Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_24Co-144-2013.pdf
PDF · 122.33 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/144/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, 851 01 Bratislava, proti odporkyni: D. R., nar. XX.X.XXXX, bytom E. XXX, XXX XX P., o zaplatenie 2.034,76 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 10. decembra 2012, č.k. 3C/191/2012-50, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh zamietol a odporkyni nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie prvostupňový súd právne odôvodnil ust. § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, § 79 ods. 2, § 120 ods. 1 a 4, § 121 O.s.p. vecne potom tým, že po vykonanom dospel k záveru, že medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporkyňou vznikol záväzkovoprávny vzťah zo zmluvy o úvere. V danom prípade bola podľa tvrdenia navrhovateľa záväzkovoprávnym vzťahom zmluva o úvere, ktorá je dvojstranným právnym vzťahom a z ktorej právny predchodca navrhovateľa /VÚB a.s./ niečo poskytol a odporkyňa bola povinná poskytnuté vrátiť, niečo dať. Vykonaným dokazovaním súd nemal preukázané, že navrhovateľovi vzniklo právo na zaplatenie sumy 2025,73 Eur /po čiastočnom späťvzatí sumy 8,64 Eur s príslušenstvom/, nakoľko táto suma je z pohľadu súdu a skutočnosti, že sa jedná o záväzkovoprávny vzťah zo zmluvy, ktorej obsahom je peňažné plnenie, nepreskúmateľná. Navrhovateľ vo svojom návrhu netvrdil, neuviedol koľko peňažných prostriedkov odporkyni banka celkovo poskytla na istine, teda aký dlh má mať odporkyňa na istine, možno sa iba z údaju zo zmluvy o flexipožičke domnievať, že bola na istine poskytnutá suma 38.000,- Sk, zodpovedajúca po prepočte sume 1261,37 Eur. Či skutočne odporkyňa dlží na istine 1261,37 Eur, teda to, čo je vyjadrené v zmluve o úvere ako poskytnuté finančné prostriedky bolo spochybnené samotným navrhovateľom v jeho podaní z 18.9.2012, keď použil slovné vyjadrenie „zo zostávajúcej istiny 1261,37 Eur“. Navádza to k záveru, že odporkyňa nejakú časť svojich záväzkov uhradila a zostáva jej uhradiť číselne zhodnú sumu s istinou, ktorú označil v návrhu navrhovateľ ako postúpenú pohľadávku. Tieto nejasné skutkové tvrdenia navrhovateľa mohli byť odstránené Výpisom z účtu odporkyne, ktorý mal podľa zmluvy o flexipôžičke existovať, pretože podľa zmluvy odporkyňa mala zriadený osobný účet s konkrétnym číslom a podľa zmluvy bola povinná splácať úver mesačnými anuitnými splátkami v určenej výške a termíne splatnosti vrátane ostatných peňažných záväzkov bankovým inkasom z osobného účtu vedeného v záhlaví zmluvy. Napriek tomu, že súd požadoval predložiť na dôkaz Výpis z účtu odporkyne, z ktorého by bol zrejmý pohyb na účte odporkyne, dôkaz predložený nebol a súd mal tak pri známej praxi bánk aj pochybnosti, či odporkyni bol skutočne poskytnutý úver vo výške 38.000,- Sk, alebo iba suma 37.000,- Sk a banka si ešte pred pripísaním dohodnutej výšky úveru uvedenej v zmluve o flexipôžičke odpočítala poplatok za poskytnutie úveru uvedený v zmluve vo výške 1000,- Sk, čo by bez dohody o úroku z poplatku za poskytnutie úveru predstavovalo podľa § 657 OZ a § 658 ods. 1 OZ bezúročnú pôžičku. V nadväznosti na uvedené je potom spochybnený aj celý ďalší nárok navrhovateľa na úrok, ktorý je cenou peňazí a na výšku úroku z omeškania, ktorá patrí v prípade omeškania dlžníka za riadne a včasné plnenie, ktoré
