Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Er-44-2011.pdf
PDF · 109.54 KB
Case nature
Subarea
Court name
Address
File mark
VK-1Er/44/2011
Uznesenie
Okresný súd Veľký Krtíš v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35807598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o.., so sídlom Gr?sslingova 4, 811 09 Bratislava, proti povinnej W., pre vymoženie pohľadávky vo výške 454,20 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, takto
rozhodol:
Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.
Exekúciu vyhlasuje za n e p r í p u s t n ú a exekúciu z a s t a v u j e .
Oprávnený j e p o v i n n ý nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava trovy exekúcie vo výške
40 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
odôvodnenie:
V predmetnej exekučnej veci súd uznesením č. k. 1Er/ 44/2011-18 zo dňa 22.06.2012 exekúciu vyhlásil za neprípustnú, exekúciu zastavil a súčasne rozhodol o trovách súdneho exekútora. Proti uvedenému rozhodnutiu podal odvolanie oprávnený, v dôsledku čoho Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 1CoE/152/2013-49 zo dňa 22.05.2013 toto rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení Krajský súd uviedol, že úlohou prvostupňového súdu bude posúdiť, či možno v konaní pokračovať (povinný B. zomrel dňa 22.12.2011, t. j. v čase pred vydaním napadnutého uznesenia) a ak áno, následne sa vyporiadať s otázkou právneho nástupníctva po povinnom. V novom konaní sa súd vysporiada aj s návrhmi oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) ako aj podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p..
Z osvedčenia o dedičstve, ktoré bolo vydané notárom JUDr. Pavlom Tóthom pod č. 4D/9/2012-31, Dnot. 11/2012 po poručiteľovi (povinnom) B. zomr. 22.12.2011 súd zistil, že dedičia povinného uzavreli dohodu o vyporiadaní dedičstva tak, že dedičstvo v celosti nadobudla pozostalá manželka povinného W.. Všeobecná cena majetku poručiteľa bola stanovená na sumu 6 825,41 Eur. V danom prípade súd dospel k záveru, že zánikom právnej subjektivity povinného po začatí exekučného konania došlo k univerzálnej sukcesii, t. j. prechodu práv a povinností z exekučného titulu na dediča povinného, manželku W. s poukazom na § 107 O. s. p.. Súd nezistil dôvody na prerušenie konania a preto v ďalšom konaní pokračoval s dedičom povinného W..
Súd zistil, že oprávnený v odvolaní žiada, aby súd prerušil predmetné exekučné postupom podľa ust. §109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a Ústavnému súdu Slovenskej republiky predložil návrh na konanie o súladeust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej žiada, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie rozhodol o predložení preudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie v znení:
1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm.
q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že "všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu"?
3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. súd konanie preruší, ak
b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,
c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv;
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor
Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bode 9. uviedol, že článok 177 nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V bode 10. vyššie uvedeného rozsudku Súdny dvor uviedol, že v druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu.
Súdny dvor v uznesení zo dňa 16. novembra 2010 vo veci Pohotovosť, s.r.o., proti B. L.,
C-76/10 v bode 60. s 79. uviedol, že súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je zverená v článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá podmienka. V rámci konania podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie.
Podľa ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
Citované ustanovenie Exekučného poriadku zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to stanoví osobitný zákon. Takýmto osobitným zákonom je napríklad zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii.
Súd vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu považuje položené otázky oprávneným za neopodstatnené a irelevantné, pretože súd v predmetnom konaní neaplikuje priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené v smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani písm. g) ods. 1 prílohy k tejto smernici, výklad ktorého ustanovenia oprávnený žiadal v prvej otázke. Súd v danom prípade predovšetkým aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľov. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.
Pokiaľ ide o prvú otázku odvolateľa, ktorá mala byť podľa oprávneného predložená Súdnemu dvoru EÚ, súd uvádza, že táto otázka nie je predmetom predmetného sporu, teda nemá vplyv na výsledok samotného sporu. Súd nezastáva názor, že by zákon vylučoval rozhodovanie sporov so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR (pozri napr. sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod. ).
K druhej otázke formulovanej oprávneným súd uvádza, že základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, súd ju bude považovať za neprijateľnú bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ. S ohľadom na uvedené skutočnosti súd nepovažuje ani druhú otázku formulovanú oprávneným, za relevantnú pre rozhodnutie prejednávaného sporu.
Vsúvislosti s treťou otázkou, ktorú oprávnený nastolil, súd odkazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách, dokonca je povinnosťou súdu vyvodiť z prípadného záveru o nekalej zmluvnej podmienke všetky relevantné dôsledky vyplývajúce z vnútroštátneho práva. Podľa slovenského právneho poriadku je takýmto následkom zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa §44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Súd teda môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom. Potom takýto postup súdu nie je v rozpore ani s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.
