Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20Co-20-2022.pdf
PDF · 126.44 KB
Case nature
Area
Subarea
20Co/20/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členiek senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobkyne: T.. H. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. X, XXX XX L., proti žalovaným: 1) L.. N. W., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX, XXX XX L., 2) W. T., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXXX/XX, XXX XX L., 3) Z. W., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX, XXX XX L., všetci právne zastúpení: Mgr. Jakub Orság, advokát so sídlom Kuzmániho 29, 040 01 Košice, o zaplatenie 14.400,- eur s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 8C/89/2020-157 zo dňa 12.05.2021, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku I.
II. V prevyšujúcej časti sa rozsudok zrušuje a v rozsahu zrušenia sa vec vracia súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Žalobu zamieta. II. Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovaným v 1. až 3. rade trovy konania v rozsahu 100 %.“
Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že žalobkyňa sa svojou žalobou doručenou súdu dňa 28.09.2020 domáhala voči žalovaným v 1. - 3. rade zaplatenia sumy vo výške 14.400,- eur spolu s úrokom z omeškania. Žalobkyňa svoj návrh odôvodnila tým, že je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností: pozemok parc. S. č. XXXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 347 m2, pozemok parc. S. č. XXXX - záhrada o výmere 520 m2, pozemok parc. S. č. XXXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 25 m2, rodinný dom súpisné č. XXXX postavený na pozemku parc. S. č. XXXX, pod X. v spol. podiele 1/8, pod X. v spol. podiele 5/24, t. j. spolu v spol. podiele 1/3 k celku, ktoré sú zapísané na liste vlastníctva číslo XXX, k.ú. L.. Svoj podiel neužíva 40 rokov a užívajú ho žalované. V predmetnej veci sa žalované na jej úkor bezdôvodne obohacujú tým, že bez právneho dôvodu užívajú predmet spoluvlastníctva nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Žalované upozorňovala na bezprávne užívanie jej spoluvlastníckeho podielu viacerými výzvami, naposledy výzvou zo dňa 27.05.2020. Žalobkyňa navrhla vydať náhradu za užívanie spoluvlastníckeho podielu za obdobie od 01.10.2017 do 30.09.2020. Celková výmera nehnuteľností je 892 m2 a cena nájmu za 1 m2 v danej lokalite a v danom čase predstavuje sumu 1.200,- eur. Cena nájmu za uvedený časový úsek troch rokov predstavuje sumu 43.200,- eur a podiel vo výške 1/3 z tejto sumy činí 14.400,- eur. Podlahovú (úžitkovú) plocha bytu predstavuje súčet podlahových plôch obytných miestností, a miestností príslušenstva bytu (schodisko, pivnica, komora, WC, kúpeľňa, hala, chodby atď.) bez plochy lodžií, balkónov a terás. Nebolo sporné medzi stranami, že žalované užívajú predmetnú nehnuteľnosť,
konkrétne jej celé 2. nadzemné podlažie s úžitkovou plochou vo výmere 135 m2 (127 m2 + schodisko 8 m2), prostredníctvom svojej matky. Taktiež nebolo sporné, že časť prvého nadzemného podlažia o výmere 71 m2 užíva sestra žalobkyne, ktorá tam býva so súhlasom jednak žalovaných, ale aj samotnej žalobkyne a preto jej užívanie nemožno subsumovať pod užívanie žalovaných. Ďalej nebolo sporné, že žalobkyňa užíva jednu izbu o výmere 26 m2, pričom zvyšok 1. nadzemného podlažia o výmere 38 m2 je nevyužívaný. Terasu o výmere 9 m2 užívajú žalované. Vzhľadom na uvedené žalované užívajú cca polovicu domu, ak sa neberie do úvahy pivnica a povala, ktoré podľa tvrdenia žalovaných ani nie sú prispôsobené na bývanie, pričom majú dvojtretinový podiel na vlastníctve domu, z čoho vyplýva, že by teda mohli užívať až 180 m2. Z toho dôvodu nedošlo na ich strane k nadužívaniu nehnuteľnosti v rozsahu prevyšujúcom ich spoluvlastnícky podiel. Žalobkyňa netvrdila a v konaní sa nepreukázalo, že by žalované nejakým spôsobom užívali pivnice a medzi stranami nebolo sporné, že neužívajú povalu a garáž, ktorá je v havarijnom stave. Okrem toho, ak žalovaná neužíva svoj podiel na v pivnici, v ktorej má vyčlenený svoj priestor, uvedené nemôže byť na ťarchu žalovaným. Žalobkyňa taktiež nerozporovala, že priľahlú záhradu užíva tak matka žalovaných, ako aj sestra žalobkyne. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Nakoľko súd nepovažoval samotný nárok žalobkyne za dôvodný nezaoberal sa samotnou výškou náhrady. Čo sa týka tvrdenia žalobkyne, ktorá má bydlisko na inej adrese, že je bránené v užívaní nehnuteľnosti, je potrebné poukázať na to, že žalobkyňa, v konaní nepreukázala, že by sa v rozhodnom období (2017 - 2020) priamo voči žalovaným domáhala sprístupnenia nehnuteľnosti za účelom jej užívania. Z jej listov (z 21.1.2018, 12.4.2018, 3.7.2018, 26.11.2018) vyplýva, že žiadala o vyporiadanie - vyplatenie jej spoluvlastníckeho podielu. Čo sa týka tvrdenia, že je jej bránené vo vstupe do domu, tak žalobkyňa sama uviedla, že svoju sestru nenavštevuje, z čoho vyplýva, že jej ani nemohlo byť zabránené vo vstupe do domu. To, že žalobkyňa nemá kľúče od domu súd nepovažuje za relevantné, nakoľko predmetný dom nie je jej obydlím, a obývajú ho iné osoby. Súd nevykonal dokazovanie dopytom realitných kancelárií za účelom zistenia rozsahu užívania nehnuteľnosti, nakoľko uvedený návrh žalobkyňa podala po uplynutí lehoty sudcovskej koncentrácie, a tiež z dôvodu že užívanie nehnuteľností bolo v konaní zistené v dostatočnom rozsahu potrebnom pre rozhodnutie súdu. Súd taktiež neodročil pojednávanie za účelom vypočutia žalovaných, ktoré sa k rozsahu užívania nehnuteľností už vyjadrili vo svojich písomných podaniach, a teda ich výsluch by bol podľa názoru súdu nadbytočný a nehospodárny. O trovách konania rozhodol podľa § 255 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k právnemu záveru, že na predmetný spor je potrebné aplikovať ustanovenia § 136 ods. 1, § 137 ods. 1 a § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zároveň poukázal na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/184/2010, zo dňa 27.10.2010), podľa ktorého neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom (v danom prípade mnou ako žalobkyňou) musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu (v danom prípade žalované). Podľa súdu prvej inštancie žalované neužívajú vec nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. S vyššie uvedeným právnym záverom nesúhlasí nakoľko je nesprávny a navyše nezodpovedá skutkovému stavu. Stále tvrdí, že žalované užívajú celú nehnuteľnosť - t.j. nad rozsah ich spol. podielu. To, že ona je menšinový spoluvlastník v 1/3 ešte neznamená, že žalované nemôžu užívať aj jej podiel len zo samotného titulu, že sú väčšinovými spoluvlastníkmi v 2/3. Jednalo by sa o diskrimináciu. Nakoľko ona ako podielový spoluvlastník má analogicky rovnaké práva ako vlastník (vec držať, užívať a požívať jej plody, disponovať vecou). Tieto práva majú aj žalované. Súd prvej inštancie vychádzal len z veľkosti podielov a nevykonal žiadne dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu veci. Aj keď sa jedná o civilné sporové konanie, v ktorom sa zisťuje skutkový stav a nie stav skutočný, to ešte neznamená, že súd nie je povinný vykonať žiadne dokazovanie za účelom istenia skutkového stavu a všetku dôkaznú iniciatívu ponechať na žalobcovi. Do pozornosti dala aj teóriu tzv. obráteného dôkazného bremena v zmysle, ktorého aj žalované musia preukázať nimi tvrdený skutkový stav. Súd prvej inštancie ani len žalovaných nevypočul, aj keď to žalobkyňa navrhovala, ale súd sa len uspokojil s tvrdeniami právneho zástupcu žalovaných. Na základe vykonaného dokazovanie súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď došiel k záveru, že žalované neužívajú vec nad rozsah ich spol. podielu. Súd nevykonal navrhnuté dôkazy a to výsluch žalovaných, ktorých výsluch navrhla žalobkyňa a s poukazom na sudcovskú koncentráciu konanie odmietol aj jej návrh na vykonanie dokazovania dopytom