sú príslušenstvami pohľadávky v zmysle § 121 Občianskeho zákonníka. Súdu nebol doručený žiadny právny úkon odstúpenia od zmluvy navrhovateľom na dôkaz, že navrhovateľ alebo banka v zmysle § 48 Občianskeho zákonníka od zmluvy odstúpili, čo by vyvolalo ten účinok, že zmluva by sa od začiatku zrušila podľa § 48 ods. 2 OZ. Preto sa súd odstúpením od zmluvy a ním predpokladaných účinkov bližšie nezaoberal. Právny zástupca navrhovateľa bol súdom vyzvaný, aby presne uviedol, koľko odporkyňa z poskytnutého úveru zaplatila, nakoľko z návrhu to nie je zrejmé. Taktiež bol vyzvaný, aby bližšie zdôvodnil ako bol vypočítaný úrok z omeškania vo výške 157,78 Eur (aká úroková sadzba sa použila, za aké obdobie a z akej sumy je úrok z omeškania vypočítaný), čo tvorí ostatné príslušenstvo. Súd taktiež žiadal o vysvetlenie, kedy sa odporkyňa dostala do omeškania, čo jediné navrhovateľ zdôvodnil tým, že úrok z omeškania je vypočítaný za dobu od 21.5.2009, to je deň nasledujúci po vyhlásení splatnosti zo zostávajúcej pohľadávky 1.261,37 Eur do dňa odstúpenia od zmluvy , to je do 15.11.2011. Právny zástupca navrhovateľa súdu zaslal len platobnú históriu odporkyne bez bližšieho zdôvodnenia. Z priložených listinných dôkazov mal súd len preukázané, že pôvodný veriteľ uzavrel s odporcom zmluvu o flexipôžičke a mal poskytnúť 38.000,- Sk. Súd však nemal bez výpisu z osobného účtu odporkyne preukázané a ani veriteľ túto skutočnosť neuviedol, koľko odporkyňa skutočne vyčerpala, prípadne splatila. Doloženie Prehľadu platobnej histórie, ktorý súdu doručil navrhovateľ, nemožno považovať za unesenie dôkazného bremena v tomto smere, keď navrhovateľ síce predložil dôkaz avšak nebolo úplne jasné aké tvrdenia navrhovateľa sa majú týmto dôkazom preukázať. Navyše Prehľad platobnej histórie od banky obsahoval iba údaj „čerpanie“ a poplatky za vedenie účtu a poplatky za upomienky. Z tohto prehľadu transakcií nebolo jasné ako bol vypočítaný úrok z úveru, nedalo sa zistiť v akej % sadzbe bol účtovaný, z akej sumy sa pri výpočte vychádzalo, preveriť, akou úrokovou sadzbou bol vypočítaný úrok z omeškania a na základe čoho boli odporkyni účtované rôzne poplatky. Z týchto dôvodov mal súd za to, že navrhovateľ nedostatočne splnil povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, dôsledkom ktorého bolo neunesenie dôkazného bremena, čoho výsledkom bolo, že súd návrh zamietol.
O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. avšak odporkyni, ktorá mala plný úspech v konaní náhradu trov nepriznal, nakoľko si ich neuplatnila ani nevyčíslila a zo spisu jej žiadne trovy nevplynuli.
