Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_6CoE-108-2013.pdf
PDF · 108.87 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoE/108/2013
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: Mesto Liptovský Mikuláš, so sídlom Štúrova 1989/41, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 00 315 524, zastúpeného JUDr. Mariánom Alušicom, advokátom so sídlom W. X, XXX XX W., proti povinnej Mgr. Y. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. M. M. XXXX/XX, XXX XX D. P., občan SR, v konaní o vymoženie sumy 179,83 Eur s príslušenstvom, ktorá exekúcia je vedená na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Pavla Halása, so sídlom Exekútorského úradu F. XX, XXX XX W. XXX, pod sp. zn. EX 4908/12, v štádiu rozhodovania o návrhu povinnej na zastavenie exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6Er/1730/2012-19 zo dňa 13. 06. 2013, takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6Er/1730/2012-19 zo dňa 13. 06. 2013 vo výroku, ktorým súd exekúciu zastavil a vo výroku, ktorým oprávnenému náhradu trov exekúcie nepriznal p o t v r d z u j e .
Odvolanie oprávneného proti výroku uznesenia Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6Er/1730/2012-19 zo dňa 13. 06. 2013, ktorým súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal o d m i e t a .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku exekúciu zastavil, súdnemu exekútorovi a oprávnenému náhradu trov exekúcie nepriznal.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že pred súdnym exekútorom JUDr. Pavlom Halásom sa dňa 04.07.2012 začalo exekučné konanie pod sp. zn. EX 4908/12 na vymoženie pohľadávky vo výške 179,83 Eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu - Výkazu daňových nedoplatkov mesta Liptovský Mikuláš č. 0009922 zo dňa 07.06.2012. Súdny exekútor začal vykonávať exekúciu po získaní poverenia č. 5505 039910 zo dňa 02.10.2012, ktoré udelil exekučný súd na vymoženie uloženej povinnosti s príslušenstvom a trov exekúcie. Podaním, doručeným súdu dňa 04.02.2013, podala povinná návrh na zastavenie exekúcie, ktorý odôvodnila úhradou pohľadávky vymáhanej v predmetnej exekúcii dňa 17.08.2012. Navrhla preto, aby súd exekúciu zastavil, oprávnenému trovy exekúcie nepriznal a súdnemu exekútorovi priznal náhradu účelne vynaložených hotových výdavkov. Oprávnený vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 22.04 2013 potvrdil úhradu vymáhanej pohľadávky vo výške 179,83 Eur dňa 17.08.2012. Ďalej uviedol, že súčasťou vymáhaného nároku sú aj trovy právneho zastúpenia a trovy exekúcie (poverenie exekútorovi), preto ak by súd chcel rozhodnúť, že oprávnený nemá nárok na náhradu trov právneho zastúpenia, konal by v rozpore so zásadou res iudicata. Vzhľadom na to, že celý nárok nebol doposiaľ vymožený, súd nemôže exekúciu zastaviť. Okresný súd citoval ust. § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku a uviedol, že exekučný súd rozhoduje o zastavení exekúcie z úradnej
povinnosti alebo na návrh účastníka alebo podnet exekútora. Aplikácia ustanovenia § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku prichádza do úvahy bez ohľadu na to, v ktorom štádiu exekučného konania (s výnimkou rozvrhového konania) došlo k zániku práva priznaného exekučným titulom. Významné je iba to, či sa tak stalo po vydaní exekučného titulu. Zánik práva priznaného exekučným titulom je vždy dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/199/2009 zo dňa 13. 10. 