S poukazom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebol splnený žiadny predpoklad na prerušenie konania podľa vyššie citovaných ustanovení O.s.p. a Exekučného poriadku, preto súd zamietol návrhy oprávneného na prerušenie konania.
V predmetná exekúcia sa vykonáva na základe Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 09406/10 zo dňa 18. 10. 2010 (ďalej len "Rozhodcovský rozsudok"). Súd v priebehu konania skúmal, či bol Rozhodcovský rozsudok vydaný subjektom na to oprávneným a teda či je spôsobilým exekučným titulom na vykonávanie exekúcie. Zo Všeobecných podmienok poskytnutia úveru k Zmluve o úvere č. 6491445 uzavretej dňa 25. 02. 2009 medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom (ďalej len "Zmluva o úvere" a "Všeobecné podmienky poskytnutia úveru") súd zistil, že obsahujú v bode 18. rozhodcovskú doložku, na základe ktorej všetky spory vyplývajúce zo Zmluvy o úvere budú riešené buď pred presne vymedzeným rozhodcovským súdom alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky, pričom právo zvoliť si súd bude mať žalobca.
Podľa bodu 18. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ...Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ... budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. ... ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde ...b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu ( zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný o dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa ustanovenia § 879m zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len "Občiansky zákonník"), ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. júnom 2010; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. júnom 2010 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 31. mája 2010, ak nie je ustanovené inak.
Podľa ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa ustanovenia § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa ustanovenia § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 05. 2010, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa ustanovenia § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 05. 2010, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 05. 2010, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len "Zákon o rozhodcovskom konaní"), rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
Súd sa pri aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa spotrebiteľských vzťahov riadil ustanovením § 879m Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa ustanoveniami zákona účinného od 01. 06. 2010 spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred týmto dátumom. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 01. 06. 2010 sa však majú posudzovať podľa predpisov účinných do 31. mája 2010. V predmetnej veci sa súd zaoberal posudzovaním, či možno Zmluvu o úvere považovať za spotrebiteľskú zmluvu, ako aj tým, či je uzavretá rozhodcovská doložka neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Keďže sa pri posudzovaní, či ide o spotrebiteľskú zmluvu jednalo o záležitosť, ktorá sa netýkala vzniku spotrebiteľskej zmluvy ani nárokov uplatnených zo spotrebiteľskej zmluvy, súd na uvedené aplikoval aktuálne platné ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských vzťahov. Čo sa týkalo posudzovania rozhodcovskej doložky a vzniku nároku oprávneného ako veriteľa na voľbu súdu z tejto rozhodcovskej doložky, tu súd aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka účinné do 31. 05. 2010 vzhľadom k tomu, že k omeškaniu povinného so splácaním úveru došlo podľa Rozhodcovského rozsudku dňa 17. 05. 2010.
Súd má za preukázané, že v prípade Zmluvy o úvere išlo o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže oprávnený vystupoval v predmetnej zmluve ako dodávateľ, teda osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Povinný vystupoval zase ako fyzická osoba, spotrebiteľ, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojho podnikania.
Keďže v prípade Zmluvy o úvere išlo o spotrebiteľskú zmluvu, táto nesmela v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zmluva o úvere uzavretá medzi povinným a oprávneným však obsahuje takúto neprijateľnú podmienku, keďže výslovne určuje, že majetkové spory zo Zmluvy o úvere, alebo s ňou súvisiace spory budú rozhodované podľa voľby žalobcu buď pred presne určeným rozhodcovským súdom alebo pred všeobecne príslušným súdom SR. Predmetná rozhodcovská doložka je ustanovením zmluvy, ktorého následkom je znevýhodnenie spotrebiteľa. Znevýhodnenie spotrebiteľa uvedenou rozhodcovskou doložkou sa prejavuje tým, že si oprávnený ako veriteľ v Zmluve o úvere výslovne určil rozhodcovský súd, ktorý bude môcť spory zo zmluvy rozhodovať. Ďalšia značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa vyplývajúca z uvedeného ustanovenia spočíva v tom, že vzhľadom na predmet zmluvy je veriteľ ten, komu vyplýva zo Zmluvy o úvere väčšina práv v nej dohodnutých a preto je aj subjektom, ktorý si v prevažnej väčšine prípadov môže uplatňovať svoje práva zo Zmluvy o úvere na súde. Súdna prax preukazuje, že oprávnený rieši svoje spory s dlžníkmi takmer vždy pred ním vybratým rozhodcovským súdom a nie pred príslušným súdom Slovenskej republiky, čím súd považuje v úverovej zmluve zakotvenú možnosť voľby súdu za účelovú, s cieľom zakryť skutočný úmysel oprávneného riešiť svoje spory zo Zmluvy o úvere pred ním vybraným rozhodcovským súdom. Zároveň je potrebné dodať, že predmetná rozhodcovská doložka nebola medzi povinným a oprávneným osobitne dojednaná, keďže sa nachádza v predtlačených Všeobecné podmienky poskytnutia úveru k Zmluve o úvere, čo prakticky neumožňovalo uskutočniť akýkoľvek zásah do textu tohto tlačiva. Povinný ako spotrebiteľ mal jedinú možnosť a to buď Zmluvu o úvere a tým aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré boli jej súčasťou, prijať alebo zmluvu ako takú neuzavrieť.