Proti tomuto rozhodnutiu podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil, resp. ho zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 118,92 Eur. Poukázal na to, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Právny predchodca navrhovateľa preukázateľne uzavrel s odporkyňou Zmluvu o poskytnutí spotrebného úveru, odporkyni bol úver poskytnutý, odporkyňa neuhradila ani jednu splátku. Navrhovateľ vyčíslil dlžnú sumu vo výške 2.034,76 Eur, ktorá pozostáva z istiny vo výške 1.261,37 Eur, riadneho úroku vo výške 521,14 Eur, úroku z omeškania vo výške 157,78 Eur, ostatného príslušenstva a poplatkov vo výške 94,47 Eur, čo preukázal výpisom z bankovej knihy generovaným certifikovaným bankovým systémom a teda predstavuje relevantný dôkaz na preukázanie dlžnej sumy. Navrhovateľ tiež predložil súdu platobnú históriu, z ktorej je zrejmé poskytnutie úveru vo výške 38.000,- Sk. Odporca nespochybnil žalovanú sumu, pričom bol uzrozumený s podaním žaloby ako i termínom pojednávania. V rozhodnutí súdu absentuje zásada spravodlivosti, nakoľko odporkyni bo poskytnutý úver, pričom ona si svoje povinnosti nesplnila.
Odporkyňa odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa nevyjadrila.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ podľa obsahu použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ je vo veci aktívne legitimovaným účastníkom zo Zmluvy o postúpení pohľadávok, uzavretej medzi ním a VÚB a.s. Bratislava zo dňa 8.12.2011, čo mal súd preukázané zmluvou. Podľa Prílohy k zmluve o postúpení pohľadávky, doručenej navrhovateľom banka
k zmluve o postúpení pohľadávok z 8.12.2011 postupovala k číslu úverového účtu XXXXXXXXXX/XXXX, patriaceho k menu odporkyne a k dátumu uzavretia zmluvy zo dňa 3.9.2008, ktorá bola zosplatnená bankou 20.5.2009 pohľadávku k 8.12.2011 celkom vo výške 2034,76 Eur, na istine 1261,37 Eur, základný úrok 521,14 Eur, úrok z omeškania v sume 157,78 Eur, poplatky v sume 94,47 Eur, postupovala úrok vo výške 12,90% ročne, úrokovú sadzbu z omeškania 5% ročne a počet dní v omeškaní uviedla 1127.
Z prehľadu histórie transakcií na úverovom účte XXXXXXXXXX/XXXX vyplýva, že odporkyňa čerpala úver dňa 3.9.2008 vo výške 1261,37 Eur. Banka odporkyni v ten istý deň vyrubila poplatok 33,19 Eur a ďalej jej postupne vyrubovala poplatok za vedenie účtu každý mesiac počnúc od 14.10.2008 do 14.5.2009 vo výške 1,83 Eur, ďalej poplatok za upomienky vo výške 6,64 Eur a vo výške 33,19 Eur.
Na základe žiadosti odporkyne bola dňa 3.9.2008 medzi odporkyňou a bankou v ten istý deň uzavretá písomná zmluva o poskytnutí flexipôžičky. Predmetnou zmluvou sa Všeobecná úverová banka, a. s. zaviazala odporkyni poskytnúť úver vo výške 38.000,- Sk s lehotou splatnosti 84 mesiacov a celkovým počtom splátok 83, pričom výška mesačnej splátky bola 726,10 Sk, prvá splátka splatná 14.10.2008, s ročnou percentuálnou mierou nákladov 17,42 %, celkové náklady dlžníka boli vyčíslené sumou 63.423,90 Sk /2.105,29 Eur/, z toho istina 38.000,- Sk /1261,37 Eur/ výška úrokov a poplatkov 25.423,90 Sk a úrok z omeškania bol bankou stanovený vo výške 5% nad rámec úrokovej sadzby za každý deň omeškania, teda 12,9% + 5% celkom vo výške 17,9%, čo sa týka výšky úrokovej sadzby zmluva odkazovala na jej zverejnenie v prevádzkových priestoroch banky. Zmluva uvádzala poplatok za poskytnutie úveru 1000,- Sk, poplatok za 1. upomienku 200,- Sk a poplatok za každú ďalšiu upomienku 1000,- Sk, poplatok za vedenie úverového účtu 55,- Sk. Podľa zmluvy o flexipôžičke odporkyňa pristúpila aj k poisteniu schopnosti splácať flexipôžičku pre základný súbor poistenia pre prípad pracovnej neschopnosti, invalidity a smrti, avšak výška poistného, napriek tomu, že má byť obsiahnutá v mesačnej anuitnej splátke uvedená nie je. Podľa zmluvy o flexipôžičke všetky poplatky boli uvedené za mesačné obdobie. Podľa zmluvy zmeny výšky poplatkov alebo ich druhu podľa cenníka banky sa budú platiť poplatky platné v čase ich účtovania. Odporkyňa sa zaviazala splátky platiť bankovým inkasom z osobného účtu formou anuitných mesačných splátok.
