 a aj s poukazom na započítanie urobené na základe vzájomnej žaloby do výšky žalovanej sumy podaním zo dňa 27.04.2022 navrhol, aby súd žalobu zamietol a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 9.549,44 eura s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 27.10.2020 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Následne podaním zo dňa 17.10.2022 zobral žalovaný vzájomnú žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 6.036,58 eura a navrhol, aby v dôsledku započítania súd žalobu zamietol a v časti sumy 3.512,86 eura s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 27.10.2020 do zaplatenia zaviazal žalobkyňu na zaplatenie sumy žalovanému. Žalobkyňa vyjadrila súhlas so späťvzatím žaloby žalovaného v časti o zaplatenie sumy 6.036,58 eura a podaním zo dňa 09.11.2022 požiadala, aby súd pripustil zmenu žaloby, v rámci ktorej sa domáhala zaplatenia sumy 4.537,86 eura s 5%-ným úrokom z omeškania zo sumy
3.950,56 eura od 24.03.2022 do 09.11.2022 a zo sumy 4.537,86 eura od 10.11.2022 až do zaplatenia. Na pojednávaní konanom dňa 08.03.2023 súd prvej inštancie vyhlásil uznesenie, ktorým pripustil návrh na zmenu petitu žaloby, ktorá bola doručená súdu dňa 14.11.2022 v znení: Žalovaný sa zaväzuje zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 4.537,86 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.950,56 eura od 14.03.2022 do 09.11.2022 a zo sumy 4.537,86 eura od 10.11.2022 až do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
22. S poukazom na uvedené a tiež odvolacie námietky žalobkyne, namietajúce prekročenie rozsahu vzájomnej žaloby žalovaného v III. výroku napadnutého rozhodnutia, odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu vzájomnej žaloby je v jeho podstatných skutkových a právnych záveroch nepreskúmateľné, nakoľko súd prvej inštancie si neujasnil predmet vzájomnej žaloby a rozsah procesnej obrany, ako ani nezdôvodnil právne posúdenie vzájomnej žaloby, a teda aj nedostatočne zistil skutkový stav, týkajúci sa vzájomnej žaloby, t. j. kedy k bezdôvodnému obohateniu zo strany žalobkyne došlo.
23. Ohľadom vzájomnej žaloby odvolací súd poukazuje na tieto ustanovenia:
Podľa § 147 ods. 1 CSP, žalovaný môže uplatniť svoje právo proti žalobcovi vzájomnou žalobou.
Podľa § 147 ods. 2 CSP, vzájomnou žalobou je i prejav žalovaného, ktorým proti žalobcovi uplatňuje svoju pohľadávku na započítanie, ale len ak navrhuje, aby bolo prisúdené viac, než čo uplatnil žalobca; inak súd posudzuje taký prejav len ako prostriedok procesnej obrany žalovaného.
Podľa § 147 ods. 3 CSP, na vzájomnú žalobu sa primerane použijú ustanovenia o žalobe.
Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
24. Mal tiež za to, že v záujme hospodárnosti konania umožnil Civilný sporový poriadok, aby si žalovaný svoj prípadný nárok voči žalobcovi efektívne uplatnil vzájomnou žalobou. Vzájomná žaloba nie je podmienená súhlasom žalobcu a môže byť podaná aj proti jeho vôli. Vo svojej podstate je vzájomná žaloba štandardnou žalobou v zmysle § 131 CSP a nasl., s tým rozdielom, že bola podaná v už začatom spore. Pri vzájomnej žalobe musí ostať zachovaný pôvodný okruh sporových strán, ktorý bol vymedzený žalobou. Na vzájomnú žalobu je teda legitimovaný výlučne žalovaný a musí smerovať proti žalobcovi.
25. Vzájomnou žalobou nie je v procesnom zmysle kompenzačná námietka žalovaného, ktorou si s hmotnoprávnymi účinkami započítava svoju pohľadávku proti pohľadávke žalobcu, pokiaľ nie sú splnené podmienky uplatnenia vyššieho nároku podľa § 147 ods. 2 CSP. Pokiaľ medzi stranami ide o vzájomné pohľadávky na plnenie rovnakého druhu (typicky peňažné plnenie), z povahy vzájomnej žaloby vyplýva, že žalovaný pôvodne žalobou uplatnenú pohľadávku žalobcu popiera. Inak by bol jeho procesný úkon z hľadiska obsahu de iure kompenzačnou námietkou, ktorou dochádza podľa hmotného práva k zániku záväzku a povahu vzájomnej žaloby má iba prevyšujúci nárok žalovaného, ak je jeho pohľadávka uplatnená vo väčšom rozsahu ako pohľadávka žalobcu.