2009). Je neprípustné pokračovať v exekúcii proti povinnému, ktorý dobrovoľne splnil povinnosť uloženú exekučným titulom, pretože nie je čo vymáhať. Exekúcia je nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí ukladajúcich povinnému určitú povinnosť. Ak táto povinnosť je splnená, ani exekútor ani exekučný súd nemôže nútiť povinného plniť to, čo už splnil. Skutočnosť, že zatiaľ súdny exekútor nevymohol trovy exekúcie, nemá vplyv na zastavenie exekúcie, pretože o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie v prípade jej zastavenia, rozhoduje exekučný súd podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. V danom prípade bola pohľadávka uhradená ešte pred akýmkoľvek vykonaným úkonom súdneho exekútora, keď objektívne povinná nemala ani možnosť sa dozvedieť o prebiehajúcej exekúcii, nakoľko dňa 17. 08. 2012 (deň úhrady od povinnej) bola súdu doručená iba žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Poverenie bolo vydané dňa 02. 10. 2012, až po jeho obdržaní súdnym exekútorom mohol tento vykonávať úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinnej.Pokiaľ ide názor oprávneného, že poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi tvorí prekážku res iudicata v časti trov exekúcie oprávneného a súdneho exekútora, k tomu exekučný súd uvádza, že poverenie na vykonanie exekúcie udelené súdnemu exekútorovi je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať. Poverenie na vykonanie exekúcie však nemá priame právne účinky voči osobe povinného, preto povinný voči nemu ani nemôže využiť žiadne opravné prostriedky (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) (pozri napríklad aj: uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/205/2011 z 01. 02. 2012; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 45/08-20 zo dňa 07. 02. 2008). Z uvedených dôvodov poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi nie je, ani nemôže byť právoplatným rozhodnutím o trovách exekúcie súdneho exekútora a oprávneného, ktoré by tvorilo prekážku právoplatne rozhodnutej veci o trovách exekúcie. Zo zhodných vyjadrení účastníkov konania, považuje exekučný súd za preukázané, že povinná po dôvodnom začatí exekúcie (04. 07. 2012) uhradila pohľadávku priznanú oprávnenému exekučným titulom v plnej výške dňa 17. 08. 2012 a preto exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku zastavil.
Zároveň prvostupňový súd citoval ust. § 200 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku s konštatovaním, že trovy exekúcie sú potom trovy súdneho exekútora (odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie) a trovy oprávneného (trovy potrebné na účelné vymáhanie nároku). Exekučný súd vyzval súdneho exekútora v lehote do 10 dní vyčíslil trovy exekúcie s odôvodnením, že bude rozhodovať o zastavení predmetnej exekúcie. Zároveň uviedol, že v prípade, že súdny exekútor nedodrží a v určenej lehote nedoručí súdu vyčíslenie trov exekúcie, exekučný súd bude mať za to, že si súdny exekútor trovy exekúcie neuplatnil a ich náhradu mu neprizná. Pripojil pritom doložku v zmysle § 101 ods. 3 O.s.p. t.j., že bude predpokladať, že proti takémuto postupu nemá súdny exekútor námietky. Túto výzvu prevzal súdny exekútor dňa 27.03.2013.
Okresný súd konštatoval, že okruh účastníkov exekučného konania a exekúcie upravuje Exekučný poriadok v ustanovení § 37 ods. 1, podľa ktorého sú účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor. V časti rozhodovania súdu o zastavení exekúcie nie je súdny exekútor účastníkom exekučného konania a exekúcie, preto na jeho vyjadrenia (nesúhlas s postupom exekučného súdu - zastavením exekúcie) nie je možné v tejto časti prihliadnuť ani na ne súd neprihliadol. Z uvedených dôvodov exekučnému súdu nevyplýva povinnosť, ani oprávnenie oboznamovať súdnemu exekútorovi s dôvodmi zastavenia exekúcie. Nakoľko je ale exekučnému súdu uložená v ustanovení § 200 ods. 2 Exekučného poriadku povinnosť v prípade zastavenia exekúcie rozhodnúť aj o tom kto a v akej výške platí trovy exekúcie, exekučný súd vyzval súdneho exekútora na ich uplatnenie. V prípadoch ich uplatnenia vyzýva exekučný súd zároveň súdneho exekútora aj na predloženie exekútorského spisu, aby mohol o uplatnených trovách exekúcie zákonne rozhodnúť.