Podľa Všeobecných obchodných podmienok banky banka poskytne úver na osobný účet klienta vo VÚB a.s. v termíne stanovenom v zmluve. Spotrebné úvery sú úročené pevnou úrokovou sadzbou, ktorá je určená percentuálnou sadzbou za rok platnou ku dňu schválenia úveru. V prípade omeškania sa dlžník zaväzuje so splátkami spotrebného úveru sa dlžník zaväzuje zaplatiť úrok z omeškania +5% ročne nad rámec úrokovej sadzby uvedenej v úverovej zmluve alebo na výveskách v priestoroch banky a poplatok za upomienku v zmysle platného cenníka VÚB a.s. V prípade, ak je pri poistenom spotrebnom úvere uvedený v úverovej zmluve poplatok za poistenie, tento je splatný spolu so splátkou istiny. Dlžník sa zaväzoval platiť počas úverového vzťahu poplatok za vedenie účtu v zmysle platného cenníka VÚB a.s. Vo Všeobecných obchodným podmienkach banka deklaruje, že úverová zmluva je v súlade so zákonom o spotrebiteľských úveroch, obsahuje údaj o budúcej hodnote spotrebného úveru a výške ročnej percentuálnej miere nákladov, ktorá sa vypočítava podľa prílohy k zákonu, základom jej výpočtu je budúca hodnota úveru, ktorá predstavuje súčet všetkých anuitných splátok, odplaty za poskytnutie úveru, pokiaľ je vyžadovaná podľa platného cenníka banky a poplatku za vedenie úverového účtu. Spôsob splácania úveru je dohodnutý v úverovej zmluve. Podľa Všeobecných obchodných podmienok a tiež podľa čl. V zmluvy o flexipôžičke banka požadovala zabezpečenie úveru okrem iných spôsobov dohodou o zrážke zo mzdy, ku ktorému zabezpečeniu dala odporkyňa súhlas napriek tomu, že bola nezamestnaná. Pri predčasnej splatnosti úveru /okamžitej splatnosti/ pri spotrebnom úvere banka mohla požadovať vrátiť celú poskytnutú sumu úveru s príslušenstvom za podmienok, že bol dlžník v omeškaní s úhradou viac než dvoch splátok alebo jednej splátky počas obdobia dlhšieho než 3 mesiace a bol na ich zaplatenie písomne vyzvaný s upozornením na právo banky od zmluvy odstúpiť, v prípade zrušenia súhlasu na inkaso splátok úveru zo strany dlžníka, v prípade, že dlžník nevykoná doplnenie zabezpečenia úveru podľa čl. 4.
Z Oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru vyhotovenom navrhovateľom dňa 24.4.2012 vyplýva, že navrhovateľ oznámil odporkyni, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej medzi ním a VÚB a.s. pre neplnenie povinnosti odporkyne splácať úver riadne a včas vyhlasuje navrhovateľ mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 24.4.2012 a požadoval od odporkyne uhradiť celkom 2034,76 Eur, z toho 1261,37 Eur bankou vyrátanú istinu ku dňu 8.12.2011, bankou vyrátaný úrok 521,14
Eur k 8.12.2011, bankou vyrátaný úrok z omeškania ku dňu 8.12.2011 vo výške 157,78 Eur a bankou vyrátané poplatky vo výške 94,47 Eur ku dňu 8.12.2011. Celkovú čiastku požadoval navrhovateľ uhradiť do 15 dní od doručenia oznámenia.
