Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/333/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a členov senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Eva Barcajová, v právnej veci navrhovateľa: JUDr. Martina Mrázová, správca konkurznej podstaty TAZ, a.s., v likvidácii, Coburgova 84, Trnava, IČO: 36 227 803, zastúpeného advokátkou: JUDr. Soňa Pohovejová, Záhradnícka 37, Bratislava, proti odporcovi: H. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. L. XX, M., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Mgr. Ing. Pavol Korytár, správca úpadcu: Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, IČO: 00 009 199, zastúpeného advokátom: Mgr. Mgr. Pavol Sojka, Námestie Matice slovenskej 1713/8, Dubnica nad Váhom, o zaplatenie 535,23 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. -139 zo dňa 31. mája 2012, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 70,90 Eur ako trovy právneho zastúpenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám advokáta vedľajšieho účastníka.

odôvodnenie:

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu sumu 535,23 Eur spolu s príslušenstvom zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že navrhovateľovi uložil zaplatiť odporcovi náhradu trov konania 16,50 Eur a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania v sume 428,25 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám jeho právneho zástupcu.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovení , , , , keď na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že navrhovateľ neuniesol v konaní dôkazné bremeno v otázke svojej aktívnej vecnej legitimácie, a preto súd návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. Uplatnená pohľadávka predstavovala dlžné nájomné za užívanie bytu odporcom za obdobie roku 2008. Medzi účastníkmi bola sporná otázka, kto bol vlastníkom, resp. osobou oprávnenou nakladať s predmetným bytom. Prvostupňový súd za základ svojho rozhodnutia mal predovšetkým zistenie, že v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. bola žaloba navrhovateľa o vylúčenie sporného bytu z konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii, so sídlom Trnava, Paulínska 20, rozsudkom právoplatne zamietnutá. V uvedenom konaní sa súd zaoberal

predbežnou otázkou vlastníctva sporného bytu a skonštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu. Keďže navrhovateľ neuniesol svoje dôkazné bremeno v otázke svojho vlastníckeho práva daného bytu v rozhodnom období, resp. aktívnej legitimácie, súd jeho návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa tak, že plne úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok 16, Eur a vedľajšiemu účastníkovi potom priznal náhradu trov právneho zastúpenia za 4 úkony právnej služby po 23,24 Eur, 1 x 51,45 Eur + paušálnu náhradu 4 x 7,41 Eur a 1 x 7,63 Eur, cestovné 113,25 Eur a náhradu za stratu času 49,40 Eur + 50,84 Eur k tomu 20% DPH spolu 428,65 Eur, ktoré súd zaviazal zaplatiť k rukám právneho zástupcu vedľajšieho účastníka s poukazom na