Súdny exekútor si v lehote určenej súdom trovy exekúcie nevyčíslil, ani súd nepožiadal o predĺženie lehoty. Súdny exekútor deklaroval svoje právo na trovy exekúcie, keď navrhol povinnú zaviazať na úhradu trov exekúcie vo výške 233,40 eura, ale v lehote stanovenej súdom si nesplnil povinnosť ich preukázať a vyčísliť. Nakoľko súdny exekútor v určenej lehote exekučnému súdu vynaloženie trov exekúcie nepreukázal, ani nevyčíslil, nepredložil exekútorský spis, rozhodol exekučný súd o trovách exekúcie súdneho exekútora tak, že ich náhrada sa súdnemu exekútorovi nepriznáva.
Trovy oprávneného podľa názoru exekučného súdu neboli potrebné na účelné vymáhanie nároku, v dôsledku čoho o trovách exekúcie oprávneného uplatnených v návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku rozhodol tak, že ich náhradu oprávnenému nepriznal.
Oprávnený si v návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 04.07.2012 uplatnil trovy exekúcie oprávneného za právne zastúpenie v exekučnom konaní vo výške 38,23 eura a vo vyjadrení k návrhu povinnej trovy za právne zastúpenie vo výške 35,34 eura. Výklad druhej vety § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého má oprávnený nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku nie je v teórii ani praxi jednotný, zhoda panuje v názore, že ich výšku a účelnosť posudzuje súd v závislosti od konkrétneho prípadu. Exekučný súd sa nestotožňuje s názorom, že trovami oprávneného sú vždy trovy právneho zastúpenia advokátom (Mazák J.: Komentár k Exekučnému poriadku 233/1995 Z.z.: § 200 - 203, ASPI). Ustanovenie § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, (rovnako ako aj ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.) kladie dôraz na účelnosť vynaložených trov. V danom prípade vystupuje na strane oprávneného účastník, ktorý vystupuje vo viacerých exekučných konaniach na strane oprávneného súčasne a od ktorého možno odôvodnene znalosť právnych predpisov upravujúcich nútený výkon súdnych a iných pohľadávok. Mesto Liptovský Mikuláš disponuje potrebným materiálnym aj personálnym vybavením, hradeným z prostriedkov mestského rozpočtu, na podanie návrhu na vykonanie exekúcie. Iba dňa 17. 08. 2012 bolo Okresnému súdu Liptovský Mikuláš doručených viac ako 1 000 žiadostí súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, kde mesto Liptovský Mikuláš vystupuje na strane oprávneného. Za takéhoto stavu potom nemožno ako trovy potrebné na účelné vymáhanie nároku považovať náklady vzniknuté oprávnenému tým, že návrh na vykonanie exekúcie nepodal osobne, ale prostredníctvom právneho zástupcu. Oprávnený podáva väčšie množstvo návrhov na vykonanie exekúcie, nie pri všetkých využíva právne služby advokáta, ktoré sú absolútne totožné a menia sa len údaje o povinnom, výške pohľadávky či označenie exekučného titulu. Je nepochybné, že prepísanie takýchto údajov z exekučného titulu, do návrhu na vykonanie exekúcie je jednoduchou administratívnou činnosťou, a nie odborne náročným a zložitým procesom, na ktorý by vzhľadom na oprávneného, potreboval právneho zástupcu. Exekučný súd týmto záverom nevylučuje právo oprávneného dať sa v exekučnom konaní zastupovať advokátom, ani v tom oprávnenému nebráni, v tomto konkrétnom prípade však náklady vzniknuté za poskytnuté dva úkony právnej služby advokátom pre oprávneného: prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom a písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej, nie sú potrebnými na účelné vymáhanie nároku a preto oprávnený nemá nárok na náhradu týchto trov. Exekučný súd tiež poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 M Cdo 21/2009 zo dňa 25.02.2010, podľa ktorého „Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Je preto potrebné rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej, právnickej osoby, štátneho orgánu) na právnu pomoc a nárokom na náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc. Trovy konania potrebné na účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba posudzovať samostatne." V rámci argumentácie týkajúcej sa náhrady trov konania, v danom prípade trov exekúcie oprávneného exekučný súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 988/2012 zo dňa 25. 07. 2012, podľa ktorého „typový spôsob uplatnenia pohľadávky je dôkazom toho, že účelom právneho zastúpenia nie je poskytovanie právnej pomoci, ale parazitovanie na drobných pohľadávkach voči občanom, ktoré sú umelo navyšované do nezmyselnej výšky za účelom zabezpečenia ľahkého zárobku. Takéto správanie je zneužitím práva na zastúpenie advokátom, resp. dokonca procesnou šikanou, a preto takéto trovy konania nemožno priznať, hoci bol účastník vo veci samej úspešný."