V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie veci.
Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu, zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. V občianskom súdnom konaní každý účastník má nielen povinnosť tvrdenia, ale aj povinnosť poskytnúť na svoje tvrdenia dôkazy (§ 120 O.s.p.). Dôkazné bremeno preukázať svoje tvrdenia pritom spočíva na tom účastníkovi, ktorý určitú skutočnosť tvrdí a ktorý z tejto skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivejšie dôsledky v konaní. Keďže potom v danom prípade odporca tvrdí, že navrhovateľom reálne poskytol predmetnú pôžičku, ktorú skutočnosť navrhovatelia popierajú, na odporcovi spočíva dôkazné bremeno túto skutočnosť preukázať.
Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore, a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať.
Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Tak napr. v spore o určenie vlastníckeho práva má žalobca bremeno tvrdenia, že je vlastníkom veci a z akých skutočností svoje vlastníctvo vyvodzuje. Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné, a to preukázať existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu, resp. skutočností spôsobilých založiť takýto nadobúdací titul. Ak tieto skutočnosti budú preukázané, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno. Pokiaľ sa žalovaný bráni proti žalobe tvrdením svojho vlastníckeho práva, musí tvrdiť svoj nadobúdací titul a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov.
Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce (teda aj prípadné rovnaké právo žalovaného) sú záležitosťou žalovaného.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Napríklad v spore o určenie vlastníckeho práva od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval neexistenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu žalovaného. Keďže preukázanie takéhoto titulu svedčiacemu žalovanému je na prospech žalovaného, je na ňom, aby ho tvrdil a preukazoval.
Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku vyplýva, že prvostupňový súd zamietajúci výrok založil výlučne na závere, že navrhovateľ nedostatočne splnil povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, dôsledkom ktorého bolo neunesenie dôkazného bremena.
Odvolací súd takýto záver prvostupňového súdu považuje za nesprávny. Navrhovateľ si dostatočne splnil povinnosť tvrdenia a aj dôkaznú povinnosť, keď dostatočným spôsobom uviedol a preukázal všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré sú potrebné pre posúdenie dôvodnosti ním podanej žaloby. Navrhovateľ jasne špecifikoval, z čoho pozostáva žalovaná suma, aká je výška istiny, aká je výška úrokov, úrokov z omeškania, sankcií a poplatkov. Z predložených listinných dôkazov dostatočne jasne vyplýva, že odporkyni bol na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytnutý úver vo výške 38.000,- Sk (1.261,37 Eur), pričom nezaplatila ani jednu splátku. Súd prvého stupňa tak mal dostatok podkladov na to, aby posúdil, či žalobou uplatnená suma má oporu v uzavretej zmluve ako aj v hmotnom práve. Postup súdu prvého stupňa, ktorý skonštatoval nemožnosť preskúmania žalobného návrhu v celom rozsahu, je potrebné považovať za arbitrárny a rozporný so základnou zásadou spravodlivosti a kontradiktórnosti sporového konania.
V tejto súvislosti je potrebné prihliadnuť tiež na to, že odporkyni bola riadne doručená žaloba a aj predvolanie na pojednávanie, na ktoré sa bez ospravedlnenia nedostavila, nevyužila ani možnosť vyjadriť sa k žalobe písomne, neuviedla a ani nepreukázala žiadne skutočnosti, ktorými by spochybnila navrhovateľom uplatnenú žalovanú sumu.