realitných kancelárií. Okrem sudcovskej koncentrácie existuje aj tzv. zákonná koncentrácia konania a súd prvej inštancie vôbec neodôvodňuje prečo ju neaplikoval aj na tento jej návrh na vykonanie dokazovania dopytom realitných kancelárií. Súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Výklad súdu prvej inštancie ohľadne toho, že žalované by mohli v rámci svojho 2/3 podielu užívať až 180 m2 a pritom užívajú len polovicu tejto výmery považuje za nesprávny až účelový. Opakuje, že môj brat a otec žalovaných nebohý L.. Y. W. nadobudol 1/3 od sestry X. W. s tým, že tá bude v dome doživotne a bezplatne bývať v rámci podielu 2/3 žalovaných z toho titulu, že sa vzdala svojho spoluvlastníckeho podielu 1/3 v prospech ich právneho predchodcu L.. Y. W.. Po jeho smrti v H. XXXX žiadna iná dohoda, ani písomná, ani ústna uzavretá nebola. To, že som nežiadala skôr náhradu za nadužívanie spol. podielu bolo dôsledkom tej skutočnosti, že nebohý brat L.. Y. W. voči mne plnil to na čom sme sa dohodli - t.j., že všetku údržbu a prípadné rekonštrukcie nehnuteľností bude znášať on a že sa so mnou za môj 1/3 podiel vyrovná. No ostalo len pri sľuboch a brat sa so mnou nevyrovnal a po jeho smrti nadobudli jeho 2/3 podiel žalované ako jeho právne nástupkyne. Môj brat bol manželkou a matkou žalovaných L.. N. W. st., ktorá býva v dome svojím spôsobom vydieraný v tom smere, že ona nechcela, aby sa so mnou vyrovnal. Vyjadrila sa, že žalované stále klamú a zavádzajú, keď spomínajú súdny spor o náhradu za rekonštrukciu strechy na predmetnom dome a ju chcú vykresliť ako nečestnú a neserióznu osobu. S týmto nesúhlasila a dala do pozornosti, že aj proti žalovaným sa vedú viaceré civilné a trestné konania práve z dôvodu, že klamali a zavádzali pri dedičskom konaní po jej neb. bratovi L.. Y. W.. Preto by chcela súd požiadať, aby sa neunáhlil a nerozhodol predčasne a bral do úvahy celkovú situáciu medzi stranami sporu. Na celom pojednávaní konanom dňa 12.05.2021 mala pocit, že celá vec je už dohodnutá medzi sudcom a právnym zástupcom žalovaných. Sudca jej právnu zástupkyňu vôbec nepripustil k slovu a návrhy žalovaných akceptoval, bez akéhokoľvek dokazovania. Sudca celý čas len zapínal a vypínal diktafón (záznamová technika) s tým, že v celej veci už „mal jasno“. Do pozornosti dala aj tú skutočnosť, že neb. brat L.. Y. W. bol klinický psychológ a súdny znalec a jeho pozostalá manželka a matka žalovaných L.. N. W. st. je povolaním psychologička a pracovala v Ústave na výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody L.. Tým len chcem naznačiť, že matka žalovaných pozná všetkých sudcov na Okresnom súde Prešov. Spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná ale sa aj musí zdať, že je poskytovaná - tzv. teória zdania. K predžalobnej výzve uviedla, že tá síce nebola doručená žalovaným, ale ich matke L.. N. W. st., ktorá býva v predmetnom dome a preto žalované o všetkom vedeli. Navrhla preto, aby Krajský súd v Prešove ako súd odvolací nariadil na prejednanie odvolania pojednávanie, na ktorom navrhla prehrať zvukové záznamy z pojednávania konaného dňa 12.05.2021. Je presvedčená, že v tomto spore má právny nárok, sporná je akurát tak výška nároku. Bez akéhokoľvek dokazovania je ťažko určiť ako žalované užívajú nehnuteľnosť. Jedná sa o rodinný dom, dvor a záhradu a je ťažko určiť, čo presne žalované užívajú a výška podielu pritom nie je a nemôže byť jediným a rozhodujúcim kritériom pre posúdenie nároku súdom. V odvolaní ďalej namietala, že súd prvej inštancie vo vzťahu k trovám konania nesprávne vec právne posúdil a neaplikoval ust. § 257 CSP.