26. Ak teda žalovaný žalobou uplatnený nárok popiera, nemožno procesný úkon, ktorým sa v prebiehajúcom konaní domáha plnenia od žalobcu, považovať za kompenzačnú námietku podľa § 147 ods. 2 CSP. V takom prípade ide vždy o vzájomnú žalobu, a to aj pokiaľ je žalovaným uplatňovaná nižšia pohľadávka než je žalobou uplatnená pohľadávka žalobcu. Pokiaľ však žalovaný, ktorý inak nárok žalobcu nepopiera, vznesie v sporovom konaní kompenzačnú námietku, súd ju posúdi podľa predpisov hmotného práva. Samotná kompenzačná námietka je hmotnoprávnou námietkou v zmysle § 152 CSP, ktorú zákon zaraďuje medzi prostriedky procesnej obrany. Z procesného hľadiska platí, že námietka započítania zo strany žalovaného nie je vzájomnou žalobou, pokiaľ je takýmto spôsobom uplatňovaná nižšia alebo rovnaká pohľadávka, ako je pohľadávka žalobcu. Procesný charakter obrany žalovaného prostredníctvom kompenzačnej námietky determinuje aj postup a rozhodnutie súdu, pokiaľ
ide o uplatnenú pohľadávku. Ak súd vyhodnotí započítanie pohľadávky ako platný úkon s riadnymi právnymi účinkami, zamietne z tohto dôvodu žalobu do výšky navzájom zaniknutých záväzkov. Vo zvyšku žalobe vyhovie. Za žiadnych okolností však súd pri tejto procesnej obrane osobitne nerozhoduje o pohľadávke uplatnenej žalovaný na započítanie.
27. Za predpokladu, že úkon žalovaného spĺňa kritéria započítania pohľadávky v konaní, avšak ním uplatnená pohľadávka prevyšuje pohľadávku žalobcu, ide o vzájomnú žalobu v zmysle § 147 ods. 2 CSP. Z procesného hľadiska je za vzájomnú žalobu považované iba uplatnenie pohľadávky žalovaného v prevyšujúcej časti. Vo zvyšku, teda do úrovne žalobcovej pohľadávky, ide naďalej iba o prostriedok procesnej obrany.
28. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
29. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci pritom nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného § 220 ods. 2 CSP, pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.01.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.05.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.02.1998).
30. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23.06.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“.
31. Preskúmajúc odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku v III. a V. výroku v súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením a jeho výkladom, bol odvolací súd toho názoru, že súd prvej inštancie sa ním dôsledne neriadil. V prvom rade je potrebné vytknúť absenciu zdôvodnenia rozsahu vzájomnej žaloby, resp. procesnej obrany žalovaného, v dôsledku čoho nie je možné ani preskúmať, či súd prvej inštancie rozhodol v súlade so vzájomnou žalobou, alebo nad jej rozsah. Následne je potrebné vytknúť absenciu právneho posúdenia vzájomnej žaloby, ktorá síce skutkovo vymedzená bola, avšak absentovalo jej právne posúdenie, na ktoré následne nadväzuje aj posúdenie, kedy sa žalobkyňa dostala do omeškania s úhradou sumy, predstavujúcou vzájomnú žalobu. Aj v tomto prípade úplne absentovalo zdôvodnenie, čo bolo vytýkané aj žalobkyňou v odvolaní. Keďže z odôvodnenia rozsudku v časti výroku III. a V. nie je možné zistiť vyššie uvedené skutočnosti, dôležité pre rozhodnutie, je potrebné dospieť k záveru, že odôvodnenie rozsudku v napadnutých častiach je neúplným, čo zároveň bráni odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých častiach riadne preskúmať.
32. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie, spočívajúcim v nedostatočnom (neúplnom) odôvodnení rozhodnutia v napadnutých častiach v súlade so zákonnými požiadavkami, došlo k znemožneniu stranám sporu realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom s poukazom na to, že súd prvej inštancie rozhodnutie fakticky v relevantných záveroch neodôvodnil právne, ako ani vecne a tiež si neujasnil predmet vzájomnej žaloby, resp. procesnej obrany, nie je možné tento nedostatok napraviť až v druhoinštančnom konaní pred odvolacím súdom.
33. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých častiach, týkajúcich sa III. a V. výroku (t. j. aj výroku týkajúceho sa nároku na náhradu trov konania) podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie v tejto časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
34. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vyššie vyslovenými právnymi názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude ujasniť si predmet vzájomnej žaloby a v súlade s procesnou normou vykonať všetky procesné úkony, ako aj navrhnuté dôkazy, a následne opätovne vyhodnotiť skutkový stav, podriadiť ho pod príslušnú právnu normu, pričom svoj postup riadne zdôvodní a vysporiada sa tiež s námietkami strán sporu. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí bude dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania, prezentovanými aj v priebehu odvolacieho konania. Svoj právny záver súd zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).
35. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov, vrátane náhrady trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
36. Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).