Súd prvého stupňa nepostupoval dôsledne ani pri právnom posúdení uplatneného nároku, keď iba stručne uzavrel, že predmetná zmluva o úvere bola uzavretá podľa § 497 Obchodného zákonníka, pričom vôbec neskúmal, či táto zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Z negatívneho vymedzenia v ust. § 1 ods. 2 pritom nijako nevyplýva, že by sa na daný zmluvný vzťah tento zákon nevzťahoval. Bude preto povinnosťou súdu prvého stupňa posúdiť uzavretú zmluvu o úvere aj z hľadiska uvedeného zákona, najmä či daná zmluva spĺňa všetky obsahové náležitosti v zmysle § 4 ods. 1 až 3 tohto zákona. Súd prvého stupňa rovnako vôbec neskúmal, či táto zmluva nie je zároveň aj spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
V zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku, a v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p. i uznesenia (použitých s odkazom na § 251 ods. 4 O.s.p.), súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné.
Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie citovaného ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie uvedenými kritériami, je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne neriadil, keď svoje rozhodnutie s poukazom na vyššie uvedené, zo všetkých relevantných hľadísk dostatočným spôsobom právne ani vecne neodôvodnil. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočným spôsobom nevysporiadal s argumentáciou navrhovateľa, čo spôsobuje nepresvedčivosť odôvodnenia.
V zmysle § 153 O.s.p. súd môže v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná (ods. 3 - účinný od 15.10.2008). Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky súd uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie túto zmluvnú podmienku do výroku rozhodnutia (ods. 4 - účinný od 1.3.2010). V zmysle § 372s O.s.p. na konania začaté do 28.2.2010 sa použijú predpisy účinné od 1.3.2010.
V zmysle § 53a Občianskeho zákonníka, účinného od 1.3.2010, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa (ods. 1). Ak sa rozhodnutie súdu podľa ods. 1 týka len časti zmluvnej podmienky, dodávateľ je povinný splniť povinnosť uvedenú v ods. 1 v rozsahu tejto časti (ods. 2). Týmto ustanovením sa v zmysle § 879l Občianskeho zákonníka spravujú aj právne vzťahy vzniknuté do 28.2.2010, avšak vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich uplatnené pred 1.3.2010 sa posudzujú podľa doterajších predpisov.
Z cit. § 153 ods. 3 cit. ust. vyplýva, že súd môže o neprijateľnosti podmienky použitej v spotrebiteľskej zmluve rozhodnúť tak na návrh ako aj bez návrhu. Predpokladmi na to, aby súd takto rozhodol aj bez návrhu je, že musí ísť o sporové konanie, v ktorom právny dôvod žaloby skutkovo a právne spočíva na spotrebiteľskej zmluve, pričom žalobcom môže byť spotrebiteľ, dodávateľ alebo aj združenie, výsledkom dokazovania je to, že podmienka alebo podmienky v spotrebiteľskej zmluve sú neprijateľné. Ods. 4 cit. ust. súdu ukladá, aby v súlade s hmotnoprávnym ust. § 53a Občianskeho zákonníka uviedol vo výroku rozsudku presné znenie podmienky, ktorá bola vyhlásená za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti. Účelom takéhoto výroku, ktorý môže byť prijatý aj na návrh aj bez návrhu účastníka konania - spotrebiteľa je to, aby dodávateľovi vznikla povinnosť zdržať sa používania takej podmienky vo všetkých zmluvách so spotrebiteľmi, resp. aj podmienky s rovnakým významom. Výrok by mal opísať znenie podmienky tak, ako je uvedené v zmluve. Tento výrok ale nepredstavuje prekážku rozsúdenej veci (res iudicatae) pre spory tohto dodávateľa s inými spotrebiteľmi, ktorí neboli účastníkmi tohto konania.