O zrušení vydaného platobného rozkazu rozhodol s použitím

Proti tomuto rozhodnutiu v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Napadnutému rozsudku vytýka, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza i z nesprávneho právneho posúdenia veci (, a ). Zdôraznil, že v priebehu konania preukázal, že bol v rozhodnom období vedený ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti v príslušnom katastri nehnuteľností a preto mu prislúchajú práva v zmysle s poukazom na a o konkurze a vyrovnaní. Zdôraznil, že správcovi svedčí oprávnenie nakladať s vecami zapísanými do súpisu podstaty až do momentu právoplatného rozhodnutia o vylúčení veci zo súpisu majetku podstaty úpadcu a o tomto do dnešného dňa nebolo rozhodnuté. Oprávnenie nakladať s majetkom podstaty a teda aj s predmetným bytom svedčí potom navrhovateľovi. Podľa odvolateľa zamietnutie žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty nie je rozhodnutím, ktoré by konštituovalo vlastnícke právo žalovaného, nie je ani rozhodnutím, ktoré by deklarovalo existenciu vlastníckeho práva žalovaného, práve naopak vlastnícke právo svedčí tomu, komu svedčí zápis na LV, pokiaľ sa nepreukáže opak. Podľa záznamov Katastrálneho úradu v Trnave pritom vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam do 29.03.2009 patrilo navrhovateľovi a až po tomto období prešlo k zmene vlastníctva na inú spoločnosť. Za nesprávny označil aj záver prvostupňového súdu, že majetok odporcu sa nezmenšil, nakoľko odporca predmetné platby uhradil Mgr. Ing. Pavlovi Korytárovi a nejde teda o bezdôvodné obohatenie odporcu voči navrhovateľovi. Súd mal bezdôvodné obohatenie posúdiť podľa . Navrhovateľ totiž odporcovi dodal prostredníctvom tretích osôb za predmetné obdobie vyúčtované služby spojené s užívaním bytu a tieto aj tretím osobám uhradil. Poukázal na to, že prvostupňový súd napriek návrhom navrhovateľa na pojednávaní nevykonal žiadne dokazovanie na zistenie aktívnej legitimácie navrhovateľa a rozhodol vo veci na prvom pojednávaní. Nesprávne skutkové zistenia a aj nesprávne právne posúdenie veci vidí navrhovateľ v tom, že súd prvého stupňa si nesprávne osvojil skutočnosť, že navrhovateľ nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností v rozhodnom období aj vo vzťahu k neexistencii bezdôvodného obohatenia na strane odporcu voči navrhovateľov. Odvolateľ namietal tiež priznanie trov konania vedľajšiemu účastníkovi bez toho, aby súd zisťoval právne vzťahy medzi účastníkmi konania a vedľajším účastníkom, medzi nimi v danom čase pritom nebol žiaden právny vzťah. Aj v časti náhrady trov konania namietal, že odporca je v konaní pasívne legitimovaný a bezdôvodne sa obohatil na úkor navrhovateľa.

Odporca predložil súdu písomné vyjadrenie k doručenému odvolaniu navrhovateľa a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Listinné dôkazy boli už súdu dodané a sú založené v spise.

Vedľajší účastník vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania vyčíslenú sumou 70,90 Eur do troch dní. K tvrdeniu navrhovateľa, že navrhovateľ bol vlastníkom nehnuteľnosti do 29.03.2009 poukázal vedľajší účastník na to, že otázku nakladania s majetkom treba posudzovať cez prizmu osobitnej úpravy

konkurzného práva. Zapísaným veci do súpisu majetku úpadcu sa na majetok nahliada ako na majetok úpadcu a správca po dobu trvania účinkov zápisu veci v súpise vstupuje do právneho postavenia vlastníka tejto veci a príjemcom plnení zo záväzkovo-právnych vzťahov týkajúcich sa takejto veci sa stáva správca. Byt, do ktorého boli dodávané služby spojené s jeho užívaním, bol oprávnene zapísaný do súpisu úpadcu Trnavské automobilové závody štátny podnik právnym predchodcom vedľajšieho účastníka. Otázka vlastníckeho práva pri posudzovaní nároku uplatneného žalobou je pritom druhoradá, keďže za rozhodujúcu skutočnosť vedľajší účastník považuje otázku trvania účinkov zápisu majetku v súpise. Po právoplatnom rozhodnutí súdov v konaní je zrejmé, že vedľajší účastník má nehnuteľnosti zapísané v súpise bez akýchkoľvek sporných poznámok a pochybností, a žalobca má nehnuteľnosti zapísané v súpise bez akéhokoľvek právne zdôvodniteľného dôvodu. Po právoplatnom rozhodnutí súdu o tom, v ktorom súpise je majetok úpadcu zapísaný nesporne, by bolo absurdné a právne neudržateľné, aby platilo, že majetok je oprávnený držať, užívať a požívať ten správca, ktorý zapísal majetok do súpisu ako prvý. K tvrdeniu navrhovateľa, že predmetom súdnych konaní o vylúčenie veci z konkurznej podstaty nie je určenie vlastníckeho práva, vedľajší účastník zdôraznil, že existujúce právoplatné rozhodnutie bráni súdu, aby vyriešenú prejudiciálnu otázku v ďalšom konaní inak právne posúdil, čo okrem iného znamená, že súd sa nebude môcť zaoberať tvrdením, ktoré by bolo v rozpore so skutkovými zisteniami, ktoré boli v predchádzajúcom prejudiciálnom konaní preukázané a na základe ktorých súd rozhodol, pretože by tým spochybnil právnu istotu v judikovaných právnych vzťahoch. Pokiaľ navrhovateľ dodával služby do nehnuteľnosti vedľajšieho účastníka, dodával ich vedľajšiemu účastníkovi a nie subjektom, ktoré byty fyzicky užívajú na základe záväzkovo-právneho vzťahu s vedľajším účastníkom. Záverom poukázal na to, že vedľajší účastník aj napriek faktickému stavu z dôvodu opatrnosti a predídenia vzniku možnosti odpojenia bytov od energií dňa 27.02.2009 poukázal na bankový účet navrhovateľa, prijaté platby nájomcov za služby za mesiac november a december 2008. Záverom vedľajší účastník zároveň uplatnil námietku premlčania všetkých žalobou uplatnených nárokov.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie navrhovateľa bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( a 202 ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa bolo zaplatenie pohľadávky vo výške 282,95 Eur s príslušenstvom podľa návrhu, ktorý bol prvostupňovému súdu doručený 03.03.2011 za služby spojené s užívaním bytu č. X, nachádzajúceho sa v M., na ulici J. L.. XX súpisné č. XXXX, za obdobie 1/2008 - 12/2008, ktorý byt bol zahrnutý do súpisu majetku úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii a týmto úkonom prešlo na navrhovateľa oprávnenie nakladať s majetkom, zapísaným do podstaty. V priebehu konania potom navrhovateľ rozšíril návrh o zaplatenie sumy 252,28 Eur, ktoré rozšírenie súd pripustil uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 31.05.2012. Rozsudkom napadnutým odvolaním navrhovateľa súd prvého stupňa návrh zamietol. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. , odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