Vloženie neprijateľnej podmienky do spotrebiteľskej zmluvy a teda porušenie ustanovenia zákona o tom, že spotrebiteľská zmluva nesmie takéto neprijateľné podmienky obsahovať, spôsobuje v zmysle zákona právne následky. Takýmto právnym následkom je neplatnosť ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré takúto neprijateľnú podmienku obsahuje. Jedná sa tu o absolútnu neplatnosť neprijateľnej podmienky, keďže tento dôvod neplatnosti nie je zaradený medzi taxatívne vymedzené prípady relatívnej neplatnosti právneho úkonu uvedené v §40a Občianskeho zákonníka. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliada súd z úradnej povinnosti aj bez toho, že by niekto neplatnosť právneho úkonu namietal. Absolútna neplatnosť neprijateľnej podmienky, v tomto prípade uzavretej rozhodcovskej doložky nastáva priamo zo zákona. Rozhodcovská doložka je v tomto prípade absolútne neplatná a to o od ex tunc, od okamihu od ktorého vznikla. Na takúto rozhodcovskú doložku sa hľadí, akoby vôbec nebola uzavretá a preto v danom prípade neexistuje dohoda medzi stranami Zmluvy o úvere, ktorá by zakladala právomoc rozhodcovského súdu na rozhodovanie sporov vzniknutých z tejto zmluvy.
Vzhľadom na to, že neexistuje v zmysle § 3 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní dohoda strán Zmluvy o úvere o tom, že na riešenie sporov z nej vzniknutých bude príslušný rozhodcovský súd, rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci sporu vychádzajúceho zo Zmluvy o úvere konať a ani vydať rozhodnutie, ktoré je v predmetnom exekučnom konaní označené ako exekučný titul. Na rozhodovanie o spore zo Zmluvy o úvere je príslušný výlučne súd v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Rozhodnutie rozhodcovského súdu ako nepríslušného subjektu na vydanie takéhoto rozhodnutia preto nie je spôsobilé ukladať práva a povinnosti oprávnenému a povinnému. Títo nie sú povinní ho rešpektovať a preto nemôže byť ani exekučným titulom. Keďže Rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého sa uskutočňuje exekučné konanie, nebol vydaný subjektom na to oprávneným, nie je formálne ani materiálne vykonateľný a súd ho nepovažuje za spôsobilý exekučný titul, na základe ktorého možno viesť exekúciu.
Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti súd rozhodol tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil z dôvodu, že Rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého možno exekúciu uskutočňovať.
Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Súd pri svojom rozhodovaní o trovách exekúcie vychádzal z vyššie uvedených ustanovení Exekučného poriadku. Keďže oprávnený predložil spolu s návrhom na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi nespôsobilý exekučný titul, mal súd za to, že oprávnený zavinil, že sa exekúcia musela zastaviť a preto mu uložil povinnosť uhradiť exekútorovi trovy exekúcie.
Súd preskúmal správnosť výpočtu trov exekúcie súdneho exekútora podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len "vyhláška").
Súdny exekútor si vyčíslil trovy exekúcie nasledovne: Celková výška odmeny súdneho exekútora je podľa jeho vyčíslenia 63,07 Eur. Po pripočítaní 20% DPH vo výške 12,61 Eur je výška odmeny súdneho exekútora vrátane DPH 75,68 Eur a po zaokrúhlení v zmysle § 26 vyhlášky je odmena exekútora vo výške 76,- Eur. Náhradu hotových výdavkov si exekútor nevyčíslil.
Po preskúmaní vyčíslenia trov exekúcie súdneho exekútora súd zistil, že si exekútor za doručenie exekučného príkazu na zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosť vyúčtoval namiesto paušálnej odmeny v zmysle § 15 ods. 1 písm. d) vyhlášky vo výške 3,32 Eur, sumu 33,19 Eur. Preto súd priznal súdnemu exekútorovi odmenu vo výške 33,20 Eur. Po pripočítaní 20% DPH vo výške 6,64 Eur je výška odmeny súdneho exekútora vrátane DPH 39,84 Eur a po zaokrúhlení v zmysle § 26 vyhlášky je odmena exekútora vo výške 40,- Eur. Súd priznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v celkovej výške 40,- Eur.
Poučenie:
Proti uzneseniu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd do Banskej Bystrici a
to písomne.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom
sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.