Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_17CoE-91-2013.pdf
PDF · 96.41 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoE/91/2013
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., IČO: 35807598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpeného právnym zástupcom Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36864421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, v mene ktorého pred súdom koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti povinnej R. D., rod. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom v H. C., E. č. XXXX/XX, predtým vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka č. 60, pod zn. EX/3685/2012, na uspokojenie pohľadávky oprávneného v sume 208,- € s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 10Er/419/2012-26 zo dňa 02.05.2013, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). V dôvodoch uznesenia okresný súd uviedol, že súdneho exekútora vylúčil z vykonávania exekúcie a vyzval oprávneného, aby navrhol exekútora, ktorý na základe poverenia súdu bude v exekúcii pokračovať. Oprávnený v poskytnutej lehote žiadneho exekútora nenavrhol. Preto okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, pretože skutočnosť, že žiadny exekútor nie je poverený vykonaním exekúcie znemožňuje jej ďalšie vedenie.
Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený včas odvolanie zo dňa 23.05.2013 (č. l. 30-43 spisu). Ako prvý dôvod uviedol, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Všeobecný súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ustanovení § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený zdôrazňujúc, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne
postavenie povinného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Ochrana práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Oprávnený poukázal na to, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia oprávneného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom oprávneného na súdnu ochranu. S poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, konkrétne nález sp. zn. I. ÚS 331/09 a uznesenie sp. zn. I. ÚS 212/06, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu, je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. V súvislosti s plynutím času z pohľadu ochrany princípov právneho štátu poukázal na skutočnosť, že ak ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutia rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozsudkom. Všeobecný súd vo veci žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom a preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Podľa názoru oprávneného exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ak sa všeobecný súd nestotožnil s ústavnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, mal prerušiť konanie a podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade predmetného ustanovenia s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky.
Ako druhý dôvod oprávnený uviedol, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p. Všeobecný súd podľa jeho názoru interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsahu rozhodcovského súdu nedostatky špecifikované v ustanovení § 45 ods. 1 písm. b) a c) zákona o rozhodcovskom konaní. Oprávnený však tvrdí, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.
Ako ďalší dôvod oprávnený uviedol, že súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p. Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Poukázal aj na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a článku 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Žalobca, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu. Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva. Exekučný súd aplikoval ustanovenie smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť. Následne oprávnený uviedol, že okresný súd bez jeho vypočutia rozhodol o jeho právnom postavení, nemal možnosť sa vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý zvolil exekučný súd dal povinnej
dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcie s poukazom aj na zásadu kontradiktórnosti konania. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.
Ako štvrtý dôvod uviedol, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie. Podľa oprávneného exekučný súd vo veci nevykonal dokazovanie, pričom rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave a ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli.
Ako posledný dôvod oprávnený uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Poukázal na ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní a uviedol, že ak by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi stanovenými v ustanovení § 45 zákona o rozhodcovskom konaní uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinná podpísaním zmluvy o úvere vyjadrila svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený ďalej poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné vzťahy dohodnúť. Záverom opätovne uviedol, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na tieto odvolacie námietky žiadal oprávnený napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Alternatívne navrhol, aby odvolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľov?
Povinný ani súdny exekútor sa k doručenému odvolaniu oprávneného nevyjadrili.
Napadnuté uznesenie okresného súdu vydal vyšší súdny úradník, pričom sudca v zmysle § 374 ods. 4 druhá veta O.s.p. odvolaniu oprávneného nemienil v celom rozsahu vyhovieť a vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu (č. l. 54 spisu).
Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.
V predmetnej veci odvolací súd zo spisu okresného súdu zistil, že súdny exekútor dňa 02.05.2012 požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného pre vymoženie sumy 208,- € istiny s príslušenstvom. Podkladom pre vykonanie exekúcie je exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 04907/11 zo dňa 29.06.2011, ktorý sa stal právoplatný dňa 18.07.2011 a vykonateľný dňa 21.07.2011. Exekučným titulom bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 218,- € spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 218,- € od 30.01.2011 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 218,- € od 15.04.2011 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania v sume 130,27 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Okresný súd poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie dňa 30.05.2012. Uznesením č. k. 10Er/419/2012-12 zo dňa 04.10.2012 právoplatným dňa 05.11.2012 vylúčil okresný súd súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého z vykonávania exekúcie. Písomnou výzvou zo dňa 30.10.2012 vyzval okresný súd oprávneného prostredníctvom jeho právneho zástupcu, aby do 7 dní od doručenia výzvy navrhol súdneho exekútora, ktorý bude na základe poverenia v exekúcii pokračovať; napriek doručeniu výzvy dňa 05.11.2012 prostredníctvom pošty oprávnený žiadneho súdneho exekútora nenavrhol. Následne napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.
Odvolací súd sa po preskúmaní veci v celom rozsahu stotožnil s napadnutým uznesením. K veci uvádza, že okresný súd dňom 05.11.2012 právoplatne rozhodol, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý je vylúčený z vykonávania exekúcie, pretože vzhľadom na jeho pomer k účastníkom konania možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Vylúčením exekútora z vykonávania exekúcie oprávnenému vzniká povinnosť navrhnúť súdneho exekútora, ktorý by pokračoval vo vykonávaní exekúcie, ak ho tým poverí príslušný súd na základe jeho žiadosti podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V predmetnej veci bol súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie uznesením okresného súdu zo dňa 04.10.2012
právoplatným dňa 05.11.2012. Povinnosťou oprávneného teda bolo, ak mal záujem, aby exekúcia proti povinnej pokračovala, aby exekučnému súdu navrhol súdneho exekútora, ktorý by pokračoval vo vykonávaní exekúcie. Okresný súd oprávneného k uvedenému postupu aj vyzval dňa 30.10.2012, na čo oprávnený žiadnym spôsobom nereagoval a do vydania uznesenia, ktorým okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil, nenavrhol žiadneho súdneho exekútora. Uvedená skutočnosť teda neumožňuje pokračovať vo vykonávaní exekúcie. Z tohto dôvodu bolo opodstatnené rozhodnutie okresného súdu, ktorým exekúciu vedenú proti povinnej vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pričom nie je rozhodujúce v akom štádiu sa nachádza vykonávanie exekúcie, pretože zastavenie exekúcie v danej veci vyjadruje procesný následok voľného výberu osoby súdneho exekútora, ktorého oprávnený neoznačil.
Odvolanie oprávneného preto nie je dôvodné, pretože vecne na napadnuté uznesenie nereaguje a neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozhodnutia a postup okresného súdu po vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie. Oprávnený sám súdneho exekútora nenavrhol ani po výzve súdu. Uvedená skutočnosť je dôvodom pre vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, pretože neumožňuje pokračovanie vo výkone exekúcie.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd uznesenie okresného súdu s odkazom na § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že nebol daný ani dôvod prerušiť prebiehajúce exekučné konanie z dôvodu požiadania Súdneho dvora Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva tak, ako to navrhol oprávnený. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Vzhľadom na dôvody rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní oprávneného, ktorý po vylúčení pôvodne povereného súdneho exekútora z vykonávania exekúcie ani na výzvu okresného súdu nenavrhol žiadneho iného exekútora, výklad komunitárneho práva, ktorý by bol potrebný pre rozhodnutie odvolacieho súdu, neprichádza do úvahy. Z tohto dôvodu odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.