K odvolacej argumentácii navrhovateľa iba na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozsudku, v súlade s ust. dopĺňa už len nasledovné:

V zmysle dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu, pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

Podľa účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci ( ). Každého z účastníkov teda zaťažuje dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení pod následkom neunesenia dôkazného bremena. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia ( a ). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v návrhu a vo vyjadrení odporcu. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V sporovom konaní platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci (na oboch procesných stranách) sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď ). Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď ) a nie účastníkov konania.

V zmysle o konkurze a vyrovnaní (v súčasnosti o konkurze a reštrukturalizácii) základným podkladom pre speňaženie podstaty je súpis konkurznej podstaty, ktorý vykonáva správca konkurznej podstaty. Predmetom konkurzu sú veci, byty a nebytové priestory, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu a majetok, ktorý dlžník nadobudol počas konkurzu, ako aj majetok, ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok. V súpise musí byť zachytený celý rozsah konkurznej podstaty a správca do súpisu podstaty zahrnie aj všetky pochybné prípady spolu s poznámkou o dôvodoch pochybnosti. Správca konkurznej podstaty úpadcu zaradí do súpisu každú vec, o ktorej je presvedčený, že patrí alebo môže patriť do podstaty. Nemá pritom povinnosť skúmať existenciu vlastníckeho práva úpadcu k zapisovaným veciam a vec do súpisu zaradí aj v prípade, ak má pochybnosti, či skutočne do podstaty patrí. Vtedy ju ale zapíše do podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo o iných dôvodoch, ktoré jej zaradenie do súpisu spochybňujú. Konkurzný súd posúdi dôvody spochybňujúce zaradenie veci do podstaty a buď vec z podstaty vyradí alebo osobe, ktorá spochybňuje zaradenie veci do podstaty, uloží lehotu na podanie vylučovacej žaloby. Táto žaloba má procesnú povahu a nedodržanie stanovenej lehoty má za následok

to, že vec sa považuje ako do súpisu oprávnene zahrnutá a dotknutá osoba sa už nemôže domáhať svojho práva k nej. Rovnaký záver je potrebné urobiť aj v prípade, ak osoba, ktorá sa cíti byť vlastníkom určitej veci, nenamieta jej zapísanie do konkurznej podstaty, nedovoláva sa teda svojho vlastníckeho práva k nej a nežiada ju ani vylúčiť z podstaty, alebo svoje námietky voči zaradeniu veci do podstaty vezme späť. Potom totiž platí, že do podstaty patria veci, ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu. Súpis podstaty tvorí právny podklad pre speňaženie majetku patriaceho do podstaty, lebo speňažený môže len ten majetok, ktorý bol spísaný, pričom správca je oprávnený takto spísaný majetok speňažiť okrem prípadu, ak bol zo súpisu zákonným spôsobom vylúčený.