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu v ktorom sa domáhal jeho zmeny tak, že odvolací súd oprávnenému a súdnemu exekútorovi prizná aj náhradu trov konania vo výške vyčíslenej v upovedomení o začatí
exekúcie a aby návrhu na zastavenie exekúcie nevyhovel. Súčasne si uplatnil aj trovy odvolacieho konania v celkovej sume 54,67 Eur s DPH.
Oprávnený nesúhlasil so záverom súdu, že v uvedenej exekučnej veic boli splnené všetky podmienky na zastavenie exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku. Záver súdu, že mal preukázané, že povinná dobrovoľne splnila, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie (exekučný titul), a preto exekúciu zastavil, je podľa oprávneného v priamom rozpore s preukázaným skutkovým stavom. Povinná dobrovoľne uhradila pohľadávku, ktorú mala voči oprávnenému, ale potom, ako bol podaný návrh na začatie exekučného konania v zmysle § 38 a nasl. Exekučného poriadku. Oprávnený síce pripustil, že úvaha súdu o neprípustnosti exekučného konania v prípade, ak povinný dobrovoľne splnil, čo mu ukladá exekučný titul je správna, ale výhradne za predpokladu, že oprávnený by nebol podal do momentu dobrovoľného plnenia návrh na vykonanie exekúcie v zmysle § 38 Exekučného poriadku. A contrario teda platí, že uvedená úvaha, rovnako aj z nej vyplývajúci záver sú nesprávne. Za nesporné a preukázané odvolateľ považoval, že predmetom exekučného konania nie je iba vymáhanie samotnej pohľadávky v časti istiny, ale rovnako aj príslušenstvo pohľadávky, trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní a napokon aj samotné trovy exekučného konania. Vzhľadom na vyššie uvedené podľa oprávneného nie je možné v predmetnom konaní použiť ust. § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku a konanie zastaviť úplne. Ako správna sa javí aplikácia ust. § 57 ods. 3 Exekučného poriadku v zmysle ktorého, ak sa exekúcie týka niektorých z dôvodov zastavenia len za časti alebo ak sa exekúcia vykonala v širšom rozsahu, než stačí na uspokojenie oprávneného, exekúcia sa zastaví len čiastočne. Vo zvyšnej časti naďalej nie sú splnené podmienky na zastavenie predmetnej exekúcie.