3. K odvolaniu sa vyjadrili žalované, ktoré navrhli odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok potvrdil a zaviazal žalobkyňu na náhradu trov odvolacieho konania v prospech žalovaných v 1. - 3. rade. Vo vyjadrení okrem iného uviedol, že žalované považujú rozsudok súdu prvej inštancie za správny, náležite odôvodnený, pričom nevzhliadajú žiadnu vadu v rozsudku ani v konaní, ktoré mu predchádzalo. V ďalšom poukázali na to, že žalobkyňa v odvolaní poukázala na to, že ona stále tvrdí, že žalované užívajú celú nehnuteľnosť - t.j. nad rozsah ich spol. podielu. K tomuto tvrdeniu však žalobkyňa nepredložila, ani neoznačila žiadne dôkazy. Práve naopak, žalobkyňa aj v listinnej komunikácii pred začatím súdneho konania a aj následne na pojednávaní potvrdila stav užívania nehnuteľností tak, ako sme to podrobne uviedli v našom vyjadrení zo dňa 02.11.2020. Žalobkyňou dodatočne prednesené návrhy na vykonanie dokazovania sa pritom netýkali dokazovania, kto a ako užíva spornú nehnuteľnosť. Nie je správne tvrdenie žalobkyne, že: „Súd prvej inštancie vychádzal len z veľkosti podielov a nevykonal žiadne dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu veci.“ Súd prvej inštancie v odseku 6. odôvodnenia rozsudku uvádza zoznam dôkazov z ktorých vychádzal. Pričom svoje úvahy súd podrobne vysvetľuje následne v odsekoch 6.1 až 11 odôvodnenia rozsudku. Osobitne poukazujeme na odsek 9 odôvodnenia rozsudku, kde sú zhrnuté podstatné skutkové okolnosti, zistené nielen z dôkazov navrhnutých a predložených z našej strany, ale zároveň aj skutkové okolnosti potvrdené samotnou žalobkyňou, či už písomne v jej podaniach alebo aj priamo na pojednávaní dňa 12.5.2021, ústnymi vyjadreniami žalobkyne a jej právnej zástupkyne.
Skutkové okolnosti na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie žalobkyňa pritom potvrdzovala opakovane, a to najmä:
- listom žalobkyne z 21.1.2018 - z ktorého vyplýva, že žalobkyňa súhlasí s užívaním časti domu neužívaným žalovanými jej sestrou,
- listom žalobkyne z 26.11.2018 - v zmysle ktorého žalobkyňa vyzýva žalované, aby nemanipulovali s nábytkom, ktorý si žalobkyňa uložila v jednej z izieb na prvom nadzemnom podlaží,
- vyjadrením žalobkyne z 24.11.2020 počas tohto civilného sporového konania - v ktorom uviedla, že izby neužívané žalovanými boli prázdne, neužívané resp. že žalované neužívajú celý dom, ako je uvedené v žalobnom návrhu. Poukázali na zápisnicu z pojednávania zo dňa 12.5.2021, z ktorej vyplýva, že žalobkyňa sama potvrdila, že jej nebolo bránené vo vstupe do nehnuteľnosti a ani nepredložila súdu žiadnu výzvu, ktorou by sa tohto vstupu domáhala. Právna zástupkyňa žalobkyne na pojednávaní uviedla, že nebolo ani času kedy vyzvať žalované na umožnenie vstupu do nehnuteľnosti, keďže sa stali spoluvlastníčkami v roku 2017, pričom žalobkyni bolo zabránené vo vstupe jej bratom Y. W. skôr. Súd prvej inštancie teda správne ustálil skutkový stav, keď vychádzal zo skutočností, ktoré nie sú medzi stranami sporné.
4. K vyjadreniu žalovaných sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá zotrvala na svojich doterajších prednesoch a vyjadreniach. Poukázala na rodinné vzťahy medzi aj stranami sporu a jej bratom Y. s tým, že je namieste uznať, že podiel v 1/3 má všade v nehnuteľnosti, v každej tehle a v každom m2 úžitkovej plochy domu a záhrady. Poukázala na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. V ostatnom strany sporu v rámci kontradiktórnych reakcií zotrvali na svojich názoroch prezentovaných v priebehu prvoinštančného konania.
5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je neopodstatnené.
6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
7. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
8. Daná právna vec je nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.
9. Skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie vyznelo podľa názoru žalobkyne a žalovaného v ich neprospech nemá automaticky za následok, že je nesprávne.
10. Podľa článku 8 Základných princípov CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
11. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.9.2011, sp.zn. 3Cdo204/2009.
12. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (§ 191 ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, popr. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci 21Cdo 65/2000).
13. Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 132 O.s.p., resp. § 191 ods. 1CSP) poukazuje na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo1/2010).
14. Koncentrácia konania má podľa zákonodarcu predstavovať efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci by mal podľa zákonodarcu najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie podľa neho plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Uvedená objektívna časová hranica má veľký význam pre moment viazanosti súdu.
15. Jak vyplývá mj. z nálezu Ústavního soudu sp.zn. II. ÚS 2736/19, ze dne 19. října 2020, dokazování je významnou součástí občanského civilního řízení včetně řízení vykonávacího - konkrétní pravidla dokazování se nacházejí v podústavních procesních předpisech, avšak mantinely dokazování, vyznačující ústavní souladnost procesu dokazování, jsou obsaženy v judikatuře Ústavního soudu i Evropského soudu pro lidská práva. Vady dokazování lze rozdělit do tří skupin - nepřípustné důkazy, opomenuté důkazy a svévolné hodnocení důkazů. Tzv. opomenuté důkazy představují pochybení soudu spočívající v neodůvodněném neprovedení účastníkem navrhovaných důkazů. Rozhodující soud není sice povinen provést všechny navržené důkazy, avšak musí o důkazních návrzích rozhodnout, a pokud jim nevyhoví, musí ve svém rozhodnutí vyložit, z jakých důvodů navržené důkazy neprovedl.
16. Tak ako v iných konaniach podliehajúcich kontradiktórnosti, súd je výslovne odkázaný na iniciatívu procesných strán, od ktorej sa potom odvíja individuálny úspech v spore. Pokiaľ žalobkyňa nepreukázala užívanie žalovaných predmetnej nehnuteľnosti nad rámec výšky podielov, naviac žiadne dôkazy, ktoré
by mali za následok čo i len hypoteticky potenciál prispieť k inému objasneniu, než ku ktorému dospel súd prvej inštancie nežiadala vykonať, potom nemohla ani legitímne očakávať úspech svojej žaloby.
17. Jadrom prejednávanej veci je, že žalobkyňa bez akýchkoľvek pochybností neuniesla dôkazné bremeno v otázke prístupu k nehnuteľnosti a to, že žalovaní jej neumožňujú užívať nehnuteľnosť, naviac sa zdá, že práve naopak spoluvlastníci sa v minulosti o užívaní nehnuteľnosti dohodli ešte s právnym predchodcom žalovaných - bratom žalobkyne a tento stav naďalej strany sporu rešpektujú. To, že žalobkyňa nedisponuje kľúčmi bez ďalšieho neznamená, že je jej marený vstup do nehnuteľnosti. V roku 2007 žalobkyňa podala žalobu proti svojmu bratovi (právnemu predchodcovi žalovaných) o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorú vzala späť a konanie bolo uznesením Okresného súdu Prešov sp.zn. 10C158/2007 zo dňa 8.1.2008 zastavené a až v roku 2020 bola podaná táto žaloba. Žalobkyňa zároveň nepreukázala existenciu dohody so svojím bratom o prevode 1/3 nehnuteľnosti s podmienkou užívania tohto podielu jej sestrou. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v tom, že žalovaní užívajú nehnuteľnosť nad rámec výšky svojich spoluvlastníckych podielov nad 2/3 a tým pádom základ nároku je vzhľadom na dôkaznú aktivitu mimoriadne spochybnený a nateraz nepravdepodobný. Naopak, žalované produkovali tvrdenia, ktoré sa žalobkyni v otázke užívania nehnuteľnosti nad rámec výšky spoluvlastníckych podielov nepodarilo preukázať. S neunesením dôkazného bremena nepochybne priamo súvisí aj naplnenie doktríny legitímneho očakávania a preto žalobkyňa nemohla legitímne očakávať úspech svojej žaloby. Na margo nevykonania dôkazov o hodnote nehnuteľností a výsluchu žalovaných je naviac potrebné poznamenať, že takéto dôkazy po zistení o neunesení dôkazného bremena o základe nároku a to, že žalovaní užívajú nehnuteľnosť nad rámec výšky svojich spoluvlastníckych podielov by ani hypoteticky nemohli prispieť k inému posúdeniu, než ku ktorému dospel okresný súd. K obrátenému dôkaznému bremenu je potrebné uviesť, že žalobca je v zásade povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené alebo porušené právo, resp. právom chránený záujem. Žalovaný je povinný (za predpokladu, že chce byť úspešný v spore) tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Z toho vyplýva, že v spore nedokazuje iba žalobca, ale v závislosti od procesnej situácie môže dochádzať k presunu bremena tvrdenia a dôkazného bremena na žalovaného. Z pravidla, že každý preukazuje iba svoje vlastné skutkové tvrdenia existuje výnimka vychádzajúca zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť - niečo čo sa nestalo, čo neexistuje). Preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné (tento jav sa v rímskom práve označoval ako probatio diabolica). V týchto prípadoch hovoríme o presune dôkazného bremena na protistranu. V civilnej procesualistike sa pre túto skutočnosť používa termín