Ustanovenie o konkurze a reštrukturalizácii výslovne ustanovuje, že súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene. V prípade určovacej žaloby podľa ide teda v rámci žalôb podľa o určovaciu žalobcu sui generis, kde naliehavý právny záujem je daný existujúcim konkurzným konaním a z neho vyplývajúcou požiadavkou rýchlosti a hospodárnosti konania v zmysle , ktorej realizácia je zabezpečená tým, že sa v ňom rieši otázka vlastníctva (ÚS SR 202/2011). Správne súd prvého stupňa riešil ako predbežnú otázku, kto bol prenajímateľom, resp. osobou oprávnenou disponovať s predmetným bytom v rozhodnom období. Navrhovateľ síce predložil list vlastníctva, v ktorom je zapísaný úpadca ako vlastník predmetného bytu, avšak dňa 26.03.2008 Okresný súd Trnava rozsudkom č.k. -653 zamietol žalobu navrhovateľa o vylúčenie nehnuteľností (vrátane predmetného bytu) zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, a dňa 23.09.2008 Krajský súd v Trnave rozsudkom č.k. -767 potvrdil uvedený rozsudok Okresného súdu Trnava, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť 20.11.2008. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. zo dňa 18.02.2010 odmietol dovolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave, č.k. -767. Ústavný súd SR uznesením č.k. -19 odmietol ústavnú sťažnosť JUDr. Dušana Pohoveja.

Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. -653 zo dňa 26.03.2008 vyplýva, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal právo, ktoré zapísanie majetku do súpisu úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze vylučuje. Navrhovateľ nepreukázal existenciu platného právneho úkonu, ktorým došlo k nadobudnutiu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na FNM a následne na navrhovateľa a preto súd návrh ako nedôvodný zamietol. V odôvodnení rozhodnutia Krajského súdu v Trnave, č.k. - 767 zo dňa 23.09.2008 sa okrem iného uvádza, že navrhovateľ na svoje tvrdenia nepredložil a ani nenavrhol vykonať žiadne relevantné dôkazy a preto súd prvého stupňa správne konštatoval, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu. V danom prípade navrhovateľ svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam postupom podľa § 78 zákona o konkurze a reštrukturalizácii neosvedčil, keď nebola úspešná jeho žaloba o vylúčenie nehnuteľností (vrátane predmetného bytu) zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, a preto tu platí zákonná domnienka (aj keď nie je výslovne uvedená v ust. účinného v čase vyhlásenia konkurzu), že sporné nehnuteľnosti boli do súpisu úpadcu zapísané oprávnene, a teda ich vlastníkom bol úpadca Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, aj keby v konečnom dôsledku nebolo išlo o jeho majetok.

Odvolací súd súhlasí s právnym názorom ohľadne aplikovania zásady priority v prípade kolízie zápisov identického majetku do viacerých konkurzných podstát tak, ako to uvádza aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. , nakoľko v čase zapísania majetku do súpisu oboch konkurzných podstát , resp. tento duplicitný zápis nezakazoval tak, ako je to upravené v súčasnosti v zmysle ust. Avšak v danej veci je odlišná situácia, pretože v súčasnosti už bolo rozsudkom Okresného súdu Trnava, č.k. -653 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č.k. -767 právoplatne rozhodnuté o nedostatku vlastníckeho práva úpadcu k dotknutému majetku, čím zásada priority stratila opodstatnenie. Pokiaľ v rámci speňažovania podstaty správca takúto vec predá, nemôže sa tretia osoba úspešne domáhať určenia vlastníckeho práva, prípadne vydania veci, lebo v zmysle Občianskeho

zákonníka, takéto nadobudnutie má právne účinky prevodu vlastníctva aj proti pôvodnému vlastníkovi (ÚS SR 263/2009).