V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). Ust. ods. 1 sa nevzťahuje podľa ods. 2 iba na predmet plnenia alebo cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V ods. 3 potom zákonodarca demonštratívne vymenúva ktoré ustanovenia uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú za neprijateľné podmienky. Medzi ne novelou Občianskeho zákonníka zák. č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2008 bolo zakotvené písm. k) v zmysle ktorého za neprijateľnú podmienku sa považuje i ustanovenie, ktoré požaduje od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením tohto záväzku. Podľa ods. 5 cit. § 53 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
V zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Toto ustanovenie je zachované v Občianskom zákonníku v nezmenenej podobe od účinnosti piatej hlavy o spotrebiteľských zmluvách. Ostatne citované ustanovenie je kogentné a zakotvuje zákaz, aby sa zmluvné podmienky v spotrebiteľskej zmluve odchýlili od Občianskeho zákonníka takým spôsobom, že je to v neprospech spotrebiteľa. V zmysle ods. 2 tohto ustanovenia v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá síce nie je pre členské štáty EÚ priamo záväzná, avšak predstavuje interpretačné pravidlo a ktorá už bola transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky, v zmysle čl. 2 písm. a) nekalé podmienky znamenajú zmluvné podmienky definované v čl. 3.
Podľa čl. 3 bod 1 cit. smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy k škode spotrebiteľa. Podľa bodu 2 podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty, podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. Podľa bodu 3 príloha smernice obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.
V zmysle čl. 4 cit. smernice bez toho, aby boli dotknuté ust. čl. 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy, alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.
Podľa čl. 6 bod 1 členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa čl. 7 bod 1 členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.
Podľa prílohy tejto smernice bod 1. písm. e) medzi podmienky uvedené v čl. 3 ods. 3 okrem iných patrí i podmienka vyžadovať od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu.
Keďže prvostupňový súd sa v odôvodnení preskúmavaného rozsudku obmedzil výlučne na konštatovanie neunesenia dôkazného bremena, pričom z odôvodnenia nie je zrejmé, či sa zaoberal a akým spôsobom sa následne vysporiadal s otázkou, ktorú musí skúmať ex offo, či predmetná spotrebiteľská zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení, rozhodnutie zároveň trpí nedostatkom dôvodov, v dôsledku čoho bolo účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom. Povinnosťou súdu prvého stupňa bude presne špecifikovať a preskúmať všetky časti uplatneného nároku, t.j. istinu, zmluvné úroky, úroky z omeškania, sankcie a iné poplatky.
S poukazom na vyššie uvedené potom prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, keďže na vec opomenul aplikovať ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré sa na danú vec vzťahujú a sú pre právne posúdenie veci podstatné.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa § 1 O.s.p. občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 14/2001 a II.ÚS 132/2002).
Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1) zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 41 O.s.p., § 123 O.s.p., § 115 O.s.p. a pod.). Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.
Ak by odvolací súd svoje rozhodnutie nepredvídateľne založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, porušil by právo účastníkov na spravodlivý proces a v skutočnosti by im odňal právo namietať správnosť právneho názoru súdu na inštančne vyššom súde. K novým právnym záverom odvolacieho súdu by sa účastníci nemali možnosť vyjadriť, prípadne predložiť nové dôkazy, ktoré z hľadiska doterajších záverov súdu prvého stupňa, sa nejavili významné. Ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, musí rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania tak odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Inak by odvolací súd znemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, lebo by im odoprel možnosť prieskumu nových, z pohľadu záverov súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska posúdenia odvolacím súdom rozhodujúcich záverov, čím by účastníkom odňal možnosť konať pred súdom (mutatis mutandis porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 276/2007).
V dôsledku vyššie uvedeného, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., keďže takýmto postupom súdu sa odňala účastníkom možnosť konať pred súdom, ako aj s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., keď prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil tým, že na vec neaplikoval všetky náležité ustanovenia právneho predpisu a nadväzne v naznačenom smere i nedostatočne zistil skutkový stav, zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude, zodpovedať všetky relevantné právne otázky, na ktoré bolo poukázané vyššie, v prípade potreby doplniť dokazovanie, jeho výsledky riadne vyhodnotiť,
vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníkov konania a vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť.
V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o trovách konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.