Oprávnený nesúhlasil so záverom súdu, že boli splnené všetky podmienky na zastavenie konania v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku. Záver súdu, že mal preukázané, že povinný dobrovoľne splnil, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie (exekučný titul) a preto konanie zastavil, je podľa oprávneného v priamom rozpore s preukázaným skutkovým stavom. Povinný dobrovoľne uhradil pohľadávku, ktorú mal voči oprávnenému, ale po tom, ako bol podaný návrh na začatie exekučného konania v zmysle § 38 a nasl. Exekučného poriadku. Oprávnený síce pripúšťa, že úvaha súdu o neprípustnosti exekučného konania v prípade, ak povinný dobrovoľne splnil to, čo mu ukladá exekučný titul je správna, ale výhradne za predpokladu, že oprávnený by nebol podal do momentu dobrovoľného plnenia návrh na vykonanie exekúcie v zmysle § 38 Exekučného poriadku. A contrario teda platí, že uvedená úvaha, rovnako aj z nej vyplývajúci záver sú nesprávne. Za nesporné a preukázané považoval, že predmetom exekučného konania nie je iba vymáhanie samotnej pohľadávky v časti istiny, ale rovnako aj príslušenstvo pohľadávky, trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní a napokon aj samotné trovy exekučného konania. Vzhľadom na vyššie uvedené podľa oprávneného nie je možné v predmetnom konaní použiť ustanovenie § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku a konanie zastaviť úplne. Ako správna sa javí aplikácia ustanovenia § 57 ods. 3 Exekučného poriadku v zmysle ktorého platí: „Ak sa exekúcie týka niektorý z dôvodov zastavenia len sčasti alebo ak sa exekúcia vykonala v širšom rozsahu, než stačí na uspokojenie oprávneného, exekúcia sa zastaví len čiastočne" Vo zvyšnej časti naďalej nie sú splnené podmienky na zastavenie predmetného exekučného konania.
Odvolateľnamietal aj nesprávnosť uvedeného uznesenia, ktorým nepriznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie. Aj toto rozhodnutie súdu považoval za právne nedôvodné a teda za nesprávne. Súd nemôže exekúciu zastaviť, a preto ani žiadať exekútora o predloženie spisu. Navyše exekútor trovy exekúcie vyčíslil v upovedomení o začatí exekúcie.
Oprávnený považoval aj odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktorým mu náhradu trov exekúcie nepriznal za najmä nezdôvodnené, a teda arbitrárne. Ďalej uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by konajúci súd pred tým, ako o veci rozhodol, vykonal u neho šetrenie (dokazovanie) ohľadne technického a personálneho obsadenia. Okrem toho ak aj disponuje „právnym oddelením“ poukázal na to, že uplatňuje nárok voči viacerým povinným súčasne a nie je to jediná agenda, ktorú by bolo oddelenie povinné spravovať. S uplatňovaním nárokov by mu tiež vznikali neprimerané náklady. V prípade právneho zastúpenie sú ale tieto náklady prenesené na advokáta, ktorý si ich následne uplatní v trovách právneho zastúpenia. K názoru súdu, že trovy právneho zastúpenia nie sú účelné oprávnený uviedol, že povinnému sa v konaní pripisuje a poskytuje väčšia právna ochrana ako jemu a teda dochádza k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania. Ďalej oprávnený opakovane poukázal na skutočnosť, že právo byť zastúpený v konaní (bez ohľadu, či sa jedná o zastúpenie advokátom alebo nie)
je jeho právom garantovaným až Ústavou SR a preto vo výkone tohto práva nemôže byť limitovaný alebo obmedzovaný. Advokát má právo na náhradu trov právneho zastúpenia a advokát nemôže vykonávať advokáciu bezodplatne. Naviac si advokát uplatnil trovy v minimálnej výške.
Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.
Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania, proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 202 O.s.p., § 58 ods. 4 Exekučného poriadku), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal uznesenie okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a uznesenie okresného súdu vo výrokoch, ktorými exekúciu zastavil a oprávnenému nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a vo výroku, ktorým súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, odvolanie oprávneného odmietol v zmysle ust. § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
Zastavenie exekúcie v celom rozsahu exekučným súdom „z dôvodu splnenia toho, čo ukladal povinnej exekučný titul“, nepovažoval odvolateľ za správne. Podľa neho okresný súd vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku. Mal totiž aplikovať ust. § 57 ods. 3 Exekučného poriadku a exekúciu zastaviť len čiastočne, lebo predmetom exekúcie nie je iba vymáhanie samotnej pohľadávky, ale aj trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní a trovy exekúcie.