negatívna dôkazná teória. Táto teória sa uplatní vtedy, keď nie je možné neexistenciu určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočností, ktoré v konečnom dôsledku vedú k záveru o tom, že určitá negatívna skutočnosť je daná. Odvolateľka v ďalšom neobjasnila, v čom mala spočívať in concreto aplikácia obráteného dôkazného bremena, veď bolo nevyhnutné dôkazmi a tvrdeniami aspoň spravdepodobňujúcimi tvrdenia o nadužívaní nehnuteľnosti žalovanými preukázať. Nevedno čo bolo nutné preukazovať prostredníctvom negatívnej dôkaznej teórie, ale čo je zrejmé bolo pre úspech žaloby dôvodné preukázať, že žalované užívajú viac ako predstavuje ich podiel na nehnuteľnosti, čo sa v priebehu konania žalobkyni nepodarilo. Náznaky žalobkyne zastúpenej advokátkou o porušení práva na spravodlivý súdny proces (o dohode medzi sudcom a právnym zástupcom žalovaných) ostali v rovine konšpirácie a ničím nepodložené navyše so zreteľom na znenie ust. § 52 a ust § 53 CSP sa uvedené tvrdenia nemohli posudzovať ako námietka zaujatosti pre nesplnenie základných náležitostí. Odvolací súd si vypočul nahrávku z pojednávania pred Okresným súdom zo dňa 12.5.2021 a odvolací súd nezistil také vady alebo vybočenie súdu prvej inštancie, ktoré by spochybňovalo dodržanie princípu the right to fair trail - práva na spravodlivý proces. <https://www.fairtrials.org/the-right-to-a-fair-trial/> 18. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).
19. Samotné súdne konanie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku. Logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania za rešpektovania zásad (princípov spravodlivého súdneho konania), najmä zabezpečenia spravodlivej úpravy pomerov medzi stranami sporu je potvrdenie rozsudku vo výroku I. postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.
20. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
21. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 CSP). V jeho zmysle súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Vtedy súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojim zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Nakoľko použitie § 257 CSP negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, musí aplikácia tohto ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočný charakter.
22. Ustanovenie § 257 CSP nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých strán, a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. V tomto ustanovení je zároveň fixované moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej normy. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.
23. Z Nálezu ÚS III. 98/2018 z 02.05.2018 vyplýva, že podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho ,,nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane.“. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. ,,Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 727/2000).“ Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1).
24. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny (porovnaj Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2012).
Pokiaľ súd I. inštancie sa odmietol zaoberať ex offo aplikáciou ust. § 257 CSP, teda dôvodmi hodnými osobitného zreteľa a súčasne po podaní odvolania priznal žalobkyni oslobodenie od platenia súdnych poplatkov nad sumu 500,- eur (pozri č.l. 255 spisu), potom v tejto časti rozsudok neobstojí práve pre nedostatok dôvodov a jeho nepresvedčivosť, to však bez ďalšieho neznamená, že odvolací súd videl už nateraz dôvody podľa § 257 CSP.
25. Obsahové náležitosti rozsudku určuje ustanovenie § 220 CSP. Ich správnosť a úplnosť je predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo nie sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia.
26. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje stranám posúdiť ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej.
27. Keďže nedostatočne zdôvodnenie rozhodnutia je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný postup súdu, ktorým bolo znemožnené žalobcom, aby uskutočnili im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, odvolací súd uznesenie v napadnutom rozsahu v prevyšujúcej časti postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
28. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude opätovne rozhodnúť o trovách konania s tým, že sa vysporiada s existenciou ust. § 257 CSP a posúdi, či existujú dôvody na aplikáciu ust. § 257 CSP. Súd prvej inštancie svoje závery odôvodní v súlade s ust. § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku tak, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé.
29. Rozhodnutie bolo prijaté senám Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).