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že byty, vrátane predmetného, sú predmetom konkurzného konania vyhláseného na majetok úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, a iba správca uvedeného úpadcu, a teda nie navrhovateľ, je oprávnený disponovať s uvedenými nehnuteľnosťami. Na základe uvedeného sa tak domnienka o vlastníctve, svedčiaca osobe zapísanej na liste vlastníctva v rozhodnom čase považuje v zmysle ust. a nasl. za vyvrátenú citovanými právoplatnými rozsudkami o zamietnutí vylúčenia nehnuteľnosti zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava. Keďže navrhovateľ nebol a ani nie je vlastníkom bytov, nemohol nájomcom týchto bytov voči navrhovateľovi vzniknúť nedoplatok na nájomnom. Z tohto dôvodu nemôže byť navrhovateľ ani aktívne vecne legitimovaný v tomto konaní a správne preto konštatoval súd prvého stupňa, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení o aktívnej vecnej legitimácii v tomto konaní.

Vzhľadom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, a to včítane správneho výroku o náhrade trov konania.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s ustanovením a odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní plne procesne úspešný, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu návrhom v zmysle neuplatnili.

Náhradu trov konania si nielen uplatnil, ale aj vyčíslil vedľajší účastník. Odvolací súd pritom vstup vedľajšieho účastníka do konania a jeho procesné úkony nepovažoval za neúčelný. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa, spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. V danom prípade bol naplnený zákonný predpoklad ust. , a to, že subjekt, ktorý z vlastného rozhodnutia nahlásil vstup do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu, má právny záujem na výsledku uvedeného sporu. Ten je založený na tvrdení, že v rozhodnom čase, za ktorý si navrhovateľ uplatňuje úhrady za služby od odporcu (rok 2008) za byt v jeho užívaní, byt mal byť majetkom úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, ktorého je on správcom. Úhrady za sporné obdobie boli už zaplatené vedľajším účastníkom navrhovateľovi a v prípade vyhovenia návrhu, by došlo k duplicitnému plneniu a ku vzniku bezdôvodného obohatenia na strane navrhovateľa na úkor vedľajšieho účastníka ( a nasl. ). Vyhovujúcim rozsudkom by teda boli dotknuté práva a povinnosti vedľajšieho účastníka vyplývajúce z hmotného práva. Správca úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, má teda záujem na výsledku sporu a tým aj právo vystupovať na strane odporcov ako vedľajší účastník. Nie je pritom relevantné, že po rozhodnom období (01 - 12/2008) došlo podľa zápisu z katastra nehnuteľností k 29.03.2009 k zmene vlastníctva nehnuteľností.

Za neúčelné potom odvolací súd nepovažoval ani to, že vedľajší účastník sa dal v konaní zastúpiť právnym zástupcom - advokátom, čím iba realizoval svoje právo dať sa zastupovať zvoleným zástupcom ( a ). Tarifná odmena z vymáhanej sumy 535, Eur v zmysle a vyhl. MS SR č. o odmenách a náhradách advokátom za poskytovanie právnych služieb v účinnom znení (ďalej len cit. vyhl.) predstavuje 51,45 Eur za jeden úkon právnej služby. Vedľajší účastník si uplatnil odmenu za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu). V zmysle a cit. vyhl. k tejto odmene prislúcha tiež tzv. režijný paušál, ktorý bol v roku 2012 vo výške 7,63 Eur. K tejto sume je vzhľadom na to, že zástupca vedľajšieho účastníka preukázal, že je platiteľom DPH, potrebné v zmysle cit. vyhl. prirátať i 20% DPH, odmena celkom tak potom činí po zaokrúhlení 70, Eur.

S poukazom na ust. odvolací súd zaviazal navrhovateľa zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi predmetnú náhradu trov odvolacieho konania k rukám advokáta, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia ( ).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.