Exekučné konanie sa môže v zásade skončiť troma spôsobmi: a) zastavením exekúcie uznesením súdu (§ 57 Exekučného poriadku), b) upustením od exekúcie (§ 46 ods. 3 Exekučného poriadku), c) vymožením pohľadávky oprávneného, jej príslušenstva a trov exekúcie. Následkom skončenia exekúcie je, že súdny exekútor je povinný bez zbytočného odkladu vrátiť exekučnému súdu poverenie na vykonanie exekúcie. Iba v prípade uvedenom pod bodom a) dochádza k vydaniu rozhodnutia o zastavení exekúcie. V ostatných dvoch prípadoch sa exekúcia končí bez vydania akéhokoľvek súdneho rozhodnutia.
Podľa § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané.
Dôvody zániku práva obsiahnutého v exekučnom titule, ku ktorým došlo po jeho vydaní, súd upravené v základných predpisoch a kódexoch súkromného práva (najmä Občiansky zákonník, Obchodný zákonník, Zákonník práce a pod.). Najčastejším dôvodom na použitie tohto ustanovenia bude splnenie dlhu. Splnenie dlhu je dôvodom k zániku práva a nadväzne na to aj zastavenie exekúcie len vtedy, ak k splneniu došlo mimo vykonávania exekúcie. Platí to aj pre čiastočné splnenie vymáhanej pohľadávky.
V zmysle ust. § 57 ods. 3 Exekučného poriadku, ak sa exekúcie týka niektorý z dôvodov zastavenia len sčasti alebo ak sa exekúcia vykonala v širšom rozsahu, než stačí na uspokojenie oprávneného, exekúcia sa zastaví len čiastočne.
Exekúciu možno zastaviť v celom rozsahu alebo v určitej časti. Zastavením v určitej časti sa rozumie: a) zastavenie do určitej výšky vymáhanej pohľadávky alebo b) zastavenie vykonávania určitého spôsobu exekúcie (§ 64 a § 65 Exekučného poriadku), prípadne postihnutia konkrétnej veci alebo práva.
Ak bola exekúcia zastavená, pokračovanie vo výkone súdnym exekútorom za účelom vymoženia trov exekúcie, ak akceptácia tohto stavu je nezákonná (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 91/2004).
V preskúmavanej veci mal odvolací súd z obsahu spisu preukázané, že povinná zaplatila oprávnenému pohľadávku v sume 179,83 eur, (t.j. v sume, ktorá bola predmetom exekučného titulu) dňa 17.08.2012,
t.zn. skôr ako exekučný súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie dňa 02.10.2012.
Za stavu, že pohľadávka bola oprávnenému uhradená ešte pred tým, ako súdny exekútor mohol začať vykonávať exekúciu na základe poverenia vydaného exekučným súdom (t.j. logicky aj pred doručením upovedomenia o začatí exekúcie), bol súdny exekútor povinný upustiť od vykonania exekúcie v zmysle § 46 ods. 3 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekútor upustí od vykonania exekúcie, ak povinný splnil, čo mu ukladá rozhodnutie. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že na rozdiel od zákonnej úpravy platnej do 31.08.2008 je exekútor povinný upustiť od vykonania exekúcie, ak povinný splnil, čo mu ukladá exekučný titul, pričom teraz platná úprava (po novele vykonanej zákonom č. 341/2005 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok a niektoré iné právne predpisy, medzi inými aj Exekučný poriadok) už neustanovuje aj podmienku úhrady trov exekúcie. Súdny exekútor mal preto bezodkladne vrátiť súdu poverenie na vykonanie exekúcie, lebo už nemohol pokračovať v exekúcii o vymoženie trov exekúcie. Vykonával by tak exekúciu nad rozsah svojej právomoci, pretože bez poverenia na vykonanie exekúcie nemôže pokračovať vo vykonávaní exekúcie, a to ani na vymoženie trov exekúcie. Po vrátení poverenia na vykonanie exekúcie mal súdny exekútor požiadať súd, aby rozhodol o trovách exekúcie, pričom exekučný súd by poveril súdneho exekútora, ktorému nárok na náhradu trov exekúcie vznikol v tom istom exekučnom konaní vymožením trov exekúcie a trov oprávneného súvisiacich s exekučným konaním od povinnej, keďže exekučné konanie sa dňa 04.07.2012 začalo dôvodne.
Nakoľko súdny exekútor takto nepostupoval, bol okresný súd potom oprávnený v dôsledku zániku práva priznaného exekučným titulom z mysle ust. § 46 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku exekúciu zastaviť celkom. Aplikácia tohto ustanovenia totiž prichádza do úvahy bez ohľadu na to, v ktorom štádiu exekučného konania (s výnimkou štádia rozvrhového konania) došlo k zániku práva. Zastaviť exekúciu len čiastočne by bolo možné len za situácie, že by povinná zaplatila len určitú sumu z vymáhanej pohľadávky, nie však preto, že nezaplatil trovy oprávneného v exekučnom konaní a trovy exekúcie prislúchajúce súdnemu exekútorovi. Navyše, skutočnosť, že zatiaľ súdny exekútor nevymohol trovy exekúcie, nemá vplyv na zastavenie exekúcie, pretože o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie, prípadne zastavenia exekúcie, rozhoduje exekučný súd postupom podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku.
Pokiaľ oprávnený považoval odôvodnenie a rozhodnutia súdu, ktorý mu náhradu trov v exekučnom konaní nepriznal, za nepostačujúce, nepreukázané a najmä nedôvodné, a teda arbitrárne a vytýkal súdu, že vec nesprávne právne posúdil, prípadne dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza, že podľa ust. § 200 ods. 1 vety druhej Exekučného poriadku, oprávnený má nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Nárok mu vzniká, ak bol s návrhom na vykonanie exekúcie úspešný, prípadne, ak k zastaveniu exekúciu došlo v dôsledku dobrovoľného splnenia povinným až v priebehu exekúcie. K trovám oprávneného potrebným na účelné vymáhanie nároku patria všetky trovy, ktoré oprávnený musel vynaložiť, aby dosiahol účel, t.j. nútený výkon exekučného titulu. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že oprávnenému právo na náhradu trov v exekučnom konaní patrí. Dôvodom, pre ktorý mu však trovy v exekučnom konaní nepriznal, bolo to, že uplatnené trovy z titulu právneho zastúpenia advokátom v danom prípade, a to s ohľadom na postavenie oprávneného, výšku vymáhanej pohľadávky, náležitosti návrhu na vykonanie exekúcie, obdobné veci, nepovažoval za účelne vynaložené. S týmto právnym záverom sa stotožnil aj odvolací súd. Odôvodnenie rozhodnutia je rozsiahle a vecne správne a v bližších podrobnostiach vzhľadom na uvedené konštatovanie naň odvolací súd aj poukazuje.
Z toho dôvodu sa obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v tejto časti (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolanie oprávneného aj v tejto časti preto nepovažoval za dôvodné.
Nakoľko došlo k zastaveniu exekúcie rozhodnutím súdu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku, bolo povinnosťou okresného súdu rozhodnúť v zmysle ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Výrok uznesenia okresného súdu, ktorým súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, preto, že si ich neuplatnil, napadol odvolaním oprávnený.
Skôr, než odvolací súd pristúpil k vecnému preskúmaniu rozhodnutia, zaoberal sa tým, či odvolanie podala oprávnená osoba.
Aby došlo k vecnému prejednaniu odvolania odvolacím súdom, odvolanie musí spĺňať všetky zákonom predpísané podmienky prípustnosti tohto riadneho opravného prostriedku. Jednou z objektívnych prípustnosti odvolania je, že odvolanie podala osoba oprávnená.
Podľa ust. § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.
Nakoľko odvolanie proti uzneseniu, ktorým súd nepriznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie podal oprávnený, ktorý podľa názoru odvolacieho súdu nebol dotknutý na svojich právach touto časťou rozhodnutia, odvolací súd v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia odvolanie oprávneného v tejto časti o d m i e t o l .
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ - oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na ich náhradu. Naproti tomu úspešná povinná si náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnila (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky jej ani žiadne trovy v súvislosti s terajším druhostupňovým konaním nevznikli.
Toto rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.